Panna Mária, ktorá bola úplne bez hriechu, mala úcast na vykupitelskom diele Jezisa Krista a jej utrpenie a smrt mali po Kristovi v Bozích ociach najväcsiu cenu. Po jej smrti, "zosnutí", jej telo tiez nemohlo podladnút poruseniu, lebo aj ona bola úplno svätá. Naopak, ak by podlahla poruseniu, alebo ostala v hrobe, znamenalo by to, ze i Ona bola pod hriechom a ze hriech mal nad nou moc. A toto nie je prípustné.
Ďalej bl. Mária Ježišova z Agredy zomrela na Turice r. 1665 blaženou smrťou. Pri úradnom otvorení jej truhly, pri príležitosti procesu jej blahoslavenia v roku 1849, našli po 184-roch rokoch jej telo neporušené a prúdila z neho nebeská vôňa. Táto víziami obdarovaná mystička vzbudila rýchlo pozornosťa mnohý iný svätý a sväté. . ( bl. Mária Ježišova z Agredy viac tu.) Ci to nie je práve poukaz na sv. telo Panny Márie a jej nanebovzatie ? Keď Boh vzal Henocha do neba za živa aj s telom , o čo skôr Pannu Máriu, ktorá bez bola bez hriechu počatá ?!
Uz v raji, ako som spomenul, Boh hovorí o Žene, ktorá bude v nepriatelstve s diablom, od začiatku do konca sveta. Boh by bol nedokonaly, keby slovo "nepriatelstvo" nemyslel v dokonalom zmysle slova. Keby tá Zena bola co i len pri pocatí priatelkou diabla cez dedicny hriech, nebolo by to dokonalé nepriatelstvo.
Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci. Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov“ (Ž 45, 18).
Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za života Panny Márie. Vtedy pred Ježišom zvolala istá žena: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Je tu použité slovo makaria - blahoslavený, velebený v zmysle nebeského stavu, čiže to, ktoré zodpovedá Máriinmu proroctvu. Ježiš na prvý pohľad neberie túto chválu vážne. Ale keď sa pozrieme ďalej, zistíme, že je to ináč. Tým, že povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28) neumenšil velebenie svojej Matky, ale ho ešte umocnil. V podstate vyjadril to, že Panna Mária nie je ani tak blahoslavená preto, že bola telesnou matkou, že nosila Ježiša v lone a neskôr ho kojila, ale pre to, že počúvala každé Božie slovo a zachovávala ho ako nikto iný. Veď ako píše sv. Ján: v nej sa Slovo „telom stalo“ (Jn 1, 14).
A napokon akej väčšej slávy a úcty sa mohlo dostať Panne Márii, ako tej, ktorú jej prejavil Boh, keď ju zaodel slnkom, na hlavu jej dal korunu z dvanástich hviezd, mesiac položil pod nohy a na nebi ju postavil ako znamenie v protiklade voči diablovi?! (Pozri Zjv 12, 1) Ak jej Boh vzdal takú úctu a slávu, nemá to byť prirodzené aj pre nás?
..................................................................................................................................................................................................................................................................................
Viem, ze dogma o nanebovzatí Panny Marie bola vyhlásená v roku 1950. Chcel by som sa opytat, ci sa táto dogma traduje od zaciatku cirkvi, a na základe coho bola vyhlásená (v 1950-om). Ci je podporená niecim v Svatom Písme alebo sa jedná iba o tradíciu.
Dakujem.
Sväté Písmo hovorí o tom, ze Boh nedovolí, aby jeho sväty uvidel porusenie.
Panna Mária bola bez poskvrny akéhokolvek hriechu nielen pri pocatí, ale i cely svoj zivot.
Utrpenie nevinného má u Boha vykupitelskú hodnotu. Preto Jezis Kristus trpel a zomrel za nase hriechy. Smrt Jezisa Krista bola vítazstvom nad diablom a hriechom. Smrtou Jezisa Krista sa zakoncil cas, v ktorom nám získal poklady násho vykúpenia. Preto nemalo ziadny zmysel, aby po smrti jeho telo ostalo v hrobe. Naopak, znamenalo by to, ze úplne nezvítazil nad diablom. Preto ani jeho ludská dusa neostala v podsvetí, odkial vyslobodil spravodlivych Starého Zákona, ani jeho telo sa nerozlozilo v hrobe, ale vstal z mrtvych.
Panna Mária, ktorá bola úplne bez hriechu, mala úcast na vykupitelskom diele Jezisa Krista a jej utrpenie a smrt mali po Kristovi v Bozích ociach najväcsiu cenu. Po jej smrti, "zosnutí", jej telo tiez nemohlo podladnút poruseniu, lebo aj ona bola úplno svätá. Naopak, ak by podlahla poruseniu, alebo ostala v hrobe, znamenalo by to, ze i Ona bola pod hriechom a ze hriech mal nad nou moc. A toto nie je prípustné.
Telo sv. Bernardety napríklad, je uz vyse sto rokov úplne neporusené. Kazdy ho môze vidiet v jej klástore v presklenom sarkofágu. O co viac Matka Bozia, Panna Mária by mala mat neporusené telo! Ved Panna Mária bola neposkvrnená pri pocatí a zostala neposkvrnenou cely svoj pozemsky zivot. Ved to bola práve sv. Bernardeta, ktorej sa Panna Mária predstavila ako Neposkvrnené Pocatie. Je to náhoda, ze je to práve sv. Bernardeta, ktorej Boh zachoval neporusené telo az dodnes? Ci to nie je práve poukaz na telo Panny Márie a jej nanebovzatie?
Druhym miestom Sv. Písma je starozákonny PREDOBRAZ Panny Márie, ktorym je ARCHA zmluvy. Tá bola vyhotovená z akáciového (nehnijúceho) dreva a celá obitá zlatom. Do nej bol daná manna, Áronova palica a tabule zmluvy (desatoro).
Jezis Kristus, Syn Bozí, sa narodil z Panny Márie. On bol devät mesiacov v jej lone. Jezis Kristus je zivy Chlieb (manna), Velknaz (Áronova palica) a Slovo Bozie (tabule zákona). Ako archa bola nádobou, ktorá obsahovala tieto predobrazy, tak Panna Mária je nádobou, ktorá nosila v sebe realitu Nového Zákona, - Jezisa Krista.
Archa predobrazovala Máriu. Ked Mária je uz tu, archa ustupuje, ako to hovorí aj Písmo.
Co sa myslí pod slovami "vsetky národy", ak nie Cirkev? Ak nie novy zákon?
Dalej, archa bola tri mesiace v dome Obededoma, Mária bola tri mesiace u Alzbety:
Dávid zasne nad tym, ze by Pánova archa mala príst k nemu, Alzbeta zasne, ze novozákonná Archa prisla k nej.
Dávid tancuje od radosti pred archou, sv. Ján poskocil od radosti v lone sv. Alzbety, ked Mária vstupuje do ich domu:
Nuz co iného hovorí Sv. Písmo, ked vyzyva archu, aby aj ona zaujala svoje miesto?
Kto je to tá archa Pánovej moci? Ak by to mala byt iba tá drevená bednicka, preco by Pán hovoril, ze "nebudú na nu spomínat ani lutovat, ani ju nezhotovia viac"?
Áno, nebudú na nu spomínat, lebo je tu Tá, ktorá nou bola predobrazovaná, - Mária, novozákonná Archa. Táto Archa zaujala miesto po pravici svojho Syna, kde po skoncení svojho pozemského putovania bola vzatá s dusou i s telom.
Ci nebola archa celá ozdobená zlatom? Ci nevidíme, ako sa to vsetko splna v Márii?
Ci nie je jednou z poslednych velkych vecí, ktoré Jej Pán urobil práve nanebovzatie?
Neviem komu mam podakovat za vznik takej uzasnej stranky, ale dakujem hlavne vam otce, ze odpovedate na rozne otazky, nasiel som nahodou odkaz na nu na christnete a nasiel som aj odpovede na rozne moje otazky.
Ja mam osobne velky problem s marianskym kultom. Ja sa obavam, ze je to az modlosluzba.... nielen procesie,sochy, ale vobec to jej uctievanie, ju si vyvolil Pan na zaklade svojej nekonecnej milosti, nebola to ziadna jej zasluha. Iste patri jej ucta, len sa bojim, ci modlitba nepatri len Bohu, nech je pochvaleny?
Len na vysvetlenie, bol som dlhe roky nepraktizujuci r-katolik, prakticky agnostik koketujuci s budhizmom a len posledne mesiace nachadzam cestu spat a vraciam sa k Panovi Jezisovi, lebo myslim, ze nie je nad neho, On je Pravda, Cesta a Zivot.
Ale nieco sa vo mne buri, ked pocujem babicka drmoliace sa ruzenec ako nejaku mantru. Nestaci sa modlit len k sv.Trojici, ved pan Jezis je prostrednikom k Bohu Otcu, tak preco este prostrednik dalsi k Panu Jezisovi?
Dufam, ze to nie je ruhanie, ale som obcas plny bolestnych pochybnosti a neistoty. Este podotykam, ze mam dobry vztah k matke, takze by som nevidel nejake psychologicke zabrany k Marii, ako matke Pana Jezisa.
Dalsia otazka bude mozno hlupa, odpustite... nac evanjelista vymenuvava rodokmen Pana Jezisa, ked Jeho otcom nie je Jozef. A ako teda moze pochadzat z rodu Davidovho, cital som rozne nazory, ale nepoznam oficialny nazor Cirkvi.
Este by ma zaujimalo, ci je onania tazky hriech.
Ak si najdete cas otce,budem vam povdacny....
Modlim sa za Vas, pomodlite sa aby som nezlyhal otce, ak mozte....
Vznešenosti Panny Marie 
Svedectvá ZÁZRAKOV na orodovanie Panny Márie
Ohrozenie zo strany diabla je zvlášť nasmerované na deti Cirkvi - Vízie mystičky ctihodnej Márie Ježišovej z Agredy Pád anjelov a prenasledovanie ľudstva satanom.
Budú toho ľutovať ako francúzsky kráľ. Síce to urobí, ale to už bude potom neskoro
Jeho zloba sa obracia hlavne proti žene, ktorá mu pošliape hlavu.
My Ho aj s tou ženou, ktorú si vyvolil za svoju matku, s veľkým hnevom zničíme
Len voči tej žene ( P. Márii ), citim nenávisť
Pán Ježiš sv. Lucii vo Fatime - CHCEM verejný akt zmieru a zasvätenia Ruska Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Najčistejšiemu Srdcu Márie. Nechceli splniť moju prosbu. Budú toho ľutovať ako francúzsky kráľ. Síce to urobí, ale to už bude potom neskoro
Opäť sa sv. Lucii Ježiško pýtal, či už rozšírila úctu k Najsvätejšej Matke
Pán Jeižiš ŕíkal bl. Alexandriné: Já chci zasvécení sveta mé Neposkvrnéné Matce. Proto té nechávam tak trpet. Budeš trpét mnohokrát, dokud pápež nevykoná toto zasvěcení.
Panna Mária v Medzugorii - Nebudete to ľutovať, ani vy, ani vaše deti, ani deti vašich detí, že ste si vybrali toto zasvätenie
Svedectvá ZÁZRAKOV na orodovanie Panny Márie
Svata Veronika Giuliani - Beda mi, keby jej nebolo ! Dostávam od nej každé dobro. Viete, že to tak vždy bolo! Teraz ide o niečo podivuhodné. Otče, keby ste vedeli, aké spôsoby ma Panna Mária voči mojej duši, zbláznili byste sa z toho ♥ Ak idem pracovať, ak idem k jedálenskému stolu, alebo odpočívať, vo všetkých mojích skutkoch je Panna Mária moja vodkyňa. Svata Veronika Giuliani - pokračovanie
Blahoslavenej Márie Ježišovej z Agredy - treba dodať, že všetky ekumenické snaženia budú až potom korunované úspechom, keď naša Božia matka Mária bude uznaná ako orodovníčka a sprostredkovateľka všetkých Božích milostí tak, ako to zodpovedá jej postaveniu, ktoré jej určil sám Pán Boh. Viac ...
Boh skrze Pannu Máriu Rwandu varoval. Tragédii bolo možné zabráni
To všetko ho prudko podnietilo viac proti Eve ako proti Adamovi.
Zasvätenie Panne Márií ktoré nebudete ľutovať ani vy, ani vaše deti, ani deti vašich detí
Oslobodenie albigénskeho bludára, posadnutého 15 tisícami démonmi.
knaz
zasvetenie - Fatima
zasvatenie
goretti
zazraky
Budú toho ľutovať ako francúzsky kráľ. Síce to urobí, ale to už bude potom neskoro
Svatý škapuliar
O Panne Márii - SVÄTÝ ĽUDOVÍT MÁRIA GRIGNION O PRAVEJ ÚCTE K PANNE MÁRII
Tak ako Eva verila hadovi, tak Panna Mária verila anjelovi.
http://svatabrigita.ic.cz/
Ruženec silnejší ako atomová bomba
K OBRÁTENIU A SPÁSE
Ako sa jedna žena sa upísala lístkom podpísaným vlastnou krvou
Žena odsúdená za hriechy svetských márnosťi 
Panna Mária vo Fatime - Dievča v očistci až do konca sveta
Satanove priznanie - é - satan z Ilfurtu / skutočná udalosť
Kázáni pekelného ducha - Posedlá opakovala častěji, že pro hříchy nečistoty a smilstva přijdou mnozí do zahynutí ahynutí
Historické víťazstvá Panny Márie
Zjavenia a varovania Panny Márie vo svete
O večnom, najväčšom treste konečnou platnosťou
Svet bol zhrozený, keď sa dopočul, že v Rwande brutálne zabili viac ako 500 000 ľudí ich vlastní susedia - Oveľa viac by bol šokovaný, keby sa dozvedel, že Boh Rwandu varoval - že Tragédii bolo možné zabrániť.
Ukrižovaná nekonečná láska milujem ťa
Čo je Božia vôla ?
Ó, môj Bože! Ako strašne trpím ! Ostatným sestrám som prenechala príliš veľkú voľnosť Bože! Lebo som sestrám som renechala príliš veľkú voľnosť
Majú ženy v chráme podľa apoštola Pavla mlčať ?
Martin Luther o Panne Márii
Beda mi, keby jej nebolo ! Dostávam od nej každé dobro. Viete, že to tak vždy bolo! Teraz ide o niečo podivuhodné. Otče, keby ste vedeli, aké spôsoby ma Panna Mária voči mojej duši, zbláznili byste sa z toho ♥ Ak idem pracovať, ak idem k jedálenskému stolu, alebo odpočívať, vo všetkých mojích skutkoch je Panna Mária moja vodkyňa. Svata Veronika Giuliani - pokračovanie
VŠETKO : O PANNE MÁRII
Nijako stvorenie nemožno postaviť na roveň vteleného Slova a vykupitcľa », no « jediné prostredníctvo Vykupi¬teľovo nevylučuje, ale skôr vyvoláva mnohorakú spoluprácu stvorení, prameniacu z jediného zdroja », takže « jediná Božia dobrota rozmanito ale skutočne pôsobí v stvore¬niach ».97
Učenie Druhého vatikánskeho koncilu predkladá pravdu o Máriinom prostredníctve ako účasť na tomto jedinom zdroji, ktorým je prostredníctvo Kristovo.
« Toto podradené poslanie Márie Cirkev neváha vyznávať, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa vďaka tejto ma¬terinskej pomoci užšie spojili so Sprostredkovateľom a Spa¬siteľom ». ^ Táto jej funkcia je súčasne úplne osobitná a mimoriadna. Pramení zo skutočnosti, že je Božou Matkou a môže byť chápaná a prežívaná vierou len na základe plnej pravdy o tomto jej materstve. Keďže z Božieho vy¬volenia Mária je Matkou Syna súpodstatného s Otcom a « veľkodušnou spoluúčastníčkou » na diele vykúpenia, « sta¬la sa pre nás Matkou v poriadku milosti »." Táto funkcia je skutočným rozmerom jej prítomnosti v spásnom tajom¬stve Krista a Cirkvi.
39. Z toho hľadiska treba ešte raz dôkladne zvážiť zá-kladnú udalosť ekonómie spásy, totiž vtelenie Slova vo chvíli zvestovania. Je významné, že Mária spoznala v slovách Božieho posla vôľu Najvyššieho a podriadila sa jeho moci, keď povedala: « Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova » (Lk 1.38). Prvým úkonom pod¬riadenia sa jedinému prostredníctvu « medzi Bohom a ľuď
>Uvu a česť. ktorej sa jej dostáva: I«!., In NaliviíJie H M,ir. .• Setmo — Df ii<itidťductu. 12: cit. ed. 283.
w IX>|tmutiikií konštitúcia o Cirkvi l.uwc:: Gt n t tmu, (>J m Tiiiufc, 62. ľmnfc. 61.
mi », prostredníctvu Kristovmu, je, že Panna / Nazareta prijala materstvo. Mária súhlasí s Božou voľbou stať sa pôsobením Ducha Svätého Matkou Božieho Syna. Možno povedať, že tento súhlas s materstvom je predovšetkým plodom jej bezvýhradného darovania sa Bohu v panenstve. Mária prijala vyvolenie stať sa Matkou Božieho Syna, ve¬dená snúbcneckou láskou, ktorá plne « zasväcuje » ľudskú osobu Bohu. Z tejto lásky Mária vždy túžila úplne sa « da¬rovať Bohu» a preto žiť v panenstve. Slová «Hľa, slu-žobnica Pána » vyjadrujú, že Mária už od začiatku prijala a chápala svoje materstvo ako bezvýhradný dar seba. celej svojej osoby do služieb spásnych plánov Najvyššieho. Celú svoju materskú účasť na živote Ježiša Krista, svojho Syna. prežívala až do smrti spôsobom, zodpovedajúcim jej povo¬laniu k panenstvu.
Máriino materstvo, úplne preniknuté snúbeneckým po-stojom « Služobnice Pána ». tvorí prvý a základný rozmer toho prostredníctva, ktoré Cirkev, keď ide o Máriu,vy¬znáva. hlása a « stále odporúča láske veriacich », lebo doň vkladá veľkú dôveru. Treba totiž uznať, že prv než kto iný, sám Boh, večný Otec prejavil dôveru Panne z Nazareta. keď jej v tajomstve vtelenia zveril vlastného Syna. Toto jej vyvolenie k najvyššiemu úradu a dôstojnosti Matky Bo¬žieho Syna sa na ontologickej rovine vzťahuje na samotnú skutočnosť spojenia dvoch prirodzeností v osobe Slova (by post atické spojenie). Tento základný fakt, že sa stala Mat¬kou Božieho Syna. znamená, že sa od samého začiatku úplne otvorila Kristovej osobe a celému jeho dielu a poslaniu. Slová « Hľa. služobnica Pána » dokazujú túto otvorenosť Máriinho ducha, ktorý dokonale spája v sebe lásku k panen¬stvu s typickou láskou materskou, obe navzájom zjednotené a takmer splynuté.
Mária sa preto stala nielen « matkou-živiteľkou » Syna človeka, ale aj « neporovnateľne veľkodušnou spoluúčast- níčkou » 101 Vykupiteľa a Mesiáša. Ako som už povedal, Mária napredovala na ceste viery. Na tejto púti až po kríž sa v skutkoch a v utrpení uskutočňovala aj jej materská spolupráca na celom poslaní Spasiteľa. Na ceste tejto spo¬lupráce na diele Syna Vykupiteľa samo Máriino materstvo sa osobitným spôsobom pretváralo a stále väčšmi napĺňalo « vrúcnou láskou » k všetkým, na ktorých bolo zamerané Kristovo poslanie. Prostredníctvom tejto « vrúcnej lásky », zameranej v spojení s Kristom na obnovenie « nadprirodze¬ného Života v dušiach »,lo: Mária sa osobne jedinečným spô¬sobom zaraďovala do toho jediného prostredníctva « medzi Bohom a ľuďmi ». ktorým je prostredníctvo človeka Ježiša Krista. Ak ona sama ako prvá zakúsila na sebe nadprirodze¬né dôsledky tohto jediného prostredníctva — už pri zvesto¬vaní ju anjel pozdravil ako « milostiplnú » — tak treba povedať, že práve touto plnosťou milosti a nadprirodze¬ného života bola osobitne predurčená k spolupráci s Kris¬tom, jediným prostredníkom ľudskej spásy. A touto spo¬luprácou je práve jej prostredníctvo podradené prostred¬níctvu Kristovmu.
V Máriinom prípade ide o celkom osobitné a výnimočné prostredníctvo, založené na jej « plnosti milosti », ktorá sa prejavovala v úplnej ochote « Služobnice Pána ». Ako od-poveď na túto vnútornú ochotu svojej Matky Ježiš Kristus \u stále väčšmi pripravoval, aby sa pre ľudí stala « Matkou v poriadku milosti ». Poukazujú na to, aspoň nepriamo, daktoré osobitné pripomienky synoptikov (porov. Lk 11,28; 8,20-21; Mk 3,32-35; Mt 12,47-50) a ešte viac evanjelium lánovo (porov. 2,1-12; 19,25-27). Ale o tom som už ho*
"" ľamte, 61 1,0 ľmuJr. 61
7M
voril. Osobitne výrečné sú slová, ktoré Ježiš povedal na kríži Márii a Jánovi.
40. Po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení Má¬ria zotrvávala s apoštolmi vo Večeradle v očakávaní I uríc ako matka osláveného Pána. Ako tá, ktorá « napredovala na ceste viery » a verne zachovávala spojenie so Synom « až po kríž », ale aj ako « služobnica Pána », ktorú Syn zanechal ako Matku rodiacej sa Cirkvi: « Hľa, tvoja mat¬ka. » Tak sa začalo utvárať osobitné puto medzi touto Matkou a Cirkvou. Rodiaca sa Cirkev bola skutočne plodom kríža a zmŕtvychvstania jej Syna. Mária, ktorá sa od za¬čiatku bezvýhradne darovala osobe a dielu svojho Syna, nemohla sa hneď od začiatku nedarovať Cirkvi ako Matka. Po Synovom odchode jej materstvo ostáva v Cirkvi ako prostredníctvo materské. Tým, že sa prihovára za všetky svoje deti, spolupracuje na spásnom diele svojho Syna- -Vvkupiteľa sveta. Koncil hovorí: « Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne... kým sa nezavŕli večná spása všetkých vyvolených ». m Vykupiteľskou smrťou jej Syna dosiahlo materské prostredníctvo Služobnice Pána uni¬verzálny rozmer, lebo dielo vykúpenia sa vzťahuje na všet¬kých ľudí. Tým sa jedinečne prejavuje účinnosť jediného a univerzálneho prostredníctva Krista «medzi Bohom a ľuďmi». Máriina spolupráca sa svojou podradenosťou zú¬častňuje na univerzálnosti prostredníctva Vykupiteľa, je¬diného prostredníka. Koncil na to jasne poukazuje vyššie citovanými slovami.
V koncilovom texte ďalej čítame: « Mária ani po svo¬jom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia. » ,<M Týmto svojím orodova-
,w Tamže, 62. w Tamže, 62.
ním, ako sa to prejavilo v Kane Galilcjskej, Máriino pro-stredníctvo stále pokračuje v dejinách Cirkvi a sveta. V tom istom texte ešte čítame, že « s materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, Čo ešte putujú a sú v rozličných nelKzpečcnstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do bla-ženej vlasti». " lakto Máriino materstvo nepretržite trvá v Cirkvi ako prostredníctvo orodujúce a Cirkev vyjadruje svoju vieru v túto pravdu tým. že si uctieva Máriu ako « Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu ».106
41. Svojím prostredníctvom, podradeným prostredníc¬tvu Vykupiteľa, Mária osobitne prispieva k jednote Cirkvi putujúcej po tejto zemi, s e s cha t ologickou a nebeskou sku¬točnosťou spoločenstva svätých, lebo je už « vzatá do ne¬ba ». "' Pravda o jej nanebovzatí, ktorú definoval Pius XII. a znova potvrdil Druhý vatikánsky koncil, vyjadruje vieru Cirkvi týmito slovami: « Konečne Nepoškvrnená Panna, uchovaná od akejkoľvek škvrny dedičnej viny, po skončení tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi. Pánovi pánov íporov. Zjv 19.16) a víťazovi nad hriechom a smrťou ».IW
Týmto učením Pius XII. nadviazal na Tradíciu, ktorá sa v dejinách Cirkvi vyjadrovala rozmanitými spôsobmi na Východe i na Západe.
S tajomstvom nanebovzatia Mária definitívne získala všetky účinky jediného prostredníctva Krísta-Vykupitela svctii a zmŕtvychvstalého Pána: « Všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí. Prvotinou je Kristus. Potom pri jeho príchode nasledujú ií. ktorí patria Kristovi * íl Kor 15,22-23). V tajomstve nanebovzatia je vyjadrená viera Cirkvi, podľa ktorej Mária je « spojená úzkym a ne¬rozlučným zväzkom » s Kristom, lebo ak matka-panna bola s ním jedinečne spojená pri jeho príchode, svojou nepre¬tržitou spoluprácou bude s ním spojená i v očakávaní jeho druhého príchodu: « Vykúpená vznešenejším spôsobom vzhľadom na zásluhy svojho Syna » w má aj úlohu, vlastnú matke, úlohu láskavej prostrcdnice pri konečnom Kristovom príchode, keď všetci, ktorí patria Kristovi, budú vzkriesení a « ako posledný nepriateľ bude zničená smrť » ( 1 Kor 15,26).
S takýmto povýšením « vznešenej dcéry sionskej » v nanebovzatí je spojené tajomstvo jej večnej lásky. Kristo¬va Matka je vskutku oslávená ako « Kráľovná vesmíru ».1 Tá, ktorá sa pri zvestovaní nazvala « Služobnicou Pána », ostala po celý svoj pozemský život verná všetkému, čo tento názov vyjadruje a tak potvrdila, že jc pravou « učcníČkou » Krista, ktorý zdôrazňoval služobný ráz svojho poslania: « Syn človeka sa neprišiel dať obsluhovať, ale slúžiť a po¬ložiť svoj život ako výkupne za mnohých » (Mt 20,28). Preto sa Mária stala prvou z tých, čo « slúžia Kristovi aj v iných a tak pokorou a trpezlivosťou privádzajú svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať » a plne dosiahla tú « kráľovskú slobodu », ktorá je vlastná Kristovým učeníkom: slúžiť značí kraľovať!
« Kristus sa stal poslušným až na smrť, a preto, po¬výšený Otcom, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. M p 2,8-9). Jemu je všetko podrobené, kým on sám ne- podrobí Otcovi sám seba a všetko stvorenstvo, aby bol Boh všetko vo všetkých » (porov. 1 Kor 15,27-28).114 Mária,slu¬žobnica Pána, má účasť na tomto kráľovstve Syna.115 Sláva slúžiť neprestáva byť jej kráľovským povýšením. I jjo na¬nebovzatí pokračuje vo svojej spásnej službe, v ktorej sa prejavuje jej materské prostredníctvo, « kým sa nazavŕši večná spása všetkých vyvolených ». 1,6 Takto tá, ktorá tu na zemi « verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž » jc s ním spojená i naďalej, zatiaľ čo « všetko je mu podro¬bené, kým on sám nepodrobí Otcovi seba a všetko stvo¬renstvo ». Takto vo svojom nanebovzatí Mária jc akoby zahalená celou skutočnosťou spoločenstva svätých a jej jed¬nota so Synom v sláve jc celkom zameraná na konečnú plnosť Kráľovstva, keď, « Boh bude všetko vo všetkom ».
56.
Tumfc- 56.
"1 ( o •-.i tvku Miírie Kráľovnej, poiov. Sv. Ján DanniHľénxky, Him Nd/ivitiihni, 6; 12; Hom, in Dnrmitioncnt, I, 2. 12, 14; II. II III. 4 S O». 80. 59 n.; 77 n.; 83 n.; 113 n.; 117 n.; 151 n; |M'J 1V5
DotfmMk'kil konštitúcii« o Cirkvi Lutnen Geiiliunt, 62.
HJ
I v tejto ráze je Máriino materské prostredníctvo stále podradené tomu, ktorý je jediným Prostredníkom, a bude nim až do konečného na plnenia časov, « kým sa nezjednotí v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi » ( Eŕ 1,10).
2. Mária v živote Cirkvi a v živote každého kresťana
42. Druhý vatikánsky koncil nadviazal na tradíciu a posvietil novým svetlom na úlohu Kristovej Matky v Živote Cirkvi. « Blahoslavená Panna, vzhľadom na dar a hodnosť Božieho materstva, čo ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi... a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom. » 1" Už sme videli, ako Mária ostáva od začiatku s apoštolmi v očakávaní Turíc a ako « blahoslavená, ktorá uverila » je cez všetky pokolenia prítomná v Cirkvi putujúcej vo viere ako vzor nádeje, ktorá nesklame (porov. Rim 5.5).
Mária uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Ako pan¬na uverila, že počne a ixmnlí Syna, « Svätého », ktorému bude zodpovedať meno « Boží Syn », meno « Ježiš » (Boh dáva spásu). Ako služobnica Pána ostala dokonale verná osobe a poslaniu tohto svojho Syna. Ako matka « pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna ». "*
Z týchto dôvodov « Cirkev právom preukazuje Márii osobitnú úctu. Už od tých najdávnejších Čias sa uctieva ako Bohorodička. |MHI ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách»."''
1,7 Tamže. (»V 118 Tamže. 63. 1,9 Tamže. U>
Tento jej kult je jedinečný. Obsahuje a vyjadruje hlboké puto, ktoré existuje medzi Kristovou Matkou a Cirkvou. Ako panna a matka Mária ostáva pre Cirkev « večným vzo¬rom ». Preto možno povedať, že najmä z tohto hľadiska, totiž ako vzor alebo ešte skorej ako « predobraz », Mária, prítomná v tajomstve Krista, ostáva prítomná i v tajomstve Cirkvi. I Cirkev « sa nazýva matkou a pannou » a tieto mená majú hlboké biblické a teologické zdôvodnenie. :i
43. Cirkev sa « stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo ». !" Ako Mária, ktorá prvá uverila, keď prijala Bo¬žie slovo, čo jej bolo zjavené pri zvestovaní, a ostala mu verná vo všetkých skúškach až po kríž, tak aj Cirkev sa stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo a « kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha ». ,M Túto jej materskú charakteristiku výstižne vyjadril apoštol národov, keď na¬písal: « Deti moje, znova vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus» (Gal 4,9). V týchto slo¬vách svätého Pavla sa zračí zaujímavá stopa toho, že pr¬votná Cirkev si vo svojej apoštolskej službe medzi ľuďmi bola plne vedomá svojho materstva. Toto vedomie jej umož¬ňovalo a stále umožňuje vidieť tajomstvo svojho života a svojho poslania na príklade samotnej Rodičky Božieho Syna. ktorý je « prvorodený medzi mnohými bratmi » (Rim 8,29).
Možno povedať, že Cirkev sa učí tni Márie aj svojmu vlastnému materstvu. Spoznáva materský rozmer svojho po-volania, podstatne spojený s jej sviatostnou povahou, « keď kontempluje jej tajomnú svätosť a nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu ».1:4 Ak je Cirkev znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom, je to pre jej ma¬terstvo, lebo oživovaná Duchom « rodí» synov a dcéry ľudskej rodiny pre nový život v Kristovi. Lebo ako Mária je v službách tajomstva vtelenia, tak aj Cirkev ostáva v službách tajomstva adoptovania deti milosťou.
Súčasne však podľa Máriinho príkladu Cirkev ostáva aj pannou, ktorá je verná svojmu Ženíchovi: Cirkev « je aj pannou, ktorá zachováva neporušenú a čistú vernosť svoj¬mu Ženíchovi ». Cirkev je skutočne Kristovou Nevestou, ako to vyplýva z Pavlových listov (porov. Ef 5,21-33;
2 Kor 11.2) a zo Zjavenia svätého Jána (Zjv 21,9), kde sa nazýva « Baránkovou Nevestou ». Ak. Cirkev ako Ne¬vesta « zachováva vernosť Kristovi », tak táto vernosť, hoci v učení apoštola sa stala obrazom manželstva (porov. Ľf 5,23-33), platí aj ako vzor úplného oddania sa Bohu v celibáte « pre nebeské kráľovstvo », teda vzor Bohu zasvä¬teného panenstva (porov. Mt 19,11-12; 2 Kor 11,2). Práve toto panenstvo podľa príkladu nazaretskej Panny je zdrojom osobitnej duchovnej plodnosti: je prameňom materstva v Duchu Svätom.
Cirkev vlak stráži aj vieru, ktorú dostala od Krista. Podľa príkladu Márie, ktorá uchovávala v srdci a rozjímala (porov. Lk 2,19.51) o všetkom, čo sa týkalo Božieho Syna, aj Cirkev má strážiť Božie slovo a so súdnosťou a rozvahou skúmať jeho bohatstvá, aby o ňom mohla v každej dobe a všetkým ľuďom vydávať svedectvo. Ií6
44. Jestvuje tu teda vzťah príkladnosti. Cirkev sa stre¬tá s Máriou a usiluje sa jej pripodobniť. « Nasleduje Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske ». Má¬ria ¡e teda v tajomstve Cirkvi prítomná ako vzor. No ta¬jomstvo Cirkvi spočíva aj v tom. že rodí ľudí k novému a nesmrteľnému životu: je to jej materstvo v Duchu Svä¬tom. A tu je Mária oveľa viac ako len vzor a predobraz Cirkvi, lebo s materskou láskou spolupracuje na znovuzro¬dení a výchove synov a dcér Matky Cirkvi. Materstvo Cirkvi sa uskutočňuje nielen podľa vzoru a obrazu Božej Matky, ale aj jej « spoluprácou ». Cirkev hojne čerpá z tejto spo¬lupráce, čiže z jej materského prostredníctva, ktoré je pre Máriu také charakteristické, lebo už tu na zemi spolupra¬covala na znovuzrodení a výchove synov a dcér Cirkvi ako Matka Syna, « ktorého Boh ustanovil ako prvorodeného medzi mnohými bratmi ». 123
Ako učí Druhý vatikánsky koncil, Mária spolupraco¬vala svojou materskou láskou.Tu možno vidieť sku¬točnú hodnotu slov, ktoré povedal Ježiš svojej Matke na kríži: «Žena, hľa tvoj syn» a učeníkovi: «Ilľa, tvoja matka» Ijn 19,26-27). Tieto slová určujú Máriino posta¬venie v živote Kristových učeníkov a vyjadrujú — ako som to už |>ovcdal — jej nové materstvo ako Matky Vykupiteľa, materstvo duchovné, ktoré vzniklo z hĺbky veľkonočného tajomstva Vykupiteľa sveta. Je to materstvo v poriadku milosti, lebo vyprosuje dar Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje nové Božie deti, vykúpené Kristovou obetou, toho Ducha, ktorého spolu s Cirkvou prijala i Mária na Turíce.
Toto jej materstvo si kresťanský ľud osobitne uvedo¬muje a prežíva na svätej hostine v liturgickom slávení ta¬jomstva vykúpenia, v ktorom sa sprítomňuje Kristus, jeho pravé telo, zrodené z Panny Márie.
Zbožnosť kresťanského ľudu si vždy právom uvedomo¬vala hlboké spojenie úcty k svätej Panne s eucharistickým kultom. Túto skutočnosť zisťujeme v západnej i východnej liturgii, v tradícii rehoľných rodín, v spiritualite súčasných hnutí i mládežníckych a v pastoračnej služlx* mariánskych svätýň. Mária vedie veriacich k Eucharistii.
45. Pre materstvo je podstatne, že sa vzťahuje na oso¬bu. Určuje vždy jedinečný a neopakovateľný vzťah medzi dvoma osobami: vzťah matky k dieťaťu a dieťaťa k matke Aj keď jedna a tá istá žena je matkou mnohých detí, jej osobný vzťah ku každému z nich je charakterizovaný ma¬terstvom v jeho samej [xxlstate. Každé dieťa je totiž zro¬dené jedinečným a neopakovateľným spôsobom a to platí pre matku i pre dieťa. Každé dieťa je zahrňované ma¬terskou láskou, na ktorej spočíva aj jeho výchova a ľudské dozrievanie.
