Svätý Ján Mária Vianney : ( 1786-1859 ) - patrón farárov, všetkých kňazov a spovedníkov
Smrť i život je v ruke jazyka, a ten, kto ho miluje, bude jesť jeho ovocie. Príslovia 18.21
KÁZEŇ - OHOVÁRANÍ - SV. JÁN VIANNEY
Stiahni MP3 - Svätý Ján MáriaVianney: O ohovaraní -
NÁUKA O OHOVÁRANÍ - Encyklika pápeža Jána XXIII.
SACERDOTII NOSTRI PRIMORDIA
VYBRANÉ KÁZNE FARÁRA SV. JÁNA MÁRIA VIANNEY Z ARSU Encyklika pápeža Jána XXIII. katolíckemu episkopátu
na sté výročie nábožnej smrti svätého farára Jána Mária Vianney z Arsu,1. augusta 1959
V tej chvíli sa mu rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával...
(Mk 7, 35)
( Úvod - Na to, aby sme videli rozdiel medzi ohováraním a osočovaním, poslúžia nám nasledujúce definície pojmov.
Otec Dorotej z Gazy nám predkladá definíciu ohovárania a odsudzovania v ktorej hovorí že: „Ohováranie je, keď slovne rozširujeme hriechy a poklesky nášho blížneho. Napríklad, ten a ten povedal klamstvo, alebo smilnil, alebo jednoducho niečo urobil. Hovoriac toto všetko už človek ohovára, teda vášnivo hovorí proti niekomu, vášnivo diskutuje o hriechoch niekoho.
Odsudzovanie ( Osočovanie ) je oveľa horšie ako ohováranie, pretože je iné, ak niekto o niekom povie, že sa rozčúlil, alebo nazlostil a iné je, ak povie, že je zlostník a takto ocharakterizoval celý jeho doterajší život. Ale nakoľko ohováranie je prvým štádiom odsudzovania, z toho dôvodu nebudeme sa zmieňovať o rozdieloch medzi ohováraním a odsudzovaním, ale budeme im čeliť ako jednej vášni.
Niptickí otcovia nás učia, že odsudzovanie je jeden veľmi ťažký a strašný hriech, ku ktorému nás podnecuje Diabol. Svätý Ján Lestvičník hovorí: „démoni nás podnecujú a tlačia k tomu, aby sme zhrešili a keď nehrešíme, aby sme aspoň odsudzovali tých, čo hrešia.“
Ako píše svätý Ján: „ohováranie je plodom nenávisti, je ťažká pijavica ukrytá a neviditeľná, ktorá vyciciava krv lásky. Je pretvárkou lásky a príčinou nečistoty závisti a tvrdého srdca.“
Svätý Ján Zlatoústy píše, že človek vo všeobecnosti „úspechy svojho blížneho, aj keď je ich príliš veľa, prehľadáva, ale keď sa u blížneho objaví nejaký poklesok, hoci i úplne bezvýznamný, ten si všimne ihneď,“ čiže za tento poklesok posudzuje svojho blížneho a odsudzuje ho.
„ Neexistuje horší a ľahší hriech ako odsudzovanie (Osočovanie) a závisť. Sv. Ján Vianney - Nie, neverím, že by existoval horší a strašnejší hriech, ako závisť.
Iné hriechy si vyžadujú čas, výdaje, námahu a spolupracovníkov,... ale v prípade odsudzovania ( Osočovania ) to nie je to isté. Ale nakoľko zlo sa robí
veľmi ľahko... aj súd a trest je strašný, ale zisk žiaden. Preto s veľkou pozornosťou sa vyhýbajme tejto chorobe, radšej zakrývajme cudzie hriechy a nehanobme verejne previnilcov,“ ktorí padli do hriechu. Pretože „posudzovanie je drzé ulúpenie Božieho práva, zatiaľ čo odsudzovanie je pohromou pre dušu toho, ktorý odsudzuje. Preto je nevyhnutné
snažiť sa vykoreniť túto vášeň z nášho vnútra.
Ešte aj v čase smrti, keď vidíme niekoho, že hreší, ako nás poučujú niptickí otcovia, ani vtedy neodsudzujme. Pretože Božie rozhodnutie je
pre ľudí neznáme. Niektorí ľudia padli verejne pred zrakom ľudí do veľkých hriechov, ale v skrytosti vykonali veľmi veľa dobrého a takto tí, čo radi odsudzovali, upadli do omylu.
Starec Paisij Atoský, jeden z popredných ľudí duchovného života pravoslávnej Cirkvi 20. storočia, v jednej zo svojich besied nás vyzýva k tomu, aby sme si „dávali pozor na
odsudzovanie. Starec Siluan: „ Neodsudzuj iných, pretože často sa stáva, že, nepoznajúc človeka, hovoria o ňom zle a on sa pritom mysľou podobá anjelom..
Ohováranie (detractio) je nespravodlivé porušovanie dobrej povesti blížneho zjavovaním jeho skutočných tajných chýb, alebo ktoré ohovárač považuje za skutočné
Osočovanie (calumnia) je nespravodlivé porušovanie dobrej povesti blížneho vedomým zjavovaním nepravdivých chýb o ňom. Treba poznamenať, že ohovárania a osočovanie sú ťažkým hriechom, pretože ťažko porušujú právo blížneho na česť a dobrú povesť.
Sú to hriechy proti ôsmemu Božiemu prikázaniu a je povinnosťou ich vyznávať vo sv. spovedi. Spravodlivosť vyžaduje, aby sa napravila poškodená povesť blížneho (je to povinnosť osobná, ktorá neprechádza na dedičov) a bola nahradená prípadná materiálna škoda, ktorú blížny tým utrpel (je to povinnosť vecná, ktorá prechádza na dedičov. Napraviť poškodenú povesť je oveľa ťažšie ako nahradiť materiálnu škodu. Aby bola spoveď platná, musia byť splnené tri podmienky.
Po prvé musí kajúcnik pri spovedi vyznať všetky smrteľné hriechy, na ktoré si spomenie pri svedomitom spytovaní svedomia. Je tiež potrebné uviesť ich počet a dôležité okolnosti.
Po druhé, musí si vzbudiť dokonalú ( úprimnú ) ľútosť
A po tretie zjednať nápravu, t.j. krivdu spôsobenú ohováraním alebo osočovaním treba napraviť. Pri sv. spovedi sa treba vyznať z ozajstných hriechov, inak je neplatná.
Tí, ktorí sa snažia vyznať všetky hriechy, predkladajú ich Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo vedome zamlčujú niektoré hriechy, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza a nemôže im byť odpustené. Kto nevie či daná myšlienka, slovo alebo skutok je všedným alebo smrteľným hriechom, nech sa z toho vyspovedá a nechá rozhodnúť spovedníka. Kto úmyselne zamlčí pri spovedi ťažký hriech, prijíma sviatosť nehodne a pácha svätokrádež )
...........................................................................................................................................................................................................
VYBRANÉ KÁZNE FARÁRA SV. JÁNA MÁRIA VIANNEY Z ARSU - Encyklika pápeža Jána XXIII. katolíckemu episkopátu
Veľmi by sa žiadalo, aby o každom z nás bolo možné povedať to, čo hovorí Evanjelium o hluchonemom, ktorého Kristus uzdravil – že hovoril dobre.
Nemohli by nám však správne vyčítať, že hovoríme zle – zvlášť, keď sa zaoberáme našim blížnym? Väčšina kresťanov rada kritizuje, očierňuje a posudzuje. Je to dnes najrozšírenejšia chyba – chyba, ktorá všade privádza bolestné rozdelenie a zmätok. Kiežby Boh službou svojho anjela dal nám ten zázračný uhlík, ktorým by mohol očistiť jazyky všetkých ľudí tak, ako boli kedysi očistené ústa Proroka!
Koľko zla by zmizlo z povrchu zeme, keby sme sa zbavili ohovárania!
Kiež by som vás mohol naplniť tak veľkým odporom k tomuto hriechu, žeby ste ho navždy zavrhli!
Preto vám chcem dnes povedať:
Čo je to ohováranie?
Aké sú príčiny a účinky?
Nakoniec, ukážem vám, že krivdu spôsobenú ohováraním treba napraviť ! (Lk 18, 11)
„Ohováranie ničí v človeku to, čo je Božie“
poznamenal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty,.
Ohováranie je jedným z najhorších hriechov. Je priamym vyjadrením Satana. Takto priamo a rázne označil pápež ohováranie, osočovanie, správanie človeka, ktoré je opovrhnutia hodné.
