NEÚČINNÁ ?

Svätý Ján Mária Vianney : (1786-1859) - patrón farárov, všetkých kňazov a spovedníkov

Svätý Ján Mária Vianney hovorí : Nie je nič také sladké v živote a pri smrti, ako slzy a bolesť srdca nad spáchanými hriechmi. Iba pokánie môže zadosťučiniť Božej spravodlivosti. Sv. Augustín hovorí, že ak sa nebudeme sami trestať za naše viny, tak nás potrestá Ten, proti ktorému sme hrešili. Ak chceme uniknúť trestu od Boha, trestajme sa sami.

Pán Ježiš hovorí, že bez pokánia všetci zahynieme (por. Lk 13, 3-5).. Po hriechu sa zmysly búria proti rozumu. Ak teda chceme, aby telo podliehalo duši, musíme ho držať na uzde. Ak a chceme zjednotiť s Bohom, musíme sa umŕtvovať aj duchovne.

Písmo sväté jasne ukazuje, že po páde treba robiť pokánie a ľutovať. Príkladom takéhoto postoja je Dávid, ktorý sa tak prísne postil, že od slabosti ledva stál na nohách (pozri Ž 58, 24). Hoci mu bolo oznámené, že Boh mu hriech odpustil, tak napriek všetkému, do konca života neprestal oplakávať svoje previnenie – slzami máčal svoje lôžku. Tak isto robil pokánie sv. Peter.

A prečo my cítime odpor k pokániu? Prečo neľutujeme hriechy, ktoré sme spáchali? – Lebo sa nepozastavujeme nad tým, akú ťažkú krivdu sme spôsobili Bohu, ani nad tým, aké veľké nešťastie budeme zakusovať po celú večnosť.

Stratení čas ......

Čo je hriech ? ......

O veľkonočnej spovedi - svätý Vianney ......

Niekedy sa priznávame, že treba robiť pokánie, ale vo svojej zaslepenosti odkladáme pokánie na neskôr, akoby sme boli pánmi času a Božej milosti. Zatiaľ čo každý sa musí báť o seba, lebo nevie, kedy zomrie, a okrem toho –

Pán Boh udeľuje milosť iba do istej miery. Milosrdenstvo Božie voči hriešnikovi má isté hranice. Keď sa človek zúfalo topí vo svojich hriechoch a naplní mieru neprávosti, Boh ho opustí, ako to sám hovorí ústami proroka Jeremiáša (pozri Jer 18, 17). Bezbožný Antiochus, na ktorého dopadla ťažká choroba, obracia sa na Boha, plače a kajá sa, sľubuje napraviť všetky urážky, ktoré spôsobil svätému mestu. Nenachádza však odpustenie, lebo jeho pokánie nebolo úprimné, lebo pre tohto zločinca sa už vyčerpalo Božie milosrdenstvo. To isté stretlo bezbožného Voltéra, D´Alemberta, Diderota, Jána Jakuba Rousseau a ich zvrátených spoločníkov.

O nich všetkých možno povedať to, čo čítame o spomínanom Antiochovi: I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať (2 Mach 9, 13). Hanebný Aman nepomyslel na to, že odvisne na tej šibenici, ktorú pripravil pre Mardocheja (por. Est 7, 9). Aj kráľ Baltazár nepomyslel, že pitie zo svätých nádob, ukradnutých v Jeruzaleme bude jeho posledným zločinom (por. Dan 5, 28). Dvaja nemravní starci, ktorí nahovárali na zlé nevinnú Zuzanu, tiež sa nenazdávali, že budú ukameňovaní (por. Dan 13, 61).

Prečo tieto príklady nevzbudzujú vo vás svätú bázeň? Prečo odkladáte pokánie „na neskôr“? Predsa tie isté pravdy spôsobili, že mnoho ľudí opustilo svoje mestá, lebo predsa tieto pravdy zaľudnili pustovníkmi samotky, oni zrodili neslýchané množstvo mučeníkov.Po hriechu treba nutne robiť pokánie – v tomto alebo budúcom živote.