Možno povedať, že materstvo « v poriadku milosti » sa podobá tomu, čím sa vyznačuje puto medzi matkou a dieťaťom « v poriadku prirodzenom ». V tomto svetle sa stáva zrozumiteľnejším, prečo v Kristovom testamente na Gol«ote nové materstvo jeho matky bolo vyjadrené v jed¬notnom čísle s odvolaním sa na jedného človeka: «Hľa. tvoj syn. »
Ďalej možno povedať, že v tých slovách sa plne udáva
i dôvod mariánskeho rozmeru života Kristových učeníkov. nielen života Jánovho, ktorý v tej hodine stál pod krížom spolu s matkou svojho Učiteľa, ale každého Kristovho uče¬níka, každého kresťana. Vykupiteľ zveruje svoju matku učeníkovi a zároveň mu ju dáva za matku. Máriino ma¬terstvo, ktoré sa stáva dedičstvom človeka, je darom, ktorý sám Kristus osobne dáva každému Človekovi Ako Vyku¬piteľ zveruje Máriu Jánovi, tak zveruje l.ína Márii. Pod krížom sa zatína to osobitné zverenie človeka Kristovei Matke, ktoré sa potom v dejinách Cirkvi uplatňovalo a vyjadrovalo rozličným spôsobom. A keď ten istý apoštol a evanjelista po slovách, ktoré Kristus povedal z kríža svo¬jej matke a jemu, dodáva: « A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,27), tento výrok chce iste vyjadriť, že učeníkovi bola pridelená úloha syna a že sa začal starať
o matku svojho milovaného Učiteľa. A keďže Máriu dostal za matku osobne on, tento výrok, aj keď nepriamo, pou¬kazuje na všetko to, čím sa vyjadruje dôverný vzťah syna k matke, ľoto všetko možno zahrnúť J o slova « zverenie ». Zverenie je odpoveď na lásku určitej osoby, najmä na lásku matky.
Mariánsky rozmer v živote Kristovho učeníka sa vy¬jadruje osobitne týmto synovským zverením sa Božej Mat¬ke, ktoré sa začalo Vykupiteľovým testamentom na Gol- gote. Keď sa kresťan synovsky zveruje Márii, prijíma, ako apoštol Ján, « za svoju » matku Kristovu a vovádza ju do celého priestoru svojho vnútorného života, čiže do svojho ľudského a kresťanského «ja ». «Vzal si ju k sebe ». Tým sa usiluje dostať sa do poľa « materskej lásky », s ktorou sa Vykupiteľova Matka « stará o bratov svojho Syna »,IM « na ktorých zrode a výchove spolupracuje » l,: úmerne po¬dľa daru, ktorého sa každému dostalo z moci Kristovho ducha. Tak sa vysvetľuje ono duchovné materstvo, ktoré sa pod krížom a vo Večeradle stalo Máriinou úlohou.
•46. Tento synovský vzťah, toto zverenie sa syna matke nielenže má svoj začiatok v Kristovi, ale, možno povedať, Že koniec koncov je naň zameraný. Možno povedať, že Má¬ria i naďalej opakuje všetkým svoje slová z Kány Galilej- skej: «t Urobte všetko, čo vám povie. » Veď on, Kristus, je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. On je cesta, pravda a život (Jn 14,6). Jeho dal Otec svetu, aby človek « nezahynul, ale mal večný život » (Jn 3.16). Na¬zaretská Panna sa stala prvým svedkom tejto Otcovej spás¬nej Božej lásky a chce vždy a všade byť aj jeho pokornou služobníčkou. Vzhľadom na každého kresťana a človeka vô¬bec Mária je tá, « ktorá uverila » ako prvá a práve svojou vierou snúbenice a matky chce pôsobiť na všetkých, ktorí sa jej zverujú ako deti. Je známe, že čím väčšmi tieto deti zotrvávajú v tomto svojom postoji a v ňom rastú, tvm väčšmi ich Mária približuje k « nevyspytateľnému Kris-tovmu bohatstvu» (Ef 3,8). A tak isto oni stále lepšie poznávajú dôstojnosť človeka v celej jej plnosti a konečný zmysel ľudského povolania, lebo « Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku ». m
Tento mariánsky rozmer kresťanského života sa oso¬bitne zvýrazňuje vo vzťahu k žene a jej postaveniu. Žen¬skosť má totiž skutočne osobitný vzťah k Vykupiteľovej Matke, ale túto tému bude dobre prehĺbiť na inom mieste. Tu chcem iba zdôrazniť, že postava Márie z Nazarcta vrhá svetlo na ženu ako takú už preto, že Boh sa vo vznešenosti vtelenia svojho Syna zveril slobodnej a aktívnej službe ženy. Možno teda povedať, že žena, keď pozerá na Máriu, na¬chádza v nej tajomstvo, ako má dôstojne prežívať svoju ženskosť a uskutočňovať svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, ktorá je zrkad¬lom najvznešenejších citov, akých je schopné ľudskc srdce: bezvýhradné obetovanie sa v láske, sila. ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničná vernosť a neú navná pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie ^ podporným a povzbudivým slovom.
47. Počas Koncilu Pavol V!, slávnostne vyhlásil Pannu Máriu za Mal ku Cirkvi, « za Matku celého kresťanského ľudu, veriacich i pastierov ». Neskôr, v roku 1968 vo Vyznaní viery známom pod menom « Krédo Božieho ľudu » zdôrazni! toto vyhlásenie ešte závažnejšie slovami: « Verí me, že najsvätejšia Božia Matka, nová Eva a Matka Cirkvi, pokračuje v nebi vo svojej materskej funkcii voči Kristovým údom tým, že spolupracuje na zrode a rozvoji Božieho ži vota v dušiach vykúpených ľudí. »
Koncil vo svojej náuke zdôraznil, že pravda o najsvä- tejšej Panne, Kristovej Matke, veľmi účinne podporuje pre-hlbovať pravdu o Cirkvi. Pavol VI. po schválení konštitúcie Svetlo národov povedal: « Poznanie pravého katolíckeho učenia o blahoslavenej Panne Márii bude vždy kľúčom k presnému pochopeniu tajomstva Krista a Cirkvi. » IV' Mária je v Cirkvi prítomná ako Matka Kristova a zároveň aj ako Matka, ktorú Kristus v tajomstve vykúpenia dal ľuďom v osobe Jána apoštola. Preto Mária svojím novým mater stvom v Duchu privíňa k sebe všetkých a každého v Cirkvi, a privíňa k sebe všetkých a každého aj prostredníctvom Cirkvi. V tomto zmysle Mária. Matka Cirkvi, je pre Cirkev aj vzorom. Cirkev totiž — ako si to želá a žiada Pavol VI.
,w Pórov. Pavol VI.. Reč z 21 novembra 1964: AAS % (1%4I 1015.
135 Pavol VI., Slávnostné vyznáme viery (30. júna 19(>K,, H AAS 60 (196X) 438n.
Pavol VI.. Reč z 21 noevmbra 1964: AAS % í ľ*. H 101 J,
— « má preberal’ najčistejšiu formu dokonalého nasledo¬vania Krista od panenskej Božej Matky ». I<ľ
Vďaka tomuto osobitnému putu, ktoré spája Kristovu Matku s Cirkvou, sa lepšie objasňuje tajomstvo « ženy », ktorá od prvých kapitol Knihy Genezis až po Zjavenie svä¬tého Jána sprevádza prejavovanie sa spasiteľského Božieho plánu s ľudstvom. Mária, ktorá je v Cirkvi prítomná ako Matka Vykupiteľa, matersky sa zúčastňuje na tom « tvrdom boji proti mocnostiam temnosti »,138 ktorý prebieha počas celých ľudských dejín. Pre jej ekleziálne stotožnenie sa so «ženou, odetou slnkom» (Zjv 12,1 )IW možno povedať, že « Cirkev v prcblahoslavenej Panne už dosiahla dokoná* losť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky ». Preto kresťa¬nia na svojej pozemskej púti s vierou dvíhajú /rak k Márii a « stále sa usilujú ešte vzrastať vo svätosti ».140 Mária, vznešená dcéra sionská, pomáha všetkým svojim deťom — kdekoľvek n akokoľvek žijú — nájsť v Kristovi cestu do Otcovho domu.
Z tohto dôvodu Cirkev v celom svojom živote udržuje s Božou Matkou spojenie, ktoré v tajomstve spásy zahŕňa v sebe minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a uctieva si ju ako duchovnú matku ľudstva a vyprosovateľku milosti.
3. Význam Mariánskeho roku
48. Práve osobitné puto, ktoré spája ľudstvo s touto Matkou, ma priviedlo k tomu, aby som pred koncom dru¬hého tisícročia od Kristovho narodenia vyhlásil v Cirkvi
1,7 Tam/c, 1016.
IM Potov, pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčinom svete Gau Jium et spes, 57.
IW Pórov. Svätý Bernard, In Dominica infr.i nct. Assumptiorit Strmo.- S. liťrttardi Opťra V, 1968, 262-274.
110 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 65.
mariánsky rok. S podobnou iniciatívou prišiel už Pius XII , keď vyhlásil rok 1954 za rok mariánsky, aby tak zvýraznil výnimočnú svätosť Kristovej Matky, ako je vyjadrená v ta jon^stve jej nepoškvrneného počatia (definovaného práve pred sto rokmi) a jej nanebovzatia.
Teraz v línii Druhého vatikánskeho koncilu chcem po¬staviť do popredia osobitnú prítomnosť Božej Matky v ta i°'>ts/ve Krista a jeho Cirkvi. Je to skutočne základný roz¬mer, vyplývajúci z mariológie Koncilu, ktorý sa skončil viac než pred dvadsiatimi rokmi. Mimoriadna biskupská synoda, konaná v roku 1985, vyzvala všetkých, aby verne nasledo¬vali učenie a pokyny Koncilu. Možno povedať, že v Koncile a v Synode je obsiahnuté práve to, čo chce « povedať Duch Sv^tý Cirkvi » v tomto dejinnom období.
V tejto súvislosti mariánsky rok má podnietiť znova .1 hlbšie začítať sa do toho, čo povedal Koncil o preblahosla- venej Panne Márii, Božej Matke v tajomstve Krista a Cir¬kvi, ako sa na to odvolávajú aj úvahy tejto encykliky. Ide
1 ^ nielen o učenie viery, ale aj o život podľa viery a teda o pravú « mariánsku spiritualitu », chápanú vo svetle Tra¬dície, a najmä spiritualitu, ku ktorej nás vyzýva Koncil. 11 Muriánska spiritualita, rovnako ako jej zodpovedajúca zbož¬nosť, nachádza veľmi bohatý zdroj aj v historických skú¬senostiach jednotlivcov i rozličných kresťanských komunít, žijúcich medzi rozličnými národmi na celom svete. Veľmi rát| tu medzi toľkými učiteľmi a svedkami tejto spirituality pripomínam postavu svätého Ľudovíta Máriu Grigniona /
Montfortu. ktorý odporúčal kresťanom zasvätiť sa Kris¬tovi rukami Panny Márie ako účinný prostriedok žiť verne podľa krstných záväzkov. S radosťou pripomínam, že ani v našej dobe nechýbajú nové vzory tejto spirituality a Afož- nosii.
Sú tu teda spoľahlivé orientačné body, na ktoré sa mož¬no zamerať a napojiť v tomto mariánskom roku.
49. Tento mariánsky rok sa začne na slávnosť Ducha Svätého 7. júna 1987. Nie je to len pripomienka, že Mária « predišla » vstup Krista Pána do dejín ľudstva, ale chceme takisto v Máriinom svetle zdôrazniť, že dejiny ľudstva od uskutočnenia tajomstva vtelenia vstúpili do « plnosti času » a že Cirkev je znamením tejto plnosti. Cirkev ako Boží ľud putuje skrze vieru k večnosti uprostred všetkých ná¬rodov počnúc dňom Turíc. Kristova Matka, ktorá bola prí¬tomná na začiatku « času Cirkvi », keď sa v očakávaní Du¬cha Svätého vytrvalo modlila s apoštolmi a učeníkmi svojho Syna, stále « predchádza » Cirkev na tejto jej púti dejinami ľudstva. Ako služobnica Pána neúnavne spolupracuje aj na diele spásy, ktoré uskutočnil Kristus, ¡ej Syn.
Cirkev je takto prostredníctvom tohto mariánskeho ro¬ku povolaná nielen pripomenúť všetko to. Čo v jej minulosti dosvedčuje osobitnú, materskú spoluprácu Božej Matky na diele spásy v Kristu Pánovi, ale aj sama zo svojej strany má pripravovať pre budúcnosť cesty k tejto spolupráci, lebo koniec druhého kresťanského tisícročia otvára novú per¬spektívu.
50. Ako som už pripomenul, aj medzi oddelenými brat mi, najmä východnými, mnohí uctievajú a oslavujú Matku Pána. Toto mariánske svetlo sa premieta na ekumenizmus. Osobitne chcem však ešte pripomenúť, že na mariánsky rok pripadá tisíce výročie krstu svätého Vladimíra, kyjev¬ského veľkokniezaľa (r. 9881, ktorý uviedol kresťanstvo do vtedajšej Rusi a potom aj do ďalších východoeurópskych oblastí. Touto cestou hlásaním evanjelia sa kresťanstvo ro/ šírilo aj mimo Európy až do severných ázijských krajov. Chceli by sme sa teda, najmä tohto roku. spojiť v modlit bách so všetkými, ktorí slávia tisícročie tohto krstu, s pra¬voslávnymi i s katolíkmi, a v duchu Koncilu obnoviť a utvrdiť city radosti a potechy, že « východní kresťania s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou sa spoluzúčastňujú na uctievaní Božej Matky vždy Panny ». Aj keď stále pociťujeme bolestné účinky oddelenia, ku ktorému prišlo po dakoľkých desaťročiach (1054), predsa môžeme pove-dať, že pred Kristovou Matkou sa cítime opravdivými hral n/i a sestrami toho mesiánskeho ľudu, ktorý je povolaný stať sa jedinou Božou rodinou na zemi, ako som to po¬vedal už na začiatku nového roku: « Túžime znova potvrdiť toto univerzálne dedičstvo synov a dcér tejto zeme. » N Pri vyhlásení mariánskeho roku som takisto určil, že ter.io mariánsky rok sa skončí na hudúci rok na slávnosť nanebovzatia Panny Márie, aby sa tak zdôraznilo « veľké znamenie na nebi », o ktorom hovorí Zjavenie svätého láma Takto chceme uskutočniť aj výzvu Koncilu, ktorý pozerá na Máriu ako na « znamenie spoľahlivej nádeje a útechy pre putujúci Boží ľud ». Koncil vyjadruje túto výzvu naslc dujúcimi slovami: « Všetci veriaci nech sa obracajú na Bo žiu Matku a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi pros¬bami, aby ona, ktorá napomáhala Cirkev v jej začiatkoch
lw Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Centium. «r 145 I i on/i! i j 1. januára 1987.
svojimi modlitbami, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blažených a anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svä-tých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov — tie, čo sň honosia kresťanským menom, ako aj tie, čo ešte nepoznajú svojho Spasiteľa — šťastlivo nezhromaždia v pokoji a v svornosti v jediný Boží ľud na slávu najsvätejšej a nerozdielnej Trojice. » 14"
ZAVER
51. Na konci liturgie hodín Cirkev každý deň vzýva Pannu Máriu, okrem iných, aj touto invokáciou:
Slávna Matka Spasiteľa, hviezda morská putujúcich; brána nebies otvorená, buď pomocou padajúcich.
Zastaň nás, ó milostivá, veď keď si ty porodila svojho Boha, Stvoriteľa, príroda sa zadivila.
« Príroda sa zadivila! » Tieto slová antifóny vyjadrujú úias viery, ktorý sprevádza tajomstvo Bohorodičkinho ma¬terstva. Sprevádza ho určitým spôsobom v srdci celého tvorstva a priamo v srdci celého Božieho ľudu, v srdci Cirkvi. Ako podivuhodne ďaleko zašiel Boh Stvoriteľ ;i Pán všetkých vecí, keď « zjavil sám seba » Človekovi! 147 Ako jasne prekonal všetky priestory nekonečnej « vzdia-
Dogmatická kon&itúcia o Cirkvi Lumen Genliu»/. 69.
,w Pórov, dogmatická konštitúcia <* Božom zjavení l)ei Ver bum, 2: «Týmto zjavením sa neviditeľný Boh... vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom... a sa s nimi stýka... aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva.» lenosti », ktorá oddeľuje Stvoriteľa od stvorenia! Ak sám v sebe ostáva nevýslovný a nevyspytateľný, ešte nevýslov¬nejšt a nevyspytateľnejší je v skutočnosti vtelenia Slova. ktoré sa stalo človekom skrze nazaretskú Pannu.
Ak chcel od večnosti povolať človeka, aby mal účasť na jeho božskej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1,4), možno povedať, že popredu určil zbozstvenie človeka podľa jeho historických podmienok, takže aj po hriechu je ochotný za drahú cenu znova obnoviť večný plán svojej lásky « zľud- štením » svojho Syna, ktorý je s ním jednej podstaty. Všet¬ko stvorenie, a tým skorej človek, musí žasnúť nad týmto darom, ktorého sa stal účastným v Duchu Svätom: « Lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna » (Jn 3,16).
V strede tohto tajomstva, v strede tohto úžasu viery stojí Mária. Vznešená Matka Vykupiteľa ho prvá okúsila: « Veď keď ty si porodila svojho Boha. Stvoriteľa, príroda sa zadivila. »
52. V slovách tejto liturgickej antiŕóny je vyjadrená aj pravda o « veľkom zvrate », ktorý je určený človekovi ta¬jomstvom vtelenia. Tento zvrat, táto rozhodná chvíľa sa týka celých jeho dejín od začiatku, ktorý nám bol zjavený v prvých kapitolách Knihy Genezis, až do samého konca v perspektíve konca sveta, o ktorom nám Ježiš nezjavil « ani deň ani hodinu » (Mt 23,12). Je to stály a nepretržitý zvrat medzi pádmi a povstaním, medzi človekom hriechu a Človekom milosti a spravodlivosti. Liturgia, najmä advent¬ná, stojí v citlivom bode tohto zvratu a dotýka sa jeho neprestajného « dnes a teraz », keď volá: « Zastaň nás, ó milostivá... buď pomocou padajúcich », ktorí túžia znovu povstať.
Tieto slová sa týkajú každého človeka, všetkých komu¬nít a národov, našej doby i týchto rokov končiaceho sa ti¬sícročia. « Buď pomocou, áno. buď pomocou padajúcich! *
Táto invokácia k Panne Márii, « Slávnej Matke Spasi¬teľa », je prosbou ku Kristovi, ktorý skrze Máriu vstúpil clo dejín ľudstva. Z roka na rok sa táto antiŕóna dvíha k Márii a pripomína chvíľu, keď sa dovŕšil tento podstatný historický zvrat, ktorý nezvratné pretrváva medzi « pádmi » a « vstávaním ».
Ľudstvo urobilo obdivuhodné objavy a dosiahlo skoro zázračné výsledky na poli vedy a techniky, uskutočnilo veľ¬ké diela v oblasti pokroku a civilizácie a v poslednom čase. by sme skoro povedali, že sa mu podarilo zrýchliť beh dejín. Ale základný zvrat, zvrat, ktorý možno nazvať « dedič¬ným », stále sprevádza človeka na jeho ceste rozličnými his¬torickými udalosťami. Sprevádza všetkých a každého. Je to zvrat medzi pádom a povstaním, medzi životom a smrťou. Je to aj stála výzva ľudskému svedomiu, výzva celému histo¬rickému svedomiu človeka, výzva kráčať cestou « nepad¬núť » spôsobom stále starým a vždy novým, a « povstať », keď už padol.
Zatiaľ čo sa Cirkev s celým ľudstvom blíži k rozhraniu dvoch tisícročí, Cirkev, zo svojej strany, v spojení s celým spoločenstvom veriacich a so všetkými ľuďmi dobrej vôle. prijíma veľkú výzvu, obsiahnutú v slovách antifóny o « ľu¬de, ktorý padá, no pritom túži znova povstať », a obracia sa spoločne k Vykupiteľovi a k jeho Matke s prosbou: « Zastaň nás ». Cirkev totiž vidí — a táto modlitba to po¬tvrdzuje blahoslavenú Božiu Matku v spásnom tajomstve Krista i v jej vlastnom tajomstve, vidí, ako hlboko je za¬korenená v dejinách ľudstva, vo večnom povolaní človeka, ako mu ho od vekov predurčil plán Božej prozreteľnosti. Vidí jej materinskú prítomnosť a účasť v mnohých zložitých problémoch, ktoré dnes sprevádzajú život jednotlivcov, ro¬dín i celých národov Cirkev vidí, ako Mária pomáha kres¬ťanskému ľudu v neustálom boji medzi dobrom a zlom, aby « nepadol *>. alelio keby padol, aby « znova povstal ».
Vrúcne si želám, aby aj úvahy tejto encykliky poslúžili obnoveniu tohto náhľadu v srdciach všetkých veriacich.
Ako rímsky biskup posielam všetkým, ktorým sú tieto úvahy uréenc, bozk pokoja, pozdrav a požehnanie v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Amen.
Dane v Ríme u svätého Petra 25. marca 1987, na sláv¬nosť Zvestovania Pána, v deviatom roku môjho pontifikátu.
II. časť
PANNA MÁRIA V DÔVERE VERIACEHO ĽUDU
MODLITBA DÔVERY
Rozpamätaj sa,
svätá Panna Mária,
že nikdy nebolo počuť,
že by bol niekto opustený,
klo sa utiekal pod tvoju ochranu
a teba o pomoc alebo prihovor žiadal.
Aj ja touto dôverou povzbudený k tebe. Matka. Panna panien, sa ponáhľam, k tebe prichádzam, k tebe sa uchyľujem, ja úbohý hriešnik.
Matka večného Slova,
nezavrhni moje slová,
ale ma milostivo vypočuj a vvslyŠ.
Amen.
CELÁ KRÁSNA SI, MÁRIA
1. Vďaka /a Nepoškvrnenú.
Pane, svätý Otče. všemohúci a večný Bože, ty si uchrá¬nil preblahoslavenú Pannu Máriu od poškvrny dedičného hriechu a naplnil si ¡u milosťou, abv bola dôstojnou matkou tvojho Syna a počiatkom i obrazom Cirkvi, jeho krásnej nevesty bez vrásky a poškvrny. Lebo z nepoškvrnenej Panny mal sa narodiť Kristus, nevinný Baránok, ktorý sníma naše viny; ty si ju vyvolil, aby tvojmu ľudu vyprosovala milosti a bola mu príkladom svätosti.
2. Analógia Nepoškvrneného počatia.
Tri deti sa opierajú o zábradlie pri rieke a pozorujú prudký prút! vody. Naraz zábradlie povolí. Dve z nich spadli do vodného prúdu. Tretie v poslednej chvíli zachytil istý muž za šaty a zachránil ho. Potom odvážne skočil do rieky a zúfale zápasil s vlnami o dve už už sa topiace deti. Za¬chránil aj tieto. Ten statočný muž zachránil všetky tri deti, ale rozličným spôsobom: dve, keď už padli do vody, tretie uchránil pred pádom.
Pán Boh nás, postihnutých dedičným hriechom, zachrá¬nil, ale Pannu Máriu uchránil aj od poškvrny tohto hriechu. Vykúpil ju vznešenejším a skvelejŠím spôsobom ako nás.
3. Smrtonosná búrka.
Neposlušnosť prvých rodičov v pozemskom raji bola smrtonosnou búrkou, ktorá zničila Božie dielo v človeku.
Svet a ľudstvo ešte stále pociťujú následky tejto búrky, ktoré stále doliehajú na ľudské pokolenie v čase a presahujú do večnosti. Táto búrka násilne nivočí všetko, vytrháva z koreňov ako uragán v lete, ked' sa rozbesní a začne ničiť zrelé polia pred žatvou a ovocné stromy i vinice oťažené ovocím. Koľko zelene zgniavenej a zničenej! Koľko stromov dolámaných a vyvrátených z koreňov!
No uprostred toľkého spustošenia, hľa. prekrásny strom s bohatými konármi, listami, rozkvitnutými kvetmi, hojným ovocím, plný čerstvosti a života, ktorý stále čelí a odporuje hroznému uragánu.
Co predstavuje búrkou spôsobené spustošenie? — A čo symbolizuje nádherný strom, ktorý sa čnie do výšky > prekrásnym ovocím a odporuje besneniu živlov?
Predstavuje nám Pannu Máriu. Všetci ľudia musia s Dávidom priznať: « Naozaj v neprávosti som sa narodil a hriešneho ma počala moja mať* í2 51).
Na presvätú Pannu sa však právom vzťahujú slová Svä- tého písma, ktoré Cirkev vzťahuje na ňu: « Celá krásna si, Mária, v tebe škvrny nijakej niet. »
4. Zastavený prúd ohňa a lávy.
Predstavte si sopku, ktorá vybuchla a chrlí hrozné pla-mene a čierne stĺpy dymu a po úbočiach hory steká a plazí sa oheň. Rozpálená láva ako ohnivý prúd rieky steká a ničí polia, vinice a stromy, zasypáva príbytky, usmrcuje ľudí a zvieratá. Necháva za sebou hroznú púšť a nevyslo¬viteľnú biedu.
Odrazu sa však prúd ohňa zastaví pred silnou ohradou nádhernej záhrady a obíde ju. Na tom privilegovanom mies¬te sú stále kvety a stromy sú plné ovocia, kým pozadie spáleného a spustošeného kraja desivo kontrastuje s touto krásnou oázou.
Niečo podobné sa stalo aj v prípade dedičného hriechu, ktorý sa zastavil pred Pannou Máriou. Preto ju anjel po¬zdravil « Milostiplná ». Jej príbuzná Alžbeta mohla opráv¬nene zvolať: « Požehnaná si medzi ženami, medzi všetkými ženami! * Aj sama Panna Mária mohla vo svojom Magni* fikatc zaspievať: « Duch mój jasá v Bohu, mojom Spa¬siteľovi, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný. »
5. Vyhlásenie dogmy Nepoškvrneného Počatia.
8. decembra 1854 bol celý Rím slávnostne naladený. Obrovské zástupy sa tlačili pred Vatikánskou bazilikou, le¬bo všetci sa do nej nevmestili. V procesii kráčalo vyše 190 biskupov z celého sveta, okrem gréckokatolíckych, pretože cár Mikuláš I. (t 1855) sa postavil proti ich ceste do Ríma. Za biskupmi šli kardináli. Sprievod uzavieral Svätý Otec, obkľúčený hodnostármi rímskej kúrie.
V procesii cestou k bazilike recitovali Litánie ku všet¬kým svätým, aby pozvali oslávenú Cirkev pripojiť sa k putujúcej. V bazilike pápež Pius IX. začal pontifikálnu svä¬tú omšu. Evanjelium spievali po grécky a po latinsky.
Pozoruhodná vec: keď veriaci vchádzali do baziliky, lia¬
lo sa ako z krhly, hrmelo a blýskalo sa. akoby diabol chcel rozohnať prítomných veriacich, ktorí sa zišli oslavovať tú. ktorá mu pošliapala hlavu. No keď Pius IX. mohutným hlasom vyhlasoval dogmu, pred zbožne dojatým ľudom, zra¬zu slnečný lúč pretrhol mračná a vnikol oknami kupoly do baziliky, zahaliac pápeža akoby sveteľnou svätožiarou. Všetkých preniklo dojatie a nesmierna radosť. V obrovskom množstve prepukli volania na slávu Panne Márii a pápežovi Nepoškvrnenej.
Na hrade Castel SanťAngelo zadunel kanón, aby ohlásil Večnému mestu radostnú zvesť, zatiaľ čo zvony všetkých rímskych kostolov dlho vyzváňali a zvyšovali tak všeobecný jasot. Celé mesto veľkolepo oslavovalo Nepoškvrnenú. Všet¬ky domy boli ozdobené bielymi a modrými stuhami. Fan¬tastické večerné osvetlenie zaiste ďaleko prevyšovalo ľu¬dový triumf v Efeze, ktorý úradne vyhlásil Pannu Máriu za Božiu Matku. Rímsky mestský úrad sa postaral o mi¬moriadne osvetlenie kupoly svätého Petra. K tejto príle¬žitosti dali raziť aj osobitné pamätné medaily.
6. Zjavenie Bcrnadctc Soubirousovej v Lurde.
11. februára 1858 ani nie celé Štyri roky od vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí, potrvdila Panna Mária osobne neomylný výrok Cirkvi.
štrnásťročné dievča, Bernadeta Soubirousová, dcéra chudobného mlynára, počas zbierania raždia a dreva pri rie¬ke Gave začula znenazdajky akoby hukot hromu prichádza¬júceho z blízkej jaskyne Massabielle. Bernardeta samočinne dvihla hlavu a v otvore skaly videla hýbať sa ružový krík akoby od silného vetra. Zvnútra jaskyne vyšiel zlatý oblak a v ňom nebesky krásna mladá Pani. Bola oblečená v bie¬lom. opásaná belasým pásom a dlhý závoj jej splýval z hlavy až k nohám. Dve zlaté ruže sa skveli na jej nohách, dotýkajúcich sa ružového kra bez toho, že by ho ohli. Oči mala upreté dohora a ruky zložené na prsiach. Ruženec so žiarivými zrnkami jej visel po pravej strane. Lahúčko stála na ružovom kríku rozkvitnutom uprostred pyrenejskej zimy.
Keď Bernadeta zbadala toto mimoriadne zjavenie, celá rozrušená si kľakla, mimovoľne vytiahla ruženec a začala sa modliť. Keď skončila modlitbu, Pani sa utiahla do skaly a zlatistý oblak sa stratil spolu s ňou.
V krátkej dobe mala ešte 17 zjavení, počas ktorých sa vždy zbožne modlievala a vyzývala k pokániu. Raz šlo diev¬ča kľačiačky k jaskyni a hlboko dojatým hlasom opakovalo « Pokánie, pokánie, pokánie! » a bozkávalo zem. Mnohí prítomní ju nasledovali a takisto zbožne vzrušení bozká¬vali zem.
Keď sa priblížila k jaskyni, začala na určitom mieste hrabať zem, pila z ruky zablatenú vodu, ktorá zázračne vyprýštila pod jej prstami. Potom sa v nej umyla a jedla horkú lesnú trávu, ktorú tam našla. 25. marca na sviatok Zvestovania Pána, trikrát prosila Paniu, aby jej povedala ako sa volá. Pani sa milo usmiala, zopäla ruky, zdvihla ich na prsia, pozrela k nebu, potom sa sklonila k Bernardete a nebesky krásne prehovorila: « Ja som Nepoškvrnené Po¬čatie. »
Dnes trojnásobná bazilika prijíma denne nespočetných pútnikov, lebo Lurd sa stal « mestom modlitby a zemou zázrakov ».
7. Veniec na hlave pápeža Nepoškvrnenej.
Práve v deň, keď zomrel Pius IX., pápež Nepoškvrne¬nej. istý ťažko chorý osemročný chlapec v Belgicku, odrazu zoskočil z postele a zakričal: « V Ríme zomrel pápež! Videl som Pannu Máriu, ako si zložila veniec a položila ho na hlavu Pia IX. »
Rodičia sa preľakli, mysleli si, že chlapček sa zbláznil, ale on stál pred nimi rozžiarený a uzdravený!
Otec išiel hneď na poštový úrad a tam sa dozvedel, nie bez hlbokého dojatia, že práve vtedy prišla správa o smrti Pia IX...
8. Nepoškvrnená — symbol najväčších hodnôt.
Nemeckv maršál Ilindenburg (t 1934) tuhý evanjelik, mal vo svojom súkromnom štúdiu na čestnom mieste sochu Nepoškvrneného Počatia.
Istý katolícky kňaz sa tomu čudoval. Maršál mu na to odvetil: « V Nepoškvrnenom Počatí vidím stelesnené veľké ľudské hodnoty, ktoré potrebujem pre svoj život. »
9. Slávny ctitcP Nepoškvrnenej.
Hrdinsky prezident Ecuádorskcj republiky. Garcia Mo- réno, zavraždený z nenávisti proti viere, ktorú verejne vy-znával (f 1875), vstúpil do Kongregácie Nepoškvrneného Počatia, ktorú viedli jezuiti. Kongregácia mala dve sekcie: pre vysokopostavených a pre robotníkov a ľud. Garda sa ilal zapísať do tej druhej.
Keď mu vytýkali, že to nie je jeho miesto, povedal: « Mýlite sa, moje miesto je medzi ľudom. »
Odkedy vstúpil do kongregácie, bol vždy verný ako :ia schôdzkach, tak aj na spoločných svätých prijímaniach a duchovných cvičeniach. Hol šťastný a hrdý, že nosí me¬dailu Nepoškvrnenej medzi svojimi drahými robotníkmi. Tí¬to si tiež považovali za česť. keď videli prezidenta republiky medzi sebou modliť sa ruženec a pripravovať úli k svätým sviatostiam.
10. Nepoškvrnená a Nanebovzatá.
Dva extrémy pozemského života Panny Márie — za¬čiatok a koniec — sa spájajú a dokonale si zodpovedajú: jeden je harmonickou ozvenou druhého.
Dve úžasné Máriine privilégiá: prvé — mimoriadne a druhé — jedinečné. Začiatok plný svetla a slávy, koniec tiež plný svetla a slávy. Jedno i druhé sú dva žiarivé lúče, prebleskujúce z nevyčerpateľného prameňa svetla, ktorvm ¡c Božie materstvo Panny Márie.
Konci! v E feze. — Carihradský patriarcha Nestor sa v 5. storočí odklonil od pravej viery. Kaz z kazateľnice ohlasoval, že v Ježišovi Kristovi sú dve osoby, čiže dvaja synovia: Syn Boží a syn človeka. Akt) dôsledok z toho vyvodil, že Panna Mária nie je Božou Matkou, ale iba mat¬kou človeka, ako ostatné ženy. To pobúrilo kresťanský ľud. preto vstali a opustili kostol.
Keď Nestor aj ďalej pokračoval v hlásaní svojho bludu, pápež Celestín I. zvolal všeobecný koncil do Eíe/u, do kos¬tola zasväteného Panne Márii. Zúčastnilo sa na ňom vyše tristo biskupov. Pápež tam poslal svojich zástupcov, medzi nimi aj svätého Cyrila, alexandrijského patriarchu.
22. júna r. 4 M biskupi odsúdili nový blud a definovali, že v Ježišovi Kristovi je iba jedna osoba, totiž božská, preto presvätá Panna je opravdivou matkou Božou.
Aby sa zachovala a stále sa oživovala pamiatka na tou» slávnostné vyhlásenie, konciloví otcovia zložili druhú časť Zdravas Mária (Svätá Mária. Matka Božia).
Zasadanie trvalo od rána až do tmavej noci. I.ud sa v zbožnej úcte tlačil pri dverách a okolo kostola, čakajúc na ro/hodnutie koncilu. Keď sa rozšírila správa o odsúdení Nestorovho učenia, ľud zveleboval Boha a prespevoval ra-dostné hvmny na počesť Panny Márie. Jedni s fakľami v rukách sprevádzali biskupov do ich bvtov. druhí išli pred nimi s dýmiacimi kadidelnicami a všetci volali na slávu Matke Božej.
11. Nanebovzatá — nádherný drahokam Nepoškvrnenej.
V dogme, ktorú vyhlásil I. novembra 1950 Pius XII.. sa nediskutuje o tom, či Panna Mária zomrela, ako a kedy vstala z mŕtvych, ale sa hovorí: « Mária, Božia Matka, ne¬poškvrnená vo svojom počatí, sa po skončení svojho po¬zemského života nachádza živá v nebi so svojím osláveným telom a dušou. »
Už pri príležitosti Prvého vatikánskeho koncilu ( 1870) vyše 187 biskupov podpísalo žiadosť, ktorou sa dovolávali definovania tejto pravdy viery. Táto požiadavka sa odzr¬kadlila v roku 1926 státisícami podpisov veriacich, ktorí sa domáhali tejto pocty Panne Márii.
Takmer sto rokov po vyhlásení dogmy o Nepoškvrne¬nom počatí Panny Márie žiadalo 2505 biskupov, kardinálov a opátov, 83 000 kňazov a rehoľníkov, množstvo teológov z tridsiatich národov a dvesto univerzít Pia XII. o de¬finovanie dogmy o nanebovzatí Panny Márie. Pozitívnych odpovedí biskupov alebo generálnych vikárov bolo vyše 90%. Iba 1,8% vyslovilo vo všeobecnosti akési pochyb¬nosti o vhodnosti dogmy. Východné cirkvi boli tiež vo všeo¬becnosti za vyhlásenie. Nikdy predtým nebol v Cirkvi vy¬jadrený taký široký súhlas.
Vyhlásenie níženej mariánskej dogmy 1. novembra vo Svätom roku 1950 bolo nádherným drahokamom pre Ne- poškvrenú.
IX> Ríma prišlo také množstvo pútnikov, že sa sláv¬nostný obrad musel konať na námestí svätého Petra, ktoré bolo tak preplnené, že i všetky okolité ulice až po most Sant’Angelo bolo doslova nabité ľuďmi. Ráta sa, že počet prítomných prevyšoval šesťsto tisíc.