Pápež odpovedá: Majú prefíkané, falošné srdce, nemôžu vravieť pravdu:
A kto nenávidí, je Satan. Ohováranie ničí v ľuďoch, v ich dušiach to, čo je Božie.Ohováranie používa lož nato, aby sa dostala dopredu. O tom niet pochýb, však? Tam, kde je ohováranie, tam je satan sám.
KÁZEŇ - OHOVÁRANÍ- SV. JÁN VIANNEY
Svätý Augustín hovorí: Ústa človeka musia byť nemé okrem troch prípadov, ato ak ide o chválu Boha, o sebaobvinenie a o úžitok blížneho.
Kto sa nezdrží slov prázdnych, rýchlo prechádza ku škodlivým. Mlčanie zachovaj zvlášť v tom, aby si nikdy nehovoril o veciach tohto sveta, ani o hlúpostiach a aby si nepočúval tých, čo to hovoria, lebo je to smrteľný jes pre duše - preto žalmista o takýchto hovorí: Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 ) ...... zdroj: http://www.tkkbs.sk/
Pokračovanie - pápež František
Svätý Otec: Dezinformovanie, ohováranie a osočovanie je hriech!
Svätý Narcis - splnilo sa to, čo si žiadali: každý zahynul, ako si žiadal
O závisti, klamstve a lakomstve
Ohovárania sa dopúšťa ten, kto ...
Ohovárať znamená toľko, ako vyjavovať chyby a omyly blížneho za účelom poškodenia jeho mienky. Tento hriech možno spáchať rozličným spôsobom.
Ohováranie, očierňovanie a nactiutŕhanie môžu byť smrteľným hriechom.
To závisí od výčitiek, ktoré adresujeme druhému, čiže od matérie, a tiež od postavenia, aké ohováraná osoba zastáva.
1. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto blížnemu vyčíta čosi nespravodlivo, alebo mu pripisuje chybu, ktorú nemá.
Tento druh ohovárania nazývame osočovaním.
Lebo musíte vedieť ...
že ohováranie od osočovania delí neraz iba malý krok, vzdialenosť medzi nimi je malá.
Lebo ľudia, keď počujú o blížnom čosi zlé, tak to zveličujú, a keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým – a ten, kto ju prvý povedal, nespoznal by ju, toľko v nej urobili zmien a dodatkov.
A preto mám pravdu, keď tvrdím, že ten, kto ohovára človeka, skoro vždy sa ukazuje ako osočovateľ, a každý osočovateľ je podlý. Jeden z Otcov hovorí, že ľudí, ktorí ohovárajú, bolo by treba vyhnať z ľudskej spoločnosti ako divé zvieratá
Keď vec prejde jazykmi niekoľkých osôb, už nie je tým istým - ako had si ostria jazyky, a za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )
Sv. František Saleský hovorí : Kto ohovára, pácha trojnásobnú vraždu: Je to istý druh vraždy. Jediným pichnutím svojho jedovatého jazyka poraní seba, toho kto počúva, a spoločenský život. Sv. Bernard hovorí: ten kto ohovára, i ten kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla: jeden ho má na jazyku a druhý na ušiach. Sv. František Saleský.
Porovnaj - O nikom nemôžeme s istotou povedať, že je zlý
Svätý Augustín hovorí: Ústa človeka musia byť nemé okrem troch prípadov, ato ak ide o chválu Boha, o sebaobvinenie a o úžitok blížneho. Kto sa nezdrží slov prázdnych, rýchlo prechádza ku škodlivým. Mlčanie zachovaj zvlášť v tom, aby si nikdy nehovoril o veciach tohto sveta, ani o hlúpostiach a aby si nepočúval tých, čo to hovoria, lebo je to smrteľný jes pre duše - preto žalmista o takýchto hovorí: Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )
Človeka možno zabiť tiež psychologicky - duchovne
Hriechy proti láske k blížnemu
Porovnaj: svätá Faustína - Uzrela som istú dušu , ktorá sa odlučovala od tela v strašních mukách . Ó, Ježišu, keď mám o tom písať, celá sa trasiem, pri pohľade na hrozy, ktoré svedčia proti nej.
Videla som, ako vychádzali z nejakej priepasti plnej blata duše malých detí i starších , asi deväťročných.
Tie duše boli odporné a protivné. Podobali sa najstrašnejším netvorom a rozkladajúcim sa mŕtvolám.
Pokračovanie - Skutky budú nás verne sprevádzať pred Boží súd - sv. Faustína
Ohovárania sa dopúšťa ten, kto zveličuje zlo
2. Ďalej. Ohovárania sa dopúšťa ten, kto zveličuje zlo, ktorého sa dopustili blížni.
Blížnemu sa pošmykla noha, a vy, namiesto toho, aby ste jeho pád zakryli plášťom lásky, ešte zveličujete jeho rozmery v rozprávaní.
Robotník si chvíľu odpočinie a vy hneď hovoríte, že je to lajdák, lenivec, ktorý okráda svojho chlebodarcu. Stáva sa, že si niekto odtrhne strapec hrozna na poli alebo ovocie v sade – čo samozrejme nemá robiť – a vy hneď o tomhovoríte ľuďom: že je to zlodej, pred ktorým sa treba mať na pozore.
Pekne hovorí na túto tému sv. František Salezský: Nemožno vyhlasovať, že ten alebo onen je opilcom alebo zlodejom, iba preto, že ste ho videli raz opitého alebo raz siahol po cudzom vlastníctve. Noe i Lót sa náhodne opili jeden raz; a predsa ani jeden, ani druhý neboli opilcami. Sv. Peter nebol rúhačom, hoci raz zaprel Krista.
A teda osoba, ktorá sa dopustila previnenia jeden raz – a hoci aj niekoľko ráz – nemôže byť považovaná za notorika. Šimon Malomocný, keď videl pri nohách Krista Pána plačúcu Magdalénu, hovoril: Keby tento človek bol prorokom, vedel by, že táto žena je hriešnica.
A veľmi sa pomýlil, keď takto tvrdil, lebo Magdaléna už nebola hriešnicou, ale svätou kajúcnicou, ktorá získala odpustenie hriechov. Pyšný farizej sa nahlas vychvaľoval vo svätyni svojimi dobrými skutkami, pričom ďakoval Bohu, že nie je cudzoložníkom, nespravodlivým človekom ani zlodejom, ako ten mýtnik. – Ale pomýlil sa, lebo v tej chvíli mýtnik už bol ospravedlnený.
Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie
Poviete mi: Predsa my posudzujeme na základe toho, čo sami vidíme alebo čo počujeme od iných, teda sa nemýlime.
Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie – vinník už mohol ľutovať a polepšiť sa; a kto vie, či on kedysi nepôjde do neba, a vás bude čakať večné zatratenie.
Milosrdenstvo Božie je také veľké, že v jednej chvíli odpúšťa kajúcnikom najťažšie hriechy a preto nemôžeme tvrdiť, že ten, kto bol včera hriešnikom, je ním aj dnes.
Kto bez dostatočného dôvodu vyjavuje skrytý omyl a vinu ...
3. Ohovárania sa dopúšťa aj ten, kto bez dostatočného dôvodu vyjavuje skrytý omyl alebo vinu blížneho
. Kto koná týmto spôsobom, zvlášť proti čnosti lásky, ktorú Boh tak vrúcne odporúča. Nakoniec zdravý rozum hovorí, že to, čo nám nie je milé, nemáme robiť blížnemu. Bolo by nám príjemné, keby ktosi hovoril ľuďom o našich tajných omyloch? Dobré meno je cennejšie ako majetok, a toto meno hynie, ak odhaľujeme skryté omyly jednotlivcov alebo rodín.
Vysvetľuje skutky blížneho vo svoj prospech ...
4. Ohováranie je, keď si niekto vysvetľuje skutky blížneho vo svoj prospech
. Sú ľudia, ktorí ako opilci najlepšiu vec premieňajú na otravu. Úbohý je človek, ktorý sa dostane na jazyky ohovárajúcich, lebo je ako zrno, ktoré padlo medzi mlynské kolesá: bude rozpučený a roztrhaný na kúsky. Zlostní ľudia nám pripisujú neraz najhoršie zámery, ktoré nám nikdy ani len nenapadli.
Ak sa nábožne modlíme a plníme si povinnosti našej svätej viery, často nás nazývajú pokrytcami a hovoria, že sme anjelmi v kostole, ale diablami v dome. Keď konáme dobré skutky, myslia si, že sa riadime pýchou, že chceme, aby nás videli a chválili. Ak sa stránime sveta, tak nás nazývajú podivínmi, hovoria o slabosti a temnote mysle, šetrnosti – skúposti. Jazyk ohovárajúceho, ktorý sa zavŕta do najlepšieho ovocia, vidí zlo dokonca v najšľachetnejších skutkoch. To je húsenica, ktorá chodí po najkrajších kvetoch a pokrýva ich odporným slizom.