Bez pokánia a bdenia, bez konania dobrých skutkov, ťažko je vytrvať v Božej milosti. Ako je dýchanie nutne potrebné k fyzickému životu, tak je pokánie nevyhnutné k skutočnému kresťanskému životu. Ak chceme, aby naše telo bolo podrobené duši, a duša Bohu, tak sa musíme umŕtvovať – fyzicky i duchovne.

Kto miluje dočasné príjemnosti, kto hľadá výhody, vyhýba utrpeniu, kto je znepokojený a narieka, keď sa mu čosi nepodarí – ten je kresťanom iba podľa mena. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Zmyselný človek nevlastní čnosti, ktoré robia dušu milou v očiach Boha a vedú ju do neba. Pekná ruža musí byť obklopená pichliačmi. A najkrajšia z čností – čistota – kvitne uprostred umŕtvovania. Prorokovi Danielovi archanjel Gabriel hovorí, že Boh preto vypočul jeho prosby, lebo ich vysielal k nemu v pôste a popole.

Umŕtvovanie môže byť vnútorné a vonkajšie; jedno je podporou pre druhé. Vonkajšie spočíva v umŕtvovaní tela a jeho zmyslov.

1. Musíme krotiť zrak: odvracať ho od vecí, ktorí môžu privádzať zlé myšlienky. Netreba čítať knihy, ktorí nás žiadnym spôsobom nebudujú, alebo skôr vzbudzujú nečisté myšlienky a podkopávajú vieru.

2. Musíme, ďalej umŕtvovať sluch, teda vyhýbať sa nepotrebným rozhovorom, nemravným piesňam, počúvaniu kliatby a osočovania. Nebuďme až takí zvedaví, že chceme všetko vedieť, čo hovoria a robia iní.

3.Treba umŕtvovať čuch, ako to robil napríklad sv. František Borgiáš.

4. Niekedy treba čosi odmietnuť svojmu podnebiu. Netreba jesť z lakomosti, alebo príliš veľa, alebo mimo určenej doby. Dobrý kresťan sa pri každom jedle usiluje spôsobiť si nejaké umŕtvenie.

5. Treba umŕtvovať jazyk a používať ho na plnenie povinností, na Božiu chválu a na budovanie blížneho. Touto čnosťou sa Ježiš Kristus vyznačoval zvláštnym spôsobom, lebo do tridsiateho roku žil takmer v mlčaní a zabudnutí. Z týchto rokov nám aj Evanjelium podáva iba málo podrobností. Aj Jeho najsvätejšia Matka hovorila iba vtedy, keď si to vyžadovala Božia sláva a úžitok blížnych. Evanjelium iba štyri razy uvádza jej slová. Hovorila s anjelom, keď jej zvestoval, že bude Matkou Božou. Prehovorila pri návšteve Alžbety; ďalej – k svojmu Synovi, keď Ho našla vo svätyni a nakoniec na svadbe v Káne Galilejskej, keď chcel pomôcť chudobným novomanželom.

Kvôli tomu je tak prísne zachovávané mlčanie v rehoľných zhromaždeniach. Sv. Jakub Apoštol nazýva dokonalým človeka, ktorý nehreší jazykom: Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž (Jak 3, 2). Zvláštnym spôsobom sa treba vyhýbať nečistým rozhovorom, neslušným piesňam, ohováraniam, osočovaniam, kliatbe a hlúpym výrazom.

6. Niekedy sa tiež musíme umŕtvovať v odpočinku – aby sme si nenavykli na lenivosť.

Veľmi je človeku potrebné aj vnútorné umŕtvovanie.