Teda nielen vo vnútri baziliky, ale po celom námestí sa ozývali mariánske piesne. Odrážali sa o mohutné stlpy Ber- niniho kolonády, nad ktorými stoja sochy svätých a svätíc, ktorí sa takto symbolicky zúčastňovali na slávnosti svojej Kráľovnej, ozdobenej novou žiarivou korunou slávy. Nad Večným mestom hučali motory lietadiel, z ktorých ako dážď padali kvietky a lístočky na počesť Nanebovzatej.
Keď hodiny odbíjali deväť hodín a štyridsaťpäť minút, pápež Pius XII. skončil latinské slová definície, zatiaľ čo mohutné volanie na slávu sa dvíhalo zo svätopeterského námestia a tak vo všetkých rečiach velebili Máriu-Kráľovnú: « Avc. Ave, Mária, Zdravas, zdravas, Mária. »
K MÁRII VOLÁME V KAŽDEJ ÚZKOSTI
12. Slzy jednej matky.
Alexander Veľký raz povedal o svojej matke: « Jediná slza mojej matky zotrela veľa odsúdení na smrť. »
Nepovedal by azda Syn Boží tie isté slová o svojej Mat¬ke? Ci nemôžeme tvrdiť, že slzy a prosby jeho nežnej Mat¬ky, vzývanej OtoČište hriešnikov, zachránili veľa ľudí od večnej smrti?
13. Meč do pošvy.
Koncom šiesteho storočia za čias pápeža Gregora Vel ké-ho zúril v Ríme mor. Pápež nariadil prosebnú procesiu z Hlavnej mariánskej baziliky (Santa Maria Maggiore) do ba¬ziliky svätého Petra. No aj počas procesie v priebehu ho¬diny zahynulo v dôsledku moru 80 osôb.
Pápež bol tým hlboko zarmútený. Plný živej viery vzal vtedy do rúk zázračný obraz Panny Márie, pripisovaný svä-tému Lukášovi, a bosý vo vrecovine putoval ulicami mesta Ríma k bazilike svätého Petra. Keď prišiel k mostu, ktorý sa teraz menuje Ponte Sant’Angelo, — most svätého an¬jela —, všetci začuli zrazu anjelský spev: Raduj sa, nebies Kráľovná...
Ľudia padli na kolená, s dojatím počúvali spev a svätý pápež Gregor dodal: <« Ora pro nobis Dcum >» — pros za nás Boha, aleluja! V tej chvíli sa nad Hadriánovýtn mauzó¬leom, premeneným na zámok, zjavil anjel, ktorý vkladal svoj meč do pošvy. V tom istom momente mor prestal.
Nad zámkom umiestnili mramorovú sochu Anjela, ktorú neskôr pápež Benedikt XIV. nahradil terajšou bronzovou.
14. Panna Mária — Matka.
V životopise Leonarda da Vinciho čítame, že ako starec si veľmi obľúbil jedného malého chlapca / ulice, ktorý ne mal nikoho. Dal ho obliecť do nádherných šiat, voviedol do svojej vilky a hoci bol chlapec veľmi zlý, dal nm k dispozícii sluhov. Všemožne sa usiloval /meniť jeho hrubé spôsoby a reči. Dokonca ho chcel adoptovať za syna.
Ale chlapec — menoval sa Salay — sa necítil dobre v tomto prostredí. Všetko sa mu zdalo čudné. Často sníval
o potôčiku, pri ktorom býval, túžil po kamarátoch / ulice. Azda potreboval aj matkin úsmev, pohladenie. No majster Leonardo mu nevedel nahradiť matku. A tak jedného dňa Salay utiekol z krásneho domu a pokradol všetko, čo mu prišlo pod ruku.
Aj my prichádzame od zablateného potôčika viny. Po-dobne* ako Salaya, aj nás voviedli do Božieho domu. Dobro tivý Boh urobil pre nás oveľa viac ako Leonardo pre malého uličníka. A predsa si ťažko zvykáme na nadprirodzený život.
My tiež potrebujeme materinskú opateru. Preto nám Pán ležiš dal /a matku svoju matku. Pannu Máriu.
15. Roztrhnuté popruhy.
Pi i veľkej vojenskej prehliadke roku 1863. kapitán de-lostreleckej batérie, pomýlil rozkaz a nariadil streľbu na jednej strane. kým plukovník ju K »/kázal na druhej. Ve¬liteľom družstva bol istý Karol, ktorv ako prvý delostrelec, mal vložiť delo na lafetu, kým ostatní delostrelci vyskočili na kone a cvalom utekali, aby sa čím skôr uchýlili do Ixv- pečia.
Karol, keďže sa omeškal, nemal čas vyskočiť na koňa. len vložil nohu do strmeňa. No zdesený kôň sa rýchle pustil do cvalu a ťahal a ťahal za sebou v prachu nešťastného delostrelca. Úbohý Karol so skrvavenou hlavou sa skoro pomiatol ml bolesti a hrôzy. Videl, že je stratený. Obrátil s.» však na Pannu Máriu a sľúbil jej. že sa stane rehoľníkom, ak mu zachráni život.
Len čo v duchu urobil toto rozhodnutie, remene, ktoré ho spájali s koňom, sa roztrhli a on ostal celý zakrvavený nehybne ležať v prachu. Kone. ktoré cválali za ním. ská¬kali ponad neho, ale mu neublížili. Karol viditeľne omi¬lostený Pannou Máriou, neskôr splnil svoj sľub a p«» skon¬čení vojenskej služby sa z. vďačnosti stal rehoľníkom.
5. mája 1868 Karol, teraz už školský brat Teodor obe¬toval svoju vojenskú medailu v Notre Dame des Victoires v Paríži Panne Márii Víťaznej.
16. Povedz « nie » svojej Matke!
Svätá Gemma Galgani prosila raz počas videnia za obrá-tenie vysokopostaveného slobodomurára. Ježiš jej povedal:
— Zneužil priveľa milostí, je zatvrdnutý v zle a ponechal som ho jeho vrtochom.
Gemma neustúpila. Keď vyčerpala všetky dôvody, zvolala plná dôvery: Tak dobre! Pochopila som. Poviem to tvojej Matke... a ty povedz « nie » svojej Matke!...
Vtedy Panna Mária (X)hliadla na Ježiša, ako to len ona vie. Ježiš sa usmial a udelil milosť. Ten istý deň sa hriešnik predstavil spovedníkovi svätej Gemmy v Ríme a vyspo¬vedal sa.
17. Dala mi jesť!
Jc ráno 26. mája 1897. V Champlas Séguin, 1700 m natl morom, práve naproti mohutnému kolosu Chaberton (3130 m), ľudia začínajú svoje každodenné práce. Mladá matka, Margita Pourcelová, dáva do opatery starej matke svojho dvojročného syna Olympia a ide pracovať na lúky. No chlapček túži po matke a zmizne z dohľadu starej ma¬my. Ide hore k lúkam, kam videl ísť matku. Nenájde ju. a tak ako baránky, ktoré sa usilujú vždy vyšie, krok za krokom dôjde k borine, prejde ňou a unavený kráča stále vyššie až ku skalám « Rocca Rotonda ».
Medzitým sa matka vráti z lúk a zbadá, že chlapca niet. Hľadá ho medzi domčekmi, všetkých sa dopytuje a volá ho na všetky strany. Všetci sa to dozvedia a stáva sa to drámou dedinky: mužovia, lesníci, hasiči, aj vojaci z pev¬nosti sa zmobilizujú. Ktosi opatrne nadhodí domnienku, či ho neuniesol orol: no ani obozretné kontrolovanie hniezda nič neprinesie. Tak prejde celý deň a nikomu ani len ne¬napadne. aby ho hľadali hore na končiari hory.
Nasledujúce ráno učiteľ ľudovej školy v Champlas du Col, istý Manzon, má akoby inšpiráciu vystúpiť na horu a v snehu Rocca Rotonda vidí stopy dieťaťa. Nájde ho práve na vrcholci, ako sedí na hrude zmrznutého snehu s hlavou sklonenou na kolenách.
Na otázku matky, ustarostenej aj pre dlhé hladovanie chlpaca, Olympio vraví, že nie je hladný, pretože Biela Pani s holými nohami, s vlasmi spustenými po pleciach prišla k nemu a dala mu « pumpina » (biely sviatočný chlieb) a láskala ho.
Doktor Vincent Barclla z Cesana, ktorý prezeral chlap¬čeka, nespozoroval ani najmenšie ťažkosti alebo prechladnu¬tie (a predsa fontána v dedine mala cencúle ľadu). Celé mesiace videli Olympia akoby zahĺbeného. Hľadel tam ho¬re, kde tá Mamička uniesla jeho detské srdiečko.
2. septembra 1954, na Mariánsky rok, tam hore na ska¬le. inaugurovali a posvätili krásnu kaplnku, ktorú postavil sám Olympio. Na konci omše všetkým zopakoval mimo¬riadnu príhodu.
Olympio zomrel 21. mája 1967: odišiel k tej, ktorá ho ako dieťa zachránila a ukázala svoju nežnosť. Panna Mária nám dáva eucharistický chlieb, Ježiša, skutočne prí¬tomného v Eucharistii pod spôsobom chleba, aby utíšil náš duchovný hlad.
18. Prikryla ma svojím plášťom.
Po obede 1. januára 1897 sa tri dievčatká hrali na « ma-mičku » vo veľkom gaštanovom lese Collagny, v malej de¬dinke Reggianskych Apcnín. vo výške 700 metrov. Malá Mária Kristína Pulsoni, ani nie štvorročná, vzdialila sa od priateliek, aby zaobstarala cukor na koláčiky, ktoré pripra¬vovali. Na kratšej cestičke videla chlapcov, ktorí boli ráno želať Nový rok. Malá išla neopatrne za nimi, potom una- vená hľadala priateľky, no nenašla ich na zvyčajnom mieste. Hľadala, volala, čakala; potom, keď prišiel večer, sama, stratená prepukla v usedavý plač.
Jej neprítomnosť nevzbudila hneď obavy, keďže sa zvykla zastaviť u starej mamy na večeru. Len neskoro večer ju rodičia hľadali, a nenašli ju ani u príbuzných, ani v de¬dinke. Otec s mužmi z dediny vyšiel na vrch a úzkostlivo ju hľadal dlho do noci. Zatiaľ sa matka doma na kolenách modlila pred obrazom Panny Márie a plakala. Tú noc všetko bolo márne, a zima bola taká silná, že museli zapáliť oheň, aby sa trocha zohriali.
Ráno sa Giacomo Pensierini, poštár dediny, vrátil do¬mov, celkom ustatý a znechutený, že nič nenašli. No jeho manželka mu povedala, že jej jedna « Žena » vo sne po¬vedala, že dievčatko bolo na mieste zvanom « La Val ».
I keď tomu veľmi neveril, aj napriek únave Pensierini vy¬stúpil na vrch, aby spravil všetko, Čo len mohol. Keď pri¬šiel na naznačené miesto, hlasne volal Máriu Kristínu, ktor.i hneď odpovedala. Videl ju, ako mu ide v ústrety Čerstvá a usmievavá, bez strachu a bez znakov únavy a utrpenia.
Zvesť sa hneď rozniesla a pribehli ľudia zo všetkých strán. Priniesli ju do rodiny a pred všetkými dievčatko vy-rozprávalo svoju neuveriteľnú príhodu: « Otecko, bola som s Pafiou bielo oblečenou: hojdala ma na rukách, potešovala ma, prikryla ma svojím plášťom... bola veľmi krásna tá Pani... v rukách mala ruženec... Ale otecko, prečo plačeš? »
Mária Kristína Pulsoni vyrástla a stala sa učiteľkou. Vydala sa za mladíka z dediny a o niekoľko rokov emigro¬vali do Spojených štátov Amerických. Mala dvoch synov, z ktorých jeden až donedávna prichádzal každý rok clo de¬dinky, aby slúžil výročnú svätú omšu za mamičku, ktorej Panna Mária zachránila život.
Mária Kristína v posledných rokoch svojho života sa zdala akoby ustavične zahĺbená v kontemplácii ďalekej mi moriadnej príhody. Zomrela 20. februára 1966. Pochová! ju diecézny biskup za prítomnosti obrovského zástupu ľudí.
19. Zvíťazila Ona!
V lete 1903 dostali sestry Jána Tomassiho vyblednuu pohľadnicu z Lurdu so slovami: « Modlite sa za mňa'. » Tomassi bol vážne chorý, a to nielen telesne, ale aj duševne
— na materializmus, nedôveru a vnútorné vzbury.
Odišiel do Lurdu s púťou, no nie, aby putoval; niesol si pištoľ, ktorou sa chcel počas pútnických slávností zastre¬liť, ako gesto bezbožného vzdoru, a to priam pred jaskyňou zjavení. A skutočne prišiel pred ňu s revolverom vo vrecku; no to, čo sa v tej chvíli odohralo medzi ním a Bielou Paňou, nikdy sa nikto nedozvie. Odovzdal vražednú zbraň kňazovi púte a povedal: « Ona ma premohla... Bola silnej šia. » A keď sa vrátil domov, bol to už celkom iný Človc!
¿iko predtým: zaumienil si založiť organizáciu bratstva a viery na pomoc chorým, ktorí putujú do posvätných miest, do Palestíny, do Lurdu atď.
Tak sa zrodilo Združenie pre Palestínu a Lurd. Jeho cieľom bolo sprevádzať chudobných chorých Talianov do Lurdu a služba chorým, ktorí tam putujú na vlastné tro¬vy... »
Dnes túto službu v Taliansku konajú desaťtisíce dobro-voľníkov a volajú sa UNITALSI (ľUnionc Nazionale per
il Trasporto degli Ammalati a Lourdes e Santuari Inter- nazionali) Národné talianske združenie na sprevádzanie cho-rých do Lurdu a medzinárodných svätýň.
20. Panna Mária v Dachau.
Edmond Michelet bol okolo roku 1958 francúzskym ministrom spravodlivosti. Pred pár rokmi napísal svoje spo-mienky « La route de la libertée » v Dachau 1943-45. Opi¬suje svoju deportáciu do Nemecka nacistami. Spolu s ním, v tom istom oddelení vo vlaku, ktorý ho z. Francúzska od¬vážal do Dachau, boli: jeho priateľ Renouvin, dvaja belgic¬kí dôstojníci a dvaja židovskí študenti jeden 17, druhý 18-ročný.
Počas pomalého cestovania do neznáma a konečného osudu. Renouvin v rozhovore, ako presvedčený katolík, vy¬znal svoju vieru. Kým hovoril, osemnásťročný židovský štu¬dent ho prerušil a pokojne a isto tvrdil, že on je voľ- nomyšlienkár.
Prišli do Dachau a umiestnili ich v tom istom baraku. Hneď v ten istý deň začali mučiť židovských študentov. Surovo ich bili. Hrozne zmlátených a zakrvavených ich pri-niesli a hodili na slamu v baraku. Všetkých sa zmocnila hrôza a zúfalstvo.
Renouvin, aby zahladil Šok a upokojil spoločníkov navrhol, aby kažlý recitoval básne, aké vedel. Začalo sa s námahou, proti vôli, pomaly, no potom sa ovzdušie uvoľ¬nilo. Bola už hlboká noc.
Odrazu počuť hlas: « Aj ja by som vám chcel zareci¬tovať báseň. » Bol to unavený hlas jedného z dvoch štu¬dentov. toho voľnomyšlienkára. Začal:
Matka Ježiša Krista, neprichádzam sa modliť. Nemám ti čo ponúknuť, ani nič obetovať. Prichádzam, Matka, aby som sa na teba pozrel. Chcem hľadieť na teba, plakať od radosti, aby som vedel, že som tvojím synom a že ty si tu...
Tu sa hlas prerušil. Nastalo hlboké ticho, nikto viac nehovoril. Ten večer sa nešlo ďalej. No v baraku lágra sa vďaka týmto slovám zdvihla akoby ľahučká zora nádeje.
Ráno našli mladého Žida. ktorý chcel zarecitovať svoju báseň Panne Márii, mŕtveho.
« ... prichádzam. Matka, aby som pozeral na teba a pla¬kal od radosti, aby som vedel, že som tvoj syn a že ty si tu... »
Pri tých slovách zhasol chlapcov hlas. Možno vtedy skončil aj jeho život. Zomrel v mene Panny Márie.
Zmocňuje sa nás bolestný pocit, dojatie, mysliac na údel tohto osemnásťročného chlapca. Mal pred sebou ešte celý svoj život, ako prísľub. Pekelný stroj násilia, brutálny a anonymný, ho zdrapil, mučil a odňal mu život.
Prečo?
Vyhlásil sa za voľnomyšlienkára. Ale ako to, že počas tej agónie, zvestujúcej smrť, kým zhasínala jeho mladosť, tam na slame v baraku, recitoval báseň Panne Márii?
Vedel ju naspamäť. Ako a kedy sa ju naučil? Možno ju niekedy recitoval, ticho. tichúČko, sám pre seba, túžobne a nežne.
Všetky tieto úvahy, otázky sú bez odpovede pred jeho zmučeným telom, v tú noc, prvú a poslednú v Dachau.
Tu sa nám natíska nevyhnutná otázka: čo bolo s ním? Totiž, keď mu vyhasínal život, po smrti, keď odovzdával
Bohu svoju dušu. To sladké a nadšené vzývanie umierajú¬ceho k Panne Márii ostalo bez odpovede?
Konečne sa pýtame: Panna Mária vypočula vzývanie mladého Žida, zostúpila, aby prijala jeho posledný vzdych a vzala si so sebou jeho dušu?
Toto je tajomstvo.
Tajomstvá milosti sú nedostupné pre rozum, ktorý by ich chcel skúmať, no možno menej pre srdce. A naše srdce nám hovorí, že Panna Mária bola pri tom mladíkovi s takým hrozným osudom, keď umieral a jej zasvätil posledné oka¬mihy svojho života, spievajúc na jej chválu. Panna Mária je vždy ochotná prísť na pomoc, keď ju vzývame. Nech človek volá aj z veľmi ďaleka, ona počuje volanie a hned je tam so svojou nežnou a milosrdnou mocou.
21. Moc a milosrdenstvo Panny Márie.
V' mestečku Frascati. 20 km ml Ríma, chcela Panna Mária zjaviť svoju moc a materinské milosrdenstvo 23. februára 1949.
Zázračný fakt oznámili rozličné noviny a uverejnili ho aj so svedectvami lekárov a iných očitých svedkov v Hollet- tino di Pompei.
Otec Šante Celani, kaplán nemocnice, kde sa stal tento zázrak a on bol jeho očitým svedkom, nám ho takto podáva:
« Adalgisa di Domenico sa narodila vo Filettino (Rím) roku 1908. Ochorela v októbri 1946 hnisaním od injekcie s ružou na nohách. O niekoľko týždňov sa u nej objavil silný zápal obličiek, preto ju prijali do nemocnice vo Fras¬cati na pozorovanie. Následkom komplikácií ju priviezli na Poliklinku, kde profesor Frugoni zistil silnú otravu. Cho¬roba sa komplikovala a v júni pre silný zápal uší stratila na desať dní zrak. 2. júla 1947 ju znova priviezli do ne¬mocnice vo Frascati, operovali ju a vzali jej jednu obličku.
14. septembra 1948 dostala paralýzu dolných konča¬tín a ľavej ruky. Od toho dňa až do 23. februára 1949 ochrnutá — ako svedčia lekár Dr. Buttarelli. mons. De An- gelis, farár katedrály, Otec Scolopio, kaplán sirotinca Mi- cara, ako aj S. predstavená Dcér kresťanskej lásky — ne¬mohla viac prijímať potravu, pretože žalúdok všetko vy¬vrátil s nevýslovnými bolesťami chorej. Bola nútená živiť sa pomocou hy poder mok 1 ýzy. Brucho sa jej hrozne nadulo.
Od 14. septembra skoro každý deň prijímala Eucharis- tiu: to bolo jej Viaticum počas päť dlhých mesiacov hroz¬ných bolestí. Každý deň sa zdalo, že je to jej posledný deň. Lekári sa vzdali všetkej nádeje. V poslednej perióde jej choroby sa paralýza rozšírila aj na tvár a ústa.
23. februára 1949 večer sa vo ľrascati ľudia dozvedeli, /e Adalgisa di Domcnico, chorá, ktorú všetci poznali, sa odrazu uzdravila.
Keď ma sestry z nemocnice upozornili, hneď som sa odobral k zázračne uzdravenej. Sedela na posteli v tej iz¬bičke na prvom poschodí, kde som ju každý tieň po svätej omši navštevoval; naozaj, bola uzdravená.
Každý deň, keď som odchádzal z tohto domu, myslel som si, že sa tam vrátim už len. aby som požehnal jej mŕtvolu. Panna Mária ju však uzdravila.
Uzdravená nám povedala: « Bolo okolo 16,30, matka odišla a ja som sa chystala vykonať si novénu k Panne Márii Pompejskej (to bola už druhá, ktorú sa modlila a bol jej tretí deň). Odrazu som počula tichý šuchot šiat, potom znova, ale už zreteľnejšie; obrátila som sa a... tam pri dverách stála Panna Mária Ružencová z Pompei. Bola veľmi krásna. Celá bola oblečená do červených šiat. na krku mala strieborný golier so sponkou uprostred. V ľavej ruke držala ruženec a z pliec sa jej spúšťal modrý plášť. Povedala mi: 'Vstaň a kráčaj!’ Zbožne si konaj 15 sobôt a každý tieň recituj 15 desiatkov svätého ruženca.»
Potom sa Panna Mária utiahla. Pocítila som silný otras v celom tele a zbadala som, že sa môžem hýbať. Sama som vstala. Bola som zdravá! Usilovala som sa niekoho zavolať ccz okno, ale nikto ma nepočul. Matka nechala na stole kúsok chleba. S chuťou som ho zjedla. Keď prišla moja sestra Irma. myslela, že som sa zbláznila, keď ma videla na nohách. Čoskoro prišla matica a všetci ľudia z okolia. Panna Mária sa dotkla rukou môjho ruženca. Chcem si ho chrániť v malej urne. »
Zázračne uzdravená je teraz úplne zdravá, aj napriek veľkému množstvu osôb, ktoré ju prišli navštíviť a kto¬rým musela dlho a zoširoka rozprávať, ako sa to stalo. Každé ráno chodieva na svätú omšu a sväté prijímanie do blízkej kaplnky Dcér kresťanskej lásky.
22. Dvere sa samy od seba dokorán otvorili.
Dcéra Panny Márie Pomocnice píše: « Po smrti svo¬jej matky som ostala sama so sestrou, ktorá so mnou nezaobchádzala dobre. (XI matky som sa však naučila spo-liehať sa na Pannu Máriu a odporúčať sa jej. A tak s jej pomocou sa mi podarilo, že som svoju sestru začala mať naozaj rada.
Kaz ma poslala do blízkej dedinky k jednému pánovi, ktorý býval sám. Zavolal ma dovnútra. Len čo som však vkročila, hneď zamkol dvere kľúčom. Začala som sa triasť ako osika, lebo som vytušila nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo.
Muž vytiahol nôž a povedal mi: 'Odtiaľto nemôžeš utiecť.’ Vtedy s najväčšou vrúcnosťou som zvolala: 'Mária Pomocnica, zachráň ma!’ Kto by to bol veril? V tej chvíli sa jedny dvere izby samy otvorili a ja som mohla utiecť. Bežala som ako šialená, kým surovec za mnou kričal: 'Ak to niekomu povieš, zmárnim ťa!’
Len teraz porušujem tajomstvo, aby som vzdala slávu Bohu a poďakovala sa Panne Márii, ktorá ma už od det¬stva vzala pod ochranu. K nej sa usilujem priviesť všetky dievčatá, ktoré sú mi zverené. »
23. Budhistka sa obráti.
Istá saleziánska misionárka opisuje v mesačníku Madre nostra 11978) túto skúsenosť.
« Išla som navštíviť osemdesiatročnú starenku, bud- liistku, ktorú som poznala už vyše desať rokov. Rada po-čúvala vyučovanie katechizmu. Vložila som jej na hruď medailu Panny Márie Pomoenice a prosila som ju o milosť obrátenia. O pár dní som ju išla navštíviť: holá veselá a oznámila mi, že by sa chcela dať pokrstiť. Opýtala som sa jej dcéry, Či s tým súhlasí, a keď zvolila, pokrstila som ju. Som veľmi povďačná Panne Márii, že ma vypočula.
Toto je už štvrtý krst tohto roku, ktorý mi Panna Mária dopriala. Ďakujem jej za to z celého srdca. >»
24. Sirota dostala Matku.
Jedného dňa ľadová smrť zaklopala na dom malého Bernarda. Uniesla mu matku. Keď sa chlapec pomodlil pred nehybným telom drahej zosnulej, kľakol si pred obraz Madony a s plačom, ktorý mu zvieral hrdlo, vrúcne prosil: « Panna Mária! Moja matka zomrela. Ty máš súcit so zarmútenými a sirotami. Ty buď odteraz mojou Matkou. Prijmi ma pod svoj materinský plášť a veď ma k večnému šťastiu!... »
Panna Mária sa ochotne ujala zarmútenej siroty. Naplnila srdce malého Bernarda dôverou a vždy láskavo chránila svojho adoptovaného syna.
Keď vyrástol a zvíťazil nad ncbczcpcčenstvami dospie-vania a nad zvodnými pokušeniami, zanechal všetko, aj svoj otcovský dom a v tichu kláštora našiel pokoj srdca s početnými mladíkmi, svojimi priateľmi. Bol to svätý Bernard de Clairvaux, ospevovateľ Matky Božej.
Ján Joergensen, Jánsky protestantský básnik a literát, ktorý neskôr konvertoval na katolícku vieru, rozpráva: « Moja matka, presvedčená luteránka, čítavala každý večer jednu stránku z Biblie a nikdy by mi nebola dovolila ísť spať prv, kým som sa nepomodlil na kolenách Otčenáš.
Raz večer, keď mesiac čarokrásne osvecoval noc, ani neviem ako, ocitol som sa na kolenách a začal som reci¬tovať modlitbu Zdravas Mária, ktorú som objavil v neja¬kej knižke. Zľakol som sa, čo som urobil, pretože moja mama by mi zaiste bola povedala, že táto modlitba je po¬vera. Rozhodol som sa radšej mlčať.
Modlitba sa mi však veľmi páčila, často som po mod¬litbe Otčenáša čakal, kým moja matka odíde. Potom som si kľakol a znova som recitoval Zdravas Mária. »
26. Posledné « Áno » v živote.
V Spojených štátoch amerických žila rodina Trappovcov, rakúskeho pôvodu. Boal to rodina spevákov, ale aj hlboko veriacich kresťanov. Za základ svojho života mali heslo: Tomu, kto miluje, nič nemôže škodiť. Ukázalo sa to v ťažkej skúške, ktorej bola podrobená najmä matka rodiny.
Manžel Juraj ochorel a ležal v nemocnici v New Yorku. Manželka sa od lekára dozvedeli hroznú správu: Juraj má rakovinu a zostávajú mu len tri mesiace života. Vyšla z ne-mocnice a bezducho začala kráčať ulicami New Yorku. Rozpravá o tom:
Vo svojom žiali som ani len nemyslela nasadnúť na autobus alebo zavolať taxík. Kráčala som tak asi dve a pol hodiny. Cestou som neprešla okolo nijakého kostola. A tak som bez rozmýšľania vložila ruku lo vrecka a začala som sa modliť ruženec. Táto starodávna, ak* vždv nová modlitba pozdvihla k nebu už toľko ľudského utrpenia. Aj v mojom prípade sa ukázala ako mocná opora.
Potom prišla strašná chvíľa. Bolo treba všetko povedať manželovi. Prijal to s kresťanskou odovzdanoaťou. Aj keď prišli jeho posledné chvíle, ruženec vykonal svoje. Manžel¬ka rozpráva:
Kľačala som pri jeho posteli. Odrazu som vstala, naklo¬nila som sa k nemu a pošepla som mu du ucha: « Juraj, prichádza koniec...» Hlboko si vzdychol... poslednými si¬lami mi ovinul ľavú ruku okolo krku a druhou mi dal na čelo požehnanie na rozlúčku. No ešte nebol koniec. Po¬šepkala som mu: «Juraj, môj milovaný Juraj, všakže prijímaš smrť z rúk Božích? »
Táto otázka bola pre nás veľmi dôležitá, lebo pred mno-hými rokmi sme si sľúbili, že si ju položíme, keď jeden z nás bude umierať. Juraj urobil posledný kŕčovitý pohyb, nabral vzduchu a s hrdinským odhodlaním zašepkal: « A no! »
Bolo to jeho posledné slovo. Istý svätý povedal, že najkrajšie slovo, ktoré môže človek povedať Bohu, je úprimné: « Áno! »
27. Syn sa stretáva so svojou matkou.
Panna Mária urobila mimoriadny zázrak na šesťročnom chlapcovi, menom Gérard Braillie. Ako dvojročný pre vážnu očnú chorobu stratil zrak. Lekárska pomoc zlyhala. Prijali ho do ústavu pre nevidiacich v meste Arras vo Francúz¬sku. leho úbohá matka sa nechcela zmieriť s takýmto osu¬dom svojho dieťaťa a vzala chlapčeka do Lurdu.
V čase. keď sa konala Krížová cesta, Gérard odrazu nadobudol zrak. Bolo to pri štvrtom zastavení, kile sa spo-mína, že Ježiš sa stretá so svojou Matkou. Aká to nežná pozornosť Matky, Panny Márie!
Stalo sa to v septembri 1947. Odvtedy Gérard žije ako úplne zdravý. Prekvapujúce je však to, čo vyhlásil vynikajúci anglický lekár, doktor Smith: Napriek tomu, že
Gérardove oči vidia veľmi dobre, predsa si zachovávajú všetky poruchy bývalej choroby.
Kto by v tom nevidel nadprirodzený zásah?
28. Pannu Mária, ochraňuj ju!
V inšpektoriálnom dome saleziánov na Antilských ostro-voch organizovali konkurz mariánskych kresieb. Aj isté dievčatko sa rozhodlo na ňom zúčastniť.
Na určený deň predstavilo svoj výkres, kde bola na-maľovaná Panna Mária Pomocnica. Dosť skromný obraz dievčatka. No matka, aby odmenila lásku, akou ho maličká nakreslila, dala ho zarámovať. So sklom a pozláteným rá¬mom to bol pekný obraz a umiestnili ho do izbičky diev¬čatka: « Keďže dievčatko tak miluje Pannu Máriu, k:ež mi ju Ona ochraňuje! » hovorievala matka.
Dievčatko spávalo vedľa izby rodičov. Rodičia neveno¬vali veľkú |X)z.ornosť tomu, že ju niekedy počuli rozprávať zo sna. lebo vedeli, že sa to občas stáva. Tak sa stalo, že raz v hlbokej noci nedávali pozor, keď počuli hlas malič¬kej volať: « Mamička, mamička!... »
Keď však počuli iné zvuky okrem jej volania, pribehli a videli prestrašenú dcérku so zakrvavenými rúčkami, v ktorých mala zlomenú dýku.
— Nedotkol sa ma, nedotkol sa ma — hovorila s plačom.
— Kto?
— Ten človek, ktorý vošiel. Keď ma počul kričať, vyhrážal sa mi: « Mlč. lebo ťa zabijem! » a hrozil mi dý¬kou. ale ja som mu ju zlomila... Nie ja. Panna Mária ma bránila. Ja som nemala silu. ale ona...
Dievčatko malo poranené a zakrvavené ruky: zlomilo silnú dýku z ocele, ako by to bola krehká hračka. Cítila, že to nebola ona; a predsa mala v rukách kusy dýky a ruky jej krvácali.
Matka so slzami v očiach pohliadla na obraz Pomoc- nicc, ktorý sama umiestnila nad postieľku dcérky a vra¬vela: « CXhraňuj mi ju! » A túlila si k srdcu svoju dcérku, ktorá medzi vzlykmi opakovala: « Nedotkol sa ma. »
Mohli by sme potvrdiť tento fakt mnohými podpismi. Uspokojíme sa svedectvom žiačok Kolégia Maria Ausilia- dora, Santurce (Antilské ostrovy, 1977).
29. Chcem ospevovať Pannu Máriu.
« Toto dieťa sa nemôže narodiť, ani sa nesmie naro¬diť. » Tak vyhlásil i písomne potvrdil známy gynekológ tridsiatych rokov. Ale moja veriaca matka všetko zverila Panne Márii. Povestný liek položila k nohám Panny Márie Ružencovej z Pompci. A Panna Mária pomohla, aby som prišiel na svet za normálnych podmienok a bez akejkoľvek ujmy na zdraví mojej matky, a to práve v najkrajší deň, ktorý jej venuje liturgia na Slávnosť Panny Márie Boho¬rodičky.
Ale štyridsať dní po narodení vážna forma toxickej vnútornej koliky ma tak zoslabila, že i pohľad na mňa vzbudzoval súcit nielen samých rodičov, ale aj všetkých príbuzných. Prognóza smrti v krátkom čase visela nad mo¬jím životom. Prípad bol skutočne zúfalý. Jediná, ktorá dú¬fala v nový zásah Panny Márie, bola moja matka. Nedbala na na|K»menutia lekárov, ktorí mi predpovedali istú smrť pre dlhú cestu vlakom do Pompei. Zavinula ma do vlniaka a statočne ma odniesla opäť k nohám Panny Márie Ružen¬covej, ako to spravila, keď jej odporúčali interrupciu.
A nebeská Matka znova prijala a vypočula vrúcnu pros¬bu st r á pene j ženy a osušila jej slzy hneď tam. V okamihu som bol uzdravený. Moja znetvorená a na kosť vychudnutá tvár odrazu dostala normálny vzhľad i farbu.
Matka ma odnášala zo svätyne úplne premeneného do-mov. Môj stav s úžasom pozorovali lekári, ba aj sami prí¬buzní.
30. Chcem byť tvojou matkou.
V časopise Víta missionaria (Brescia 1-3, 1977) je opísaná udalosť, ktorá nám môže pomôcť pochopiť odo¬vzdanie sa Panne Márii.
Istá matka, vdova, stratila svojho jediného syna. pra¬meň všetkých svojich nádejí. Stratila ho vinou spoločníka svojho syna. ktorý ho vo chvíli zúrivého hnevu zavraždil úderom fľaše do hlavy.
Vraha zatvorili do žalára. Tu ho navštívila istá sestra, ktorá sa k nemu priblížila a priviedla ho k citom pokánia. Sestra sa zároveň priblížila aj k matke zabitého a aj jej pomáhala nielen k pokoju, ale i k ochote odpustiť vrahovi svojho syna.
Hrdinská matka, keďže bola dobrou katolíčkou, chcela urobiť ešte viac, chcela sama priniesť odpustenie vrahovi svojho syna. A tu sa odohrala dojímavá scéna: Otvorili sa dvere väzenia a úbohý vrah sa vrhol k nohám matky toho, ktorého on zavraždil a prosil so slzami o odpustenie.
Matka zabitého ho dvíha, privinie si ho na srdce a vraví mu: « Odpúšťam ti a Boh vie, že ti zo srdca od¬púšťam. Preto, že si úbohou sirotou, chcem ti byť mat¬kou, odteraz ťa považujem za syna a ty mňa považuj za marku! »
Keď obdivujeme túto hrdinskú matku, nezabúdajme, že Panna Mária na Kalvárii bola prvou Matkou, ktorá
— podľa príkladu samého Ježiša — odpustila všetkým, čo zapríčinili smrť jej božského Syna a prijala ich za synov.
31, Panna Mária zmierenia.
Don Tarcisio, arcikňaz v Abano pri Padove, bol hlavnou osobou a svedkom pri tomto vynikajúcom zásahu Panny Márie, na ktorom spolupracoval ako kňaz.
Celý príbeh, dopodrobna vyrozprával don Bertettovi v Toreglia (Padova) počas duchovných mariánskych cvičení 1!. októbra 1974: Keď som bol mladým kaplánom v Estc, v nemocnici ležal bývalý garibaldovec chorý na rakovinu. Rebeloval proti každej myšlienke a citu náboženstva. Farár, ale aj iní starší kňazi farnosti ho navštívili, ale vždy ich vyhnal s kliatbami. Chorý všetkých preklínal a všetci boli z neho zúfalí. Keď ho videla ošetrovateľka, ráno mu úprimne vravela: « Ešte si nezomrel? » No predsa popro¬sila aj mňa ako mladého kňaza, aby som ho navštívil. Rozhodol som sa, mysliac, že starý vojak nebude mať od¬vahu haniť mladého kňaza, ktorý sa zdal ešte len chlap¬com. Medzitým som sa informoval o chorom v nemocnici a dozvedel som sa. že nemá nijakých príbuzných, ale mal svätú matku. Tak som ho šiel navštíviť. Upravil som mu pokrývky, dal som sa mu napiť, spolucítil som s ním, lebo nik k nemu neprichádzal. Hľa. to je pastorálka chorých, plná nežnosti a dobroty. « Ach, keby tak žila ešte vaša matka, akoby bola rada pri vás. » Chorý, ktorý bol pred- tým indiferentný, začal počúvať.