Ohovárania dokonca mlčaním ...
5. Neraz sa možno dopustiť ohovárania dokonca mlčaním.
V našej prítomnosti chvália nejakú osobu, ktorú poznáte. Vy na to nič nehovoríte, alebo ju chválite skromne. Z vášho mlčania ľudia si urobia záver, že viete o nej čosi zlé.
Niekedy sa dopúšťame ohovárania dokonca súcitom. „Škoda – ktosi napríklad hovorí – že tá osoba sa dala zviesť. Nemôžem tomu uveriť“. Sv. František nazýva takéto ohováranie otrávenou strelou, ktorú niekto namáča do olivového oleja, aby tým lahodnejšie ranila. Kto sa významne usmieva, potriasa hlavou, kto hovorí „ale“, ten neraz tiež veľmi škodí dobrému menu blížneho.
( Sv. Faustína - človek sa nebude zodpovedať zato čo povedal ale aj za to čo nepovedal )
Porovnaj : DENNÍČEK SVATEJ FAUSTÍNY - Pred sv. prijímaním mi dal Pán Ježiš poznať, že rozhodne nemám počúvať v rozhovore jednu sestru, lebo sa mu nepáči jej prefíkanosť a chytráctvo.
Donášač ...
Najtrpkejším vo svojich následkoch je ohováranie vtedy, keď ktosi donáša druhému to, čo o ňom hovoril ktosi iný.
Tu je totiž začiatok nenávisti, pomsty, hnevu, ktorý neraz trvá do smrti. Preto Duch Svätý umiestňuje takéto donášanie medzi sedem vecí, ktoré sa ošklivia Bohu.
Hľa, koľkými spôsobmi sa možno prehrešiť ohováraním. A teraz s rukou na srdci sa spýtajte sami seba, či tu nemáte žiadnu vinu.
Keď nás budú ľudia nesprávne obviňovať a ohovárať, odovzdajme sa Bohu a nepomstime sa. Sv. František Salezský s úplným pokojom v duši trpel, keď ho nespravodlivo ohovárali, keď mu vyčítali, že spôsobil smrť istého človeka, so ženou ktorého mal udržiavať nemravný vzťah. Svätec mohol dokázať svoju nevinnosť, ale sa rozhodol, že obranu ponechá Bohu. Strašnou skúškou sú tieto osočovania – Boh ich zosiela iba na vyvolených, lebo nedokonalí ľudia by ich nezniesli: mohli by im iba uškodiť.
Ohováranie, očierňovanie a nactiutŕhanie môžu byť smrteľným hriechom.
To závisí od výčitiek, ktoré adresujeme druhému, čiže od matérie, a tiež od postavenia, aké ohováraná osoba zastáva
. Väčším hriechom je, keď ktosi ohovára predstavených, ako keď očierňuje súkromných ľudí. Väčším hriechom je ohovárať otca, matku, ženu, muža, bratov, sestry a vôbec príbuzných, ako celkom cudzie osoby. Že hovoriť o služobníkoch Cirkvi, o duchovných osobách, je hriechom oveľa väčším, lebo z toho vyplývajú škody pre vieru, lebo sa týmto spôsobom ubližuje kňazskému charakteru. A preto hovorí Duch Svätý skrze Proroka: Kto sa vás dotkne, dotkne sa zrenice môjho oka. A teda pohŕdanie spôsobené svojim sluhom, Boh stavia na úroveň osobného zneváženia. Aj Pán Ježiš jasne učí: Kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Nezačínajte si teda s ľuďmi, ktorí zle hovoria o svojich dušpastieroch.
Z hriechov ohovárania sa treba dôkladne vyspovedať a povedať, či sme hovorili o blížnom zle z ľahkomyseľnosti, či z nenávisti, alebo z pomsty? Či sme tým chceli poškodiť dobré meno kohosi? Koho sme ohovárali: či predstaveného, či osobu rovnú v postavení, či duchovného, či laika?
Pred koľkými osobami sme ohovárali?
–Nech sa nikto neospravedlňuje a nezastiera tým, že o chybe blížneho už vtedy vedeli, že aj tak nič nové nebolo povedané. Lebo, či je dovolené slabú a chorú osobu zhodiť do priepasti, nad ktorou stojí, pod zámienkou, že aj tak sama do nej padne? –
Ale niekto sa ešte vyhovára: „Povedal som to priateľovi, ktorý zachová tajmstvo“. – Mýliš sa, môj drahý. Sám nezachovávaš sľuby, prezrádzaš tajomstvá, a žiadaš ich zachovanie od iného človeka.
A teraz: aké sú príčiny ohovárania ?
Jedni ohovárajú zo závisti – aby uškodili blížnemu v jeho záujmoch. Kupec ohovára kupca, spochybňuje hodnotu jeho tovaru, presnosť váhy. Pracovník, remeselník, myslí o druhom, že ten zle pracuje, že sa iba zabáva a nepracuje, že ľudia sú s ním nespokojní. Tu teda vstupuje do hry osobný zisk a on je príčinou ohovárania.
Inokedy pohnútka k ohováraniu býva pomstou a osobnou nenávisťou. Ak niekoho nenávidíme, ak niekoho nestrpíme – tak vidíme na ňom samé zlo. Najčastejšie však ohováranie pochádza z ľahkomyseľnosti a svrbenia jazyka. Hoci vtedy ono býva menším hriechom, tak predsa vždy je zlom, lebo narúša dobré meno blížneho.
Následky ohovárania sú bolestné, lebo sa zasieva nezhoda, rozdelenie, ničí sa puto priateľstva, sťažuje sa porozumenie, podporuje sa vášeň, hádajú sa rodiny, naplňuje brata roztrpčením proti bratovi, muža proti žene, nevlastného syna proti macoche, atď.
Ohovárania zomrelých ...
Ohovárania sa týkajú nielen živých, ale i zomrelých – dokonca v hrobe nenechávajú ľudí na pokoji. Niekedy sa hovorí o zomrelých: „To bol opilec, lajdák, zlodej, podvodník, nemravník“. A zatiaľ čo nemožno o živých bez potreby zle hovoriť, tak tým viac si treba vážiť dobré meno zomrelých.
Kto vie, či tí, ktorých obťažujeme v hrobe, nezomreli v milosti Božej, a či ich duše nie sú teraz v nebi! Pozerajme na seba, a blížneho nechajme na pokoji.
Neprekrúcajme blížnych, lebo sami nie sme oslobodení od omylov. Zlostný jazyk vykonáva na zemi strašné spustošenia – ich veľkosť ukáže Boh až na Poslednom súde.
Zvrátený Náman obviňuje pred kráľom celý národ iba preto, že sa mu nepoklonil Mardochej, že bola jeho pýcha podráždená. A keby sa vtedy Boh nebol ujal nevinných, koľko krvi by vytieklo? Kvôli ohováraniu dieťa stráca úctu k otcovi i matke, pracovník k zamestávateľovi, muž upadá do konfliktu so ženou, kupec a robotník strácajú dôveru k svojim odberateľom a zamestnávateľom, a dušpastier nenájde vážnosť a nebudú ho počúvať vo farnosti, čím spôsobujú ohovárači škodu viere i Cirkvi, pričom sa stávajú obyčajne dôvodom záhuby mnohých duší.
Z ohovárania sa nestačí vyspovedať ...
Z ohovárania sa nestačí vyspovedať – treba ešte napraviť spôsobené zlo.
Tak ako zlodej nedostane odpustenie, dokiaľ nevráti cudziu vec – ak je v stave to urobiť – tak isto i ľudia, ktorí ohovárali iných, musia napraviť krivdy, ktoré spôsobili.
Musí to odvolať pred tými osobami, ktoré ho počuli ...
Kto sa dopustil osočovania, ten ho musí odvolať pred tými osobami, ktoré ho počuli. Treba to urobiť, hoci nás budú považovať za podvodníkov a klamárov, hoci by nám to bolo veľmi ťažké.
Kto vyjavil opravdivé chyby ( ktoré kazia mravy a vieru ), ten nemôže odvolať to, čo hovoril, lebo by sa dopustil klamstva. Naproti tomu je zaviazaný hovoriť dobre o osobe, ktorej spôsobil krivdu na dobrom mene.
Vidíme, že sa toľko ľudí na svete oddáva ohováraniu a očierňovaniu iných, a málokto sa snaží napraviť toto zlo.
A preto mnohí pôjdu do zatratenia!
Sv. Pavol apoštol : Tých však, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa aj ostatní báli. Tých, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa báli aj ostatní. Prvý list Timotejovi - 1Tim 5, 20
Na okraj ešte dodám, že ten, kto hovorí o chybách detí ich rodičom alebo o previneniach pracovníkov ich zamestnávateľom atď.– za tým účelom, aby oni vplývali na ich nápravu – ten sa nedopúšťa ohovárania.