A tak: zdržujme svoju predstavivosť, aby neblúdila po akýchsi neužitočných či nebezpečných témach, ktoré by nám mohli podstrčiť zlé myšlienky a túžby. Tu zlý duch nastavuje na ľudí najviac osídel. A pritom rôzne nepotrebné sny nudia človeka, odvádzajú ho od vážnych myšlienok. Namiesto toho, aby sme sa oddávali prázdnym snom, myslime často na konečné veci, na umučenie a smrť Ježiša Krista.

Musíme umŕtvovať svoj rozum, chrániť sa kritizovania právd viery. Nakoniec umŕtvujme svoju vôľu, pričom ju podrobíme príkazom predstavených. Nikdy nám nebude chýbať spôsob na drobné umŕtvovania, lebo žijeme medzi ľuďmi, ktorí sa často riadia rozmarmi, chvíľkovými náladami – uprostred ľudí, ktorí majú mnoho chýb. A skutočne – ten, kto sa neumŕtvuje, napríklad v jedení a pití, nebude sa môcť páčiť Bohu. Opilec do neba nevojde, lebo niet žiadnej podobnosti medzi jeho životom a životom Ježiša Krista. A čo sa raz stane s nami, keď Ježiš Kristus porovná svoj život s našim a nenájde medzi nimi najmenšiu podobnosť?

Prví kresťania sa nebáli robiť pokánie. Ak ťažko urazili Boha, usilovali sa Ho odprosiť dlhoročným, tvrdým pokáním

Prečo zamlčia hriechy pri sv.spovedi?

zle vykonané spovede sú aj kvôli nedostatku ľútosti a preto musíme vrúcne prosiť Boha a ľútosť. Keď zatajíme hriech, zakusujeme akýsi vnútorný nepokoj, čosi nás hryzie ako divý tiger. Ale keď nemáme ľútosť, tak vo svojom zaslepení vôbec tomu nevenujeme pozornosť. Často sú zlé spovede preto, že kajúcnik už počas rozhrešenia nemá ochotu napraviť krivdu, ktorú spôsobil blížnemu.

Tí, ktorí zatajujú hriechy v spovediach, sú skutočne nešťastní – nosia predsa v srdciach ukrutného kata. Ľudia, keď si nahovárajú, že pred smrťou si ešte vykonajú dobrú spoveď a napravia svoje svätokrádeže, klamú sami seba. Sú slepí, lebo si neuvedomujú, že diabol im to nedovolí, že on bude všetkými spôsobmi tomu prekážať. Poviem vám príklad, ktorý to ukazuje.

AKO SVäTÝ DON BOSCO VZKRIESIL MŔTVEHO CHLAPCA

KTORÝ SA DOBRE NEVYSPOVEDAL

ASPOŇ RAZ ZA MESIAC SA VYSPOVEDAŤ

Keď slávny Ján Avila povedal kázeň v jednom zo španielskych miest, zavolali ho k lôžku ťažko chorého dievčaťa, aby ho vyspovedal. Matka vychovávala dievča v nábožnosti a vštepovala mu do srdca vrúcnu nábožnosť k Najsvätejšej Matke – nábožnosť, ktorou sa sama vyznačovala. Chorá niekoľko ráz počula vrúcne kázne Avilu a rozhodla sa pred ním v spovedi otvoriť svoje svedomie. A skutočne, vyznávala svoje hriechy s takou veľkou ľútosťou a so slzami, že otec Avila, keď to videl, rozhrešil ju bez akýchkoľvek obáv o jej spásu. Avšak stalo sa čosi mimoriadne. Braček, ktorý sprevádzal Otca a počas spovede čakal na neho v druhej izbe, videl čiernu, zarastenú ruku, ktorá držala chorú za hrdlo, akoby ju chcela zadusiť. Po návrate do kláštora to vyrozprával predstavenému a predstavený to povedal otcovi Avilovi, pričom mu prikázal, aby išiel ešte raz k chorej a vyzval ju, aby sa ešte raz úprimne vyznala, či ešte niečo netrápi jej svedomie. S tým istým spoločníkom sa teda otec Avila vydal na cestu, ešte v tú noc, do domu, v ktorom ležala chorá. Keď stáli pri bráne, počuli plač a nárek. Len čo zaklopali, vybehol k nim sluha, ktorý im povedal, že chorá zomrela, že hneď po spovedi stratila reč, upadla do bezvedomia a nebola v stave prijať Najsvätejšiu Sviatosť. Vstúpili do vnútra, pozreli na zomrelú, potom sa vrátili do kláštora a vyrozprávali všetko predstavenému, ktorý sa nad tým veľmi trápil. Sám otec Avila sa vybral pred Najsvätejšiu Sviatosť, padol na kolená a začal sa vrúcne modliť, aby milosrdný Boh uchránil toto nešťastné dievča od večného zatratenia.