« Dozvedel som sa. že ste mali svätú matku. » pokračo¬val mladý kňaz. « Keby tu bola vaša matka, bola by zaiste
rada. keby sa s vami pomodlila nejakú modlitbu, ako keď
ste boli chlapcom. »
A kňaz zbadal, že dve slzy sa zaligotali v očiach cho¬rého a stekali po lícach. To [X)vzbudilo don Tarcisia;
pokračoval: « Chcete, aby sme sa pomodlili spolu, ako vás naučila matka? » Chorý prikývol. Kňaz. pomaly recitoval Zdravas Mária a chorý polohlasne sledoval. Potom kňaz nevedel, čo povedať a stál ticho, v rozpakoch, lebo nemal odvahu vyzvať ho na spoveď zo strachu, aby ho nepodráždil.
No zasiahla Panna Mária.
Po chvíli rozpačitého mlčania: <; Nuž — povedal cho¬rý — neviete, čo ďalej? Či vy nie ste kňaz? Nechcete, aby som sa vyspovedal? »
Mladý kňaz súhlasil, prekypujúc radosťou. Pomáhal cho-rému. už dobre disponovanému, vyspovedať sa a potom mu udelil rozhrešenie.
Zázrak milosti. Bývalý garibaldovec viac nepreklínal, nenadával lekárom a ošetrovateľom; neustále opakoval Zdravas Mária.
Don Tarcisio ho viac nevidel, lebo prijímanie mu pri¬niesol kaplán nemocnice.
Don Tarcisio mohol priniesť radostnú zvesť do fary. ktorej sa všetci veľmi čudovali. Potom sa dozvedel, že chorý, pokojný ako baránok, modlieval sa Zdravas Mária až do konca!
Prešlo odvtedy veľa rokov. Don Tarcisio je už zrelý arcikňaz v jednej z najdôležitejších farností v Padovskej diecéze, a 11. októbra mi rozprával túto epizódu; chvel sa od dojatia. Videl, ako je pravdivé učenie Druhého vatikán¬skeho koncilu o Panne Márii: Panna Mária z rozhodnutia nebeského Otca je neustále pridružená ku Kristovi Spasite¬ľovi v diele spásy všetkých ľudí: svojím mnohonásobným orodovaním nám získava dar večného spasenia, (porov. LG 61-62).
32. Panna Mária Pomocnica v hodine smrti.
Saleziánsky misionár. D. Mário Acquistapace, píše vo svojich mariánskych pamätiach v auguste 1981:
Bol som v úrade v škole svätého Alojza v Hong-Kongu, keď mi spolubrat, povedal: — Pred chvíľou spadol z vyso¬kého lešenia mladý inžinier Wong, ktorý kontroloval práce na novej budove univerzity blízko West Point, Hong-Kong a na mieste zomrel.
Meno a povolanie mi hneď pripomenuli bývalého cho-vanca saleziánskeho ústavu v Macau, žiaka don Nicosiu, kiorý |*o skončení univerzity začal pracovať v Hong-Kongu v istej stavebnej spoločnosti. ,
Informovali sme sa. a žiaľ, išlo práve o tohto bývalé¬ho žiaka. Don Nkosia nástojil: «Zomrel hneď? Je to možné, že zomrel bez sviatostí? Veď si vykonal spolu so mnou pobožnosť deväť prvých piatkov a piatich sobôt! » Telefonovali sme rodine. Potvrdili nám smutnú zvesť a povedali nám, že je vystretý v pohrebnom dome v Sauki- wame, kam prišli aj najbližší príbuzní. Išli sme ta aj my. Ked‘ nás /badala matka a sestry, vyšli nám v ústrety, a predíduc naše otázky, povedali: « Ako dobre, že sa pred¬včerom vyspovedal a prijal sväté prijímanie s nami v kos¬tole Panny Márie Ružencovej v Kouloone. Viac rokov sa už totiž nespovedal. Táto správa nás veľmi milo prekva¬pila a potešila.
Ba potešilo nás aj to. že istý otec jezuita, ktorý býval v hoteli Rieci, prechádzal vedľa univerzity práve vo chvíli nehody, hneď pribehol a dal mladému inžinierovi sviatostné rozhrešenie, lebo videl, že má na krku medailu s Pannou Máriou a Božským Srdcom. Je skutočne pravda, že kto si koná prvé piatky a prvé soboty, neumrie bez svätých sviatostí, ako to prisľúbilo Božské Srdce svä¬tej Mánii Margite Alacoque a Panna Mária pri zjaveniach vo Fatime.
33. Vstaň a poď ku mne!
Istý bojový ateista mal chlapca, ktorý bol chromý. V zá-pale hnevu donútil manželku, aby povyhadzovala všetky sväté obrazy. Manželka splnila rozkaz, ale nechala si jeden, ktorý opatrne ukryla: obrázok Panny Márie Pomocnice.
Raz obaja rodičia odišli a nechali chlapca doma na po¬steli. Odrazu z ukrytého obrazu chlapec počul hlas: « Vstaň a poď ku mne! » Chlapec odvetil: « Nemôžem. » Po druhý¬krát sa ozva! hlas: « Vstaň a poď ku mne! » Chlapec zno¬va opakoval: « Nemôžem. » Ba aj po tretíkrát počul roz¬kaz: « Vstaň a poď ku mne! » Vtedy sa chlapec zdvihol a šiel k miestu, odkiaľ prichádzal tajomný hlas. Objavil tam obraz. Potom, uchvátený obrovskou radosťou, vybehol z domu a utekal v ústrety rodičom. Títo ho sp<ičiatku
nespoznali, veď bol už sedem rokov nehybný, chromý. Keď ho však počuli, ako vyrozprával zázračnú príhodu, matka s veľkým dojatím pochopila, že Panna Mária Pomoc- nica jej zázračne uzdravila syna.
A nie menej dojatý a vzrušený ostal aj otec, keď mo¬hol konštatovať zázračne ozdravenie svojho syna. Bolo to
H. septembra 1962.
34. Máriina zástava — záchrana.
(Z časopisu Maria Austliatrice, máj 19X4).
«Don Giuseppe Paiteri, môj bratanec, bol veľa rokov fa-rárom v dedinke Bresasco, na vŕšku pri rieke Pád. Cez druhú svetovú vojnu, v auguste 1944, musel sa podrobiť domo¬vej prehliadke nemeckých vojakov, pretože ho podozrievali, že prechováva zbrane.
Predtým však partizáni bez jeho vedomia dali do izbič¬ky vedľa pracovne dosť veľké množstvo vojnového mate¬riálu. Urobili tak v noci poslúžiac si oknom z ulice.
Niekto na to upozornil farára iba chvíľku pred prehliad-kou. Už nebolo času ostrániť nebezpečný materiál. Zrazu ho napadlo oprieť o dvere tej izbičky zástavu Dcér Panny Márie s obrazom Panny Márie Pomocnice.
Nemci našli farára sedieť pri stole modliť sa breviár. Dôstojník ho strážil, kým vojaci dôkladne prezerali všetky miestnosti fary. Keď nič kompromitujúceho nenašli, ozná¬mili to to dôstojníkovi, ktorý ich poslal na iné miesto so slovami: Tu spravím prehliadku ja sám.
Len čo vojaci vyšli, dôstojník sa hodil na kolená pred obrazom Panny Márie a plakal, čo sa stalo? Sám to vy¬svetlil po chvíľke ticha pred obrazom: « Som saleziánsky klerik. V ubytovni, kde teraz žijem, nemôžem prejaviť svo¬je náboženské city. Keď som však zbadal našu Matku, hlboko ma to dojalo a v mysli mi prebehli roky prežité v saleziánskom dome. Nikomu nepovedzte, čo ste videli a buďte spokojný. Tam. kde je Panna Mária, nemôžu byť vojnové nástrahy. »
Keď odišiel, pokľakol si farár sám pred obrazom Pann> Márie ¡1 vrúcne ďakoval za ochranu pred nebezpečenstvom za seba aj za celú dedinu. »
35. Mária Pomocnica — ochrana.
(liollv/tino Salesia/io, január ¡984).
Naša jediná vnučka — už od narodenia zasvätená a zve-rená Panne Márii Pomocníci kresťanov — mala asi dva .« pol roka. Jedno ráno išla s rodičmi na vidiek, kde murári dokončievali ešte niektoré práce pri stavbe domu.
Nezvyčajná vec: neznámy psík vošiel do ohrady vilky, pridružil sa k dievčatku a sledoval ho z kroka na krok Rodičia, zamestnaní inými prácami, ich stratili z dohľadu.
Naraz ich však vyrušilo čudné zavýjanie zvieratka. Najprv na to nedbali, ale keďže zavýjanie bolo stále ná¬stojčivejšie, matka sa šla presvedčiť o čo ide. Zašla za roh a videla scénku, ktorá jej zastavila dych: dievčatko sa vyškriabalo na okraj studne, ktorú ešte nedokončili a zaiste by bolo do nej spadlo, keby pes nebol celou silou držal v zuboch jej šaty. Skoro ich roztrhal. Štekať nemohol, len nástojčivo skučal.
Pribehol starý otec. otec i ostatní. Tragédia bola za-žehnaná a psík sa nenápadne vzdialil. Odvtedy ho nikto viac na okolí nevidel.
Vďaka ti, naša Pomocnica! Bedli nad všetkými a oso¬bitne nad našou malou Františkou!
36. Krásna Pani upovedomila svojich včas.
V Cortalea, v severovýchodnej Brazílii, spravujú dcéry Panny Márie Pomocnicc veľkú školu s internátom, známou pod menom Collegio « Juvenal Carvalho ».
Isiý Človek zásoboval každý deň viaceré rodiny pitnou vodou. Chodieval zavčas rána so svojím somárikom na ďa¬leké miesto čerpať vodu. Je známe, že severovýchodná časť Brazílie je vyprahnutá a suchá. Okolo ôsmej hodiny ráno sa vracal a predával vzácnu vodu.
Raz. keď sa vracal od prameňa, zastavil sa pred kolé¬giom Juvenal Carvalho a zavolal sestru vrátničku. Povedal jej, že ráno videl prekrásnu paniu odiatu dlhým plášťom, ako sa prechádzala pred ústavom. Poverila ho, aby upo¬zornil predstavenú, že časť ich domu — presne ukázal miesto — je v nebezpečenstve zrútiť sa.
Sestra poznamenala, že to, Čo hovorí, asi nebude prav-divé. lebo kolégium ¡e nové a vo veľmi dobrom stave. Muž však jednoducho opakoval, čo videl, zdôrazni] pove¬renie. ktoré dostal a odišiel.
Vrátnička presne informovala o tom predstavenú, kto¬rá oznámila vec staviteľovi domu. Tento prišiel a v na¬značenom rohu budovy zistil veľmi vážnu trhlinu v tráme, ktorý podopieral povalu. Keby sa bola ešte rozšírila, spálňa chovaniek by sa bola zrútila...
Nikto viac nepochyboval, že Panna Mária Pomocnica osobne prišla, aby oslobodila svoje dcéry od veľkého ne-bezpečenstva. A to nebolo prvýkrát!
37. Kráľovná misii a misionárov.
Tu hľa. svedectvo, zaznamenané v roku 1975. Salezián¬sky misionár v Assame, v severovýchodnej Indii, don Bat¬tista Busolin. /a dvadsať rokov svojej apoštolskej činnosti priviedol k viere dvanásťtisíc Indov z kmeňa Garo.
« Raz — napísal v jednej relácii — som šiel z misie Damra na okružnú cestu bicyklom. Po 50 km dobrej cesty som musel nevyhnutne prejsť aj pralesom. A v pralese vysokých exotických rastlín, som sa stratil. Po toľkej ceste som zbadal, že som sám a ďaleko od každej dediny.
Okrem únavy som cítil aj strach, pretože slnko sa skláňalo a leopardí začali vydávať svoje zvuky. K nim sa pridali aj iné nebezpečné zvieratá, hľadajúce potravu. Kým som mohol znova nasadnúť na bicykel a vrátiť sa späť, trocha som zazlieval Panne Márii: « Som na obchôdzke pre Krᬾovstvo tvojho Syna » — vravím jej. « Mala by si mi po¬môcť nájsť správny chodník... Inakšie sa vrátim na misiu a budem štrajkovať. »
Asi po piatich kilometroch som objavil určitý druh chodníka, no úplne pokrytého trávou počas dažďov. Pustil som sa ním. Po pár sto metroch som zbadal chatrč, malú a biednu. Potešil som sa, lebo som vedel, že podobné chatrče sa nachádzajú blízko nejakej dedinky.
Oprel som bicykel o strom a priblížil som sa k chatrči: « Je tam niekto? » « Áno, ale nevstupuj, som malomocný! » Ja som však vstúpil. A vidím na bambusovej rohožke ležať asi štyridsaťročného muža. už zničeného malomocen¬stvom. Z náznakov som vybadal, že má len niekoľko dní života. Spýtal som sa ho na dedinku a on mi potvrdil, že nie je ďaleko. Tak som ostal trochu si s ním poho¬voriť. « Si pohan, alebo kresťan? » « Som pohan, ba bo! som pohanským kňazom... »
Nuž začal soin mu rozprávať o Veľkom Duchu, po¬tom o príchode jeho Syna, ktorý nás prišiel spasiť. A pod¬mienka pre spásu — hovorím mu — je krst.
Počas rozhovoru som cítil, že sa mu srdce otvára a za¬čína byť spokojný sám so sebou. Práve v najlepšom som sa presvedčil, že Panna Mária ma predišla a že ona pripra¬vila aj toto stretnutie.
Áno, lebo len Čo malomocný začul slovo krst, prerušil ma: « To viem aj ja, že sa musím dať pokrstiť... »
« Naozaj? » — prekvapene sa spytujem. « A kto ti to povedal? Azda tu bol nejaký katechéta? »
« Nie, — odvetí rozhodne malomocný — pred dvoma mesiacmi prišla do tejto chatrče istá pekne oblečená pani a povedala mi: Veľa trpíš, ale neboj sa. Pošlem ti muža, ktorý ti dá vodu, čo obmýva dušu a potom si ťa vezmem so sebou do neba. »
Som v pomykove a myslím si. že chorý blúzni násled¬kom choroby. Potom ma napadlo: v breviári mám obráz¬ky ako záložky. Po jednom mu ich ukazujem. Pani ako táto? « Nie... » Táto druhá? « Nie. » Táto? « Áno, práve tak oblečená, » a tvár malomocného sa od prekvapenia a radosti rozžiarila. Zostal som bez dychu. Je to obrázok Panny Márie Pomocnice s krásnymi farbami.
Ak som niekedy pochyboval o univerzálnom materstve Panny Márie, ;craz mám o ňom istotu. Panna Mária, vi¬dím to jasne, je láskyplná matka. Stará sa o tohto malo¬mocného syna a potešuje ho, i keď je vyobcovaný zo spo¬ločenstva ľudí, opustený, sám v pralese.
Ako som najlepšie vedel, tak som mu vysvetlil, že zajtra ho pokrstím a potom mu prinesiem Eucharistiu. Bežal som rýchle do dedinky. Na druhý deň po svätej omši som sa znova vrátil k nemu, pokrstil som ho, dal som mu sväté prijímanie, potom birmovku a sviatosť chorých — umie¬rajúcich. A, samozrejme, požehnanie Panny Márie Pomoc¬nice. Jej farebný obrázok som mu pripevnil na bambusovú stenu a povzbudil som ho, aby často hľadel na Paniu, kto¬rú videl: čoskoro príde, vezme si ťa a odvedie do neba...
Potom som ho nechal a pokračoval som v apoštolskej obchôdzke: čakalo ma totiž ešte sedem ďalekých dediniek. Keď som sa vrátil do misie, môj spolubrat, don Colzani. tni povedal: « Ľudia z dedinky Timsinna priniesli správu, že malomocný, s ktorým si sa stretol, zomrel tri dni po krste. »
Panna Mária všetko načas pripravila. A to. čo sa mi najprv zdalo ako nedbalosť, totiž, že ma nechala zablúdiť v pralese, bolo mi teraz celkom jasné. Áno, Panna Mária chce spasiť svoje deti. A to je pre nás misionárov posila a radosť, keď vieme, že sme nástrojmi v jej rukách.
K TEBE, MATKA RUŽENCOVÁ, VERNÉ SRDCIA NESIEME
38. Sedem darov ruženca.
Pravý ruženec má liet o charakteristiky:
a) Je to kristocentrická modlitba: odlišuje sa od litur¬gickej modlitby, no v nej vyúsťuje: privádza veriacich, aby si uctievali a slávili to isté veľkonočné tajomstvo Božieho Syna, ktorý sa stal Človekom: žije. umiera a vstáva z mŕt¬vych, vystupuje do neba, kde kraľuje a naveky oslavuje Otca a prosí za našu spásu.
b) Je to kontemplatívna modlitba, podobne ako litur¬gia, ponára myseľ do hĺbky Božích tajomstiev, ktoré sa stávajú pokrmom duše túžiacej po nebeských veciach i keď ich nesprítomňuje a nás tak úzko nespája s Ježišom ako svä¬tá omša.
c) Je to poučná modlitba, plná zjavených právd, ktoré sa môžu lepšie rozvíjať a vyzdvihnúť biblickým čítaním zod-povedajúcim rozličným tajomstvám: tak sa pri ruženci ako aj v liturgii môže uskutočniť jednoduchou a všetkým prí¬stupnou formou intímne realizovanie Božieho slova so zo¬pakovaním si Kréda a úvahou o jeho teologickej náplni. Duša verí Božiemu slovu a naň odpovedá svojím ľudským slovom, spevom alebo plačom.
d) Je to modlitba založená na výrazných motívoch ľud¬skej psychológie a na základných momentoch existencie, nielen na mravnej a duchovnej rovine, ale aj na fyzickej: radosť, bolesť, sláva; povolanie, skúška, víťazstvo; stret¬nutie, obeta, spásonosné rozradostnenie; narodenie, vzrast, bolesť a smrť, zmŕtvychvstanie a triumf: tak duša. ktorá sa múdro modlieva ruženec, znova prežíva svoje malé ale¬bo veľké duchovné dejiny a kráča Božou cestou spolu s patriarchami, prorokmi, s Božím ľudom Starého i Nového zákona, s Kristom, s Máriou a generáciami svätých.
e) Je to organická a periodická modlitba, dovoľuje du¬ši opakovať a prežívať v častiach dňa, trojdnia, týždňa alebo iných cyklov Kristovo tajomstvo, ktoré sa vyvíja v troch základných kruhoch: — Advent, Veľká noc, Turí¬ce — a v iných časoch liturgického roka. akoby ruženec bol súhrnom, vždy novým zakorenením sa v duchu a ne¬ustále odvolávanie sa naň.
f) Je to činná modlitba, vyžaduje si od duše účasť, osobné zaangažovanie sa. zahrňuje askézu vôle a inteligen¬cie, sústredenie všetkých schopností, koncentráciu seba v dialógu s Bohom, ale súčasne ľahko vzbudzuje samovoľný elán mysle a zmyslov, ktoré sú vzrušené a priťahované tým konkrétnym, historickým, poetickým, akoby plastic¬kým predstavovaním Božích tajomstiev, aj pomocou ume¬leckých diel a didaktických pomôcok (kresby, diapozitívy, filmy atd’.).
g) Je to svojou podstatou modlitba sociálna, komuni¬katívna, povedal by som chorálna, a teda živo pociťu¬jeme spoločenstvo modlitby. Vychováva nás, aby sme žili .1 mysleli, trpeli a modlili sa « so skutočne katolíckym srdcom », ako by povedal Claudcl.
Pre všetky tieto dôvody nábožná modlitba ruženca je aj dnes veľmi aktuálna a treba si veľmi žiadať, aby ostala v Cirkvi a vždy viac prekvitala a aby mnohí veriaci — dobre vedení a vychovávaní svojimi pastiermi — našli v nej ľahkú cestu vnútorného zblíženia a prehĺbenia na ceste k tajomstvu oltára.
39. Ruženec ako liek.
V súčasnej modernej spoločnosti existujú tri závažne zla', ktorých účinným liekom je ruženec:
I í odpor ku skrytému, pracovitému a namáhavému životu, voči ktorému je vhodným liekom rozjímanie o ra¬dostných tajomstvách:
2) hrôza pred utrpením sa prekonáva rozjímaním o bolestných tajomstvách;
31 naše časté zabúdanie na večné dobrá, ktoré sú predmetom našej nádeje, si zasa pripomíname rozjímaním o slávnostných tajomstvách.
Ruženec je kráľovnou všetkých pobožností. Nepoznám milší a vzácnejší dar pre Pannu Máriu ako je modlitba ruženca (svätý Alfonz).
Aby ste sa lepšie modlili ruženec, modlite sa ho so svojím anjelom strážnym (svätý František Saleský).
Harfa ruženca preniká všetkými najjemnejšími záhybmi duše Božej Matky.
40. Kľúč do neba.
Legenda, ktorá môže veľa povedať.
Svätý Peter raz na nešťastie stratil kľúč od raja. Poko¬rený a zahanbený stál pri bráne ako vinník prichytený na mieste činu.
Ktosi prichádza zo zeme: — Mrzí ma — hovorí apoš¬tol —. ale stratil som kľúč. Maj strpenie, počkaj.
No čoskoro príde druhý, tretí, štvrtý, robotník, roľ¬ník, matka, umelec, profesorka, športovec, ošetrovateľka.. Všetci čakajú.
Konečne prichádza jeden starček. Keď počul ako sa veci majú, povedal:
— Svätý Peter stratil kľúč. Ale ja mám iný.
Vytiahol ruženec, strčil do dierky krížik a dvere sa otvorili dokorán.
Všetci svätí a učitelia duchovného života uisťujú, že pobožnosť svätého ruženca je bezpečným prostriedkom ako vytrvať v dobrom až do konca.
41. Bez náhlenia.
Zachovala sa nám táto legenda o nábožnej mníške Eulálii (po grécky: dobre hovoriacej): Každý deň sa modlievala Žaltár Panny Márie (150 Zdravasov). No robievala to tro¬cha rýchle, možno, aby ich mohla recitovať viac za deň. alebo mala iné povinnosti. Raz sa jej zjavila Panna Mária, pochválila ju veľmi za verné recitovanie tejto modlitby, no súčasne ju napomenula, aby išla pomalšie. Radšej by mala 50 Zdravasov, ale pomalšie pomodlených.
Panna Mária povedala tej istej mníške: « Každý raz. keď si ma niekto uctieva Anjelským pozdravom 'Pán s tebou’, prekypujem takou radosťou, že sa to nedá slova¬mi vypovedať. »
Legenda dobre vyjadruje zmysel ruženca.
42. Kedysi nie, ale teraz...
Kedysi som si necenil modlitbu ruženca...
Viem. že monotónne opakovanie slov bez uvažovania o tajomstvách, alebo žalostné mrmlanie niektorých, čo re¬citujú ruženec, je skôr strata Času, nie modlitba.
No jestvuje iný spôsob...
Kto sa pomaly a úctivo modlí nádherný a starodávny ruženec, sústrediac sa na hlboký význam slov a tajom¬stiev, kto sa snaží ponoriť do citov lásky, povďačnosti, pokory, bolesti, chudoby, radosti, aké maía Panna Mária v jej pozemskom živote, čoskoro odhalí bohatstvo a nepo-rovnateľnú moc tejto mollitby.
(Werenfricd v au S trati t aj)
43. Legenda svätého Dominika.
Nábožná legenda nie je historický falzifikát. Je to lite¬rárny druh minulosti, ktorý často obsahuje pravdu, ba veľké pravdy. Blahoslavený Alan rozšíril túto nábožnú legendu:
Roku 1214 sa svätý Dominik nachádzal v strednom Francúzsku obkľúčenom a premoženom bludmi. Bol sám a cítil všetku svoju nemohúcnosť. Tak žalostil a plakal a také pokánie robil, aby zmiernil Boží hnev, že upadol do bezvedomia. Vtedy sa mu zjavila Panna Mária v sprievode troch nádherných svätých a povedala mu:
Môj Dominik, vieš. aký nástroj použila Najsvätej¬šia Trojica, aby obnovila svet?
— Pani moja — odvetil svätec — vy to viete lepšie ako ja, vy s vaším Božským Synom ste tým « prostried¬kom », ktorým Boh spasil svet.
— Teda, ak chceš získať pre lioha najzatvrdnutejšie srdcia, choď a hlásaj môj žaltár.
Svätec išiel do Toulona kázať Máriin žaltár, ktorý po¬tom nazvali Ruženec. Na začiatku kázania sa rozpútal hrozný uragán, takže všetci sa triasli hrôzou. Vtedy sa zja¬vila na nebi Panna Mária ako dvíha trikrát ruky k nebu a prosila o Božie milosrdenstvo. To bol Boží znak. aby sa tým viac šíril svätý ruženec.
Ťažko povedať, čo je pravdivé v tomto rozprávaní. Mnohí pápeži hovoria o « nebeskom vnuknutí ». ktoré ma! svätec a to bolo počiatkom terajšieho ruženca. Možno na začiatku hovoril iba o tajomstvách viery a Mariánskeho žaltára, ktorý vtedy ľudia milovali a poznali. Zaiste svätý Dominik veľa kázal o vtelení Ježiša Krista, o jeho umu-
cení a zmŕtvychvstaní. Ale účinnosť jeho kázní sa pripisuje aj modlitbe svätého ruženca, ktorú zároveň rozširoval.
44. Každý deň!
Panna Mária sa zjavila vo Fatime lesťkrát pastierikom: Lucii Františkovi a Hyacinte. Všetkých šesť ráz im prika¬zovala jedinú vec:
— 13. mája: « Každý deň sa modlite ruženec, aby za-vládol pokoj na svete a aby sa skončila vojna. »
— 13. júna: «Modlite sa každý deň ruženec.»
— 1 3. júla: « Neprestávajte sa každý deň modliť ru¬ženec na počesť Ružencovej Panny Márie, aby ste dosiahli pokoj vo svete a koniec vojny, lebo len ona vám môže pomôcť. »
— 19. augusta: « Chcem, aby ste sa aj naďalej každý deň modlili ruženec.» (13. augusta boli deti v žalári).
— 13. septembra: «Neprestávajte sa modliť ruženec, aby sa vojna skončila. »
— 13. októbra: « Som Ružencová Panna Mária, chcem, aby ste sa všetci a každý deň modlili ruženec. »
Ak to Panna Mária tak nástojčivo žiada, zaiste má k tomu vážne dôvody.
Nemali by sme na to vážne myslieť?
45. Víťazstvo pri Lepante.
Keď roku 1571 Turci s veľmi silným vojskom a dobre vyzbrojeným loďstvom hrozili, že napadnú Európu, svätý pápež Pius V. vyzval kresťanských vojvodcov k spoločnej obrane.
Kým kresťanská flotila, ktorej velil Ján Rakúsky, udat¬né bojovala pri Korintskom zálive (a bolo to v pome¬re 1:5), kresťanský ľud, povzbudzovaný Svätým Otcom
sa zúčastňoval na obrannej výprave modlitbou svätého ruženca v spojení s Pannou Máriou. 7. októbra 1571 získali mimoriadne víťazstvo pri Lcpante, o ktorom sa správne povedalo, že Turkov premohli viac zrnkami ruženca, než zbraňami.
Svätý pápež Pius V. založil Ligu z talianskych republík: Benátskej a Janovskej. K nim sa neskôr pripojila španiel¬ska flotila. Hlavný veliteľ bol Ján Rakúsky.
Už od 17. septembra 1571 pápež nariadil celému kres-ťanskému svetu prosiť nebo o pomoc zbožnou modlitbou svätého ruženca. Prv, ako by sa kresťanskí námorníci pus¬tili do hoja pri Lepante, zbožne sa pomodlili ruženec a pápežský legát im dal pri tom slávnostné požehnanie. Mužov, modliacich sa ruženec bolo vyše 65.000 a všetci pristúpili k svätému prijímaniu. Vojenskí kapláni dali po¬sádke jednotlivých lodí všeobecné rozhrešenie.
Boj zúril do neskorého odpoludnia, ale Turkov rozprᬚili a úplne premohli, takže sa už viac nikdy nezmohli na odvetu. Ján Rakúsky pripisoval veľké víťazstvo kresťan¬skej flotily mocnému orodovaniu Kráľovnej svätého ruženca.
Benátsky senát takto o tom napísal ostatným spolu- bojujúcim štátom: « Úplné víťazstvo pri Lepante nezískali ani generáli, ani vojaci, ani zbrane, ale Panna Mária pre¬svätého ruženca. »
Turci stratili 200 lodí a 40 kanónov, asi 5.000 ich bolo zabitých a 30.000 zajatých. Kresťania oslobodili 20.000 otrokov.
Na pamiatku tohto skvelého víťazstva pápež Pius V. ustanovil sviatok Panny Márie Víťaznej, ktorý potom Gre¬gor XIII. nazval sviatkom svätého ruženca.
46. Víťazstvá modlitbou svätého ruženca.
Svätý Dominik sa spolu so svojimi učeníkmi veľmi na-máhal, aby obrátil albigcnských heretikov. Sama Panna Mária ho však napomenula, že príliš diskutuje s heretic- kými teológmi, akoby ich chcel obrátiť svojím úsilím. Odporúčala mu, aby viac dôveroval modlitbe.
Svätý Dominik povzbudzoval druhých a sám sa veľmi zbožne modlieval svätý ruženec. Tak dosiahol veľmi po¬četné a mimoriadne obrátenia. Svojou modlitbou priviedol späť k viere vvše 100.000 heretikov.
47. Svätý ruženec nevychádza z <« módy ».
Od obrátenia albigcncov úsilím svätého Dominika s ružencom v ruke a po mimoriadnom víťazstve pri Lepantc nad Turkami sú zaznamenané aj iné nespočetné víťazstvá skrze modlitbu svätého ruženca.
Ruženec víťazí v rukách grófa z Montfortu, v rukách križiakov. Jána XI.. Daniela O’Conncla, v bitke pri Viedni, Turíne.
Ruženec mal čestné miesto hneď vedľa Biblie na pra-covnom stole Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského, Kataríny Sienskej, medzi ďalekohľadmi Galilca Galilciho, ako aj medzi štetcami blahoslaveného fra Angelika z Fiesole.
Pápeži, králi, kráľovné, biskupi, spisovatelia, filozofi a najväčší umelci si viac cenili a cenia ruženec ako svoje bohaté odznaky. Veľký svätý František Saleský sa modlie¬val tak zbožne ruženec, že mu táto modlitba trvala celú hodinu. Pri svojich nespočetných zamestnaniach ho mával stále na ruke, aby sa ho nezabudol pomodliť prv. ako pôjde spať.
Koľkí svätí a svätice na konci namáhavého dňa, plné¬ho umŕtvení, s ružencom v ruke robia čestnú stráž pred trónom Kráľovnej neba. ako hovorí jeden z nich.
48. Dotknutý ružencom.
Veľký misionár P. Olgive, obvinený, že hlásal evanje¬lium, vystupoval 10. marca 1615 na šibenicu v Glasgovc.
Už stál zoči-voči smrti, ale chcel ešte zanechať tisí¬
com prítomných svedectvo svojej viery. Zdvihol ruku s ružencom a hodil ho do stredu početného zástupu.
Ruženec padol na mladého Maďara, kalvína, ktorý zo¬stal hlboko dojatý, dotknutý, akoby prenasledovaný týmto predmetom. Konečne podľahol milosti. Obrátil sa na ka¬tolícku vieru, zriekol sa kalvinizmu, zložiac vyznanie viery do rúk samého pápeža.
49. Ruženec brata Anzelma.
Krištof Gluck (t 1787), jeden z najväčších hudobníkov 18. storočia, ako chlapec miništroval vo viedenskej ka¬tedrále. Bo! dengľavý, bledý, ale mal taký prekrásny, Čis¬tý, anjelský hlas, že veľa ľudí chodievalo do katedrály, aby ho počuli spievať. Chlapca dojímala hudba organa až k slzám.
Keď raz spieval, priblížil sa k nemu istý rehoľník, pri¬vinul si ho a povedal: « Syn môj, tak si ma dnes dojal, že som ešte nikdy v živote takto blažene neplakal. Nemám ti čo dať, iba tento ruženec. Vezmi si ho na pamiatku odo mňa, brata Anzelma a modli sa ho každý deň. Ak mu budeš verný, bude ťa Pán Boh milovať a zaiste sa staneš veľkým aj pred ľuďmi. »
Gluck to prisľúbil a zostal verný svojmu sľubu.
Jeho rodina bola chudobná a nemohla ho dať študo¬vať. Prozreteľnosť sa však o neho postarala. Raz večer zaklopal na jeho dvere dirigent speváckeho zboru; mal ísť do Talianska zozbierať diela Palcstrínu a žiadal, aby šiel s ním. Gluck to prijal s nadšením a pretože využil nové príležitosti, robil aj veľké pokroky. Vždy však zostal hlbo¬ko nábožný a dobrý.
Neskôr ho pozvali na cisársky dvor vo Viedni. Aj po¬čas veľkolepých recepcií sa veľký majster večer obyčajne vzdialil, aby našiel trocha ticha a samoty pre modlitbu ruženca.
Keď ho konečne zastihla smrť, v studených rukách držal ruženec, ten ruženec brata Anzelma.
50. Koruna mučeníc.
Francúzska revolúcia. Vo Valenciennes jedenásť uršulí¬nok bolo odsúdených na smrť. Vigíliu a noc trávia v mod¬litbe. Ráno ich vlečú na popravu. Prv než by ich vyvliekli z kláštora, vyzliekli ich z rúcha a nechali im iba dlhú tuniku. Nebránia sa, podobne ako ich nebeský Ženích. Každá má v ruke ruženec — ružový veniec. Kati im chcú vyrvať z rúk « ten čudný predmet », no ony sa bránia: « Nechajte nám našu korunu » a silne ju držia. « Na Čo vám bude na šibenici? » rehocú sa ukrutníci. Vtedy sudca nariaďuje, aby im ho vložili na hlavy v podobe « koruny ».
Jedenásť rehoľníčok takto ozdobených vedú mestom. Spievajú Magnifikat a Litánie. Vystúpili na popravisko. Vylievajú krv za Cirkev. Ich padajúce hlavy boli už « ko¬runované ».
51. Ampérov ruženec.
Keď mal Federich Ozanam 18 rokov, zmietal sa v po-chybnostiach o viere. So znechutenou a zmietanou dušou raz vošiel do kostola, aby s i vyprosil ml Boha jednoduchú a pevnú vieru.
Dlho nemusel uvažovať. Len čo vstúpil, zbadal v kú¬tiku kostola muža, ktorého dobre poznal: Ampéra, veľ¬kého fyzika, ktorého všetci obdivovali. Ampér mal ruženec v ruke a zbožne sa modlil.
Ozanam takto znova našiel svoju vieru.
V rozpakoch si pokorne kľakol blízko Ampéra a vrúc¬ne sa modlil, ako to už dávno nerobil. Neskôr hovorie¬val : — Ampérov ruženec mi spravil viac dobra než všet- kv knihy a reči. ktoré som kedy počul.
Slávny kardinál Howard bol vo svojej mladosti pridru¬žený k II.regimentu telesnej stráže.
Raz jeho kolega dôstojník našiel na dvore ruženec. Priniesol ho do spoločenskej miestnosti, kde sa z neho nahlas vysmievali. Napokon ho jeden z nich zavesil na plynový kohútik, aby ho všetci videli.
V tej chvíli vstúpil dôstojník Howard. Jeden cez dru¬hého kričali: — Hej, ty bigot! Táto vec istotne patrí len tebe. lebo je to pápežské, ako ty!
Všetci sa pohŕdavo smiali.
Howard neváhal ani chvíľku: priblížil sa ku kohútiku a rozochveným hlasom vyhlásil: — Áno, tento predmet je môj. patrí mojej Cirkvi, ja si ho veľmi vážim a som ochotný brániť ho aj s mečom, ak by bolo treba.
Vytasil meč. zvesil ruženec a zavesil si ho na krk me¬d/i jagavé dôstojnícke odznaky. Nikto sa neodvážil ani len muknúť: takýto prejav kresťanskej statočnosti si vyžiadal rešpekt u všetkých.