Naproti tomu chcem zdôrazniť, že počúvanie ohovárania a očierňovania so záľubou je hriechom. Lebo keby nebolo počúvajúcich, nebolo by ani tých, ktorí ohovárajú. A teda počúvajúci nesú tiež vinu na tomto previnení.
Diabol sedí na jazyku osočujúceho a v ušiach počúvajúceho. Čo teda treba robiť, ak sa nájdeme v spoločenstve človeka, ktorý ohovára svojich blížnych? Niekomu, kto má nižšie postavenie od nás, prikážme mlčať, pričom poukážme na zlo tohto hriechu. V prípade osoby, ktorá nám je rovná postavením, zručne prenesme rozhovor na inú tému. Naproti tomu, ak osoba, ktorá ohovára, má vyššie postavenie od nás, nemôžeme ju pokarhať, ale správajme sa vážne – prejavom tváre preukážme smútok na znamenie, že sa nám to nepáči.
Aký záver z toho všetkého máme urobiť? Vystríhajme sa zlozvyku hovorenia o iných, skúmajme sami seba, a vtedy uvidíme mnoho zlého vo vlastnom srdci a staneme sa pokornejší. Blahoslavený je človek, ktorý prosí o odpustenie svojich hriechov, a jazyk používa na slávu Boha! Amen.
O ĽAHKOMYSEĽNOM POSUDZOVANÍ BLÍŽNEHO
Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia:
vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci,
alebo aj ako tento mýtnik.
(Lk 18, 11)
Tak hovorí človek pyšný, zaľúbený do seba
Tak hovorí človek pyšný, zaľúbený do seba, človek, ktorý pohŕda blížnym, ktorý prekrúca a odsudzuje dokonca jeho najlepšie skutky. Žiadne slovo a žiadna práca iných ľudí nenájde u neho uznania. Najmenšia zámienka mu stačí, aby prísne posúdil blížneho.
Ó, prekliaty hriech, koľko spôsobuješ sporov, koľko hádok a závisti a nenávisti, koľko duší strhávaš do večného zatratenia! Keď nad niekým zavládneš, tak ten chudák sa zo všetkého vysmieva a na všetko nadáva.
Takéto zlostné scény, takéto súdy, ktoré spôsobujú krivdy na dobrom mene blížneho, musí Pán Ježiš veľmi nenávidieť, keď uvádza ten príklad o pyšnom farizejovi a dodáva, ako veľmi touto pýchou a zlosťou uškodil svojej duši. Aby som vás pred tým vystríhal, budem hovoriť o zlobe jazyka a o tom, akým spôsobom sa musíme brániť pred ľahkomyseľným posudzovaním iných ľudí.
Posudzovanie, to je myšlienka alebo slovo, pozbavené základov, ktoré spôsobuje krivdu dobrému menu blížneho. Taký ľahkomyseľný súd má svoj prameň v srdci, ktoré je skazené, závistlivé alebo plné pýchy. Dobrý kresťan pozná svoju vlastnú úbohosť a nepripisuje iným zlé veci – iba ak má povinnosť o niekoho sa starať a s úplnou istotou vie o jeho chybách.
Naproti tomu človek plný pýchy a závisti má najlepšiu predstavu o sebe, a sužuje sa a zožiera, keď vidí čosi dobré na druhom človeku. Kain sa sužuje, že jeho brat sa páči Bohu a preto sa ho rozhodne zabiť.
Pomstivý Ezau
Z toho istého dôvodu na život svojho brata, Jakuba, číha pomstivý Ezau. Nepomohlo nič, že čestný Jakub sa mu pokúšal všetkými možnými spôsobmi preukázať svoju lásku a náklonnosť. Zlostný a závistlivý Ezau zle hodnotí najčistejšie zámery brata, pripravuje voči nemu podozrenia a chce jeho smrť. Skutočne – tento hriech pripomína červíka, ktorý vo dne i v noci zožiera biedne ľudské srdce.
To je druh horúčky, ktorá pomaly zožiera svoju obetu.
Preto ľudia, ktorí podliehajú tomuto zlu, stále sú smutní, mlčia a nechcú sa priznať, čo na nich dolieha – lebo im to pýcha nedovolí.
Ó, Bože, aký smutný je život takého človeka!
A človek, ktorý je oslobodený od tejto duchovnej choroby, naopak – je spokojný, korí sa pred Bohom, nezmýšľa zle o iných a s dôverou dúfa v Božie milosrdenstvo. Na dôkaz toho uvediem vám pekný príklad zo života Otcov púšte.
Kedysi zomieral istý rehoľník
Kedysi zomieral istý rehoľník, ktorý viedol pekný a čistý život. Predstavený sa ho vtedy pýtal, čo by sa v ňom najviac mohlo páčiť Bohu? Zomierajúci pustovník odpovedal: „Pre svätú poslušnosť, otče, ti poviem tajomstvo môjho srdca, hoci mi je to ťažké. Od mladých rokov som zakusoval ťažké diabolské pokušenia. Ale v týchto ťažkých bojoch ma podporoval a potešoval dobrý Pán Boh, a raz sa mi ukázala dokonca Najsvätejšia Matka v celej sláve, oslobodila ma od pekelných prepadov, povzbudila ma, aby som vytrval v čnosti a podala mi prostriedky, ktoré mám užívať, aby som sa mohol páčiť Bohu a víťaziť nad nepriateľom mojej duše.
Prikázala mi Matka Božia menovite pokorovať sa, umŕtvovať sa pri jedle, skromne sa obliekať, v tichosti vykonávať dobré skutky a nehľadať pritom pochvaly sveta a nikdy neposudzovať prísne blížneho. Poslúchol som tieto rady a preto som získal početné zásluhy pre život večný“.
Musíme sa teda báť vynášania unáhlených súdov
Musíme sa teda báť vynášania unáhlených súdov, ľahkých súdov, lebo neraz sa presvedčíme, že sme sa pomýlili a potom to budeme ľutovať, ako to ľutovali tí sudcovia, ktorí na základe obvinenia dvoch falošných svedkov odsúdili na smrť čistú Zuzanu, pričom jej nedali čas na obranu.
Takto konali aj zlostní Židia, ktorí Kristovi povedali, že sa rúha a že je diablom posadnutý, tak postupovali aj farizeji voči Magdaléne: okríkli ju ako hriešnicu, hoci si dôkladne neovarili, či náhodou nezanechala zlý život. A predsa ju videli smutnú a uplakanú pri nohách Ježiša.
Tak isto farizej, o ktorom hovorí Ježiš Kristus v Evanjeliu: myslí zle o mýtnikovi, upodozrieva ho a odsudzuje, a pritom sa opiera len o domnienky – nechce vidieť, ako sa mýtnik bije do pŕs, ako rosí slzami dlažbu svätyne a prosí Boha o milosrdenstvo.
Ľudia preto často ľahkomyseľne posudzujú blížnych, lebo to považujú za akúsi drobnosť, a zatiaľ obyčajne týmto spôsobom páchajú smrteľný hriech. Nie je dôležité, že tieto súdy sa rodia iba v srdci.
Ale ani v mysli nemožno posudzovať druhého človeka, lebo naše srdce má milovať Boha i blížneho a vystríhať sa zlosti a nenávisti. Čo je pravda, posudzovanie v myšlienkach je menším hriechom ako ohováranie, ale predsa zlostná myseľ vždy bude vnútornou otravou.
Chráňme sa pred vynášaním ľahkomyseľných súdov a dobre sa zamyslime skôr, ako vyjadríme akékoľvek hodnotenie. Nasledujme v tom sudcu, ktorý má odsúdiť človeka na smrť. Vypytuje sa svedkov, jedného po druhom, skúma ich, zamýšľa sa, či sa ich výpovede zhodujú, pozerá na nich prísne, aby ich vystrašil a spôsobil, žeby hovorili pravdu, usiluje sa ich dokonca nakloniť k vyznaniu samého obvineného.
A ak má len nejakú pochybnosť, tak odkladá rozsudok. Naproti tomu, keď po vykonaní starostlivého rozsudku musí predsa vyhlásiť rozsudok smrti, tak to robí s akousi bázňou a so strachom, žeby mohol odsúdiť nevinnú osobu. Bolo by vo svete menej posudzovania, menej duší by horelo v pekle, keby ľudia zachovávali takúto ostražitosť.
Sám Boh nakoniec nás učí, že nesmieme ľahkomyseľne súdiť a odsudzovať. On sám dobre vedel o hriechu Adama, a predsa, aby nás vystríhal a poučil, vypočúval prvých rodičov, aby ich naklonil k vyznaniu viny, a až potom vyniesol rozsudok.
Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie
Poviete mi: Predsa my posudzujeme na základe toho, čo sami vidíme alebo čo počujeme od iných, teda sa nemýlime. Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie – vinník už mohol ľutovať a polepšiť sa; a kto vie, či on kedysi nepôjde do neba, a vás bude čakať večné zatratenie.
Kto ľahkomyseľne nesúdi blížneho, ten sa ľahko spasí a bude spokojný v hodine smrti. Raz zomieral pustovník, ktorý všetci považovali za veľmi nedokonalého. Predstavený zbadal, že v takej strašnej chvíli tento zomierajúci mních vôbec nepociťuje strach. Začal ho teda upodozrievať, či tento pokoj niekedy nepochádza od zlého ducha, lebo predsa v hodine smrti sa báli neraz dokonca najväčší svätci. Spýtal sa teda ťažko chorého, čo mu dáva taký pokoj a útechu? Ako odpoveď počul: „Za života som nemyslel ani nehovoril o nikom zle. Považoval som seba za najhoršieho z bratov a vždy som zakrýval cudzie omyly, lebo dobre viem, že Pán Ježiš jasne povedal: Nesúďte a nebudete súdení. Z toho pramení moja dôvera a môj pokoj. Vtedy udivený predstavený, keď počul tieto slová, vykríkol: „Ó, krásna čnosť, akú hodnotu máš v očiach Boha! Môžeš, drahý brat, zomierať, lebo nebo je bez pochýb tvoje!“
Ohováranie stretávame veľmi často. Niekto vychvaľuje prednosti nejakej dievčiny – počuje to zlostný jazyk, teda hneď dodáva: „Má pekné prednosti, ale má aj chyby, lebo sa stretáva s človekom, ktorý nemá dobrú mienku. Zdá sa mi, že sa nestretávajú za dobrým účelom“. Tamtá zasa sa strojí a oblieka svoje deti nad svoje možnosti – lepšie by urobila, keby zaplatila dlhy. A tá sa zdá úprimná a sladká, ale mali by ste o nej inú mienku, keby ste ju poznali dobre takú, aká je. Tú svoju dobrotu iba predstiera. A ten sa chce s ňou oženiť. Ja by som mu radil, keby sa mňa opýtal, lebo je to skazená osoba. Niekto sa pýta, ako sa menuje okoloidúca osoba. „Dobre, že ju nepoznáš – znie odpoveď. – Viac ti nemôžem povedať. Lepšie je nestretávať sa s ňou, všetci na ňu ukazujú prstom. Táto žena iba predstiera nábožnú a statočnú, ale horšieho človeka od nej nestretneš – takí ľudia obyčajne ukrývajú pod pláštikom čnosti svoje chyby.
Nič vám nepomôže takéto vysvetľovanie
Na svete je plno farizejov, ktorí všade vidia iba hriechy, ktorých všetko pohoršuje.
Keď sa spýtame človeka, ktorý kohosi ohovára, na čom zakladá svoje predpojatosti, tak povie, že všetci tak hovoria. Ale to nestačí, aby sme posudzovali iných.
Hoci by si dokonca sám videl či počul čosi nesprávne, ani tak sa nesmieš vyjadrovať zle o tom človeku, lebo nepoznáš jeho vnútorné pohnútky, nevieš, s akým úmyslom koná.
Sv. Mikuláš vstal v noci a išiel k domu, kde bývali tri mladé dievčatá s veľmi zlou povesťou.
Nejaký uštipačný a zlostný jazyk by to hneď využil, aby vyhlásil Mikuláša za pokrytca. A my dobre vieme, že on potajomky v noci podhodil týmto dievčatám veno, lebo kvôli svojej biede boli vystavené veľkému nebezpečenstvu. A urobil to v noci, aby týmto spôsobom ukryl svoj dobrý skutok a nepokoril dievčatá touto podporou.
A keby ste tak videli krásnu Juditu, ako sňala svoje vdovské šaty, nádherne sa obliekla a tak išla do stanu nemorálneho vodcu nepriateľských vojsk, hneď by ste povedali: „To je prostitútka“.
A predsa vieme, že to bola osoba veľmi nábožná, nevinná a milá Bohu – žena, ktorá riskovala svoj život pre záchranu milovaného národa. A ktosi, kto by videl nevinného Jozefa, ako uteká z izby Putifárovej ženy, a potom by videl túto ženu, ako s krikom ukazuje kúsok jeho plášťa, určite by hneď uveril, že ten človek chcel spôsobiť krivdu poctivej žene.
A skutočne muž uveril klamnej žene a vrhol nevinného mladíka do väzenia, odkiaľ ho až Boh – obranca ukrivdených a nevinne prenasledovaných – zázračne vyviedol.
Z týchto príkladov vidíte, ako ostražito treba postupovať a že nikdy bez dostatočných dôkazov nemožno odsudzovať iných. Iba vtedy – a to po dôkladnom uvážení veci – musíme karhať tých, ktorí skutočne blúdia, keď je to našou povinnosťou, to znamená, otec, matka alebo predstavení, ktorí sú zodpovední za takú osobu.
Okrem toho ľudia obyčajne generalizujú chyby. Keď vidia jedného zlého človeka, odsudzujú celý stav. Nájde sa vo farnosti jeden zvrátený človek, a už hovoria, že celá dedina nestojí za nič. V duchovnom stave vidia niekoho, kto má ľahké zvyky, a už hádžu kamene odsúdenia na všetkých sluhov Cirkvi.
Mylné sú takéto závery. Keď bol Judáš zlý, či môžete povedať, že iní Apoštolovia neboli nič hodní?
Kain bol závisťou zvrátený. A či môžeme preto na jednu rovinu s ním postaviť jeho brata Ábela? Jozefovi bratia mali mnoho chýb. A či preto môžeme povedať, že ani Jozef nebol od nich lepší?
Stáva sa, že niekto raz odmietne almužnu dotieravému žobrákovi. Či môžeme povedať, že je lakomec, že má srdce tvrdšie ako kameň, že nestojí za nič? A či vieme, že on potajomky koná pekné skutky milosrdenstva, ktoré Boh odhalí až na Poslednom súde? Bratia drahí, nerozvážne súdy sa bijú s čnosťou lásky k blížnemu! Musíme sa báť vynášať také súdy, lebo záležitosti blížnych nepatria nám, ale iba samému Bohu. Každý sa bude zodpovedať za svoje vlastné omyly, nech teda pozerá na seba samého, neodsudzuje druhých. Lebo Pán Ježiš jasne hovorí: „Nesúďte a nebudete súdení. Akou mierou meriate, takou namerajú aj vám“. Nerobme iným to, čo je nemilé nám.
Aké prostriedky treba použiť, aby sme sa polepšili z tohto zlozvyku?
Po prvé, vyhýbajme prílišnej zvedavosti, nezaoberajme sa inými – prísne skúmajme a posudzujme iba seba samých. Nech svet robí, čo chce. Keď to nepatrí nám, nemiešajme sa do jeho vecí. Tak konali svätí. Kedysi vyčítali sv. Tomášovi, že má dobrú mienku o ľuďoch a že ho preto využívajú. Svätec na to odpovedal: „Možno; ale ja iba o sebe zmýšľam zle a seba považujem za najväčšieho ničomníka na svete. Chcem, aby ma iní klamali, než aby som klamal sám seba, pričom by som zmýšľal zle o blížnych“.
Vždy rozlišovať medzi skutkom a úmyslom
Po druhé, treba vždy rozlišovať medzi skutkom a úmyslom konajúceho. Tak – ako hovorí sv. Ambróz – konal cisár Valentinián. On nikdy nehodnotil blížnych zlostne a tiež sa nenáhlil s potrestaním, keď poddaný porušil nejaký zákon. Ak bol vinník v mladom veku, tak pripisoval jeho omyly ľahkomyseľnosti a nedostatku skúsenosti. Ľudí v pokročilom veku tiež bránil, pričom hovoril, že sú slabí, že bojovali s pokušením a že už určite ľutujú svoj pád.
O osobách s vyšším postavením hovoril, že sa im pošmykla noha preto, lebo hodnosť a dôstojnosť sú veľkým a nebezpečným bremenom. O chudobných a jednoduchých ľuďoch hovoril, že sa dopustili zla iba z úbohosti, lebo nemali čo jesť, že keď ukrivdili blížnemu z nutnosti, mali neskôr zámer túto krivdu vynahradiť. Keď viny jasne bili do očí, kládol ich za vinu diabolským sieťam; nakoniec vždy predpokladal u človeka ľútosť a hovoril si: „Keby mňa Pán Boh vystavil podobnej skúške, tak kto vie, či by som nepostupoval omnoho horšie.