Keď sa takto modlil, po krátkej chvíli počul šramot reťazí. Obrátil sa na tú stranu, odkiaľ šramot pochádzal a videl osobu zakutú od nôh po hlavu železnými okovami a temnými plameňmi. Otec sa vydesil a spýtal sa tej osoby, kto je. A na svoju otázku dostal takúto odpoveď: „Som duša tej nešťastnej dievčiny, ktorú si ráno spovedal a za ktorú sa teraz zbytočne modlíš. Klamala som svet svojím klamstvom a falošnou nábožnosťou.

Po smrti mojej matky sa do mňa zaľúbil istý mladý človek. Spočiatku som sa vzpierala jeho naliehaniam, ale nakoniec som sa poddala jeho vôli. Dopustila som sa ťažkého hriechu, cítila som strašné výčitky svedomia, bála som sa zatratenia, ale zlý duch mi nedovolil vyspovedať sa z tohto hriechu, aj napriek tomu, že som sa často rozhodla, že to urobím. Bála som sa, že spovedník bude mať o mne zlú mienku a tak som sa stále svätokrádežne spovedala a nehodne som prijímala Najsvätejšiu Sviatosť.

Keď som počula tvoje kázne, ktoré mi prebodávali srdce ako strely, rozhodla som sa, že sa vyspovedám u teba a preto ťa pozvali ku mne. A keby som bola začala svätú spoveď svätokrádežami a nie drobnosťami, bola by som zachránená. Ale potom som už nemala odvahu vyznať ten zatajený hriech. Som navždy odsúdená, zbytočne sa modlíš za mňa!“ –

„Čo je pre teba teraz najväčším utrpením? “ – spýtal sa otec Avila. – „To – odpovedala – že tak ľahko som mohla byť spasená, keby som bola vyznala iba jeden svoj hriech“. Po týchto slovách bytosť zmizla, pričom úžasne vykríkla a strašne búchala reťazami.

KTO OHOVÁRA AJ TEN KTO OHOVÁRANIE POČÚVA MAJÚ V SEBE DIABLA. JEDEN HO NA JAZYKU A DRUHÝ NA UCHU! SV. FRANTIŠEK SALESKÝ

Hľa, čo čaká dušu, ktorá sa predstaví pred súd Ježiša Krista zaťažená svätokrádežami! Drahí bratia, skúmajme tajomstvá svojich svedomí, a ak tam nájdeme zatajené hriechy, vyznajme ich hneď pri spovedi. Lebo ani pokánie, ani almužny ich nedokážu zničiť. Jedinou záchranou je tu iba sviatosť pokánia. Nedovoľte, aby vás ďalej klamal pekelný duch, ktorý odníma človeku bázeň a hanbu pred hriechom, a vracia mu ju až pri spovedi. Zavrhnime pýchu, ktorá sa bojí pokorenia. Za päť minút hanby – ak sa úprimne obviníme pred ľútostivým kňazom – uchránime sa večného nešťastia a večnej hanby. Kto za života zneužíva Božie milosrdenstvo, ten ho nenájde vo chvíli smrti!