53. V ľavom vrecku.
Windthorst bol nemecký katolícky vojnový hrdina, kto¬rý zvíťazil nad Rismarckom a priviedol ho do Canossv. Raz ho kancelár pozval na úradný obed.
Spolustolujúci. keďže veľmi dobre poznali veľkú zbož¬nosť Windthorsta, rozhodli sa, že si z neho utiahnu. Vedeli totiž, že vždy nosieval ruženec so sebou. Nepozorovane mu ho vytiahli z vrecka. Počas olxrda zaviedli rozhovor na zbožnosť niektorých veľkých ľudí a na zvyk mať ruženec vždy so sebou.
Jeden z nich sa obrátil nečakane na Windthorsta: « Vy zaiste nemáte pri sebe ruženec. Stavme sa! »
Windthorst si ho! istý a preto stávku prijal. Siahol do pravého vrecka. Bol prekvapený, ale zostal pokojný, siahol do ľavého vrecka a vytiahol druhý ruženec, ktorý mal vždy v rezerve.
Tak vojenský hrdina verejne uctil ruženec a dosvedčil »voju vieru a úctu k Panne Márii uprostred skeptikov a heretikov.
54. Každodenný ruženec.
Bavorská kráľovná Mária bola protestantkou, ale mod¬litba a štúdium ju priviedli ku katolíckej viere. Protestant- *ký pastor ju chcel odvrátiť tni odvážneho rozhodnutia a napísal jej aby ju zastrašil: « Veličenstvo, ak sa stanete katolíčkou, budete musieť recitovať aj ruženec. »
Kráľovná mu odkázala: « Len buďte spokojný, mod¬lievam sa ho už teraz každý deň. »
5“). Ruženec — moc a sila.
Kardinál Newman hovorí: « Veľká sila ruženca spočíva v tej skutočnosti, že premieňa Krédo na modlitbu. Samo¬zrejme. Krédo je v určitom zmysle modlitbou a úkonom ikty voči Bolui, ale ruženec nám predkladá veľké pravdy života, smrti a oslávenia Pána Ježiša, aby sme o nich viac rozjímali a tým aj intenzívnejšie prežívali v srdci. Aj kres¬ťania, hoci poznajú Pána Boha, obyčajne mu málo dôve¬rujú a málo ho milujú; sila ruženca je práve v tom mi¬moriadna, že nás núti rozmýšľať o tajomstvách spásy,
R
retože usmerňuje našu myseľ na udalosti zo života Panny
l. írie a Pána Ježiša, na ich vzájomné vzťahy. Stavia nám pred oči Svätú rodinu, lokalizuje dom a prostredie, v kto¬rom Moli konkrétne ukazoval svoju nekonečnú lásku k ľu¬ďom a tým ich vlastne vyzýval, aby na túto lásku odpove¬dali láskou.
56. Maršal sa modlí ružence každý deň.
Ferdinand Foch, francúzsky maršal, bol v prvej sveto¬vej vojne hlavným veliteľom spojeneckých armád. Po víťaz¬stve napísal: « Uchovávam si ako drahocennú relikviu sku¬točnosť zasvätenia sa Panne Márii v College de Saint Cle mení v Metz. 'ľúto spomienku si chránim ako oko v hlave. » Raz sa ho spýtal kanonik Beleney: « Maršal, hlboko si uctievate Lurdskú Pannu Máriu? »
« Každý deň sa modlievam ruženec. »
« Aj cez najhroznejšie a najdôležitejšie rozhodné chvíle na bojisku? »
« Aj vtedy! »
57. A predsa ho zvolili.
Hilairc Bclloc bol jednou z najvýznamnejších osobnosti katolíckeho života v Anglicku. Keď mu ponúkli kandida¬túru do parlamentu, na svojom prvom predvolebnom zhro¬maždení sa predstavil s ružencom v ruke. Svoju otváraciu reČ začal slovami: « Toto je ruženec. Každý večer, keď len môžem, sa ho modlím. Som rímskokatolík a ak ma pre toto moje presvedčenie nezvolíte za svojho predstavi¬teľa v parlamente, po celý život budem ďakovať Pánu Bohu. že ste ma ušetrili od tejto funkcie. »
A Bclloc a zvolili.
58. Traja veľkí.
V jeden jesenný večer roku 1850 sa v Strese pri Lago Maggiore priateľsky zhovárali o filozofických a nábožen¬ských otázkach tri slávne osobnosti. Odrazu jeden z nich, Anton Rosmini, pohliadnuc na hodinky, prerušil rozhovor a obrátil sa na Alexandra Manzoniho:
— Pán Alexander, je čas na modlitbu svätého ruženca.
A Rosmini, Man/oni a minister Ruggero Bonghi, slávny spisovateľ, sa začali spoločne modliť ruženec,
Kio dnes v Milánc navštívi izbičku, v ktorej zomrel Alexander Manzoni, vidí nad posteľou obraz Panny Márie a na sväteničke ruženec, na ktorom sa modlieval s inými významnými osobnosťami.
59. Namiesto « hračky ».
Ján Bovio (t 1903), filozof a neverecký spisovateľ, pro¬fesor na Neapolskej univerzite, prv ako šiel spať. sa rád rozprával s matkou.
Staručká — tak nežne nazýval svoju drahú matku — sa modlila ruženec.
Raz si zle zažartoval a povedal jej: « Ale mamička, čo robíš s tou hračkou v rukách? Odhoď ju už raz. »
Tieto slová sa bolestne dotkli starej panej a zaliali ju slzy. Predsa však položila ruženec na stôl a povedala sy¬novi: « Pozri, poslúchla som ťa, Janko. Ostávam bez ru¬ženca. Ale čo dáš teraz miesto neho svojej starej matke!? » Boviovi zovrelo srdce. « Priatelia moji » — priznal sa neskôr. « Tie slová akoby mi vhodí i nôž do duše. Poboz¬kal som staručkú matku, vložil som jej ruženec späť do rúk a ušiel som. »
Bovio nenašiel na svete nič, čo bv mohlo nahradiť mod-litbu ruženca, modlitbu viery.
60. Nachádza Boha v Africkej púšti.
Ernest Psichari, synovec Renana, vyrastal v ovzduší ateizmu. Jeho výchova bola laická a nenáboženská. « Dva-dsaťročný — píše on sám — blúdil som v záhradách otrávených neresťami ako chorý prenasledovaný tajnými výčitkami. » Parížsky život sa mu tak zhnusil, a hrozná duševná prázdnota ho tak zgniavila, že sa dvakrát pokúšal
o samovraždu. Na parížskej univerzite dosiahol skvelý doktorát z filozofie a odrazu utiekol z otráveného mesta. Dobrovoľne sa prihlásil ku koloniálnemu delostrelectvu.
Roku 1906 prišiel do Afriky v typickej uniforme: kožené sandále, turban, ťažký odev a rohožka na noc. Pre¬chádzal obrovskými púšťami rozpálenými slnkom. A v su¬chej. vypálenej, holej púšti s nekonečnými horizontmi, kde čas má rytmus večnosti, nachádza Boha.
« Neviete, čo znamená žiť v krajine, kde sa všetci mod¬lia » — píše.
Raz ho omráči fráza Sidiu, jeho arabského sprievodcu. Arabi odpočívali v stepi, kde rástli kríky rastlín s bledou zeleňou. Bohatá rosa pokrývala zem... ľahké hmly sa po¬tulovali na horizonte, '/.razu Arab zvolá: « Boh je veľký! »
Inokedy prechádzajúc prístavom Port-Etiennc, Psicha- ri ukazuje Arabovi, svojmu sprievodcovi, grandiózne inšta¬lácie rádia.
« Vidíš » — vraví mu — « či to nie je bláznovstvo txl Arabov chcieť sa protiviť Francúzom? Je azda na svete nejaká moc, čo by sa mohla porovnať s našou? »
« Áno, » — odvetil Arab vážne po chvíľke výrečného ticha — « vy Francúzi máte pozemské kráľovstvo, no my Arabi máme nebeské. »
Vračia sa do Paríža s hlbokými duševnými mukami. Stretá sa s istým dominikánom, ktorý ho pochopí. A. feb¬ruára 1912 sa Psichari obráti a vyspovedá. Pred Pannou Máriou Lasalettskou sa vracia do Cirkvi.
Psichari cíti osobitnú lásku k Panne Márii. Každý deň recituje ofícium — Malé hodinky, dlho nad nimi rozjíma. Zloží aj sériu veršov pre ruženec. Každý deň pristupuje k svätému prijímaniu. Sníva o tom, ako sa stane kňazom.
« Aká to krása » — píše — « mať len jednu ideu: chodiť po svete a modliť sa ruženec! Aká sladkosť, aká sila! »
Nad Hu ropou sa sťahujú mračná. Začína sa prvá svetová vojna.
Psichari odchádza na front. Týždeň bez svätého prijí-mania. Píše: « Sesť dní dychtivo túžim po presvätom Tele! Šesť dní hladu?... O, Ježišu, Boh môj a moje všetko! Umie¬ram hladom a smädom po tebe! Príď... •» 22. augusta po čas zúrivého boja padá vedľa svojho tlela s čelom prepále¬ným guľkou. Na prsiach mal kríž a v rukách ruženec.
61. Do nehu, som si istá!
Monsignore Dupanloup rozpráva: Keď som pripravo¬val deti na prvé sväté prijímanie, vždy som im odporúčal rozjímavú modlitbu ruženca. Raz ma zavolali k posteli umierajúcej. Prijala ma s úsmevom, úplne odovzdaná do Božej vôle. Prijala sviatosti a potom:
— Monsignore, pôjdem bo neba?
— Myslím, prajem si to a želám ti to.
— No ja som si o tom istá.
— Co ti dáva túto istotu? — pýtal som sa prekvapene.
Mladá žena rozprávala, že pred desiatimi rokmi ju
monsignorc pripravoval na prvé sväté prijímanie. Riadila sa jeho odporúčaniami a celých desať rokov sa každý deň modlievala ruženec.
— Táto dlhá modlitba k Panne Márii — povedala mu — mi teraz dodáva veľkú istotu a pokoj. A zomrela so spokojnosťou na tvári.
62. Všetkého by som sa zriekol, no nie ruženca.
Don Bosko nazýva Ruženec « bankrot diabla ». 1 lovo- rieval: « Saleziánske dielo spočíva na ruženci: nikto sa ne¬môže od neho dišpenzovať. Na jeho každodennom recito¬vaní sa zakladá naše dielo. Ochotne zanechám iné pobož¬nosti, no nie túto. »
Raz Massimo ďAzeglio povedal don Boskovi, že už je na čase skoncovať s každodennou modlitbou ruženca pre jeho chlapcov a vychovávateľov: — Vôbec nie som za to zastarali'- recitovanie Zdravasov. To je nudné a vôbec ne¬účinné pre výchovu...
Ja zasa som, a to veľmi, za túto pobožnosť — odvelil svätec.
Mohol by som povedať, že na nej spočíva môj Inštitút! Bol by som ochotný zanechať toľké iné dôleži¬tejšie veci. no nie túto.
Potom dodal: — ak by bolo treba, zriekol by som sa aj vášho cenného priateľstva, ale nie modlitby svätého ruženca!
Životopisec svätca končí: « Keďže don Bosko neustú¬pil tni svojej zásady, šľachtic odišiel a odvtedy sa viac s ním nestýkal.
í»5. Pri « Poslednom súde ».
Michclangelo v Poslednom súde na pozadí Sixtínskej kaplnky namaľoval anjela, čo ponúka biednemu hriešni¬kovi ruženec, aby sa ho chytil a tak sa vyslobodil z ne- bezpečia. Ak si to dobre všimnete, zbadáte, že tam ide o veľký, silný ruženec. Veľký umelec pochopil, že práve to je vzácny prostriedok ako sa dostať do neba.
64. Vždy nové svetlo.
Otec P.J. Loew, O.P., jeden z prvých kňazov-robotní- kov, cituje vo svojom článku svedectvo robotníka a robot* níčky, ktorí si osvojili modlitbu ruženca.
« Som prístavným vykladačom: je to remeslo, čo robí z teba roľníka s ovocím z celého sveta: pomaranče z Alžír¬ska alebo Maroka, káva z Brazílie, vlna z Austrálie, banány z Rovníkovej Afriky, kaučuk z Malajzie, semená zo všet¬kých krajín sveia. Naše remeslo je niekedy tvrdé: neba sa poponáhľať, lebo lode sa musia rýchle vyprázdniť; stov¬ky. tisícky vriec prechádzajú našimi rukami, na našich ple¬ciach.
Ťažko som myslieval na Boha cez deň, kým som sa ne-rozhodol. že každý deň sa pomodlím päť zodpovedných tajomstiev ruženca počas práce. A skoro vždy sa mi to podarí. Ach neručím za presný počet Zdravasov; často je ich viac než desať. Desiatok môže trvať aj hodinu a môže byť aj viackrát začatý. No na tom nezáleží. Po každý raz, keď som sa pozastavil na pár minút na veľkých scénach Ježišovho a Máriinho života, skutočne som mal účasť na Máriinej radostí pri Zvestovaní alebo pri Obetovaní v chrá¬me svojho Synáčka, a vrecia, ktoré som nosieval tvorili pridruženie sa k tejto radosti i keď moje svaly boli strnu¬té. Tak pri bolestných tajomstvách sa spájam s Ježišom, ktorý trpí v Olivovej záhrade alebo, keď ho bičujú, alebo na kríži a vidí nekonečný zástup ľudí, nevšímavých voči jeho dobrote, ktorú im preukazuje.
A Máriina sláva, odblesk Ježišovej a záruka našej, pri¬náša obrovskú silu a pretvára samu prácu v kontakte s monotónnosťou! Áno. ruženec osvecuje a pokrýva každý môj pracovný deň novým svetlom. A keď je deň namá¬havejší. keď sa nedá ani uvažovať ani modliť, vtedy vždy je možnosť obetovať tú hŕbu vriec alebo tú štvrťhodinku potu v spojení s Ježišom a na Česť nejakého tajomstva... »
Robotníčka v textilke zasa hovorí:
« Mne sa podarí každý deň vo fabrike rozjímať o prvých troch tajomstvách, iba ak nie som príliš unavená alebo nepracujem v príliš hlučnom tíme alebo nemusím robiť účty. Vždy však, keď idem na nejaké miesto vo fabrike, recitujem Zdravas na česť nejakého tajomstva. »
Otec Loew: « Tak táto robotníčka znovuobjavila zvyk cisterciánskvch mníchov, ktorí recitovali Zdravas Mária za-každým. keď prekračovali prah svojich izbičiek. »
65. Midorin ružence.
Doktor Tagaši Nagai bol lekárom svetového mena na univerzite v Nagasaki v Ja|x>nsku. Bol horlivým katolíkom sjxjlu so svojou manželkou Midori. Každý deň sa modlie¬vali spoločne ruženec. Okrem vyučovania na univerzite doktor Nagai mal na starosti aj univerzitnú nemocnicu. 9. augusta 1945 — akt» obyčajne — odišiel skoro ráno do nemocnice, nechajúc Midori pri modlitbe pred soškou Panny Márie. O 11. hodine sa odrazu ukázala veľmi silná žiara. Teplota závratne stúpla, prudké výbuchy vydesili celé mesto. Bol to hrozný deň atómovej bomby. I loci bol doktor Nagai ranený, predsa po dva dni a dve noci Ix:z prestania ošetroval obete, ktoré neustále prichádzali do ne¬mocnice. Iba 11. augusta sa vrátil domov.
« Z môjho domu » — píše doktor — « ostala iba hŕba popola. Objavil som pozostatky ešte teplých ľudských kostí, ale úplne spálených. To bolo všetko, čo zostalo / mojej drahej manželky Midori. Vedľa zuhoľnatených jx> zostatkov žiaril ruženec s dobre zachovaným krížikom. >►
Vo svojej knihe, nazvanej práve « Ruženec », doktor Nagai opisuje ako nasledujúce dni |k> atómovej pohrome chodil každý deň so svojimi deťmi, (ktoré unikli boínbar dovaniu. lebo boli d'aleko od Nagasaki), modliť sa na miesto, kde našiel Midorin ruženec.
30. júna 1949 mu Pius XII. daroval sochu Panny Má¬rie Lurdskej a ruženec s čiernymi zrnkami. Tagaši Nagai. tiež zasiahnutý atómovým žiarením, zomrel I. mája 1951. zvierajúc v ruke ruženec, ktorý mu daroval pápež.
66. Zachová vieru počas celého storočia.
Páter Florentín Castaňon, dominikán z filipínskej pro- provincie, mal roku 1951 poslanie odcestovať na ostrovy Babuaynes ako misionár. Obyvatelia týchto ostrovov ne¬videli misionára už po niekoľko generácií. Posledný domi¬nikán, prv než ich opustil. im povedal: « Ak k vám niekto príde ako misionár pravej viery, prijmite ho, ak príde s ružencom. »
Keď asi po storočí videli prichádzať tohto Otca, hneď si všímali, či má ruženec. Keď ho videli zavesený na opasku, plní radosti ho privítali. Keď ich misionár navšte¬voval, predovšetkým hol milo prekvapený, že všetci holi pravidelne pokrstení a dobre poznali hlavné pravdy viery. Ako to?
Med/i nimi jeden mal záväzok každú nedeľu ich zhro-maždiť k modlitbe ruženca. Potom krstil deti. Tak bolo počas celého storočia. Ľudia, keďže bola nedeľa, modlie¬vali sa vždy slávnostný ruženec a ostatné tajomstvá zabudli, no rozjímanie o Ježišovom zmŕtvychvstaní a Máriinom oslávení im stačilo, abv si zachovali katolícku vieru.
67. Modlím sa za...
Anton Ribeira je starý 80. ročný katechéta. Celý život bol pravou rukou misionára, ktorý ho predišiel do neba. 2ije na misii ako opravdivý rehoľník. O Šiestej ráno je už v kostole, modlí sa a rozjíma. Zúčastňuje sa na svätej omši. svätom prijímaní, potom berie do ruky ruženec a modlí sa ho celý. Druhý sa modlí okolo druhej po obede, potom tretí večer po večeri. Prečo? Hovorí: — Modlím sa za živých a mŕtvych. Za všetkých, ktorí mi nejakým spôso¬bom pomohli poznať Boha. aby Božia milosť nahradila moje nedostatky ako katechétu. Modlím sa za Svätého Otca, aby aj napriek ťažkostiam tohto Času mal vždy silu jasne nám ukázať. Čo Pán Boh chce i>d nás. Modlím sa za misionárov a kňazov, aby boli vždy veľkodušní a verní... Vidíš Otče, som starý a nemôžem už nič robiť, ani kate- chizovať. A Boh vie, ako potrebujeme katechétov! Tak sa usilujem modliť, aby som bol aspoň takto užitočný pre Cirkev a pre duše.
68. Ruženec ma zachránil.
VaJls Arango, kubánsky básnik, je pomerne známy. Zúčastnil sa boja proti diktátorovi Bauistovi spolu s Fidc- lom Castrom. Zakrátko po víťazstve však prišiel do roz¬poru s novým mocipánom. 8. mája 1964 ho zatkli, keď Ixil v dome priateľov. C) niekoľko mesiacov ho odsúdili na 20 rokov žalára /a protištátnu činnosť; súdny výrok vyniesol vojenský tribunál, ktorý nerešpektoval kubánske zákony.
« Bez Božej pomoci a lx.*z pomoci Panny Márie nebol by som mohol prežiť žalár, » povedal básnik, keď ho oslo¬bodili. « Modlitba a rozjímanie, predovšetkým modlitba svätého ruženca boli mojou záchranou. » Spisovateľ sa zdô¬veril, že tých dvadsať rokov bolo strašných: neustále mu¬čenie a vypočúvanie ho mali fyzicky i morálne zničiť. Priznal sa. že viackrát mal pokušenie spáchať samovraždu, ale že ho zachránila viera v Boha a príhovor Panny Márie. « Našiel som Pána Boha počas hrozného väzenia » — kon čí svoje vyznanie Valis Arango. « Kráčam s novou duchov¬nou skúsenosťou ruka v ruke s kubánskou mládežou, hoci režim stále nástojčivo popiera existenciu Boha. »
69. Ruženec a Páter Pio.
Istá pani, jeho duchovná dcéra, sa pýtala Otca po roz-hrešení: « Otče, dajte mi JHKI poslušnosťou za povinnosť modlitbu, ktorá by mi slúžila po celý život. Otec odvetil Ixrz váhania: « Ruženec. »
Iná osoba mu zase vyjadrila svoje ťažkosti ohľadom ruženca, keďže nevedela, či má myslieť na Zdravasy alebo na tajomstvá. Otec odpovedal: « Pozornosť treba sústre¬diť na Zdravasy. Čiže na pozdrav, ktorým sa obraciaš na Pannu Máriu, ale v tom tajomstve, o ktorom rozjímaš. Vo všetkých tajomstvách bola prítomná, na všetkých mala účasť s láskou a s bolesťou. »
Páter Pio spával s ružencom v ruke. Cez deň sa ho mod¬lieval skoro bez prestania: niekedy sa pomodlil až 80 ru¬žencov denne!
Vodopád Zdravasov! Tento človek nikdy nekázal, nič nenapísal, iba trpel a modlil sa. Predovšetkým sa modlie¬val ruženec; jeho ruženec sa rozšíril do nekonečna, ako aj jeho apoštolské srdce, na celý svet. ktorv holo treba spasiť, zachrániť.
70. Prvý pozdrav: ruženec.
V Libanone od 1975 zúri ol>čianska vojna, mimoriadne zúrivá voči kresťanom. Aby sme si to uvedomili, stačí povedať, že mnohí kresťanskí rodičia, keď sa dozvedeli, že zavraždili ich syna, zaplatili obrovské sumy Si í tom ale bo Druzom, aby im vydali jeho telo. Odovzdali im telá hrozne zmrzačené a úplne dorezané nožíkmi znakmi kríža na znak opovrhnutia. Rozpráva nám to brat Viktor Re z Vercelli, ktorý sa od roku 1980 stará o libanonských kresťanov bez prístrešia alebo bez rodiny. V tomto ovzdu¬ší možno pochopiť hodnotu svedectva, ktoré podáva.
Otec jedného chlapca, ktorého mu odviedli do Talian¬ska. je slepý od výbuchu gránáta. Keď sa dozvedel, že Brat Viktor sa mal vrátiť do Talianska, poprosil ho, aby odniesol jeho synovi naregistrované posolstvo. Len čo Brat Viktor zapal magnetofón, tento muž recitoval ruženec, litánie Bož s kého Srdca a potom ako pozdrav povedal: « Pamätaj si: spoznáš nových ľudí, daj si pozor. Boj sa tých. čo zabudli na Pána Boha; a tí. čo milujú Pána Boha, nech sú tvoji¬mi priateľmi. »
71. « Mama » — « Zlato moje ».
Budúci pápež Ján Pavol I. písal v mesačníku « Mes. saggcro » z Padovy: Vo vlaku som videl istú pani, ako vložila do siete na batožinu svoje spiace dieťa. Keď sa malý prebudil a videl zhora zo siete svoju matku, sediacu naproti, ako naň upierala svoje láskavé oči,
« Mama! » — povedal.
A ona: « Zlato moje! »
A za určitý čas sa dialóg medzi obidvoma nezmenil: « Mama » tam hore a « Zlato moje » dolu. Nepotrebovali iné slová...
A že je modlitba ruženca len opakovaním stále toho istého?!
72. Najlepšia Matka a najlepší Syn.
Keď pápež Ján XXIII. udelil slávnu a diskutovanú audienciu ChrušČevovmu zaťovi Alexejovi Adžubejovi. v istej chvíli sa spýtal Chruščevovej dcéry, aby mu presne vyslovila po rusky mená svojich detí. A daroval jej ruže¬nec. i keď vedel, že išlo o neveriacu. Povedal jej: « Viem, že máte veľmi rada svoje deti. Dávam vám vec, ktorá pre nás katolíkov predstavuje nádherné puto medzi matkou a synom, ktoré pripomína sladké a bolestne chvíle. Sú to najlepšia Matka a najlepší Syn všetkých čias: Panna Má¬ria a Ježiš Kristus. » A pani Chruščevová-Adžubejová pla¬kala od dojatia.
73. zivý ruženec medzi chorými.
Stačí nájsť pätnásť trpiacich osôb na bolestných lôž¬kach a pospájať ich pobožnou modlitbou každodenného desiatku ruženca. Každému sa zverí jedno « tajomstvo *>, na ktoré bude cez deň myslieť. Ono sa môže stať aj dominujúcou « témou » obetovania svojich utrpení a mod¬litieb. lak sa stane tento desiatok ruženca akoby živý v tomto okruhu chorých. A chorí sa každý deň v duchovnom spoločenstve pomodlia celý ruženec Panny Márie. Vymenia si tajomstvá vopred podľa stanoveného poriadku týždenne alebo mesačne a tak sa tajomstvá na rozjímanie menia každý deň na slnko vychádzajúce ponad lôžka lx>!esti a utrpenia.
Guardini nazval tento živý ruženec chorých « predĺže¬nie Ježišovej obety prostredníctvom Márie ». Každý podá inému plameň bolesti a modlitby.
A tak postupne ďalej. Mária bedlí nad uzdravenými .«i nad tými. Čo nesú svoju chorobu z lásky k Pánovi...
Koľko milostí sa tak obsiahlo. Jednou /. najkrajších je skutočnosť, že chorí sa necítia osamelí a neužitoční vo veľ¬kom tajomnom tele Cirkvi.
74. Pod pokrývkou s« modlím ruženec.
Známy štátnik De Gasperi, písal vo svojej knihe « Listy zo žalára »: « Roku 1927 ma fašisti uväznili s obžalobou, že som bol najvytrvalejším obhajcom 'morál¬nej otázky' po zločine Matteotiho. » Tam, v tvrdej cele v hodinách bolesti písal takto: « Prv než idem spať, číta¬vam 'Vyznania' svätého Augustína a |x»d pokrývkou sa modlím ruženec. Myslím, že ak sa ho aj vy, moje dcéry, modlíte, tak sa môj duch modlí s vami. »
75. Ruženec pre Miss Univerzum.
Roku 1952 prehlásili za Miss Univerzum v Long Beach, v USA. Ármi Kunselu, Miss Fínska. Tam sa s ňou stretol mladý Filipínčan, Vingilius, ktorý sprevádzal na konkurze sestru Miss Filipín. Pri prehlásení za Miss Univerzum Vin¬gilius s|x)lu so sampagnita (charakteristická koruna kve¬tov, čo prišla z Filipín) jej jxxlaroval nádherný perlový ruženec. Armi si ho dala na krk a nosila ho aj na reccp ciách v kinematografických štúdiách Metro Goldwin Maycr.
Nebola katolíčkou. No raz večer, zatvorená v izbe ho¬tela, aby unikla útokom fotoreportérov, pochytila ju kríza znechutenia a pustila sa clo plaču. Na potešenie vzala si do rúk ruženec a začala opakovať Zdravas Mária.
Vingílius ju priviedol do kostola. Bol mesiac október a konala sa novena Ruženca. Armi pozorovala: hlboko na ňu zapôsobil duch pokoja a radosti, ktorý vyžaroval z tvá¬rí veriacich.
V Manile ju Vingílius požiadal o ruku. Odpovedala, že sa chce nielen vydať za neho, ale že sa chce stať aj katolíčkou. To sa stalo na Veľkú noc 1953.
« Keď som sa po prvý raz stala matkou,» priznala, « |>ochopila som. čo znamená vlastniť univerzum. Dieťa v kolíske je pre mňa pravé univerzum. »
76. V ruke roztrhaný ruženec.
Mária Goretti, mučenica čistoty, keď ju napadol a no¬žom dopichal mladík, ktorý ju chcel znásilniť, tak silno držala v rukách ruženec, že sa jej roztrhal. Našli ju na zemi v kaluži krvi a v hrsti roztrhaný ruženec, akoby slávnu zbraň, z ktorej ťažila nadľudskú silu. Každý deň sa modlievala ruženec.
77. Nechaj mi ho!
Posledný americký vojak, ktorý zomrel na Kórei, bol katolík. Granát ho smrteľne zranil. Nesú ho do poľnej nemocnice. Keď ho lekár prezerá, berie mu z krku tajomný predmet. Umierajúci to zbadá a znakmi protestuje: — Ne¬chajte mi ho — hovorí — to je dar od matky. Lekár mu ho úctivo vloží na krk. O niekoľko minút vojak umiera
78. Chvíľu pred zavraždením.
Prv než Benigno Aquino zostúpil v Manile z lietadla, kde ho potom zavraždili (20. septembra 1983), jedna le¬tuška ho prosila o vlastnoručný podpis. Ochotne to spravil prv než si vzal do ruky pero, preložil si do ľavej ruky ružence, ktorý sa modlil. Letuška si to jasne pamätá.
79. Posledné gesto.
Keď sa Guglielmo Marcom sobášil, pápež Pius XI. daroval jemu a manželke vzácny ruženec.
Keď veľký vedec umieral, jeden z prítomných sa ho pýtal, čo odkáže svojej neprítomnej manželke. Odpovedal:
— Povedzte jej, že som držal v ruke ruženec a moje posledné gesto bolo pobozkanie kríža...
80. Nám to stačí...
« Ak si Cirkev praje, aby sa jej deti pridŕžali ru¬ženca, je to samozrejme preto, lebo sa to páči nebeskej Kráľovnej. Nám stačí, že sa jej to páči; nič iné.
.. . Musíme si uvedomiť, že modlitba ruženca je viac modlitba Panny Márie ako naša: v tom spočíva kľúč jej moci a jej pôvabu. Kým naše prsty preberajú zrnká ruženca a my sa modlíme Zdravasy, Panna Mária ich premieňa na nevýslovný spev, ktorý môže zachytiť len nebo.
Kým opakujeme Zdravasy a rozjímame o tajomstvách. Panna Mária nás počuje a obsiahne nám milosť prísť do spoločenstva s Duchom Svätým: akoby nás brala za ruku a viedla k nemu » (kard. Suenens).
81. Aj ja sa modlím ruženec!
Istá učiteľka si raz dovolila kritizovať ženičky, ktoré vraj ako moslimovia Šúľajú v ruke ruženec a mechanicky odriekajú Zdravasy...
Jedno dievča po chvíle váhania sa postavilo, očerve¬nelo v tvári a trocha ustráchané vyhlásilo pred učiteľkou a pred prítomnými: — Aj ja sa modlím ruženec!
I
— Ach. naozaj? A akú radosť máš z toho?
— Takú istú, ako keď sa obraciam na mamičku, keď niečo potrebujem a hovorím jej: « pomôž mi. mamička, poraď mi! »
A keď si spokojná a nič ti nechýba, nie sú zby¬točné také dlhé litánie?
Ach. nie! Vtedy ako by soin opakovala: « Mamič ka, ďakujem li, mám radosť, som s tebou šťastná a chcem, aby si aj tv bola spokojná so mnou. »
Učiteľka sa uškrnula, spolužiačky sa usmiali, kým bo jazlivé dievča cítilo, ako mu silne bije srdce, ale zároveň sa aj napĺňa radosťou a pokojom, že mu Panna Mária tak viditeľne v pomohla prekonať vlastnú povahu.
82. Krížová výprava ruženca.
V Spojených štátoch severoamerických sa Pátrovi Pey- tonovi roku 1945 podarilo udomácniť modlitbu ruženca v rodinách cestou rozhlasu prvého národného vysielača, /a účasti kardinála Spellmana, Bing Crosbvho, Lorelty Youn- govej a iných filmových hviezd.
Viac rokov mával v rozhlase svoj týždenný program. Po pestrých a príťažlivých zábavných vysielaniach pre svo¬jich oduševnených poslucháčov v poslednej minúte odznelo vždy heslo: « Rodina, ktorá sa spoločne modlí, žije v svor¬nosti a jednote *>. čím všetkých povzbudzoval k horlivej šej modlitbe!
83. Niečo pre nás protestantov?
Otec Patrik Peyton je známy ako pôvodca myšlienky « Krížovej výpravy ruženca ».
V štyridsiatych rokoch sa mu podarilo vstúpiť do ná- rodného amerického rádia a pomocou stoviek Hollyvood-
ských « hviezd *> zaviedol vysielanie ruženca « ad alto gra- dimento » — « veľmi počúvané ».
V päťdesiatych rokoch otvoril cestu svojmu hnutiu aj v televízii a tak či už v USA ako aj v cudzine v spolu¬práci s televíznymi hercami a umelcami pripravil vyše 17.000 vysielaní!
V šesťdesiatych rokoch sa pustil do propagandy v ce¬lom svete, predovšetkým v Latinskej Amerike. Hovoril miliónom ľudí |x>mocou televízie a svojimi pätnástimi lil- mami o tajomstvách ruženca v jedenástich jazykoch.
V sedemdesiatych rokoch umocnil produkciu a rozde¬ľovanie nových filmov a televíznych predstavení. Y roz¬sahu skoro štyridsiatich rokov moderný apoštol ruženca sa dostal do styku s miliónmi osôb.
Roku 1973, pri príležitosti interview v Ríme, Otec Peyton povedal doslovne: « Panna Mária a ruženec boli čiastočne zatienené, no ide iba o dočasné zatmenie. Keď sa zatmenie skončí, hviezda je svetlejšia ako predtým, lio’n nám dal v Márii taký veľký dar, že nech robíme čokoľ¬vek, nikdy sa nám nepodarí dostatočne si ho ceniť. »
Raz. sa istý protestantský pastor pýtal Otca Peytona: « Hovorte nám o Panne Márii. Povedzte nám niečo o ne‘|. Hovorte nám o ruženci a vysvetlite nám ho. Ako závidím vám katolíkom vašu krásnu štruktúrovanú modlitbu. Ne¬mohli by ste napísať niečo o ruženci pre nás protestantov? »
84. Sestrička — milionárka.
Istá obetavá Dcéra kresťanskej lásky sa medziiným starala v nemocnici o dobrého starčeka, ktorý nevedel nič z katechizmu a navyše bol hluchý!
Ako ho učiť? Láska je však vynachádzavá. Dobrá ses¬trička robila všetko možné a každú voľnú chvíľu sa mu trpezlivo venovala. Ale úbohý hluchý starček mal tvrdú hlavu: Čo sa jeden deň naučil, na druhý zabudol. Rehoľ¬níčka sa však časom presvedčila, že jej námaha nebola zby¬točná. Zbadala, že jej ťažkopádny žiak verí a modlí sa.
Odvtedy dobrý starec stále menej počúval ľudí a ho¬voril s Pánom Bohom. Často na kolenách s ružencom v ruke a neúnavne sa modlil tak namáhavo naučenú mod¬litbu, pričom žiaril radosťou a pokojom.
Po dlhom čase povedal sestričke Terézii: — Zaiste ste si ani len nepomysleli, že keď budem opúšťať svet. vy sa stanete milionárkou.
— Ja, milionárkou? — zvolala prekvapená sestra.
— Pravdaže! Stalo sa to práve dnes ráno.
— Ale dnes? Žartujete!
Nuž. vysvetlím vám to. — A so slzami v očiach po¬kračoval: — Sestrička moja. mnoho som rozmýšľal, ako sa vám odvďačím za to, čo ste pre mňa urobili. Modlil som sa k Pánu Ježišovi a k Panne Márii a sľúbi! som. že sa pomodlím milión Zdravasov za vás. Práve dnes ráno som to dovŕšil. Vidíte, ste milionárkou...
85. Škôlka povolaní.
31. októbra 1922 zomrel mons. Vaugham, arcibiskup v Salforde v Anglicku. Bol posledný z deviatich detí: šesť chlapcov sa stalo kňazmi a tri dievčatá rehoľnými sestrami.
Jeden z kňazov sa stal arcibiskupom vo Westmúnsrcri, druhý arcibiskupom v Sydney v Austrálii.
Ich zbožná matka sa každý tieň modlila ruženec, aby sa niektoré z jej detí stalo dobrým kňazom. A Pán Boh ju vyslyšal nad očakávanie.
Strela City ol St. Francisco, naj modernejší expres, kto¬rý spája New York so St. Franciscom cez celú Ameriku od Atlantického oceána a/ po Tichý, vo februári 1952 uháňal plnou rýchlosťou s ôsmimi osobnými a dvoma reštauračnými vozňami cez neprístupnú Sierra Nevada, keď sa odrazu zastavil v jednej úžľabine neďaleko Dorner P;iss. Nastalo hrobové tichí», v ktorom sa každv ľudskv hlas a zvuk strácal pod veľkou bielou prikrývkou.
Obrovská lavína totiž úplne pochovala celý expresný vlak.
Pokúšali sa uviesť do pohybu mocnú lokomotívu. Már¬ne! Vtedy všetci pocítili smrteľné nebezpečenstvo: luxusný expres sa mohol premeniť na veľké ľadové máry. Hrozila im biela smrť!