Pán Boh všetko vidí a posúdi ...
Pán Boh všetko posúdi, On jediný dôkladne pozná srdce človeka, pred Jeho okom sa nič neukryje, ale my chodíme v temnotách“.
Takto zmýšľal cisár, lebo bol oslobodený od ošklivej pýchy a od hanebnej závisti, ktorým my, bohužiaľ, tak často podliehame. Keby sme tak chceli pozerať na to, čo sme v uplynulých rokoch nášho života urobili, tak by sme oplakávali svoje vlastné pády a nemiešali by sme sa do cudzích vecí.
Po tretie, nezabúdajme na to, že svätým sa strašne ošklivilo ohováranie. Nasledujme ich a určite sa vyliečime z tohto ošklivého zlozvyku. Sv. Pachómius nemohol vydržať, keď ktosi v jeho prítomnosti hovoril zle o iných a tvrdil, že z úst kresťana nesmú nikdy vyjsť slová, ktoré ubližujú druhému človekovi.
Prekaziť ohováranie ...
Keď už nemohol prekaziť ohováraniu, utiekol z takého miesta. Sv. Ján Almužník osobu, ktorá ohovárala – dokiaľ sa nepolepšila – nedovolil pustiť do domu. Sv. Augustín vo svojej jedálni prikázal napísať slová: „Kto uráža dobré meno blížneho, ten pri tomto stole nemôže sedieť“. A keď sa niekto príliš bezohľadne vyjadroval o iných, hoci to bol biskup, upozornil ho: „Alebo zmaž tieto slová zo steny, alebo sa vráť domov; ak to neurobíš, ak neprestaneš ohovárať ľudí, odídem a nechám ťa tu samého“. Dosvedčuje to Pozidius, ktorý to videl na vlastné oči, a potom písal život sv. Augustína. Raz sa na cestách sv. Augustín ocitol v spoločenstve akýchsi pustovníkov. Tí, zo začiatku hovorili o dobrých veciach, ale neskôr, ako to obyčajne býva, začali sa zabávať ohováraním ľudí. Bol v tom spoločenstve jeden čestný starec, ktorého sa ku koncu cesty sv. Augustín opýtal, či sa mu dobre putovalo medzi tými pustovníkmi. A ten odvetil: „Je pravda, že sú to dobrí ľudia, iba nemajú na domoch dvere“. Chcel tým povedať, že nevedia udržať svoj jazyk a tým spôsobujú krivdu menu blížneho.
Svätý Augustín hovorí: Ústa človeka musia byť nemé okrem troch prípadov, ato ak ide o chválu Boha, o sebaobvinenie a o úžitok blížneho. Kto sa nezdrží slov prázdnych, rýchlo prechádza ku škodlivým. Mlčanie zachovaj zvlášť v tom, aby si nikdy nehovoril o veciach tohto sveta, ani o hlúpostiach a aby si nepočúval tých, čo to hovoria, lebo je to smrteľný jes pre duše - preto žalmista o takýchto hovorí: Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )
Drahí bratia! Skutočne – mnoho ľudí nemá dvere, nemá zámky, na svoje ústa. Šťastný je taký človek, ktorý nehovorí zlostne o blížnom, ktorý myslí iba na seba a na svoje omyly, ktorý sa usiluje polepšiť zo svojich omylov. Šťastný je ten, kto sa srdcom vznáša k nebu – kto používa jazyk na odprosenie Boha, a oči na oplakávanie svojich hriechov! Amen.
Svätý Ján Mária Vianney
Skutky budú nás verne sprevádzať pred Boží súd - sv. Faustína
(Lk 18, 11)
Sv. František Saleský (1567 – 1622)
Včerajší deň nemôže rozhodovať o dnešnom
Svätý František Saleský : z knihy - Filotea
Včerajší deň nemôže rozhodovať o dnešnom, ani dnešní o včerajšom. jedine súdny deň buude súdiť nad všetkými dňami nášho života.
O nikom nemôžeme s istotou povedať, že je zlý, lebo vždy môžme mýliť.
Keď už musíme rozprávať o blížnom, môžeme nanjýš povedať, že ten alebo onen vykonal zlý skutok, že žil v hriechu, ba ešte i dnes vedie hriešní život: z včerajšieho dňa nesmieme uzatvárať na dnešný deň, ani z dnešného na včerajší, tým menej na zajtrajší.
Musíme dať veľký pozor
Musíme dať veľký pozor aby sme neoohovárali blížného: tiež musíme davať pozor aby sme neupadli do opačnej krajnosti, ktorí schvaľujú a vychvaľujú chyby a hriechy blížného. Keď vieš o ohováranom niečo dobrého, povedz to !
Keď vieš, že je dakto zlomyselným ohováračom. Nehovor že je úprimným, priamym človekom. nebespečné dôverné známosti a návštevy nevolaj nevinnosťou. Bezočivosť slobodou, ani hriešnú lásku priatelstvom.
Nikdy nesmieš Filotea chváliť iných hriech
Zlé musíme vždy, a nemilosrdne pomenovať zlým, čo je karhania hodné karhať, lebo zaiste to bude slúžiť sláve Božej.
Aby sme mohli karhať chyby blížnich dobre a spasitelne, je potrebné, aby to vyžadovalo dobro toho koho karháme a toho pred kým karháme.
Ak takéto veci rázne a ortvorene nepokarhám, ale ích budem azda zastávať, pohorším slabé duše a ľahko sa môže stať, že ony sa budú správať podobne. Spása ích duše žiadá, aby som túto vec dal do poriadku hneď na mieste.
Sv. Pavol apoštol : Tých však, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa aj ostatní báli. Tých, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa báli aj ostatní. Prvý list Timotejovi - 1Tim 5, 20
O verejných , všeobecne známych hriešnikoch a falošních veriacich môžme voľne rozprávať, ale i to nech sa deje vždy duchu lásky, nie škodoradostne. Výnimkou sú len zaťatí nepriatelia Cirkvi, rozkolníci a ich zástancovia. Týchto treba čo najostrejšie pranierovať, aby ich každý poznal.
Je príkazom lásky i krikom zaplašiť a odohnať vlka, keď prepadol ovce. Keď posudzujú blížneho, pochybuj o jeho vine ! Filotea str. 358
Skutky budú nás verne sprevádzať pred Boží súd - sv. Faustína
Skutky budú nás verne sprevádzať pred Boží súd - sv. Faustína
Človeka možno zabiť tiež psychologicky - duchovne
Človeka možno zabiť tiež psychologicky - duchovne
Hriechy proti láske k blížnemu
Tá duša mala iné úmysly a iné slová na perách
„Dcéra moja, nehovor tej osobe ani svoje názory, ani svoje zmýšľanie. "
Odprosila som Pána za to, čo sa mu nepáčilo v tejto duši a pokorne som prosila, aby ma posilnil svojou milosťou vo chvíli, keď znovu príde ku mne na rozhovor. Pýtala sa ma na veľa vecí, na ktoré som jej odpovedala so všetkou sesterskou láskou, a na dôkaz, že jej hovorím zo srdca, povedala som jej niektoré veci z vlastnej skúsenosti. Ale tá duša mala iné úmysly a iné slová na perách...
1493 + Ó, môj Ježišu, od chvíle, keď som sa Ti celkom odovzdala, nemyslím vôbec na seba. Môžeš so mnou robiť, čo sa Ti páči. Myslím len na jedno, a to, čo sa Ti lepšie páči, ako Ti môžem, ó Pane, urobiť radosť. Počúvam a dávam pozor na každú príležitosť, nezáleží na tom, že navonok som v tomto prípade inak posudzovaná... 15.1. 1938
porovnaj - Skutky budú nás verne sprevádzať pred Boží súd - sv. Faustína
Človeka možno zabiť tiež psychologicky - duchovne
Sv. František Saleský hovorí : Kto ohovára, pácha trojnásobnú vraždu: Je to istý druh vraždy. Jediným pichnutím svojho jedovatého jazyka poraní seba, toho kto počúva, a spoločenský život. Sv. Bernard hovorí: ten kto ohovára, i ten kto ohováranie počúva, majú v sebe diabla: jeden ho má na jazyku a druhý na ušiach. Sv. František Saleský.