K istej chorej zavolali v noci misionára. Ten je priamo povedal: „Pani, ste vo vážnom nebezpečenstve; ak sa dobre nevyspovedáte, tak pre vaše ťažké hriechy pôjdete do zatratenia“. – „Je to možné, že ja už zomieram? Áno, je pravda, že dlhší čas som sa zle spovedala a pre hanbu som zatajovala svoje hriechy...“. V tom momente stratila reč a zomrela; pravdepodobne išla do zatratenia.

A aká hanba stretne tých, ktorí sa dopúšťali svätokrádeže na Poslednom súde! Vtedy budú túžiť, aby na nich padli hory, ktoré by ich mohli zakryť pred očami celého sveta. Čo si myslí taká osoba, ktorá vylúdi rozhrešenie od spovedníka? Či sa jej nezdá, že počuje akoby z neba hlas, ktorý napomína kňaza: „Zastav sa, lebo Najdrahšia Krv Spasiteľa volá a dožaduje sa pomsty na tomto človeku, ktorý sa dopúšťa svätokrádeže. Nerozhrešuj, lebo ja zavrhujem a preklínam túto dušu!“ Vy, ktorí sa dopúšťate svätokrádeže – predávate Krista ako vierolomný Judáš! Keď sa s hriechmi blížite k Najsvätejšej Sviatosti, spôsobujete Spasiteľovi novú smrť! Nepočujete, ako On k vám volá zo svätostánku: „Synu, čakaj, zastav sa, nespôsobuj smrteľný úder svojmu Bohu!“ Istý otcovrah stále počul okolo seba hlas: „Syn môj, prečo si ma zadusil, prečo si mi odňal život?“ Podobné výčitky svedomia zakusuje ten nešťastník, ktorý nehodne prijal Telo a Krv Pánovu.

Aké poučenie z toho pre nás vyplýva? Používajme všetky možné prostriedky, aby naše spovede boli dobré. Nevlúďme si rozhrešenie, keď sme v akomsi zlozvyku a nemáme úprimný úmysel polepšiť sa. Nevykonávajme naše spovede náhlivo, nevyberajme slová, ktoré by zahaľovali naše hriechy a umenšovali ich zlo. K tribunálu pokánia pristupujme s ľútosťou – s ľútosťou, o ktorú treba Boha vrúcne prosiť. Ak sme niekoľko rokov ukrývali nejaké hriechy, tak sa vyspovedajme z nich čím skôr, neberme do úvahy našepkávanie diabla. Nepredstavujme si, že ich vyznáme neskôr, alebo že v najhoršom prípade to urobíme v hodine smrti – lebo vtedy už môže byť neskoro, lebo vtedy Boh vo svojich nepochopiteľných rozsudkoch nám môže odmietnuť milosť. A keby sme mali ochotu skrývať hriechy, tak si pomyslime, čo nám povie na Poslednom súde – aké výčitky nám bude robiť – ten spovedník, ktorého sme klamali! Všetko, čo robíme, robme tak, akoby sme to chceli urobiť v hodine smrti – vtedy nepoblúdime. Amen.

Možno sa teraz spýtate, čo tu zvyčajne vedie k pádu. Každé
dieťa, ktoré sa učí katechizmus, ľahko odpovie, že dôvodom toho bývajú tance,
plesy a dôverné kontakty dotyky s osobami opačného pohlavia, hudba,
príliš voľné slová, neslušné oblečenie, nemierny vzťah * Ak teda, drahí bratia, chcete si zachovať čistotu duše, tak nutne
musíte čosi odmietať svojmu telu - ináč vás ono privedie do zatratenia.*
Aj plesy a tance sú v tomto ohľade veľmi nebezpečné. Najmenej tri
štvrtiny mladých ľudí sa kvôli ním dostáva do pazúrov nečistého ducha.
Nemusím vám todokazovať, lebo to už, bohužiaľ viete z vlastnej skúsenosti. Koľko
zlých myšlienok, koľko špinavých túžob a nemorálnych hriechov

spôsobujú tance!