Po 24 hodinách začalo chýbať uhlie. Vtedy všetkých cestujúcich zhromaždili do jedného vozňa. Jeden starý le¬kár robil všetko možné, aby udržal pri živote zimou skreh¬nutých a prestrašených ľudí. Niektorí, aby si dodali od vahy, zaintonovali akúsi pesničku, ktorá však skoro utíchla.
Tu jeden kňaz vytiahol ruženec a začal sa polohlasne modliť. Všetci odpovedali. A Boh ich vypočul na prího¬vor Panny Márie. Po 96 hodinách (štyroch dňoch smrteľ¬nej úzkosti, mrazu a hladu) jeden odvážný lyžiar zistil miesto snehovej katastrofy. Z najbližšej stanice prišlo veľa ochotníkov, ktorí oslobodili vlak spod snehovej lavíny.
Výzva k Božej Matke — posledný vyskúšaný liek —
zabral naplno.
87. Co vás robí takými?
Dvadsaťročná cestujúca rozpráva (Famiglia Cristiana č. 15 zo 6. apríla 1986), že cestovala vo vlaku z Pesara
do Ríma s troma « už nie mladými » paniami. Každá z nich mala vcľkc problémy: smrť manžela, syn a neter sa drogovali, manžel alkoholik, rozvedený syn a nutná cesta na pohreb brata. To boli smutné histórie a predsa mali by ste vidieť ich oči a pokojnú tvár. Ani slovíčko znechutenia, ba zbadala som ich chuť do života, vôľa nevzdať sa, mi¬lovať napriek všetkému.
Skoro som sa rozplakala, keď mi jedna z tých pani na otázku: « Čo vám dodáva silu byť takými? » dala do rúk ruženec...
88. Dal sa fotografovať s ružencom.
Nedávno požiadali kráľa ostrovov Samoc, aby sa dal odfotografovať a aby podaroval cudzím konzulom svoju úradnú fotografiu. Súhlasil. Keď prišiel fotografista, král sa práve modlil ruženec a tak požiadal, aby ho odfotogra¬fovali s ružencom v ruke.
— Azda bv bolo lepšie dať sa fotografovať ako vaši predchodcovia, bez náboženských symbolov. — namietal fotografista.
— Oni neboli katolíci, ale ja som — odvetil kráľ.
89. Dal ruženec žene, ktorá ho mala zavraždiť.
Otec Titus Brandsman, karmeiitán, ktorého Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil 3. novembra 1986 za blahoslaveného, bol zabitý v nacistickom tábore smrti v Dachau.
26. júla 1942, prv než bol zavraždený, dal mladej ho-landskej ošetrovateľke, ktorá mu mala vstreknúť smrto¬nosnú injekciu kyseliny fenolovej, svoj hrubozrnný ruženec.
— Modli sa na ňom — povedal jej.
— Mne nie je na nič. Ja sa neviem modliť.
— Pokus sa aspoň opakovať: « Pros za nás hrieš¬nych... »
To sú posledné slová rehoľníka.
Zena, ktorá žije pixl cudzím menom, keďže ju hľadajú polície mnohých európskych štátov, lebo prispela k vraž¬dám a týraniu tisícok žalárovaných, našla vieru práve vd a- ka tomuto ružencu a roku 1955 sa dobrovoľne predsta¬vila (chránená osobitným tajomstvom) pri procesoch bla-horečenia. aby svedčila o posledných dňoch života tohto karmelitána.
90. Po vražde brigatistov.
Po 47. dňoch žalárovania červené brigády zavraždili Jozefa Taliercia. 54-ročného inžiniera, riaditeľa Petrolchi- mico v Porto Marghera (Benátky). A auto s telom, pre- dierované 20 výstrelmi pištole nechali — posledný hrozný žart — neďaleko jeho pracoviska.
Mons. Vecchi hovorí: « Keď sme sa o tretej v noci toho hrozného pondelka dozvedeli o nájdení tela, bol som v ich rodine. Všetci piati s matkou sa modlili ruženec. Scéna, na ktorú nikdy nezabudnem. »
91. Vy doma, ja v cele.
Benigno Aquino, vedúci opozície Filipín, zavraždený na letisku v Manile 21. augusta 1983, zdôveril sa svojej manželke Cory (teraz prezidentka republiky):
— Myslím si, že ma zavraždia, no dôverujem Pánovi. Spolu musíme robiť jednu vec, vy doma a ja v cele: každý večer o ôsmej sa modlime ruženec. V tej chvíli budeme naozaj spojení.
Verne zachovávali prísľub. Ba aj p» oslobodení rodina sa každý večer spoločne modlievala ruženec.
Vedúci duchovnej služby talianskych žandárov, mons. Salvatore C'¡polia, svedčil v milánskom denníku o viere a kresťanskom živote generála Alberta Dalla Chiesu: « Ani raz nevynechal nedeľnú svätú omšu. Jeho manželka Manuela, ktorú zavraždili spolu s generálom v Palermc, bola so svojím manželom na omši ako obyčajne aj poslednú nedeľu v ich živote a pristúpila s ním ku svätému prijímaniu. »
Hlavný kaplán spomína, že Dalla Chicsa mal mimo¬riadnu zbraň — modlitbu: « Každv rok pri rodinnom sil- vestrovkom posedení daroval vzácny ruženec. Dával ho podľa lósu manželkám poddôstojníkov, slobodníkov a ka- rabinierov. Ako jxiložku žiadal, aby sa obdarovaná pani modlievala každv tieň ce/ celv rok ruženec za karabinierov. *>
93. Sladká potecha, posila.
Ako deväťmesačná je postihnutá detskou obrnou, lej existencia je navždy poznačená. Prvú bolesť, čo zakúsila /a detstva: videla iné deti. tak odlišné od nej. « Ťažko som sa hýbala na štyroch, kým ony sa hrali a veselo ¡x»ska- kovali... » Potom to ľutovanie druhých: «Co je tomu dievčatku? Ach, úbožiatko! *> Potom smútok mamy, keď všetkým odpovedala tak isto. N7o Albína de I.uca sa necí¬tila nešťastnou. Milovala radosť, spev. A potom mama ju mala veľmi rada svojou jednoduchou a láskavou vierou. Ale raz stratila aj tú jedinú a veľkú oporu: 18-ročná osta¬la sama ako prst. Veľmi cítila samotu: videla a pochopila, že je druhým na ťarchu a títo jej to dali aj pocítiť. Sama choroba sa zhoršila, ba aj ¡ej život ubýval a bránil jej pra¬covať.
Nebolo to pre túto devu k zúfaniu? Nie, Albína si nezúfala. Vie, že má dve mamy v nebi. Ony myslia na ňu. Píše: « Ruženec prebieha rukami ako sladká posila: som si istá, že nebeská Mama ma pritúli pod svoj plášť, pritúli ma k sebe spolu so všetkým svojimi deťmi, každého s jeho vlastným nešťastím. A vted\ moja modlitba sa vznáša z.< všetky tie utrpenia a tak zabúdam na svoje. »
Albína patrí do skupiny Nepretržitého ruženca a každý mesiac si verne zastane « mesačnú svätú hodinu ». ako ju nazýva. Nakoniec sa takto modlí: « Moja drahá nebeská matka, moja Kráľovná, pomôž mi pretrpieť všetky svoje bolesti z lásky k Ježišovi a z. lásky k tebe... A raz ma vezmi za ruku a priveď ma k sebe do neba. abv som mala účasť na tvojej láske a dobrote... »
V našom svete sú aj takéto duše...!
94. Ruženec malomocných.
Ľ. Rasera v Missioni Consolata. január 19X5, píše:
Kým som kontcmplova! hviezdnaté nebo Gamby (ľ.tió- pia), rozmýšľal som. ktorý Boží dar našej misii sa najviac podobal nádhere tejto oblohy. Keď som mysľou prešiel všetky veci, ktoré každý deň dostávame, zistil som, že najkrajší dar je ruženec malomocných.
Abba Ciokol (starý malomocný, ktorý žije veľa rokov na Gambo) sa už dlhšie sťažoval, že radosť a pokoj z na¬šej dediny odišli: « Zabudli sme na Boha a pomaličky za¬číname žiť ako opice, čo pobehujú v blízkom lese. » No je tu ruženec. V Gambo v útulku pre malomocných, ruženec je na dennom poriadku. Je to jednoduchá, často kričaná modlitba, viac srdcom ako hlasom. Okolo piatej večer sa všetci zhromaždia v dome Sestier, v tej istej izlx:, kde si malomocní každý deň umývajú a ošetrujú svoje rany. Pre nás. čo tu pracujeme, je to dennou školou modlitbv.
V srdci etiópskych kresťanov má Božia Matka vždy osobitné miesto. Konečne. Panna Mária, keďže sa sama nazvala slúžkou, veľmi má rada chudobných a pokorných.
Ruženec ¡e modlitbou ľitaly, malomocnej. Príroda ju neobdarilo veľkou inteligenciou... Za náhradu Boh ¡ej daroval úsmev a veselosť, takže treba uznať, že Bob ju mimoriadne miluje a ona je veľmi šťastná, že v nej prebýva.
A modlitba matky Ghety. Prv než sa jej podarí sadnúť, veľa ráz sa potkne na prítomných, pretože málo vidí, lebo je už stará a choroba jej skoro úplne odňala zrak. No keď sa skončí modlitba, vie žartovať a rozprávať čerstvo ako osoba, ktorá si udržala mladé a krásne srdce.
Pozorujem Teréziu ako v tichosti svojej hluchoty vy¬trvalo a namáhavo preberá zrnká ruženca...
Ruženec je predovšetkým modlitbou detí, ktoré žijú v dedinke. Vždy sa sviatočne stretávajú s « Nebeskou Mat¬kou ». Ainalem, ktorá je už vyše |>oldruha roka v Gambo. keďže ju rodina opustila, prichádza s úsmevom, hoci o barlách. Museli jej amputovať nohu, stratila rodinu, no našla stonásobok. A my s ňou.
Pomocou ruženca Mária, Ježišova Matka, znova utvá¬ra jednotu medzi nami ako v deň Turíc, keď sa spolu s apoštolmi modlila očakávajúc Ducha Svätého. Duch bude zaiste vedieť « vnútorne oživiť » aj tieto « črepy » ľudskej existencie. Duch Svätý je Pánom a Oživovateľom. Vlieva nádej na nový život a obnovuje srdcia.
95. Ruženec je ako životný cyklus.
Benigno Aquino bol v opozícii proti Marcusovi, diktá-torskému prezidentovi Filipínskych ostrovov. Keď sa roz- chýrila správa o jeho zavraždení na letisku v Manile, 21. augusta 1983, všetci o tom rozhorčene rozprávali. Sale¬ziánsky misionár, František Panfilo, nám podáva správu
o tom, akým kresťanom bol Benigno Aquino a to priamo od samej vdovy, terajšej prezidentky Filipín a z jeho listu. Je to posledný list, ktorý poslal spoluväzňovi; píše v ňom
o svojom « obrátení », ktoré sa stalo roku 1972, počas väzby na samotke:
« Istého dňa » — rozpráva 011 sám — « sa mi zdalo, že vidím vo svojej cele žiarivú postavu Madony; kľakol som si a začal som sa modliť ruženec. V tej chvíli sa rozply¬nuli všetky moje pochybnosti a otázky, ktoré som často
kládol Pánovi. Pochopil som ruženec ako životný cyklus života každého Človeka: sú v ňom tajomstvá radostné, bolestné a slávnostné. Prežil som svoje radostné tajomstvá: Pán Boh mi dal dobrú manželku, dobré deti, úspechy v
politickej kariére (bol najmladším starostom Filipín, naj¬
mladším miestodržiteľom, najmladším senátorom) a nepo-ďakoval som sa mu náležíte. Teraz prežívam bolestné ta-jomstvá, ale viem, že Pán Boh vyťaží niečo dobré aj z tejto mojej bolestnej skúsenosti. Pochopil som, že Pán mi oznamuje posolstvo. »
Ako politik mal ambíciu: chcel sa stať prezidentom republiky. Pochopil však, že prvou úlohou má byť dobro pre jeho ľud prostredníctvom zmierenia. Začal sa každý deň modliť ruženec. Obával sa, že ho čoskoro zastrelia a prosil si od Panny Márie milosť, aby mohol ešte raz vi¬dieť svoju manželku a deti. aspoň len na polhodiny. Modlil sa osobitne na tento úmysel: na deviaty deň ho strážca zavolal: « Máš polhodiny na rozhovor so ženou a s deťmi. Poď so mnou! » Na konci rozhovoru Aquino sa zdôveril manželke: « Myslím, že čoskoro ma zavraždia, ale dôveruj Pánovi. Vieš, musíme robiť spoločne jedno, vy doma a ja na samotke: Každý večer o 8. hodine sa modlime ruženec. To bude chvíľa, kedy budeme skutočne zjednotení. »
Tento prísľub verne plnili počas celého väzenia až do roku 1980. Ale aj po oslobodení sa Aquino naďalej modlil spoločne večer ruženec so svojou rodinou.
Keď jeho manželka hovorila s mladíkmi ústavu, kde pracuje don Panfilo, povedala: « Keď sme sa v rodine dozvedeli bolestnú správu, že zavraždili nášho milovaného otca a manžela, po chvíli zdesenia sme si všetci kľakli a modlili sme sa ruženec, aby sme si od Panny Márie vy¬prosili silu znášať bolesť a odpustiť vrahom. »
HORÍ NAŠA LÁSKA K TEBE, MATKA B02IA
96. Odseknutá ruka.
Svätý Ján Damascénsky bol osobným sekretárom kráľa v Damasku. V tom čase carihradský cisár. Lev Isaurický začal všemožnými prostriedkami bojovať proti katolíckej viere a opovrhoval a ničil sväté obrazy.
Ján, veľký ctiteľ Panny Márie, začal písať nádherné listy, v ktorých bránil úctu k Panne Márii a sväté obrazy, aby tak udržiaval vieru tých, čo sa klátili počas hrozného prenasledovania.
Cisár Lev sa preto veľmi rozhneval a dal napísať list, akoby ho ho! zložil mladý Ján Damascénsky, v ktorom pozýval cisára, aby sa zmocnil Dámsku a kráľovstva. Ba naznačil aj spôsob, ako by sa ho mohol zmocniť. Potom ako¬by sa mu hnusila Jánova lesť a vierolomnosť, poslal fa¬lošný list kráľovi Damasku a nepravdivo ho uj>ozornil na nečestnosť jeho sekretára Jána.
Keď kráľ list prečítal, rozhneval sa tak veľmi, že ne¬chcel ani len počuť obranu Jána a dal mu odťať pravú ruku, ktorou — podľa falošnej obžaloby — napísal ten prekliaty hanebný list.
Obohý Ján podstúpil prebolestnú amputáciu pravej ru¬ky. Potom dôverujúc Panne Márii, pre slávu ktorej toľko písal, aj proti obrazoborcom, poprosil kráľa o odťatú ruku. ktorú mali verejne vystaviť na námestí.
Kráľ súhlasil. Ján šiel pred obraz Panny Márie a vrúcne ju prosil, aby mu ruku opäť spojila s ramenom, aby mohol i naďalej písať na česť a slávu Božiu a svä¬tých.Dlho sa modlil. Nato upadol do vytrženia a videl Pan¬nu Máriu, ako láskavo na neho hľadí a počul slová: « Hla, ruka, ktorú ti odťali, je na pôvodnom mieste. Používaj ju pre dobro, ako si to robil doteraz. »
Keď sa spamätal, ruku mal opäť na pôvodnom mieste, ostala len jazva na dôkaz toho, čo sa skutočne stalo.
Keď sa to kráľ dozvedel, chcel prijať Jána späť do úradu a zasypať ho poctami, no svätec sa radšej utiahol do kláštora v Palestíne, kde sväto žil a písal krásne diela užitočné Cirkvi a na slávu Matky Božej.
Toto zázračne uzdravenie horlivého ctiteľa Pannv Má¬rie je zobrazené aj v Hlavnej mariánskej bazilike v Ríme.
97. S Eucharistiou a Pannou Máriou.
D. Berretto v knihe Con Maria na str. 109 opisuje ten¬to zaujímavý prípad.
Svätý Hyacint, ktorý uviedol dominikánov do Poľska, musel raz opustiť svoj rehoľný dom, aby utiekol pred in¬váziou Tatarov.
Najprv zbehol do kostola, aby odniesol Eucharistiu. Kým odchádzal, pozdravil Pannu Máriu, ktorej socha bola blízko oltára. Vtedy začul hlas: « Nevezmeš ma so sebou spolu s Eucharistiou? » Svätec váhavo pozrel na veľkú sochu, no potom s detskou jednoduchosťou poslúchol a objal sochu, aby ju odniesol spolu s Eucharistiou. A hľa, socha sa zázračne zmenšila, až mala rozmer malej sošky, ktorú mohol svätý Hyacint ľahko odniesť a útek sa šťast¬ne skončil.
98. Panna Mária Osloboditcľka.
Písal sa 7. september 1511. V zapáchajúcom väzení veže kaštieľa Quero na brehu rieky Piave zápasil medzi životom a smrťou mladý benátsky Šľachtic, Hieronym Emi- liani už skoro mesiac. Jeho prípad je zaujímavý. Bojoval ako skutočný hrdina pri obrane kaštieľa, za ktorý bol zodpo¬vedný a pokúšal sa zastaviť postup vôjsk Maximiliána 11. Rakúskeho, ktorý chcel dobyť Treviso a jeho územie. Bol však premožený a zatvorili ho do podzemného väzenia 29. augusta toho istého roku. V čase. keď sa jeho smrť zdala byť neodvrátiteľnou, v srdci mu pomaly vzrástla veľká dô¬vera v Pannu Máriu. 27. septembra na úsvite sa mu ukázala nebeská Pani, žiarivá ako slnko a odovzdala svojmu už tak¬mer zúfalému synovi kľúč. Čudný kľúč! Otvára všetky visiace zámky ťažkých klád na mučenie a reťaze na krku; ba otvára aj dvere väzenia. Hieronym Emiliani nepozoro¬vane opúšťa zámocké väzenie a nesie so sebou aj svoje ťažké reťaze. Vyčerpaný prichádza do Trevísa. Pri nohách Osloboditeľky v priestrannom kostole Panny Márie Veľ-kej skladá svoje ťažké bremeno, predovšetkým reťaze svo¬jej väzby, ale aj putá svojho starého človeka. Hieronym Emiliani je odteraz slobodný, voľný, nič ho viac neviaže k zemi. Stane sa vodcom a otcom nespočetných chudob¬ných a sirôt. Mária oslobodila svojho úbohého syna a on zasa privádza vždy väčšie zástupy tých, ktorí sa s ním a po ňom stanú pokračovateľmi jeho poslania lásky: tak sa rodí rehoľný rád Otcov Somaskov.
99. Zakladateľ Milosrdných bratov.
Svätý Ján z Boha si ako mladík veľmi uctieval Pannu Máriu. Ked‘ sa stal vojakom z povolania, jeho zbožnosť ochabla a skoro vyhasla. Raz počas prehliadky sa jeho špa¬nielsky kôň, ktorého predtým odňal nepriateľom, začal vzpínať a napriek Jánovým zúfalým pokusom ho prudkým cvalom unášal do nepriateľského tábora, kde ho zhodil na zem viac mŕtveho ako živého.
Dolámaný, ohromený a v obave, že ho nepriatelia zba¬dajú, rozpamätal sa na svoju Ochrankyňu a vrúcne ju vzýval.
Vtedy sa mu zjavila vznešená Pani. Posilnila ho a uzdra-vila; zachránila ho prv ako ho nepriatelia zbadali.
— Kto ste, dobrá Pani — spýtal sa prekvapený, — že ste mi ráčili pomôcť?
— Som tá, ktorú si kedysi miloval a potom si na ňu za-budol. Znovu ma miluj a buď nábožný! Obráť sa!
Ján sa zamyslel sám nad sebou, opustil vojenské povo-lanie a úplne sa oddal Bohu.
Stal sa rehoľníkom a kňazom a svoj život zasvätil opus-teným chorým.
100. Rytier Panny Márie.
Keď sa Ignác z Loyoly po čítaní životopisov svätých obrátil, kľakol si pred obraz Panny Márie a ponúkol sa jej ako vojak Ježiša Krista. Potom opustil otcovský hrad a šiel do opátstva Panny Márie na Monserrat.
Tri dni sa modlitbou pripravoval na generálnu spoveď. Po nej mal čestnú stráž ako rytier Ježiša Krista a Panny Márie.
Na oltár Madony položil opasok a meč a celú noc zotrval v modlitbe pred Nepoškvrnenou Kráľovnou, ktorej sa daroval ako vazal.
Na druhý deň. na slávnosť Zvestovania, prijal sväté prijímanie. Potom daroval žobrákovi vojenské šaty, obliekol si jednoduchý odev prepásaný remeňom a boso s holou hlavou sa utiahol do jaskyne v Manrese do úplnej samoty. Tam sa venoval pokániu a kontemplácii. Vtedy napísal aj svoje « Duchovné cvičenia ». Svätý František Saleský tvrdí
o tejto knihe, že zachránila viac ľudí, ako je v nej napísaných písmen.
101. Obrátenie Kamila de Lelis na prihovor Panny Márie.
Po bielej ceste Puglie, ktorá spája mestečko San Gio¬vanni s Mantredoniou, kráča dvadsaťpäťročný mládenec a vedie dobytča obťažené dvoma sudmi vína. Volá sa Kamil. Pochádza z upadnutej šľachtickej rodiny de Lelis. Premár¬nil svoju mladosť v hrách, vojenských družinách, vždy hotový niečo vyviesť a vyparátiť. Darmo ho Pán toľko¬krát pobádal svojou milosťou, darmo sa ho usilovali zbož¬né osoby priviesť na lepšiu cestu. Jeho nepokojný a ná¬silný charakter nezniesol nijaké odklady, príkazy, rady. poučenia.
Ieraz počas cesty do Mantredonie sa odrazu cíti za-siahnutý z neba takým vnútorným lúčom svetla, že ko¬nečne spoznáva svoj biedny stav. Skoro mu srdce puká od hrôzy nad svojimi hriechmi. Slzy mu zalievajú oči. Viac nemôže klásť odpor. Kľaká si tam na zem a vzdy¬chá: « Ach ja nešťastný! Ach ja naničhodný! Prečo som skôr nepoznal Boha? Prečo som !x»l doteraz hluchv na jeho výzvy! »
Vstáva však celkom premenený. Chveje sa dojatím, ďakuje za mimoriadnu milosť, preťahuje si rukou čelo ako by sa chcel presvedčiť, či je to skutočnosť: « Ach, veď dnes je 2. februára, sviatok Obetovania Pána. Teraz už viem, kto mi vyprosil túto milosť! »
102. Účinný a podnetný prostriedok.
Sv. Ján Mária Vianney, budúci arský farár, pracoval ako chlapec na poli so svojím starším bratom. Tento hol sil¬nejší, pracoval rýchlejšie a nechával mladšieho za sebou.
Ján si to vyčítal a hanbil sa. Aby sa povzbudzoval k väčšej výkonnosti, nosieval si na pole alebo do vinice sošku Panny Márie. Postavil ju pár metrov pred seba na nejaký kôl a potom hľadiac na ňu pracoval usilovne, aby k nej čím skôr prišiel. Potom ju preniesol znova o pár metrov
dopredu a po čase sa mu podarilo dobehnúť, ba aj pred-behnúť svojho brata.
Podobne ako mladý Vianncy aj my musíme obrábať roľu svojho života. Nestrácajme z dohľadu našu Matku. Kráľovnú neba, mocnú a milosrdnú pomocnicu. Pri každej námahe, pri každej bolesti pozdvihnime k nej svoj zrak!
103. Panna Mária pomáha nájsť Ježiša.
Hcrman Cohcn, ktorý sa vďaka osobitnej milosti Pan¬ny Márie stal zo žida katolíkom, vstúpil do rádu karme- litánov a stal sa veľmi zbožným rehoľníkom.
No jeden tŕň trápil jeho srdce: jeho matka osiala za¬ťatou židovkou až do smrti aj napriek jeho synovskému povzbudzovaniu a horlivej modlitbe.
Keď matka zomrela, Otec Hcrman v liste priatelovi oznamoval smutnú zvesť a medziiným hovoril: « Pán hroz¬ne zranil moje srdce... A predsa toľko sme sa modlili a dúfali, ale napriek všetkému veríme, že medzi jej dušou a Bohom sa v posledných chvíľach niečo udialo, čo my nechápeme. »
A tak sa aj skutočne stalo. Keď Otec I lerman zveril svoju bolesť svätému arskému farárovi, tento mu odvetil: « Dúfajte: raz na sviatok Nepoškvrnenej vám príde list. ktorý vás veľmi poteší. »
Predpovedaný list prišiel o šesť rokov, 8. decembra 1861, prostredníctvom istého otca jezuitu. Napísala ho privilegovaná duša, ktorá sa odvážila pýtať Ježiša, ako to. že on, sama Dobrota, mohol nevyslyšať modlitbv Otca
l lermana a neudelil mu obrátenie jeho matky.
V tom liste sa jasne hovorilo, že tá úbohá židovka pri smrti, vďaka mimoriadnej milosti Panny Márie, povedala: •• (), Ježišu, Boh kresťanov, Boh, ktorému sa klania môj >\n, verím, dúfam v teba, zmiluj sa nado mnou! »
« V tomto vzývaní, ktoré počul iba Boh a ktoré vyšlo
z hĺbky srdca umicrajúccj — tak to zjavil sám Ježiš tej
privilegovanej duši — bola úprimná ľútosť za jej tvrdošij- nosť a za jej viny, túžba po krste a vyslovená túžba prijať kresťanstvo a žiť podľa neho, keby sa bola vrátila k životu... »
Keď jej Pán Ježiš zjavil tieto veci, dodal: « Všetko to oznám Otcovi Hermanovi. Chcem ho potešiť v jeho bo¬lesti, aby chválil a všade učil chváliť Srdce mojej Matky a jej moc nad mojím Srdcom. »
I.ist nadobudol veľkú cenu, pretože ho arský farár predpovedal šesť rokov predtým.
104. Len pre jednu ružu?
Istá mladá kresťanka sa vydala za muža, ktorého veľ¬
mi milovala, ale ktorý nemal nijakú vieru. Robila všetko možné, aby ho obrátila, ale márne, aj napriek ich veľkej vzájomnej láske. Obavy v nej deň Čo deň vzrastali, pre¬tože bol veľmi chorý na srdce a bála sa o jeho náhlu smrť.
V jednej veci jej však robil radosť: zbieral kvety, ktorými ozdoboval sošku Panny Márie.
Nečakane odišiel na druhý svet bez akéhokoľvek znaku viery. Ona, akoby zlomená ostrým bôľom ochorela a mys¬lela si. že sa zblázni. Potom počula hovoriť o arskom farárovi, ktorý vedel zmierniť každú bolesť a len čo mohla, vydala sa na cestu, o ktorej nik nevedel. Keď vošla do kostola a začala sa modliť, zbadala pri sebe farára, ktorý jej pošepkal: « Pani, neplačte! Vaše nxxllitby boli vyslyšané! »
A úbohej, akoby ohromenej tou neuveriteľnou zves- tou, doda! istotu: « Pamätáte, že mesiac pred smrťou vám váš manžel priniesol najkrajšiu ružu a povedal: 'Zanes ju Presvätej Panne!' Panna Mária to nezabudla! Váš manžel je spasený. » (Z apoštolského procesu svätého farára ar- ského).
105. Určitý druh nebeskej ručnej prúce.
Pri príležitosti stého výročia smrti Bcrnadety Soubi- rousovej podčiarkli jednu stranu z knihy o Bernadete od romanopisca Franza Werfcla: « Modliť sa ruženec je ur¬čitý druh nebeskej ručnej práce; neviditeľné Šitie alebo pletenie či vyšívanie, horlivo konané pomocou päťdesia¬tich Zdravasov, korunou perál. Kto roky a roky recituje každý deň veľa ružencov, utvorí si nádhernú látku, tka¬nivo, ktorou raz Božie milosrlenstvo bude môcť zaokryť veľkú časť jeho hriechov. Aj keď často myšlienky zblúdia a vzdialia sa od nábožných formúl, i keď recitujúc Zdra- vasy si povzdychneme nad drahotou vajíčok alebo si na minútku podriememe, nie je to veľké nešťastie, pretože prežívame a nadobúdame určitý druh istoty, akú sme nikdy nezakúsili. »
106. Bosými nohami.
Svätý Pius X. ako chlapec chodieval každý deň z rod¬nej dedinky Riese do školy v mestečku C-astelfranco Veneto.
Bol veľmi chudobný. Jeho otec bol poštárom a zarábal veľmi málo. Preto chodieval denne sedem kilometrov tam a sedem späť bosý. aby ušetril obuv. Topánky si obul iba pred školou, pretože z úcty k učiteľke nechcel byť bosý v triede. Potom po vyučovaní si ich znova vyzul a bosý v zime i v lete meral túto cestu v prachu, blate a po kameňoch.
Jozef Sarto (tak sa menoval), sa na spiatočnej ceste každý deň zastavil vo svätyni Panny Márie delle Cendrole a možno — vďaka týmto zastávkam — vzklíčilo pred oltárom Madony v jeho duši kňazské povolanie.
Keď prezradil rodičom svoju túžbu vstúpiť do semi¬nára, veľmi sa tomu potešili. Neskrývali však pred synom rozpaky, v akých sa ocitli. No dobrý pán farár don Tito, ktorý mal malého Jožka veľmi rád. pretože bol dobrý a usilovný, sa obrátil na benátskeho patriarchu. A tento po¬chopil. pretože aj on, syn robotníka, vyštudoval za pomoci veľkodušných osôb. Ujal sa preto mladého Sarta a získa! pre neho bezplatné miesto v seminári v Padove.
Zakrátko stihlo chlapca veľké nešťastie: stratil otecka. Tým sa mohol oddialiť jeho vytúžený cieľ. Jeho statočná matka Margita ho nechcela odvolať domov, aby sa vyučil nejakému remeslu, alebo, aby išiel pracovať. Jej materská intuícia, takrečeno nadprirodzená, rozhodla: « Nie! Za kaž¬dú cenu sa Jožko musí stať kňazom! »
Angelo, sotva pätnásťročný brat, sa ponúkol pracovať miesto prvorodeného Jozefa a mladý seminarista sa mohol vrátiť clo Padovy a pokračovať v štúdiách.
«Jožko, aký tvrdý je tento život!» — povedala mu raz matka, keď ho znova mala doma.
Budúci svätec odvetil: « Práve taký musí byť, ma¬mička. Keby bol menej tvrdý, kde by boli naše zásluhy? »
Tie slová si budúci pápež často opakoval a tak sa po-vzbudzoval k trpezlivosti a svätosti.
107. Mučenica čistoty s ružencom v ruke.
Mária Goretti (t 1902) svätica nášho storočia, |xxlľa svedectva matky, ktoré zverila otcovi dominikánovi, zvie¬rala v ruke ruženec, celý roztrhaný pri násilí, ktoré jej spôsoboval vrah.
Cez tri mesiace pred mučeníctvom mala Mária Goretti v rukách stále ruženec a odkladala ho iba vtedy, keď jej prekážal v práci. Dosvedčil to i sám jej vrah, Alexander Serenelli. lebo na ňu stále striehol s úmyslom napadnúť ju vo vhodnej chvíli.
Panna Mária, ktorú si veľmi uctievala, ju podporovala v jej nerovnom boji s Alexandrom a urobila z tohto chu¬dobného nevzdelaného dievčaťa hrdinku panenstva.
108. Zázračne Áno.
Budúci svätec Maximilián Kolbe bol pekným a veľmi živým chlapcom. Menoval sa Rajmund. Ani zďaleka sa ne- [xxlobal bojazlivým a bigotným chlapcom s pokrúteným krkom, podobajúcim sa múmii. Bol skôr prudký, veľmi nezávislý, dosť hlavatý, ako živé striebro s impulzívnym charakterom.
« Neviem, čo z teba bude... »
Slová jeho matky Márie Dabrovskcj, vyrieknuté vo chvíli netrpezlivosti pre nejaký jeho malý výčin, zapríčinili v srdci dieťaťa pobúrenie. A v mystickom tichu svojho far¬ského kostola, kľačiac pred čiernou Madonou, mal videnie.
Zjavila sa mu Panna Mária. V rukách mala dve koru¬ny: jednu bielu, druhú červenú. S láskou na ne hľadela. Spýtala sa ho, ktorú z tých dvoch korún chce. Biela zna¬menala čistotu, červená slávu mučeníctva. « Zvolil som si obidve » — povie Rajmund matke. Od toho dňa sa úplne zmenil.
« Ba často » — pokračuje matka — «s rozžiarenou tvá¬rou mi hovoril o mučeníctve, ktoré sa odvtedv stalo jeho veľkým snom. »
Mystický zážitok? Prorocké videnie? Ťažko rozhodnúť.
Je isté, že protagonista neposkytuje typické charaktery snilka. Je zdravý, vyrovnaný, konkrétny a realista, odušev¬ňuje sa za techniku, štúdium a vedu. Je nemysliteľné, aby bol obeťou sugescie alebo halucinácie. Ba nikdy viac ne¬hovorí o videní. Zdôverí sa iba matke, ktorá neskôr poroz¬práva toto tajomné videnie so skrytým významom, ktorý sa odhalí neskôr pri jeho smrti v bunkri hladu. Preto celý jeho život bude osvetľovať slnko tohto videnia. Ako de¬saťročný videl svoj ideál pred tvárou Panny Márie. Počul jej pozvanie, ktoré očarilo jeho srdce. Povedal: « Áno! »
To áno bolo plné a veľkodušné až do krajných násled¬kov. Patril Nepoškvrnenej celý až do hrdinskej smrti.
109. Panna Mária Lurdská — viera.
Hrdina z Osvienčimu, minorita, svätý Maximilián Kol¬be, v liste zo 6. apríla 191-4 píše svojej matke:
« V týchto dňoch nebolo u nás nič zvláštneho, iba ak toto: veľa nechýbalo a bol by som stratil prst na pravej ruke. Utvorilo sa mi niečo ako vred. Napriek starostlivosti ústavného lekára sa hnis stále tvoril. Po určitom čase lekár konštatoval, že začala hnisať aj kosť. Bol potrebný malý chirurgický zákrok: škriabanie kosti. Keď som to počul, povedal som, že mám lepší liek. Naozaj, od otca rektora (Pátra Luigiho Bondina) som dostal trocha zázračnej lurd- skej vody. Keď mi ju dával, porozprával mi aj udalosť svojho zázračného uzdravenia. Keď mal dvanásť rokov, začala ho bolieť noha. Kosť na nohe mu stále hnisala, takže od bolesti nemohol ani spávať. Bolo potrebné nohu amputovať. Raz večer sa mali lekári zísť na poradu. Keď jeho matka |xxhopila, čo sa chystá, pokúsila sa nohu lie¬čiť iným spôsobom: odhodila obväzy a umyla mu nohu v zázračnej lurdskej vode. Jej syn po dlhom čase zaspal.
O štvrť hodiny sa zobudil a bol uzdravený. Zázrak bol očividný, avšak lekár, ateista, sa usiloval ináč vysvetliť tento fakt. Keď mu však o pár dní vyšiel z nohy kus zhnisanej kosti, musel si lekár uvedomiť, že sa stalo niečo mimoriadneho: kosť skutočne hnisala, ale sa oddelila a zázračne vyšla. Po tejto udalosti sa spomínaný lekár obrá¬til a zaviazal sa vystaviť kostol na vlastné útraty.
Náš lekár na rozdiel od otca rektora, vedel, že som mal lurdskú vodu a sám mi ju dal na chorý prst. A čo sa stalo? Na druhý deň miesto operácie prsta mi chirurg kli¬niky povedal, že zákrok už nie je potrebný. Po niekoľ¬kých dňoch som bol úplne zdravý. Teda sláva Pánu Bohu a Nepoškvrnenej! »
110. Mária je všetok dôvod mojej nádeje.
Páter Pio, stigmatizovaný kapucín, žil neustále v prí-tomnosti Panny Márie. Na obrázok na pamiatku zlatého výročia kňazstva si dal natlačiť slová: « Najmilšia Matka kňazov, Prostredníčka a Rozdávateľka všetkých milostí. »
« Muž s ranami » z Pietrelcina vždy pri ruženci — naj-radšej bolestnom — kontcmploval svoju Bolestnú Matku. Mával ho vždy otočený na ruke alebo na ramene ako svo¬ju zbraň a svoj štít.