Porovnaj - O nikom nemôžeme s istotou povedať, že je zlý
Svätý Augustín hovorí: Ústa človeka musia byť nemé okrem troch prípadov, ato ak ide o chválu Boha, o sebaobvinenie a o úžitok blížneho. Kto sa nezdrží slov prázdnych, rýchlo prechádza ku škodlivým. Mlčanie zachovaj zvlášť v tom, aby si nikdy nehovoril o veciach tohto sveta, ani o hlúpostiach a aby si nepočúval tých, čo to hovoria, lebo je to smrteľný jes pre duše - preto žalmista o takýchto hovorí: Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc ( ž 140.3 )
Človeka možno zabiť tiež psychologicky - duchovne
Hriechy proti láske k blížnemu
Porovnaj: svätá Faustína - Uzrela som istú dušu , ktorá sa odlučovala od tela v strašních mukách . Ó, Ježišu, keď mám o tom písať, celá sa trasiem, pri pohľade na hrozy, ktoré svedčia proti nej.
Videla som, ako vychádzali z nejakej priepasti plnej blata duše malých detí i starších , asi deväťročných.
Tie duše boli odporné a protivné. Podobali sa najstrašnejším netvorom a rozkladajúcim sa mŕtvolám.
Pokračovanie - Skutky budú nás verne sprevádzať pred Boží súd - sv. Faustína
Pán Ježiš svätej Brigite švedskej
Jelikož byly moje uši naplněny krví a slyšely vůči mně slova posměchu, i tvoje uši by se měly odvrátit od plané a nevhodné řeči.
Jestliže se mým ústům dostalo nápoje hořkosti a byla jim odepřena sladkost.
chraň svá ústa před zlým a otevírej je pro dobré !
Pokračovanie - svätá Brigita švedska - chraň svá ústa před zlým
Radšej chcem zomrieť, ako si pošpiniť jazyk hoci len najmenšou lžou.
19. júna 1665 vo Florencii t 17. novembra 1717 v Pofi, provincia Frosinone
Svätý je najmladším synom Filipa Baldinucciho, slávneho florentského historika umenia. 19. júna 1665 vo Florencii t 17. novembra 1717 v Pofi, provincia Frosinone. Už ako trinásťročný si vpísal do zápisníka obdivuhodné náboženské zásady:
„Nechcem sa nikdy chváliť; nepoviem a neurobím nič také, čo by mohlo uraziť iných; radšej chcem zomrieť, ako si pošpiniť jazyk hoci len najmenšou lžou.
Pápež František o falošnom štýle reči v protiklade s pravdou a láskou
Pápež odpovedá: Majú prefíkané, falošné srdce, nemôžu vravieť pravdu:
Pápež v utorkovej homílii o falošnom štýle reči v protiklade s pravdou a láskou. Kresťan nepoužíva spoločensky zaliečavý štýl reči, inklinujúci k pokrytectvu, ale je nositeľom pravdy evanjelia s transparentnosťou detí. Táto zaujímavá myšlienka je odkazom či návodom, ktorý nám dal pápež František prostredníctvom zamyslenia sa nad evanjeliom v homílii rannej svätej omše v utorok 4. júna.
V Dome sv. Marty ju koncelebrovali patriarcha arménskych katolíkov Nerses Bedros XIX. Tarmouni, Mons. Fernando Vianney, kanadský biskup na Srí Lanke, a Mons. Jean Luis Brugues z Vatikánskej apoštolskej knižnice, ktorý viedol skupinu jej zamestnancov. Prítomní boli tiež prezidentka a generálny riaditeľ televízie RAI, Anna Maria Tarantolová a Luigi Gubitosi so svojimi rodinami.
Po skončení svätej omše Svätý Otec osobitne pozdravil aj pátra Hansa Zollnera SJ, riaditeľa Inštitútu psychológie na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a spoluzakladateľa Centra pre ochranu maloletých, ktoré založila univerzita Gregoriana v bavorskom meste Mníchov v roku 2012. V tomto kontexte mu pápež povedal, že chce, aby Cirkev pokračovala v zápase proti zneužívaniam.
Snažia sa predstaviť sa ako priatelia
Skorumpovaní a ich preferovaný štýl reči, pokrytectvo. Scéna evanjelia ohľadom dávania dane cisárovi a ľstivá otázka farizejov a herodiánov na Krista ohľadom legitímnosti tejto dane navodili pápežovi Františkovi reflexiu, ktorá úzko súvisí s homíliou včerajšieho dňa.
Zámer, s akým prichádzajú k Ježišovi je, aby padol do pasce, poznamenal Svätý Otec. Ich otázka, či je dovolené platiť dane cisárovi, alebo nie, je postavená – upozorňuje pápež – z miernych, krásnych, až príliš sladkých slov. Snažia sa predstaviť sa ako priatelia.
Ale je to všetko falošné
Prečo títo ľudia nemilujú pravdu, ale iba samých seba, a tak sa snažia klamať, zatiahnuť aj iných do svojich lží, do svojich klamstiev? Pápež odpovedá: Majú prefíkané, falošné srdce, nemôžu vravieť pravdu:
Láska je tá prvá pravda !Kde niet lásky, niet pravdy !
„Toto je charakteristická reč korupcie, pokrytectva. Keď Ježiš hovorí svojim učeníkom, povie: «Ale vaša reč nech je: ‚Áno, áno! Nie, nie!‘» Pretvárka nie je jazykom pravdy, pretože pravda nikdy nechodí sama. Nikdy! Vždy ide s láskou! Niet pravdy bez lásky. Láska je tá prvá pravda. Kde niet lásky, niet pravdy.
Títo chcú akúsi otrockú pravdu svojich záujmov
Je to láska, môžeme povedať, ale je to láska seba samých, láska k sebe samým. Narcistické zbožňovanie seba, ktoré vedie k zrade ostatných, vedie k zneužitiu dôvery.“
To, čo vyzerá ako presvedčivý spôsob reči, zopakoval Svätý Otec, vedie naopak k pomýleniu, k
nepravde. S trochou irónie poznamenal, že tí, ktorí dnes pristupujú k Ježišovi spôsobom, zdá sa, veľmi zdvorilým, sú tí istí, ktorí pôjdu vo štvrtok večer, aby ho v Olivovej záhrade chytili a v piatok predviedli pred Piláta. Avšak Ježiš žiada pravý opak od tých, ktorí ho nasledujú: reč, v ktorej áno je áno, nie je nie, žiada reč pravdy a lásky.
„Miernosť, jemnosť, ktorú chce Ježiš od nás, nemá nič, nič spoločné s týmto zaliečaním, lichotením, s týmto pocukrovaným spôsobom napredovania. Nič! Jemnosť je jednoduchá; taká detská.
A dieťa nie je pokrytecké, pretože nie je skorumpované. Keď nám Ježiš hovorí: Vaša reč nech je ‚Áno, áno! Nie, nie!‘ s dušou dieťaťa, hovoríopak o ich reči.“
Posledné zamyslenie súvisí s touto „istou vnútornou slabosťou“, ktorú stimuluje „márnivosť“, že máme radi, ak o nás hovoria dobré veci. Toto tí mravne skazení, skorumpovaní vedia a touto rečou sa nás snažia oslabiť.
Dobre sa dnes zamyslime nad tým, aký je náš spôsob reči
Hovoríme v pravde, s láskou, alebo hovoríme týmto spoločenským štýlom reči, aby sme boli zdvorilí, aby sme dokonca hovorili pekné veci, hoci si myslíme iné? Nech je naša reč evanjeliová, bratia!
Potom keď títo pokrytci začnú lichotiť, skončia hľadajúc falošných svedkov na obvinenie tých, ktorým lichotili
Potom keď títo pokrytci začnú lichotiť, pochlebovať, a to všetko, skončia hľadajúc falošných svedkov na obvinenie tých, ktorým lichotili. Vyprosujme si dnes od Pána, aby naša reč bola rečou jednoduchou, akou hovorí dieťa, Božie dieťa, rečou pravdy a lásky.“
zdroj: http://www.tkkbs.sk/ - O falošnom štýle reči v protiklade s pravdou a láskou - Pápež František v utorkovej homílii
zdroj: http://www.tkkbs.sk/ - Ako nezabíjať druhých jazykom - Pápež František pri rannej svätej omši:
Pápež František pri rannej svätej omši: Ako nezabíjať druhých jazykom ...
Vatikán, 2. septembra 2013 - Po letnej prestávke dnes Svätý Otec slávil zvyčajnú rannú svätú omšu o 7. hod. v kaplnke Domu sv. Marty opäť za účasti skupiny veriacich. V homílii vychádzal z liturgického čítania zo 4. kapitoly Lukášovho evanjelia (Lk 4,16-30) o Ježišovom stretnutí s jeho spolurodákmi v Nazaretskej synagóge. Ako pripomenul Svätý Otec, títo Ježiša obdivujú, no čakajú od neho niečo mimoriadne. Na to, aby v neho uverili, chcú vidieť zázrak, chcú divadlo. A keď im Ježiš povie že nemajú vieru, zmocňuje sa ich hnev. «Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť.»