Sv. J. M. Wianney

This entry was posted on Wednesday, June 4th, 2009 at 9:33

MOC SVATÉHO KRSTU

Moc sviatosti krstu
V živote otca Sampsona vidno, akú moc má nad démonmi láska a sviatosti. O jednej podobnej udalosti prednedávnom v novinách „Ai-bolit" čítala naša ruská sestra Vlrika, ktorá pochádza z Kazachstanu. Uvedená príhoda svedčí o krste ako o sviatosti, ktorou sa odpúšťajú hriechy a má očisťujúcu, oslobodzujúcu a posväcujúcu silu. Južne od Moskvy, v ortodoxnom kostole mesta Elez, sa odohralo nasledovné mocné Božie pôsobenie, ktoré osobne prežila a zapísala pani Korsunová.
Bola nedeľa a ja som išla do ortodoxného kláštora. Prišlo nás naozaj veľmi veľa, pretože v tento deň malo byť pokrs­tených mnoho detí. Krstní rodičia sedeli s bábätkami a trpezlivo čakali. Všetky deti sa správali pokojne - až na jedného trojmesačného chlapčeka, ktorý kričal bez prestania. Krstná mama sa snažila upokojiť ho; s chlapčekom v náručí sa prechádzala po kostole, no márne. Chlapček stále kričal, ako keby ho bolelo bruško. Celá situácia bola žene veľmi nepríjemná a trápna a všetci sa na ňu súcitne pozerali. No čo sa dalo robiť?
Napokon prišiel kňaz a so súhlasom všet­kých prítomných sa rozhodol, že kričiace dieťa pokrstí ako prvé. Inokedy to väčši­nou bývalo tak, že sa deti upokojili, len čo sa začal krstný obrad. No nebolo to tak s chlapčekom, o ktorom tu rozprávam. On naďalej kričal na plné hrdlo.

Nadišiel okamih samotného krstu, pri ktorom sa dieťa trikrát ponorí do vody. Počas prvého ponorenia sa udialo nasledovné: pokračovanie

This entry was posted on Wednesday, June 4th, 2009 at 9:33

BOŽIE MILOSRDENSTVO

" Pripomínam ti, dcéra moja, že vždy keď budeš počuť, ako hodiny odbíjajú tretiu, ponáraj sa celá do môjho milosrdenstva, zvelebuj a oslavuj ho , vzývaj jeho všemohúcnosť pre celý svet a zvlášť pre úbohých hriešnikov, lebo v tej chvíli bolo otvorené dokorán pre každú dušu. V tejto hodine vyprossíš všetko pre seba aj pre druhých. Je to hodina, v ktorej sa dostalo milosti celému svetu - milosrdenstvo zvíťazilo nad spravodlivosťou. Dcéra moja, snaž sa v tejto hodine vykonať si krížovú cestu, ak ti to dovolia povinnosti. Ak si nemôžeš vykonať krížovú cestu, tak aspoň na chvíľu vojdi do kaplnky a ucti si moje srdce, ktoré je plné milosrdenstva v Najsvätejšej sviatosti, a ak nemôžeš prísť do kaplnky, ponor sa do modlitby tam, kde si, aspoň na krátku chvíľu. Prajem si, aby každé stvorenie ctilo moje milosrdenstvo, ale najprv ty, lebo tebe som dal najhlbšie poznať toto tajomstvo " ( Den.1572 ) pokračovanie

  • Lorem ipsum dolor sit amet
  • Lorem ipsum dolor sit amet
    • Lorem ipsum dolor sit amet
    • Lorem ipsum dolor sit amet
    • Lorem ipsum dolor sit amet
  • Lorem ipsum dolor sit amet

This entry was posted on Wednesday, June 4th, 2009 at 9:33

PREČO JE MODLITBA NEÚČINNÁ

 

 

 

 

 

 

 

 

 

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

 

PREČO JE MODLITBA NEÚČINNÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ

PREČO JE MODLITBA NEÚČINÁ