Napriek tomu. že svoj deň zvyčajne trávil v spoved¬nici, priznal sa, že « každodenne sa pomodlil najmenej päť celých ružencov. »
Ruženec považoval za modlitbu, o ktorej vyhlásila sa¬ma Matka Božia pri zjaveniach v Lurde, Pornpei, Fatime a inde, že je jedinečným prostriedkom ako obsiahnuť obrá¬tenie a spásu hriešnikov.
111. Proti faktom nejestvujú argumenty.
Je už viac epizód okamižitých uzdravení pri príležitosti návštev Jána Pavla II.
Vieme, že v evanjeliu je napísané « Všetko je možné tomu, kto verí. » Bez toho, že by sme dávali ocenenia, ktoré nám nepatria, prinášame fakt, ktorý uverejnili v por¬tugalskom časopise Mar e Terra 9. júla 1983.
Uzdravená sa menuje Gracinda de Silva Hgueircdo. Má 4-4 rokov. Je vydatá a je matkou jedenástich detí. Býva v Oliveira de Azémeis. Už vyše roka bola paralyzo¬vaná na dolných končatinách a na ľavom boku na rameno a ľavé oko.
V nemocnici v Oliveira doktor Reis vyhlásil nemož¬nosť uzdravenia v jej prípade, ale poslal ju ešte do inej nemocnice, kde ju dva mesiace liečili, avšak bez úspechu.
Keď s a dozvedela, že Svätý Otec pôjde do Fatimy 13. mája 1982, vyjadrila svoju vrúcnu túžbu ísť do Fatimy so skupinou chorých. Niektorí priatelia sa postarali o jej pre¬voz do Fatimy. Tam ju prezreli rozliční lekári a vyhlásili jej stav za nevyliečiteľný. Zaznačili si svoje konštatácie a dovolili, aby jej príbuzní boli pri nej na mieste vyhrade¬nom pre chorých. Keď Svätý Otec udeľoval eucharistické požehnanie chorým, Gracinda vstala z vozíčka, cítila sa, že do nôh sa jej vracia sila a začal aj vidieť na ľavé oko. Odvtedy je zdravá, pracuje a neustále ďakuje Panne Márii Fatimskej a Svätému Otcovi.
112. Panna Mária a konvertiti.
Severoamerický anglikán, Cuthebert Wright, ktorý sa nedávno obrátil na katolícku vieru, napísal hlbokú pravdu: « Keby sa ma niekto pýtal, prečo som sa definitívne obrá¬til na katolícku vieru, mohol by som iba opakovať, že podľa mňa je pravá tá viera, ktorá si najviac uctieva Pan¬nu Máriu. »
Iný slávny konvertita modernej doby, trapista v opát¬stve Našej Pani z Getsemani v Kentucky v USA, bol To¬máš Merton. V tom čase, keď bol ešte v Európe a pripra¬voval sa na odchod z Anglicka do Ameriky, napísal vrúcnu modlitbu k Matke Božej:
« Panna Mária, v noci, keď som opúšťal svoj rodný ostrov, ktorý bo! kedysi zasvätený tebe, sprevádzala ma tvoja láska i keď som to nevedel a ani som si to neuve¬domoval. A tvoja láska a tvoj príhovor pripravovali vlastne aj more a oceán pred mojou loďou a otvárali mi cestu k tvojmu domu, Našej Pani v Getsemani.
Ako si sa zachovala ku mne, rob tak aj s miliónmi mojich bratov, ktorí žijú v tej istej biede, akú som aj ja kedysi poznal: sprevádzaj ich svojou mocnou ochranou, o presvätá Kráľovná duší a priveď ich ku Kristovi, ako si pri¬
viedla mňa. Ukáž nám, svätá Panna, svojho Krista po tomto vyhnanstve, ale ukáž náin ho zavše aj tu, teraz, keď sme ešte pútnikmi. »
Panna Mária je naozaj najľahšou, najkrajšou a najistej¬šou cestou, |>o ktorej možno prísť k Ježišovi!
113. Panna Mária a mučeníctvo.
Protestantský pastor Richard Wurmbrand prvom čís¬le svojho listu The Voicc of Martyrs (Glendale, California, 1975) napísal:
« Počas mojej väzby v Rumunsku bol predvolaný jeden môj spoluväzeň pred súd, aby sa zodpovedal za svoju pod-vratnú náboženskú činnosť.
Bez milosrdenstva ho odsúdili na smrť. S Božou mi¬losťou a pomocou Panny Márie však dokázal prijať súdny výrok pokojne, odvážne, ba radostne.
Keď sa vrátil do žalára, spoluväzni sa ho vypytovali, ako prebiehal súdny prosces. Porozprával im všetko až po konečné rozhodnutie — výrok smrti — a celý žiarivý po-kračoval: « Bolo to ako v deň Zvestovania Panne Márii. Aký krásny deň! čistá Panna je sústredená vo svojom domku a hlboko rozjíma. Odrazu sa jej zjavuje anjel a zvestuje jej, že ona, skromná panna z Nazareta, sa stane Matkou toho, ktorý neskôr svojou krvou očistí milióny ľudí od ich hriechov; že bude učiť večné Božie Slovo ho¬voriť, svojho Stvoritcla chodit, že on bude slnkom a ra¬dosťou jej domu i života. Je pravda, že v jej živote budú
i ťažké chvíle: Simconovo proroctvo, útek do Egypta, Kalvária, kde bude stáť — plná bolestí — pod krížom, na ktorom Syn Boží a jej zomrie pre našu spásu. No vstane z mŕtvych a vstúpi do neba, kam vezme so sebou aj svoju Matku. V vtedy bude radosť bez konca. »
Väzni sa mu poďakovali za jeho krásne slová povzbu-denia, ale nástojili:
— Žiadali sme ťa o iné. Ako skončil tvoj súd?
— Veď som vám povedal: Bolo to ako v deň Zvesto¬vania Panne Márii. Dozvedel som sa, že som odsúdený na smrť. či to nie je krásna zvesť? Brány vykladané perlami, pozlátené cesty, anjeli spievajúci Hosanna, spoločenstvo svätých, úsmev Panny Márie a predovšetkým spočinutie na Ježišovej hrudi. Hľa, to má čaká. »
114. Tajomstvo jednej matky.
Vyše deväťdesiatročná matka najslávnejšej americkej rodiny, Rose Kennedv, keď sa vo svojej autobiografii zmie¬ňuje o pobožnosti krížovej cesty, medziiným prezradila aj to, ako mohla prežiť svoju životnú tragédiu: jedna jej dcéra bola duševne retardovaná (mongoloidný typ), a traja syno¬via zavraždení.
« Pri 12. zastavení, ktoré nám predstavuje Kristovu smrť na kríži, myslím na svojich synov v ich posledných chvíľach. Smrť ich zastihla, keď plnili svoje poslanie pre dobro ľudstva. Skláňam hlavu na znak podriadenia. Myslím na Joeho, najstaršieho, keď jeho lietadlo vybuchlo počas vojny nad kanálom La Manche. Vidím sa na kolenách so zmučeným srdcom pred Johnovým katafalkom v Rotonde vo Washingtone. A znova oplakávam Boba pri spomienke na pohrebný sprievod v New Yorku a vidím Hthel so svo¬jimi desiatimi deťmi.
Pri 14. zastavení vidím presvätú Pannu ako hľadí na¬posledy na mŕtvolu svojho a Božieho Syna. Vidím pri tom svojich vrúcne milovaných synov a znova nachádzam silu a odvahu pri myšlienke, že ako Ježiš Kristus, tak raz môj manžel a ja, naši synovia a dcéry vstaneme z mŕtvych a znova budeme spoločne šťastní a nikdy viac sa nerozdelí¬me. Moje srdce plesá a ďakuje Bohu za to, že mi dal dar viery. »
115. Tri Zdravasy.
Každodenná pobožnosť « troch Zdravasov », aby sme obsiahli na príhovor Panny Márie šťastlivú hodinu smrti, si zasluhuje pozornosť našej doby. Vnukajú nám to nie¬ktoré skutočnosti: zanedbávanie modlitby, strata citlivosti pre hriech, pochybnosti o pekle, myšlienka na smrt vyhostená zo sociálnych zvykov, zanedbávanie kázania o smrti, Častá a nečakaná smrť v každom veku.
Ak nám záleží na spáse duší, toto je « Kľúč od raja », alebo lepšie, Panna Mária je « Brána nebeská », ako ju voláme v Loretánskych litániách.
Možno sa zmenšila prax troch Zdravasov, lebo ľudia už tak silno necítia potrebu spásy duše! Koľkí by mohli opakovať so Žalmistom: « Rieky sĺz stekajú z mojich očí, lebo ľudia nezachovávajú tvoj zákon! »
Horizontálny rozmer, problémy sociálnej starostlivosti a ľudský pokrok sa stali prvoradým úsilím tohto storočia, spása a posvätenie duší sú odsunuté na druhé miesto. Ako sa staráme, aby všetci veriaci žili v Božej milosti?! Trpíme vnútorne, ak nejaká osoba žila a zomrela v objektívnom stave smrteľného hriechu? Nenárokujeme si posudzovat vážnosť a osobnú zodpovednosť každého, ale nesmieme ani len tak preletieť ponad tento fakt a opovážlivé sa spoliehat na Božie milosrdenstvo alebo na ľútosť v poslednej chvíli. K tomuto sa môžeme a máme utiekať, ale máme sa aj usilo¬vať urobiť všetko, čo môžeme, aby sme prišli k Otcovi. Okrem počestnosti života, dobrých skutkov, sviatostného života — bezpochyby môžeme počítať aj s osobitnou úctou k Panne Márii.
A pobožnosť troch Zdravasov v tomto zmysle je vítaná a vhodná. Je to pobožnosť starodávna, potvrdená a rozší¬rená. Potvrdzujú to premnohé a neuveriteľné milosti obrátenia v živote a zmierenia v hodine smrti.
Pôvod.
Pobožnosť pochádza od cistercitky, nemeckej mystičky, Matildy von Hackcnborn, ktorá sa narodila okolo roku 1240 a zomrela v kláštore Hclfta 19. novembra 1298.
Nie je vyhlásená za svätú, hoci jej sviatok slávia via¬ceré bencdiktínske kláštory.
Matilda mávala zjavenia a rozhovory s Pannou Máriou. Prosila ju, aby bola prítomná pri jej smrti. Panna Mária jej odpovedala:
« Iste spravím, Čo si odo mňa praješ, no žiadam od teba, aby si každý deň recitovala tri Zdrava Mária.
— Prvé Zdravas, aby si si uctila Boha Otca, ktorý svojou obdivuhodnou všemohúcnosťou a láskou tak vyzdvihol moju dušu.
— Druké Zdravas, aby si si uctila Božieho Syna, kto¬rý ma vo svojej veľkej a nevyspytateľnej múdrosti okrášlil a naplnil toľkými darmi poznania, že požívam videnie Naj¬svätejšej Trojice oveľa viac ako všetci svätí a obkľúčil ma toľkou žiarou, že osvetľujem ako žiarivé slnko celé nebo...
— Tretie Zdravas, aby si si uctila Ducha Svätého, kto¬rý do mňa vlial svoju sladkú lásku a urobil ma takou dob¬rou a láskavou, že po Bohu som najsladšia a najpokornej¬šia... »
Prísľub znie takto.
« V hodine smrti budem pri tebe, budem ťa posil¬ňovať a vzdialim od teba všetky diabolské sily. Vlejem ti svetlo viery a poznania, aby si nemala pochybnosti vo viere pre nevedomosť alebo omyl. Budem pri tebe v ho¬dine smrti a vlejem do tvojej duše svoju sladkú lásku, aby natoľko v tebe prevládala, žeby sa každá bolesť a utrpenie smrti zmenili na lásku a na najsladšiu vec. »
Treba spomenúť, že táto pobožnosť sa praktizovala už predtým, i keď sa neviazala na svätú smrť alebo na úmysel uctievať Najsvätejšiu Trojicu.
Svätý Anton Paduánsky (t 1231 ) sa modlieval tri Zdra- vasv, aby si uctieval Máriino panenstvo, a zachoval si panen-stvo mysle, srdca a tela.
Zdravas Mária je sama v sebe typicky mariánska modlit¬ba, ale aj trojičná. « Trojnásobne » sa považuje ako znak do-konalých vecí (Omne trinum perfectum). Opakovanie Zdra- vasov je časté po roku tisíc a mnohé duše sa ich pomodlia až tisíc denne. Tento zvyk sa zachoval u východných mní¬chov a u tých, čo sa modlia celý ruženec so 150 Zdravasmi.
Rozšírenie.
Svätci a rehole rozširovali pobožnosť troch Zdravasov.
Svätý Leonard z Porto Maurizio (t 17>1) ju odporúčal všetkým a pripomínal mnohé milosti obrátenia. Osobitne ju odporúčal kňazom, ktorí duchovne viedli vojakov, naj¬mä vo vojne, a boli viac vystavení nečakanej smrti. Spo¬vedníkom odporúčal dávať ako dočasné pokánie kajúcni¬kom. napr. aby sa modlievali každý deň tri Zdravasy až do najbližšej spovede.
Takisto konal svätý Alfonz Mária de Liguori a to neúnavne. Vo svojich spisoch to spomína najmenej dvadsaťkrát. Od neho to zdedili redemptoristi. Medzi nimi si za¬sluhuje spomienku svätý Klement Mária Hofbauer a svätý Gerard Maiella.
Spomenieme iných svätých: svätého farára arského, svä-tého Gabriela od Scdembolestnej. Ďalej svätý P.G. Eymard. svätý Anton Claret, svätý Ján Bosko, svätá Gemma Galgani atď.
Pobožnosť troch Zdravasov potvrdili pápeži a odpo¬rúčali ju: Lev XIII., ktorý ju obdaril odpustkami, Ján XXIII. (máj 1959) a Pavol VI. (marec 1964).
Súhlas svätých, požehnanie pápežov, neprerušená prax miliónov veriacich stačí, aby dali pevný základ tejto po-božnosti.
Panna Mária súhlasí s tým, Čo jej synovia a dcéry jednoducho očakávajú od jej veľkodušnej dobroty. Potvr¬dzujú to nespočetné a mimoriadne milosti tých, čo tomu uverili a úplne sa jej odovzdali.
Môže to byť zbytočné, ale chceme dodať, že v jednom zjavení omilostenej osobe sa Panna Mária zverila: « Po¬božnosť Troch Zdravasov je mi vždy milá. Každý deň máte dôkazy jej účinku. Nepochybujte o tom, že keby sa všade modlili Tri Zdravasy, už dávno by bola uzmierená spra¬vodlivosť môjho Syna. »
Mohlo by sa povedať: « skús tomu veriť ». Len ver¬me v moc príhovoru Panny Márie a « vezmime ju za slo¬vo ». Pre ňu je ľahšie udeliť, čo prosíme, ako nám veriť.
Pravidlá tejto pobožnosti.
I ) Panna Mária žiadala tri Zdravasy, nie jedno.
2) Tri Zdravasy každý deň.
3) Prísľub sa vzťahuje na dobrú smrť, čiže na spásu duše.
4) Tri Zdravasy sa žiadajú na uctenie každej z troch božských Osôb.
Metóda rozširovania pobožnosti troch Zdravasov.
— Začať s deťmi pri katechizme, len čo sú schopné chápať. Pre mladých je príležitosť napr. náhla smrť pria¬teľa. Pre všetkých, keď sa vysvetľuje pravda večného za¬tratenia, pekla a keď sa chce vzbudiť túžba po večnom ži¬vote s osláveným Kristom v nebi.
— Zaistiť si spoluprácu matiek. Častejšie im pripome- núť túto pobožnosť, vysvetliť jej hodnotu a vhodne ich povzbudiť rozširovať ju.
— Využívať mimoriadne kázne: ľudové misie, novény k Panne Márii, duchovné cvičenia, obnovy, mesiac máj. atď.
— Pestovať ju v skupinách, ktorc sa častejšie stretajú s kňazom.
— Využiť horliteľov a horliteľky pre individuálnu čin¬nosť.
— Navrhnúť ju rodičom ako poslednú vôľu pre deti, keď majú opustiť tento svet. Takisto pre kňazov v du¬chovnej službe.
— Neobmedziť sa na číre navrhnutia a na prijatie po-božnosti lxrz predbežného a opakovaného vysvetľovania významu, cieľa a účinku pobožnosti.
— Prispieť, aby ju kázali a rozširovali iné osoby, ak by niekto nebol presvedčený o jej dobrote.
— Dať určitú slávnosť záväzku, najmä ak sa to koná spoločne.
— Je užitočné odovzdať pamiatkový obrázok o prijatí záväzku modliť sa tri Zdravasy a navrhnúť, aby ho mali na nočnom stolku.
— Často pripomínať vernosť, najmä pri kázňach o po-sledných veciach.
— Nezabudnúť ju potvrdzovať osobitnými mariánsky¬mi príkladmi.
— Nevyhnutné je aj podrobne vysvetliť obsah tejto jedinečnej mariánskej modlitby.
Duchovní pastieri by si mali vziať k srdcu túto pobož¬nosť, aby pomohli dušiam spasiť sa. Panna Mária je cesta spásy.
116. Zázračná medaila
Svätý Maximilián Kolbe rozpráva túto udalosť, ktorú sám nazval « dosť zázračnou ».
« Určitý čas som lx»l ako chorý a ako kaplán v nemocni¬ci v Zakopanom. Istá žena tam už umierala. Pripravovala sa na smrť. No s veľkou bolesťou rozprávala o manželovi; už nedúfala, že sa obráti. V tých dňoch prišiel do nemoc - nicc. Chcel som mu poradiť vhodné čítanie, chcel som sa s ním |x»rozprávať o náboženských otázkach, no odpovedal mi: « Potrebujem jasnejšie dôkazy. » No vôbec sa neusilo¬val Čítať vážnejšie knihy. Keď ma pred odchodom prišiel pozdraviť, urobil som posledný pokus. Ponúkol som mu zázračnú medailu. Prijal ju. Potom som mu navrhol, aby sa vyspovedal. « Nie som pripravený. Nie! Absolútne nie! », bola jeho odpoveď. No... potom sa mu zohli kolená a so slzami v očiach sa vyspovedal. »
Svätec vyrozprával túto epizódu v prvom čísle svojho časopisu Rycerz roku 1924. Komentoval to takto: 'Ne-poškvrnená zvíťazila aj l>ez jasnejších dôkazov.’ Buď jej sláva naveky! »
PÔVOD medaily Panny Márie
V Paríži na Rue due Bac 140 v kaplnke Dcér kresťan¬skej lásky sv. Vincenta de Paul sa viackrát zjavila Panna Mária sv. Kataríne Labouré, ktorá zasvätila celý svoj život službe núdznym a trpiacim. Zjavenie 27. novembra 1830 sa stalo najpopulárnejším. Panna Mária sa zjavila stojaca na zemeguli s roztvorenými ramenami. Z jej rúk vychádzali svetelné luče; naznačovali milosti, ktorými Panna Mária chcela zaplaviť svet. Okolo tohto videnia sa zjavil nápis: « Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame! »
Potom sa obraz zmenil; predstavoval druhú stranu me-daily. ako ju dobre poznáme. Oslávená Panna povedala: « Daj zhotoviť medailu podľa tohto vzoru. Tí, čo ju budú nosiť, obsiahnu veľké milosti. Premnohé milosti obsiahnu tí. čo ju budú nosit“ s dôverou. »
Po začiatočných ťažkostiach medaila bola zhotovená.
V súvislosti s jej rozšírením bolo treba zaznačiť mnohé mi-losti, obrátenia, uzdravenia; ľud sám nazval medailu « zá-zračnou ». Parížsky arcibiskup msgr. Quelen, ktorý vyšetril
udalosti na Rue du Bac, vyhlásil: « Rýchlosť, s akou sa rozširuje úcta k Panne Márii skrze jej medailu, mnohé účin¬né milosti a dobrodenia, o ktorých svedčia sami veriaci, sú znamením, ktorým nebo potvrdzuje pravdivosť slov omi-lostenej Sestry. »
Roku 1846, j KÍ obrátení Žida Alfonza Ratisbona skrze zázračnú medailu, pápež Gregor XVí. potvrdil mienku paríž-skeho arcibiskupa.
Je tiež zaujímavá súvislosť medzi udalosťami v Lurdoch a na Rue du Bac v Paríži. Sv. Bcrnadeta povedala: « Pani vyzerala tak ako na zázračnej medaile, ktorú nosím. » Aj povzdych na medaile: « Bez hriechu počatá Panna Mária... » je v súlade s článkom viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, ktorý niekoľko rokov po parížskych zjaveniach, v roku 18.54, slávnostne definoval pápež Pius IX. a Panna Mária potvrdila v Lurdoch r. 1858.
Posolstvo pobádajúce k VliiRE
KRÍZ na medaile nám pripomína Božiu dobrotu, ktorej sme uverili. Boží Svn sa stal Človekom, vykúpil nás smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním.
Keď nás Boh prijal za svoje dietkv vo sviatosti krstu, boli sme poznačení znakom kríža, znakom spásy.
ZEMEGUĽA — to nie je mŕtva hviezda, ale obývaný svet. Zvláštne poslanie na nej má Cirkev — vyvolený národ
— Boží ľud. Žije vo svete, po Kristových stopách putuje k Otcovi, ohlasuje spásu. Nepatria do nej ešte všetci obyvate¬lia zemegule; ale všetci sú povolaní stať sa Božím ľudom.
Kto si cení dar viery, je apoštolom, zaujíma sa o misijné dielo Cirkvi.
MÁRIA je veľdielo Božej lásky a zaujíma prvoradé miesto v Božom pláne spásy. Na jednej strane medaily vi¬díme Máriin monogram — « M » spojený s Ježišovým krí¬žom. « Tým je dobre naznačené, že Mária z celého srdca prijala spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila ako služobnica Pánova osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho ve¬dením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia» (LG 56). Pod Kristo¬vým krížom na Kalvárii sa stala našou duchovnou matkou.
Na druhej strane medaily vidíme Pannu Máriu stáť na zemeguli. Ona jediná Nepoškvrnená stojí na zemeguli ako oslávená, ako maják, ukazovateľka cesty.
Aj my sme kandidáti neba. Kto verí v toto nadzemské určenie, snaží sa o kresťanskú dokonalosť... « Upiera svoje oči k Márii, ktorá žiari celej vospolnosti vyvolených ako vzor čností... Lebo Mária, úzko spätá s dejinami spasenia, určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v sebe základné pravdy viery, a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi » ÍLG 65).
Posolstvo posilňujúce NADEJ
Na mariánskej medaile vidíme dve srdcia. Ježišovo srdce je opletené iŕním. Doň vsadený kríž je oplctcný plameňom lásky. — Láska Kristovho srdca je základom našej nádeje. Pre zásluhy Kristovej lásky môžeme dúfať, že obsiahneme večný život a všetky pomocné milosti k tomu potrebné. To¬to je náplň kresťanskej nádeje.
Máriino srdce je prebodnuté mečom. Ona « trpiac spolu so svojím umierajúcim Synom na kríži, spolupracovala na Spasiteľovom diele celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby rak obnovila nadprirodzený život duší. Práve preto je našou matkou v nadprirodzenom poriadku » (LG 61).
Na druhej strane medaily je oslávená Panna s roztvo¬reným náručím. 7. jej rúk vychádzajú lúče milostí, ktorý¬mi chce zaplavil svet. « Materstvo Panny Márie v poriadku milosti trvá neprestajne... až kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí ne¬prestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohoná¬sobným orodovaním aj naďalej nám získava dar vecného spasenia. S materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna. čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebez¬pečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti » ÍLG (>2).
Panna Mária nás upozornila na túto svoju materinskú starostlivosť a povedala sv. Kataríne Labouré: « Všetci, ktorí budú nosiť túto medailu, dostanú hojné milosti. »
S kresťanskou nádejou teda opakujme modlitbu dôvery, ako je napísan í na medaile: « Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame. »
Posolstvo napomáhajúce LÁSKU
Bez lásky k Bohu a k blížnemu ľudský život je prázdny, je nanič. Láskou k Bohu zahoríme, ak si uvedomínc jeho lásku k nám. Pohľad na mariánsku medailu nás upozorňuje na túto lásku, hovorí nám o nej. Veď Kristovo srdce a kríž sú najvýrečnejšími dôkazmi tejto lásky. Bc-z nej by sme boli dodnes všetci v smrti v dôsledku dedičného hriechu. Kristovou láskou, ktorá ho priviedla až po smrť na kríži, nám bol vrátený život.
Milujúce Kristovo Srdce je s nami v Ľucharistii. Preto Panna Mária nás vyzýva: « Prichádzajte často k oltáru, tam obsiahnete hojné milosti! » Spievajme životom sloven¬skú chrámovú pieseň: «Sem srdce k Srdcu dones, by vzbíklo plameňom... »
Božia láska sa nedala odradiť od svojho plánu spásy nevernosťou dvanástich kmeňov izraelských prvého vyvole-ného národa; zažala dvanásť nových hviezd — 12 apoštolov ktorí značia začiatok nového vyvoleného národa — Bo¬žieho ľudu — Cirkvi. V nej sa zhromažďujú Božie deti bratia v Kristu. « Pozrite, akú veľkú lásku nám daro¬val Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. » ( 1 Jn 3,1). V tejto novej veľkej rodine je potrebné, aby pa¬novala láska. Ako Panna Mária chce lúčami svojich milostí zaplaviť celý svet, tak aj my sa máme zaujímať o celý svet a nemyslieť len na seba. Ak je skutkom lásky dať blížnemu skyvu chleba, je skutkom lásky aj dopomôcť mu k väčšiemu duchovnému dobru. — Tak aj rozširovanie mariánskej me¬daily je dôkazom lásky k blížnemu. Je známe, ako naši trpiaci bratia radi prijímajú medailu ako výraz nášho záuj¬mu. nášho súcitu a našej všestrannej snahy im pomôcť. Skláňajme sa k svetu ozaj Máriiným srdcom. Tak to od nás žiada i Koncil: « Panna Mária bola vo svojom živote vzorom tej materinskej lásky, ktorou sa majú dať preniknúť všetci, čo spolupracujú s Cirkvou na jej apoštolskom poslaní pri preporodzovaní ľudí» (LG 65).
MODLITBA k Panne Márii zázračnej medaily
Panna Mária zázračnej medaily, ty si sa zjavila sv. Kata¬ríne ako sprostredkovateľka milostí. Vypočuj teda moju naliehavú prosbu.
Do tvojich materinských rúk vkladám všetky svoje úmysly, duchovné a hmotné záujmy. Osmeľujem sa zveriť tvojej materinskej dobrote aj túto moju zvláštnu žiadosť
. Dobrá Matka, prednes ju, pokorne prosím.
svojmu božskému Synovi. Ak sa neprotiví jeho vôli a slúži mi k duchovnému dobru, vypros mi ju.
Pozdvihni teda. mocná Panna, svoje prosiace ruky najprv k Pánovi, potom ich vystri ku mne a zošli na mňa lúče svojich milostí, aby s;i pri ich teple a svetle moja duša očisti¬la. aby nelipla na pozemských veciach a kráčala za tebou až do dňa, keď sa stretneme v nebeskej sláve. Amen.
Pozdravujeme ťa. presvätá Panna. Ty si živý vzor putu-júcej Cirkvi; vedieš nás do Božieho kráľovstva.
Ožiar naše srdcia svetlom tvojho Nepoškvrneného po¬čatia, aby sine sa oslobodili od hriechu a dôstojne žili ako svätý Boží ľud, ohlasujúc veľkosť Božej dobroty.
Nepoškvrnená Panna, ty si nechcela na tomto svete nič iné, než slúžiť Pánovi. Nauč nás žiť v dôvernosti s Bohom a v bratskom porozumení s ľuďmi, ako to od nás žiada sviatostná milosť krstu. Vypros nám, aby sme boli silní vo viere, radostní v nádeji a horliví v bratskej láske. Nech sme každý deň vernými svedkami evanjelia, ktoic nám ohlásil tvoj Syn, náš Pán, Ježiš Kristus. Amen.
MATKA USTAVIČNEJ POMOCI
Príklad na povzbudenie.
{Stalo sa na Slovensku v nedávnej minulosti).
V rodine zomrela marka. Asi po roku jej dcéra robila |X>riadok v matkinej izbe. Našla pritom malú knižočku pí¬sanú rukou. Bolo to písmo jej najmladšieho brata. Spome¬nula si, že viac ako pred štyridsiatimi rokmi, keď brat začal chodiť do gymnázia, matka ho raz poprosila: « Syn môj, pozri, moja modlitebná knižočka s modlitbami k Matke ustavičnej pomoci je už celá zodratá, veď je ešte po mojej mame. Písací stroj nemáme, ale ty máš pekný rukopis. Urob mi radosť a prepíš mi ju. Bude to veľká pamiatka od teba. Budem sa z nej každý deň za teba modliť. »
Najmladší syn celú knižočku naozaj krasopisne prepísal, ba ozdobil ju aj priliehavou kresbou. Keď ju odovzdával matke, usmiala sa a v oku sa jej zaligotala slza. Povedala mu: « Panna Mária ti to nikdv nezabudne. Ale ani ja. Ja si do knižky sama dopíšem modlitbu za teba. >»
Keď dcéra držala knižočku v rukách, bolo jej veľmi proti vôli zahodiť ju do jxx:e alebo dať do zberu. Zabalila ju a poslala poštou najmladšiemu bratovi. Myslela si: azda mu to bude milé. Nepripísala nič.
Keď asi o rok pripadlo druhé výročie matkinej smrti, najmladší brat aj s manželkou prišli na hrob matky a potom sa zastavili u sestry, ktorá poslala knižočku. Švagriná si ju odrazu zavolala do susednej i/bv a zdôverila sa jej: « Vieš, čo sa u nás odohralo? Tvoj brat, môj manžel, sa chcel so mnou minulého roku rozviesť. Nechcela som (i o lom hovo¬riť. Už dlhší čas som vtedy uňho pozorovala, že nie je mi verný. Skontrolovali si to aj naši synovia, z ktorých dvaja sú už ženatí a jeden je ešte slobodný. Ja som už pre man¬žela neznačila nič. Chlapci ho prosili, aby už aspoň im ne¬robil hanbu a prestal s tou ženou chodiť. No on si nedal povedať, tým viac, že mal vysokú funkciu. Istého dňa nám povedal, že rozvodový súd bude vtedy a vtedv, ale že on odchádza <xl nás už dnes. Bolo to v piatok popoludní. Kufre mal už zbalené. Najmladší syn bo! z toho ako bez seba. Manžel si obliekol už aj kabát a bol už takmer pri dverách, keď odrazu zazvonil poštár. Syn prevzal list vo väčšej obálke. Bol adresovaný na manžela. Chlapec mu ho podal so slovami: 'Ešte si vezmi poslednú jx>štu v našom dome/ Manžel si sadol, otvoril obálku a začal čítať. Naraz sa mu začali dolu tvárou kotúľať slzy. Mysleli sme, že mu asi píše tá druhá žena a oznamuje mu nejaké sklamanie. Vstal :t potichu povedal: 'Rozbaľte kufre, nejdem nikde!’ Odišiel do izby bez ďalšieho slova.
Na druhý deň odcestoval sám, bez kufrov. Vrátil sa ako vymenený, s úsmevom prišiel rovno ku mne a poprosil ma, aby som mu odpustila. Povedal mi: ’Bol som tam a tam na spovedi. Odpusť mi, klamal som vás všetkých. Ale odteraz nikdy viac. Som tvoj už navždy.’
Odvtedy všetci traja, otec, matka aj syn, chodia občas do toho ďalekého chrámu, kde sa manžel stretol s Bohom a cez neho so svojou rodinou. Na jeho obrátenie mala vplyv nielen knižočka, ktorú kedysi vlastnoručne prepísal, ale ešte viac vlastnoručne pripísaná modlitba jeho matky. Znela takto:
Matka ustavičnej pomoci, zverujem ti svojho syna, ktorý mi túto knižočku prepísal. Chráň ho, aby nczblúdil. A keby sa niekedy vzdialil, ty mu buď matkou prvej pomoci. Vráť ho Bohu a vráť ho ľuďom, ktorým patrí. Prosím ťa pre neho o milosť spásy, lebo nič väčšie a nič drahšie nad večnú spásu neviem mu prosiť. Buď mu ty dobrotivou matkou, keď mňa už nebude. Amen. »
V tom vstúpil do izby aj manžel a povedal svojej sestre: « Hej, sestra moja, tak to bolo. Naša mama sa vedela modliť za svoje deti. Len teraz viem, čo znamená sila matkinej modlitby. Vyše štyridsať rokov sa za mňa modlila, vari to mohla Panna Mária nevypočuť? »
Z dejín obrazu Matky ustavičnej Pomoci.
Keď sa uberáme od Hlavnej mariánskej baziliky Panny Márie v Ríme (S. Maria Maggiore), nazývanej Snežnej, k Lateránskcj bazilike ulicou Via Merulana, dostaneme sa ku kostolu svätého Alfonza s kláštorom redemptoristov. Keď vojdeme do kostola, upúta nás hlavný oltár, na ktorom je starodávny obraz Panny Márie Matky ustavičnej pomoci, známy a uctievaný na celom svete.
Obraz nie veľký je namaľovaný na dreve v gréckom štýle. Hlavu Matky Božej pokrýva tmavomodrý závoj, splývajúci na plecia. Nad čelom žiari výrazná hviezda, znak, že Panna Mária je Božou matkou. Závoj ako aj červený odev |xxl ním sú podľa starodávneho spôsobu zdobené zla¬tými čiarami. Na ľavej ruke drží Božia Rodička Ježiška. Jeho šaty sú zelené a pláštik tmavožltý. Božie Dieťa sa ustrašene túli ku svojej Matke a díva sa hore, kde vidieť dvoch anjelov, prinášajúcich znaky mučenia. V prudkom ľaknutí sa mu zošmykla z nožičkv sandálka.
C o znamená tento obraz? Grécke písmená pri hlavách značia akoby druhé zvestovanie. Archanjeli Michal a Gabriel
ukazujú Božskému Dieťaťu, čo ho v živote čaká, a Svätej Panne oznamujú, že bude Matkou bolestnou. Matka Božia hľadí z obrazu s hlbokým smútkom. Z veľkých pootvore¬ných očí akoby kanuli slzy a ústa sa k nám prihovárali: « Deti, hľaďte, ako vás milujem! Pre vašu spásu obetujem na smrť svoje jediné Dieťa. Dôverujte mi! Som Matkou ustavičnej pomoci! »
Dejiny obrazu sú veľmi pestré. Vznikol asi v dobe kri-žiackych výprav, keď v kresťanskom svete svätý František a jeho rád šíril pobožnosť k Ukrižovanému Spasiteľovi a jeho Bolestnej Matke. Odborníci ho považujú za dielo vý¬borného a zbožného maliara asi z 1 3. storočia. Na sklonku 15. storočia — í ako hovorí starý pergamenový záznam z r. 1500), bol obraz uctievaný na ostrove Kréta a už vtedy bol známy zázrakmi. Ktoréhosi dňa nejaký kupec odniesol posvätný obraz, skryl ho medzi svoje zbožie a plavil sa do Talianska.
Obraz však nemal zostať v rodine súkromníka, ale mal byť vystavený verejnej úcte. Podľa tradície Panna Mária zjavila jednému dievčaťu: « 'Želám si, aby môj obraz bol vystavený medzi chrámom Márie Snežnej a svätého Jána v Lateráne. » Medzi týmito dvoma bazilikami stál na eskvi línskom pahorku kostolík svätého Matúša. Sem preniesli obraz dňa 27. marca 1499 v slávnostnom sprievode a po celé iri storočia tu bola uctievaná Mária ako Matka ustavič¬nej |M)inoci.
Zachovali sa hodnoverné správy vážených autorov o lom. že lx»l v lejto dobe preslávený mnohými zázrakmi.
Počas francúzskej revolúcie bol kostol svätého Matúša (t 1789) /rúcaný Napoleonovým vojskom. Strážcovia mi¬lostného obra/u, augustiniánski mnísi, ho zachránili a od stahovali sa s ním do kláštora Pannv Márie, zvaného « in Posterula ». Tam ho umiestnili vo svojej domácej kaplnke. Obávali %a ho totiž vystaviť v tých nepokojných časoch verejnej úcte.
Roky sa míňali a strážcovia milostného obrazu vymierali.
V roku 1853 zomrel posledný z nich, slepý brat Augustín Orsetti, a na obraz Matky ustavičnej pomoci sa celkom za-budlo.
Dva roky po smrti brata Orscttiho sa usadili v Ríme duchovní synovia svätého Alfonza de Liguori, redempto- risti. Božím riadením prišli na miesta, kde stával kedysi sta-roslávny chrám a kláštor svätého Matúša, a na jeho tros¬kách si vybudovali kláštor a pri ňom kostol svätého Alfonza.