Svätý Otec text ďalej vysvetlil takto: „Vidíme, ako sa to celé zvrtlo. Začali krásne, s obdivom, a skončili pri zločine: chceli Ježiša zabiť. Bolo to pre žiarlivosť, závisť, všetky tieto veci... Také niečo sa neudialo iba pred dvetisíc rokmi, deje sa to každý deň v našom srdci, v našich spoločenstvách. Keď sa v komunite hovorí: ‚Ó, ako dobre, že k nám prišiel tento človek!‘, rozpráva sa o ňom v dobrom
v prvý deň, druhý deň už menej, a na tretí sa začína s ohováraním, až ho nakoniec zoderú z kože.“
Tí, čo v spoločenstve šíria klebety o bratoch, o členoch komunity, tiež chcú zabíjať
Obyvatelia Nazareta teda chceli Ježiša zabiť, - zopakoval pápež František a pokračoval: „No tí, čo v nejakom spoločenstve šíria klebety o bratoch, o členoch komunity, tiež chcú zabíjať. Robia to isté! Apoštol Ján vo svojom Prvom liste vo verši 3,15 hovorí toto: «Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.» Sme navyknutí na ohovárania, na klebety. No koľkokrát naše komunity, aj naša rodina, sú peklom, kde vládne táto kriminalita, zabíjanie brata či sestry jazykom!“
„Táto neprajnosť, ktorú diabol zasieva do srdca, aby jeden o druhom hovoril zle, rozbíja komunitu, rozbíja rodinu“, povedal ďalej František a
upozornil, že v týchto dňoch, keď sa veľa hovorí o mieri, keď vidíme obete zbraní, je potrebné pamätať aj na naše každodenné zbrane: jazyk, klebety, ohováranie. Preto sa každá komunita naopak má usilovať žiť s Pánom a byť obrazom neba, - povedal Svätý Otec a ukázal aj odkiaľ treba začať:
Tam, kde je Pán, nie je nevraživosť, nie je nenávisť, nie je závidenie
„Aby zavládol pokoj v komunite, v rodine, v krajine či vo svete, musíme začať odtiaľto: byť s Pánom. Tam, kde je Pán, nie je nevraživosť, nie je kriminalita, nie je nenávisť, nie je závidenie. Je tam bratstvo.
Prosme Pána o toto: aby sme nikdy nezabíjali blížneho naším jazykom, a aby sme boli s Pánom tak, ako všetci budeme v nebi. Nech je tak.“ - jb-
zdroj: http://www.tkkbs.sk/ - Ako nezabíjať druhých jazykom - Pápež František pri rannej svätej omši:
O závisti, klamstve a lakomstve
Pápež František : Pozor na žiarlivosť a závisť - je to silný jed a vedie k vražde
Svätý Otec: Dezinformovanie, ohováranie a osočovanie je hriech !
Kresťan musí prekonať pokušenie „vmiešavať sa do života iných“, upozornil pápež František počas dnešnej svätej omše v Dome sv. Marty. Okrem toho pripomenul, že klebety a nenávisť veľmi vážnym spôsobom poškodzujú kresťanské spoločenstvo, ako aj to, že sa nesmie hovoriť len „tá polovica, ktorá nám vyhovuje“. Na dnešnej sv. omši bola prítomná skupina študentov Lateránskej univerzity, Kiko Argüello, Carmen Hernández a Mario Pezzi z Neokatechumenátnej cesty, a taktiež Roberto Fontolan a Emilia Guarnieriová z Comunione e Liberazione.
„Čo je teba do toho?“ Touto Ježišovou otázkou adresovanou sv. Petrovi, keď sa miešal do života sv. Jána, „toho, ktorého Ježiš miloval“, začal Svätý Otec svoju homíliu. Peter viedol spočiatku s Pánom „dialóg lásky“, ktorý sa potom podľa pápeža Františka „nasmeroval iným smerom“, a upadol tak do pokušenia: „miešať sa do života druhých“. Ako sa ľudovo hovorí, Peter sa stáva „zvedavcom“. Pápež tak ukázal na dva spôsoby pokušenia miešať sa do života iných. Ide predovšetkým o „porovnávanie“, teda, „porovnávanie sa s druhými“. Podľa neho, keď sa začneme takto porovnávať, „skončíme v znechutení a v nenávisti. Práve nenávisť spôsobuje „koróziu“ kresťanskej komunity, „veľmi jej škodí“ a presne toto „chce dosiahnuť diabol“. Druhým spôsobom pokušenia sú klebety. Začínajú „veľmi decentným spôsobom“, ale nakoniec skončíme pri tom, že „blížneho zdierame z kože“:
„Koľko sa v Cirkvi klebetí! Koľko sa naklebetíme my kresťania! Klebeta je vlastne dranie z kože. Robiť zle jeden druhému.Akoby sme chceli toho druhého umenšiť: namiesto toho, aby som sám rástol, konám tak, aby som ho čo najviac ponížil, a cítim sa byť veľkým. Toto však nie je v poriadku! Zdá sa pekné poklebetiť si... Neviem prečo, ale javí sa to ako niečo príjemné. Ako medové cukríky, však? Zoberieš si jeden, potom ďalší a ďalší a nakoniec ťa rozbolí aj brucho. Prečo? Aj klebetenie je také, však? Na začiatku je sladké a potom ťa zničí, a neskôr ti zahubí dušu! Klebety ničia Cirkev... Majú v sebe niečo z Kainovho ducha: zabiť brata svojim jazykom: zabiť brata!“
Ako Svätý Otec ďalej poznamenal, takýmto štýlom sa „stávame kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov!“. Ako sa však klebetenie prejavuje? Normálne! Tak, že robíme „tri veci“:
„Ponúkame dezinformácie: povieme iba tú časť, ktorá nám vyhovuje, a nie tú druhú. Tú ďalšiu časť už nedopovieme, pretože nám už nie je príjemná. Niektorí sa usmievajú... (povedal pri pohľade na prítomných v kaplnke), ale je to tak, či nie? Čo si videl? A končí.
Druhou vecou je ohováranie: keď má nejaký človek naozaj určitú nedokonalosť, niekto z nej urobí veľkú vec a tým, že o nej rozpráva „stane sa novinárom“... Takto sa ničí povesť človeka. Treťou vecou je osočovanie: hovoriť veci, ktoré nie sú pravdivé. Toto je zabíjanie svojho brata! Všetky tri – dezinformácia, ohováranie, osočovanie – sú hriechom! Je to hriech! Dávame osobne facku Ježišovi skrze jeho deti a bratov“.
Preto nám Ježiš hovorí to isté čo Petrovi, keď ho napomína: „Čo je teba do toho? Ty poď za mnou!“ Pán nám naozaj ukazuje cestu:
„Klebety ti nepomôžu, pretože ťa vovedú do toho ducha, ktorý ničí Cirkev. Nasleduj ma!. Toto Ježišovo slovo je také nádherné, jasné a voči nám veľmi láskavé. Ako keby hovoril: ’Nefantazírujte, veriac, že spása spočíva v porovnávaní sa s inými alebo v klebetách. Spása znamená nasledovať ma‛. Nasledovať Ježiša! Prosme dnes Ježiša, aby nám daroval milosť nikdy sa nevmiešavať do života iných, aby sme sa nestali kresťanmi dobrých spôsobov a zlých návykov, ale aby sme ho nasledovali a išli za ním po jeho ceste. To úplne stačí!“
Svätý Otec ešte pripomenul príbeh zo života svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša, ktorá sa pýtala, prečo Ježiš dáva jednému veľa a druhému málo. Jej staršia sestra vzala teda náprstok a pohár a obidva naplnila vodou. Potom sa opýtala Terezky, ktorý z tých dvoch je plnší. „Obidva sú rovnako plné“, odpovedala budúca svätá. Ježiš – pokračoval pápež František – robí to „isté s nami, nezaujíma ho, či si veľký alebo malý“. Zaujíma ho iba to, „či si plný jeho lásky“. - js -
Božie milosrdenstvo
Keď sa ku Mne duša priblíži s dôverou, naplním ju ohromnou milosťou. Duše, ktoré budú rozširovať slávu môjho milosrdenstva, budem po celý život chrániť tak, ako chráni nežná matka svoje dojča. V hodine smrti im nebudem sudcom, ale milosrdným Vykupiteľom. V tejto poslednej hodine nemá duša nič na svoju ochranu, iba moje milosrdenstvo... Čím väčší je hriešnik, o to väčšie právo má na moje milosrdenstvo... Nemôžem potrestať ani toho najväčšieho hriešnika, keď sa odvoláva na moje milosrdenstvo."
- +
- +
- +