Po niekoľkých rokoch našiel jeden z Otcov redcmpto- ristov v kláštornom archíve zaujímavé správy o zbúranom kostole svätého Matúša a o milostnom obraze. Rozprával medzi spolubratmi, čo sa dozvedel /o starých zápisov. Vtedy jelen z kňazov. Páter Marchi, sa ozval: « Viem. kde ten obraz asi je. V mladosti som ho často vídaval. Ako študent som často navštevoval slepého brata Orsettiho a on ma ne¬raz zaviedol do kláštornej kaplnky, ukazoval na oltár a hovorieval: « Michal, dobre sa dívaj na ten obraz! !e to obraz Matky ustavičnej pomoci. Kedysi býval v kostole svä¬tého Matúša veľmi uctievaný a stávali sa pri ňom mnohé zázraky. Toto je ten istý obraz. Dobre si to zapamätaj! * Takto sa redemptoristi dozvedeli o milostnom obraze, ale vtedy ešte nikto z nich nevedel, že si Panna Mária želala, aby jej obraz bol uctievaný v chráme « medzi bazilikou Panny Márie Snežnej a svätého Jána v Lateráne ». teda v ich novom kostole.
Až február v roku 1863 vniesol nové svetlo. Jezuita Páter Blosi mal kázeň o Panne Márii. Medzi iným povedal aj to. čo sa dočítal o starobylom obraze Matky ustavičnej pomoci, ktorý rímski veriaci kedvsi veľmi uctievali. Spo¬menul aj to. že v búrlivých rokoch sa obraz niekde stratil, takže už asi sedemdesiat rokov sa o ňom nič nevie. Kazateľ sa zmienil aj o želaní Božej Rodičky, čo sa týka miesta a dodal: « Daj, Bože, aby tu medzi poslucháčmi bol niekto, kto by o onom obraze vedel a povedal jeho strážcom, kde a
ako chce byť Panna Mária ustavičnej pomoci uctievaná. Kto vie, či nájdenie obrazu nie je v Božích plánoch práve teraz? »
Kázeň vzbudila v celom meste veľký záujem o obraz. Teraz už Otcovia redemptoristi boli nacistom. Žiadali pria¬mo Svätého Otca Pia IX., aby obraz Matky ustavičnej po¬moci bol znova verejne uctievaný.
Na výslovné želanie Svätého Otca obraz bol prenesený z kaplnky augustiniánov na miesto pôvodnej úcty 26. apríla 1866. '
23. júna r. 1867 bol obraz Panny Márie Marky usta¬vičnej pomoci slávnostne korunovaný. Pamiatka tejto ko¬runovácie sa obnovuje každoročne v nedeľu pred sviatkom svätého Jána Krstiteľa í24. júna).
Niet obdobného prípadu, že by sa úcta niektorého mariánskeho obrazu tak rozšírila po celom svete akt) práve úcta obrazu Matky ustavičnej pomoci.
V roku 1869 sa zišlo na cirkevnom vatikánskom sneme 750 biskupov a sídlo Matky ustavičnej pomoci bolo miestom dialógu o neomylnosti pápeža. Nejeden biskup tu spoznal milostný obraz Matky Božej a odniesol si ho aj pre svojich veriacich. Tak slávny mohučský biskup Ketteler ho v roku 1870 vystavil vo svojej katedrále a vydal aj pastierskv list, ktorým povzbudzoval svoje ovečkv k úcte a zasväteniu sa Matke ustavičnej pomoci. Anglický biskup Lacy tiež zasvä- lil Matke ustavičnej pomoci svoju diecézu, keď ho uzdra¬vila po deväťročnej chorobe. Lvovský arcibiskup Twar- dowski postavil na jej počesť chrám a vvdal modlitebnú knižku.
Pre zaujímavosť uvádzame, že vo Francúzsku už v roku 1902 bol tento obraz vo 12.000 svätyniach. Ich o krásna mozaika sa skvie v Montmartrc, v národnej svätvni. V Anglicku. Belgicku. írsku je najrozšírenejším mariánskvm obrazom. Mnohými zázrakmi sa preslávil jej obraz v I.iver- poole. N;ulhcrnc anglikánske katedrály v Leedsc a Middels- bourghu sú tiež zasvätené tejto mocnej Orodovníčke. Ba aj v niektorých protestantských chrámoch sa mu dostáva dô-stojnej úcty.
Kongregácia redemptoristov sama zasvätila svojej moc¬nej Ochrankyni vyše 50 kláštorných kostolov.
Ctiteľmi Matky ustavičnej pomoci boli a sú mnohí cir¬kevní hodnostári. Osobitne ju uctieval pápež Pius IX. a ako prvý zapísal svoje meno do knihy rímskeho bratstva Matky ustavičnej pomoci. Jeho veľkou radosťou bolo po¬žehnávať jej obrazy posielané do celého sveta. Lev XIII. mal jej obraz na svojom pracovnom stole a pred ním skla¬dal svoje okružné listy. A pápež Pius X. obdaril odpustkami mollitbu: « Matka ustavičnej pomoci, oroduj za nás! »
Na Slovensku šírili úctu k Matke ustavičnej pomoci hlavne synovia svätého Alfonza — redemptoristi. Svoje prvé misie konali Otcovia redemptoristi u nás 16. októbra 1874 v Rajci pri Žiline. Prichádzali k nám veriaci aj zo susednej Moravy.
Pre slovenských katolíkov je potešiteľná skutočnosť, že v pravoslávnej cirkvi je uctievaný obraz, veľmi podobný nášmu obrazu Matky ustavičnej pomoci. Rusi bo nazývajú Bohorodičkou Strastnou (bolestnou).
Pobožnosť k Matke ustavičnej pomoci.
Zásvä/ná modlitba k Matke ustavičnej pomoci
Najsvätejšia Panna Mária, ty si sa chcela nazvvať Mat¬kou ustavičnej pomoci, aby sme nikdy neprestali v teba dôverovať.
Vrúcne ťa prosím, prijmi aj mňa medzi svojich slu-žobníkov a služobníčky. Zasväcujem ti svoj rozum, aby som stále pamätali a) na lásku, ktorej si hodná; zasväcujem ti svoj jazyk, aby som chválili a) tvoje čnosti a rozširoval(a) úctu k tebe; zasväcujem ti svoje srdce, aby som po Bohu teba najviac milovali a).
Vznešená Kráľovná, chcem ti verne slúžiť; skry ma pod svoj ochranný plášť, pomáhaj mi vo všetkých potrebách tela
i duše, ale najmä v ťažkej hodine smrti.
ó Matka ustavičnej pomoci, viem. že ma viac miluješ, než ja môžem milovať seba. Buď preto mojou Matkou a Partou! Vládni a rozhoduj nad všetkým, čo som a čo mám! Nakladaj so mnou a so všetkým, čo je moje. ako sa ti páči!
Ó Matka moja, vypros mi požehnanie u Boha. Priho¬váraj sa za mňa vo chvíľach mojej ľudskej slabosti, aby som ti zachovalí a) vernosť a raz v nebi ťa naveky chválil(a), milovali a) a ďakoval(a) ti. Amen.
Deviatnik k Matke ustavičnej pomoci
Deväťdňové pobožnosti, čiže deviatniky, sú najlepším spôsobom, ako si vyprosiť pomoc Panny Márie. Keď ju chceš konať, či už doma alebo v kostole, pokľakni po deväť dní pred obrazom Matky ustavičnej pomoci a modli sa vrúcne a s dôverou túto modlitbu:
O najsvätejšia Panna Mária, do tvojich rúk vložil Boh |M>klady »vojich milostí a svojho zľutovania. Ustanovil ťa /a našu M ti t k 11 a orodovníčku. Utiekam sa k tebe ylnv( á) dô-very v tvoju materinskú lásku a ustavičnú pomoc a prosím ťa o milosť, aby som vždy žil(a) podľa BoŽcj vôle a tvojho príkladu. Do tvojich rúk skladám svoje srdce, svoje každo-denné shirosti, ale najmä túto svoju prosbu... S dôverou očakávam, ma vypočuješ, Matka moja najmilšia, a preto ťa zlx>žno pozdravujem: Zdravas Mária...
Modlime »a: Prosíme, Pane, na príhovor svojej pa¬nenskej Mal k v Márie osloboď nás od všetkej biedv a strasti a ochráň iiils, |*okorne kľačiacich pred tvojou tvárou, vo
svojej dobrote od všetkých nebezpečenstiev skrze Krista nášho Pána. Amen.
Ak jc ti to i no žne, účastni sa po tieto dni na svätej omši a pristúp k svätému prijímaniu a cez deň často obetuj svoje práce a bolesti Bohu a pros o pomoc Pannu Máriu.
LITÁNIE K MATKE USTAVIČNEJ POMOCI
Len pre súkromnú pobožnosť
Pane, zmiluj sa nad nami!
Kriste, zmiluj sa nad nami!
Pane, zmiluj sa nad nami!
Kriste, uslyš nás!
Kriste, vyslyš nás!
Otče z nebies, Bože,
Synu, Vykupiteľ sveta. Bože,
Duchu Svätý. Bože,
Svätá Trojica, jeden Bože.
Svätá Mária,
Svätá Božia Rodička,
Svätá Panna bez poškvrny dedič-ného hriechu počatá.
My úbohí hriešnici voláme k tebe.
Aby sme Boha, najvyššie dobro, z celého srdca milovali.
Aby sme Pánu Ježišovi, tvojmu Božskému Synovi, boli vo všetkom podobní,
Aby sme teba, najblahoslavenejšia Panna, nežne a vrúcne milovali,
Aby sme hriech, toto jediné zlo, mali v nenávisti.
Aby sme často na posledne veci mysleli.
Aby sme často sväté sviatosti hodne prijímali.
Aby sme sa blízkych príležitostí ku hriechu všemožne varovali,
Aby sme ani v jeden deň svojho života modlitbu nezanedbali,
Aby sme sa najmä v pokušení modlili.
Aby sme nepriateľom odpustili a všetkým ľuďom dobré žičili,
Aby sme s pokáním zo dňa na deň neodkladali,
Aby sme na odstránení zlých zvy-kov horlivo pracovali,
Aby sme v Božej milosti žili a zomreli.
Vo všetkých potrebách duše i tela.
V chorobách a bolestiach.
V chudobe a núdzi,
V prenasledovaní a opustenosti.
V súženiach a trápeniach,
V časexh nepokojov a nákazlivých chorôb,
V diabolských pokušeniach,
V pokušeniach zlého sveta,
V pokušení proti svätej čistote,
V' boji proti zlým náklonnostiam,
V každom nebezpečenstve hrie¬chu,
Keď dôjdeme na koniec pozem-ského života,
Ó Mária pomôž nám!
« — »
« — »
« — *
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — *
« — »
« — »
Keď budeme ležať na smrteľnej posteli,
Keď myšlienka na blížiacu sa smrť bude nás napínať strachom.
Keď nás bude v rozhodujúcej ho-dine diabol pokúšať k zúfalstvu, Keď nám kňaz dá posledné rozhre-šenie a udelí nám sviatostné poma-zanie
Keď príbuzní a priatelia pri našej posteli budú s plačom stáť a za nás sa modliť.
Keď náš zrak zhasne a srdce nám prestane biť,
Keď budeme svoju dušu odovzdá-vať do rúk Stvoriteľa,
Keď sa naša úbohá duša objaví pred Božským Sudcom.
Keď budeme musieť v očistco- vých mukách trpieť a túžiť po hľadení na Boha.
Baránok Boží, ty snímaš hriechv sveta,
Baránok Boží, ty snímaš hriechv sveta.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta,
Kriste, uslyš nás!
Kriste, vyslyš nás!
— Oroduj sa nás svätá Božia Ro-dička,
— aby sme boli hodni prisľúbení Kristových.
O Mária pomôž nám! « — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — »
« — » odpusť nám. Pane! vyslyš nás. Pane! zmiluj sa nad nami!
Modlime sa: Pane Ježišu Krisie, ty si nám svoju Ro¬dičku. Pannu Máriu, ktorej pamätný obraz uctievame, dal za matku, ochotnú vždy pomáhať; daj, aby sme s jej mate¬rinskou pomocou, o ktorú ju stále prosíme, dosiahli hojné ovocie tvojho vykúpenia. Lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
(Pieseň K nebesiam dnes zaleť pieseň).
ll>' ľamže, 62. Cirkev aj vo svojej modlitbe uznáva a oslavuje Máriinu «materskú funkciu», funkciu «príhovoru a odpustenia, prosby a milosti, zmierenia a pokoja » (porov. prcfáciu omše o bla¬hoslavenej Panne Márii, matky a prostrcdníéky milosti, v Collc-ctin Missarum Je licata Maria Virgjne, cd. typ. 1987. I. 120).
IOt’ Tamže, 62.
I am/c, 62. Porov. Svätý Ján Damascénsky. Hom. in Dórmi t io*
Máriu pohrúženú do jasu Synovej slávy: In Dominiea inira <n! Assumptioms Sermo, 5: S. Bernardi Opera, V. 1968. 265 n ,,w Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 5 i.
111 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen (¡euftum, 51* Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium. 59,
Hl
,JU Porov. Svätý Ambróz, De Insliíutione Virginis. XIV. 88-89: PL 16. 341; Svätý Augustín. Sermo 215, 4: PL 38. 1074; P Sancta Virzimtiitc, II, 2; V, 5; VI. 6: PL 40. 397; 398 n.; Sermo 191. II. 3: PL 38, 1010 n.
121 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Ln/./e.i (i-nlium, 65.
132 Tamže, 64.
111 Tamže. 64.
126 Porov. dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dct Vcrbunt, 8; Svätý Bonaventura, Comment. in Evafig. Lucae, Ad Claras Aquas, VII, 53, n. 40; 68, n. 40.
128 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Ijwien (¡ťH/itim, 63.
129 Porov. tamže, 63.
133 Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete (¡authum eí s pes, 22.
141 Pórov, encyklika ľulgens corona <8. september 1953) AAS 43 (1953) 577-592. Pius X. encyklikou Ad diem illum (2. íebniiír 1^04), pri príležitosti 50. výročia dogmatickej definície o Ncjm» äkvrnenom počatí blahoslavenej Panny Márie vyhlásil mimoriadni jubileum na dakoľko mesiacov. Pii X P. Aí. Acta I, 147-166.
542 Pórov, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen CentiuM 66 í./
141 Porov. Svätý Ľudovít Mária Gripiion i Montfortu, Tratlé de la vraie dévotion ď la sainte Vierge. K tomuto svätému možno prá¬vom priradiť postavu svätého Alfonza dc’ Liguori. Na tento rok pripadá dvojsté výročie jeho smrti. Pórov, z jeho diel Le glórie di Maria.
VŠETKO : O PANNE MÁRII
Učení sv. Antonína Paduánského o Panne Marii
Zvyk zasvětit sobotu památce Panny Marie, který pochází pravděpodobně již z karolínského období, avšak rozšířil se až od 11. století, je vzpomínán v Kázáních sv. Antonína nejméně na jednom místě. Tato zmínka je však velmi důležitá. Ve velikonočním kázání v souvislosti se zmínkou o Máří Magdaléně a o jiných galilejských ženách, které byly svědky Ježíšova umučení, sv. Antonín hovoří:
Avšak Panna Marie, když uložili jejího syna Ježíše do hrobu, se z toho místa nevzdálila, jak někteří tvrdí, ale zůstala tam po celý čas, aby bděla v slzách, dokud ho jako první neviděla vstát. Proto věřící slaví na její počest sobotní den
Antonínova zmínka není zajímavá pouze upomínkou na skutečnost, která byla již pevně zakořeněná, jako spíše jasným vysvětlením jejího duchovního významu. Mariánská sobota je týdenní památkou na bdící víru svaté Panny Marie uprostřed Velikonočního třídení, a tím se stává vynikající přípravou na den Vzkříšeného.
Panna Maria - zářivá duha (sv. Antonín Paduánský)
.......................................................................................................................................................................
Neposkvrněné početí Panny Marie je - vedle Mariina Božího mateřství, ustavičného panenství a nanebevzetí - jedním ze čtyř mariologických dogmat. Za dogma bylo slavnostně vyhlášeno 8. prosince 1854 papežem Piem IX. Jaké jsou jeho teologické základy, nám osvětluje text polského dogmatického teologa, služebníka Božího Wincentyho Granata (1900-1979). http://revue.theofil.cz/revue-clanek.php?clanek=1694
Sv. Irenej píše takto: „Jako ona (Eva), která měla muže, ale ještě byla panna, neposlušností se stala pro sebe i pro celý lidský rod příčinou smrti, tak Maria, která měla určeného muže, a přece byla panna, stala se sobě i celému lidskému rodu příčinou spásy."
Protiklad Marie a Evy nacházíme u Tertuliána: „Eva uvěřila hadovi, Maria uvěřila Gabrielovi. Co ona vírou zavinila - to Maria vírou napravila."
Z uvedených srovnání Marie s Evou před hříchem a z protikladu hříchu Evy a svatosti Marie snadno vyvodíme závěr, že starověké křesťanské tradici byla cizí myšlenka o jakémkoliv hříchu Marie.
Církevní otcové a spisovatelé připisují Marii takové vlastnosti, že stav hříchu v její duši je zcela vyloučen. Již v citovaných textech byla řeč o Mariiných vlastnostech, když byla srovnávána s Evou; nezávisle na tom je blahoslavená Panna Maria nazývána čistou, svatou, bez poskvrny, bez hříchu, vyvýšenou nad anděly. Sv. Efrém nazývá Marii nejkrásnější a neposkvrněnou a soudí, že jen ona a Kristus byli zcela bez poskvrny hříchu. Sv. Ambrož se vyjadřuje o blahoslavené Panně Marii, že je ušetřena každé poskvrny hříchu (ab omni integra labe peccati). Vlastnosti blahoslavené Panny Marie, jako naší prostřednice, tak často uváděné církevními otci a spisovateli, rovněž vylučují závislost Marie na satanovi v kterémkoli okamžiku.
Vyjádřením všeobecné víry církve, schválené učitelským úřadem, je svátek Neposkvrněného Početí Panny Marie. V řecké církvi tento svátek existoval již v VII. století, jak o tom svědčí hymnus složený Ondřejem z Kréty (+ 720) na slavnost Početí blahoslavené Panny Marie. Ondřej z Kréty říká, že sám Spasitel dal svou neposkvrněnou matku svaté Anně.
V západní církvi je tento svátek znám v IX. století v různých církevních provinciích, jako např. na Sicílii, v Irsku, v Normandii. V celé západní církvi se svátek rozšiřuje ve XII. a XIII. století a nepřetržitě trvá dodnes.
Předmětem svátku není posvěcení Marie, tj. její osvobození od dědičného hříchu před narozením, ale početí bez hříchu, neboť v textech a modlitbách spojených s tímto svátkem není zmínky o vysvobození Marie z poskvrny hříchu, ale o její počáteční svatosti.
Papež Sixtus IV., odvolávaje se (v konstituci „Grave nimis" z roku 1483) na skutečnost, že římská církev slavně koná svátek Neposkvrněného Početí Panny Marie, zakazuje nazývat hříšníky nebo bludaře ty, kteří zastávají názor, že blahoslavená Panna Maria byla počata bez poskvrny dědičného hříchu (absque originalis peccati macula).
Z toho je zřejmé, že obsahem svátku Neposkvrněného Početí nebylo pozdější posvěcení Marie z dědičného hříchu přijatého při početí, ale její početí bez hříchu.
V době, kdy bylo vyhlášeno dogma neposkvrněného početí, již předtím celá církev, v níž žije neomylný Kristus, věřila, že blahoslavená Panna Maria byla počata bez poskvrny dědičného hříchu.
Víra v neposkvrněné početí, opírající se o dogma Božího mateřství blahoslavené Panny Marie, hlásaná církevními otci a spisovateli v jejich učení o naprosté bezhříšnosti a svatosti Marie, byla a je věřícími vyznávána o slavnostech ke cti Neposkvrněného Početí; přes spekulativní obtíže vyslovované středověkými teology, nebylo možno tuto víru vyvrátit, třebaže tehdy podlehla určitému zatemnění. Nejvyšší církevní úřad dospěl k přesvědčení, že pravdu o neposkvrněném početí zjevil sám Bůh, a slavnostně to vyhlásil ústy papeže Pia IX. v r. 1854.
V učení o neposkvrněném početí blahoslavené Panny Marie můžeme pozorovat klasický příklad vývoje dogmatu. Písmo svaté nám podalo základní pravdu o Božím mateřství Marie a o její svatosti; v křesťanském starověku se mnoho církevních otců a spisovatelů vyslovilo, že Maria byla zcela bez hříchu a svatá, třebaže se také setkáváme výroky, že jen Kristus byl bez hříchu a že tělo Marie bylo tělem hříchu. Ve středověku sv. Bernard v listu kanovníkům z Lyonu tvrdil, že neoprávněně zavádějí svátek Neposkvrněného Početí, protože jenom Kristus je zcela bez hříchu. Sv. Bonaventura považuje za jistější názor, že Maria nesla skvrnu dědičného hříchu. Sv. Tomáš Akvinský soudí, že kdyby Maria nenesla dědičný hřích, snižovalo by to důstojnost Krista, všeobecného Vykupitele.
Ve prospěch učení o neposkvrněném početí se vyslovil Duns Scotus a všichni jeho stoupenci ve františkánské škole; zastávali pravdu o Kristu, všeobecném Vykupiteli, zároveň však dokázali, že Maria byla vykoupena zvláštním způsobem, tj. uchráněna poskvrny dědičného hříchu.
V církevních dokumentech vystupuje stále jasnější uvědomování si dogmatu.
IV. lateránská synoda (r. 649) v prohlášení ustavičného panenství blahoslavené Panny Marie se rovněž vyslovila o Marii, že je neposkvrněná (immaculata), což lze chápat v tom smyslu, že je počata bez hříchu.
V konstituci Sixta IV. Cum pareexcelsa (r. 1476) nacházíme jasně: „podivuhodné početí neposkvrněné Panny" (immaculatae Virginis mira conceptio), a v konstituci Grave nimis (r. 1483) se praví, že římská církev slaví svátek Početí blahoslavené Panny Marie, a proto přísně zavrhuje ty, kteří tvrdí, že všichni, kdo učí o neposkvrněném početí Boží Rodičky (immaculatam Dei Genitricem absque originalis peccati macula fuisse conceptam), smrtelně hřeší a jsou bludaři. Konstituce také kárá ty, kteří odsuzují opačný názor, protože církev tuto otázku ještě nerozřešila.
Tridentský koncil slavnostně prohlašuje, že do dekretu o dědičném hříchu nelze zahrnout „blahoslavenou a neposkvrněnou Pannu Boží Rodičku".
Církev odsuzuje Bajův blud, že všichni kromě Krista jsou zrozeni z dědičného hříchu, a v bule Alexandra VII. Sollicitudo omnium Ecclesiarum (r. 1661) máme již potvrzení o téměř všeobecné víře církve v neposkvrněné početí blahoslavené Panny Marie, tj. že Maria v prvním okamžiku svého početí a spojení duše s tělem byla zvláštní Boží milostí a výsadou uchráněna poskvrny dědičného hříchu s ohledem na Kristovy zásluhy.
Slavnostní prohlášení dogmatu o neposkvrněném početí blahoslavené Panny Marie Piem IX. v bule Ineffabilis Deus v r. 1854 zní takto:
„Prohlašujeme, že je Bohem zjeveno, a proto musí být trvale a pevně přijato učení, které tvrdí, že blahoslavená Panna Maria byla v prvním okamžiku svého početí uchráněna každé poskvrny dědičného hříchu zvláštní milostí a výsadou všemohoucího Boha s ohledem na zásluhy Ježíše Krista, Spasitele lidského rodu."
O neposkvrněném početí blahoslavené Panny Marie učí i II. vatikánský koncil (Lumen gentium, 59).
Výklad obsahu dogmatu
Když bula mluví o první chvíli Mariina početí, je to třeba chápat ve smyslu spojení rozumné, Bohem stvořené duše s tělem, není tedy řešena otázka času stvoření této duše.
„Byla uchráněna", tedy měla, jako každý jiný člověk, rodící se přirozeným způsobem, podléhat skvrně dědičného hříchu. Teologové mluví o „povinnosti hříchu" (debitum peccati) a uvažují jen o tom, zda to byla „povinnost vzdálená" (debitum remotum), nebo „blízká" (proximum).
„Každé poskvrny dědičného hříchu", v každém hříchu totiž je skvrna hříchu způsobena nedostatkem milosti posvěcující (reatus culpae) a kromě toho důsledky spáchaného zla a mezi jinými podrobení různým trestům (reatus poenae).
Podle četných teologů spočívá podstata dědičného hříchu v nedostatku milosti posvěcující (habitus privativus), v nedostatku, který přivedl na lidský rod Adamův hřích; dědičný hřích tedy není ve své podstatě něčím pozitivním, v tom případě by totiž Bůh stvořil duši jako zlou, a to se neshoduje s dobrotou Stvořitele. Duše blahoslavené Matky se od jiných lišila tím, že ji Bůh stvořil ve stavu milosti posvěcující, a stejně tak ji uchránil (jak uvidíme níže) od některých důsledků dědičného hříchu, a proto všechno, co lze nazvat poskvrnou dědičného hříchu, bylo Marii cizí.
„Zvláštní milostí a výsadou Boha." Obecně dar účasti na Božím životě (a ten uděluje milost) může být jedině dílem Boha, a vybavení Marie milostí od první chvíle existence její duše je něčím výjimečným.
„S ohledem na zásluhy Ježíše Krista." Blahoslavená Matka byla uchráněna poskvrny dědičného hříchu ne pro své zásluhy, ale díky tomu, že ji Bůh povolal za matku svého Syna, Spasitele světa. Blahoslavená Matka tedy dostala milost posvěcující pro zásluhy Bohočlověka Krista, byla jím tedy vykoupena, avšak výjimečným způsobem. Teologové z františkánské školy již od XIV. století používají v tomto případě termín „praeredempta" („předem vykoupená", „předvykoupená").
Dogma neposkvrněného početí odmítá liberální protestantská teologie a z ní vyrostlý modernismus vzhledem k všeobecně přijaté zásadě, že dogmata mají relativní hodnotu, a nadpřirozenost v přesném smyslu tohoto slova neexistuje. Ortodoxní protestanté jsou toho názoru, že pravda o neposkvrněném početí není obsažena v Písmu svatém a byla neznáma v prvních staletích církve.
Dnešní odloučené východní církve, zvláště po vyhlášení dogmatu římskou církví, začaly proti němu vystupovat, jako by definovalo nové pravdy, třebaže učení o této Mariině výsadě je obsaženo v jejich tradici.
Důkaz dogmatu z Písma svatého
Horní Dunajovice - Rybnice, pouť
Dva texty zde přicházejí v úvahu: první je z 1. knihy Mojžíšovy, druhý z Evangelia sv. Lukáše ze scény o Zvěstovaní. Doslovný překlad prvního textu zní takto:
„Nepřátelství ustanovuji mezi tebou a ženou, mezi potomstvem tvým a jejím. Její potomstvo ti zasáhne hlavu, zatímco ty zasáhneš její patu" (Gn 3,15).
Zde je třeba poznamenat, že v polském překladu stojí „zraníš jeho patu", což není zcela doslovný překlad, protože v textu se opakuje totéž sloveso „švuf"; přesnější je tedy český překlad, avšak výraz „zraníš" více odpovídá obsahu.
Touto větou se obrátil Bůh na hada-satana a obecně se v ní mluví o nepřátelství mezi satanem a Evou, a také mezi potomstvem Evy a jeho potomstvem. Při exegezi tohoto textu je zde především třeba konstatovat:
a) že zde jde o nepřátelství v mravní oblasti a boj povede ne had-zvíře, ale satan;
b) je třeba objasnit, kdo je žena a její potomstvo, které je v nepřátelství se satanem;
c) kdo je to potomstvo, které zasáhne hlavu hada.
Teprve až exegeze určí doslovný nebo alespoň typický smysl textu, dostane dogmatická teologie základ pro důkaz neposkvrněného početí nebo i tělesného nanebevzetí blahoslavené Panny Marie.
Nepřátelství mezi hadem-satanem a ženou
Racionalističtí kritikové vysvětlují, že autor prvních kapitol chtěl odpovědět na otázku, proč lidé mají přirozený odpor k hadovi a proč nemá toto zvíře nohy; proto vytvořil mýtus, a vůbec zde neměl na mysli zlého ducha, v něhož v té době Hebrejové nevěřili.
V souvislosti s tímto názorem je třeba nejprve poznamenat, že 1. kniha Mojžíšova zná i jiné rozumné bytosti než lidi, jak to ukazuje zmínka o dvou andělích, přicházejících večer do Sodomy; kromě toho samotné vyprávění o pokušení potvrzuje, že „had" ví o Božím zásahu a projevuje se jako rozumnější než lidé, kteří přece vládnou nad celým světem zvířat; samotný průběh pokušení dále dokazuje, jakým psychologickým způsobem pří zdání mimořádně velké přízně postupně dosahuje hlavního cíle, aby získal souhlas s porušením příkazu.
Boj, ke kterému dojde, má být protikladem porážky, kterou utrpěla žena, a proto musí být veden na téže úrovni, tj. mravní; z textu kromě toho vyplývá, že hadova hlava bude zasažena jedním nebo více potomky ženy, a sám had tedy bude existovat, nemůže být proto zvířetem, ale trvale žijící duchovou bytostí. Stojí ještě za to poznamenat, že semitská tradice znala hady zlé i hady dobré, a stejně tak v ní nacházíme víru, že dobří i zlí duchové mohou přebývat ve zvířatech.
Na skutečnost že „had" je zlou bytostí, ukazuje nepřímo autor, když mu připisuje pocity závisti a líčí ho jako lháře, kterému záleží jen na tom, aby zbořil přátelské vztahy mezi Bohem a člověkem.
Jiné knihy Písma svatého to zcela jasně potvrzují, když dělají narážku na 1. knihu Mojžíšovu, že „had" je satan; Kniha Moudrosti např. říká, že „ďáblovou závistí přišla smrt na svět, zakusí ji ti, kdo jsou v její moci" (Mdr 2,24-25). Ježíš říká, že ďábel byl vrahem od počátku (J 8,44), v knize Zjevení je ďábel nazýván starý had (Zj 12,9; 20,2).
Vysvětlení, že had je jen zvířetem, se setkává s těžkostmi nejen v textu, ale i v kontextu; pokusme se např. pochopit myšlení autora, který ví, že Bůh stvořil na zemi všechno dobré a najednou uvádí zlé zvíře; jak potom máme chápat nepřátelství s hadem (a to ještě v Palestině nepříliš hrozným), jsou-li jiná zvířata člověku nebezpečnější. Právě tak trest, který postihuje hada (budeš se plazit po břichu), není trestem pro jiná zvířata, která se také plazí po zemi. Trest postihující hada lze pochopit jedině jako duchovní pokoření (duchovní bylo také vítězství) hada-satana.
Byl-li pokušitelem satan, pak vzniká otázka, jak je třeba chápat samotnou postavu hada. Máme trojí možnost: buď satan používá reálného hada jako nástroje, nebo had je jen zjevením, případně užívá svatopisec postavy hada jako symbolu satana. Všechna tři mínění mají ráz pravděpodobnosti, nejblíže pravdě se však zdá třetí. Biblická komise ve směrnicích, jak je třeba vykládat první kapitoly knihy Genesis ve věcech týkajících se zvláště křesťanského náboženství, když mluví o pádu prarodičů svedených satanem, užívá výrazů: přestoupení Božího přikázání ponoukáním satana v podobě hada (divini praecepti diabolo sub serpentis specie suasore, transgresio). „Species serpentis" můžeme vysvětlit buď jako reálný nástroj, nebo také jako symbol. Zdá se, že symbolický výklad lépe odpovídá textu, který ukazuje, že sám had je potrestán, kdyby však had byl reálným nástrojem nebo zjevením, bylo by třeba říci, že je potrestán satan v hadovi, a ne sám had. Had je tedy spíše symbolem.
V otázce odhalení podstatného jádra textu jsou mezi katolickými autory čtyři názory:
1. Žena z textu Gn 3,15 je v doslovném smyslu Maria a vylučuje se jakákoli jiná žena.
2. Žena v doslovném smyslu je Eva, ale je jí také Maria v doslovném, tzv. plném smyslu.
3. Ženou v doslovném významu je jenom Eva, v typickém pak Maria.
4. Ženou v doslovném významu je jenom Eva, typický smysl o Marii je pochybný.
Nepouštíme se zde do subtilních exegetických otázek, poznamenáváme jen, že existuje určitý základ pro mariánské vysvětlení, třebaže nebyly odstraněny absolutním způsobem všechny pochybnosti.
Inmaculada Concepción, volné dílo
Druhý text, na který se teologové odvolávají, když píší o dogmatu neposkvrněného početí, jsou slova anděla Gabriela Marii v okamžiku zvěstování: „Buď zdráva, milostiplná! Pán s tebou!" (Lk 1,28)
Andělova slova k Marii mluví o zvláštním Božím přátelství s Marií a o jisté neobvyklé důstojnosti, výjimečný význam však má řecký výraz: „kecharitómené". Sloveso „charitoó" může vyjadřovat projev přízně nebo vděčnosti někomu, a také obdaření někoho nějakým darem nebo i vnitřní vlastností.
V Novém zákoně má podstatné jméno „charis" (nebo sloveso „charitoó") několik významů:
a) vděčnost (sloveso: projevovat vděčnost),
b) určitá pozitivní vlastnost hodná lásky, která zkrášluje tělo nebo duši člověka - v tomto významu např. sv. Pavel říká, že je mu dána milost („hé charis" - Ef 3,8) zvěstovat pohanům evangelium, a také když píše, že Bůh nás obdařil milostí pro zásluhy svého milovaného Syna („echaritósen") (Ef 1,6),
c) obecně každý dar nebo souhrn dobrodiní, která Bůh dává člověku,
d) láska a přejícnost Boha k lidem (Řím 2,4; 5,15).
V jakém významu je užito „kecharitómené" v andělském pozdravení?
Starý latinský překlad z II. století (Vetus latina) jej podává jako „plná milosti"; není to sice doslovný překlad, který by měl znít: „obdařená Boží milostí", obsahově však odpovídá textu. Vezmeme-li v úvahu učení sv. Pavla o hříchu a milosti a budeme-li mít na paměti závislost sv. Lukáše na Pavlovi, pak slovo „kecharitómené" vysvětlíme jako: Maria je obdařena zvláštní Boží výsadou odpovídající jejímu mateřství; hojnost milosti musí odpovídat tomuto mateřství.
Vysvětlení, že „kecharitómené" znamená jen důstojnost mateřství, neodpovídá plnému významu tohoto výrazu v Písmu svatém Nového zákona[1].
Představuje výraz „kecharitómené", užitý v Písmu svatém pro označení vnitřního a nadpřirozeného daru uděleného Marii, plný teologický důkaz jejího neposkvrněného početí?
Písmo svaté Nového zákona jasně potvrzuje, že dědičný hřích (a právě tak osobní smrtelný hřích) je neslučitelný se stavem milosti, tj. milování Bohem; tedy Maria, když k ní anděl mluvil, nemohla být ve stavu dědičného hříchu. Další závěr o době osvobození Marie od dědičného hříchu nebo obecně o uchránění od poskvrny tohoto hříchu nelze, jak se zdá, z textu vyvozovat.
Učení o dědičném hříchu a o vysvobození z něj skrze Krista bylo v křesťanském starověku hlásáno všeobecně, avšak o Marii se nepsalo, že byla vůbec ve stavu hříchu a byla z něj vysvobozena. Z tohoto hlediska je charakteristické stanovisko sv. Augustina, který vyjmenovává různé svaté Starého zákona, kteří žili spravedlivě a nehřešili, připojuje k nim sv. Josefa a sv. Jana Křtitele, a dále vypočítává svaté ženy, které žily bez hříchů. Sv. Augustin všem těmto svatým klade řečnickou otázku, zda byli bez hříchu, a soudí, že oni musí přiznat, že nějaký hřích v nich byl. Výjimkou z tohoto obecného zákona je blahoslavená Panna Maria, která s ohledem na to, že počala a porodila bezhříšného, ani sama neměla žádný hřích.
Církevní otcové srovnávají Marii s Evou takovým způsobem, že jakýkoliv hřích je u Marie vyloučen. Sv. Justin říká: „Čteme v apoštolských památkách, že Kristus je Synem Božím... Z Panny se stal člověkem, aby uskutečnil vykoupení tím způsobem, jako se i skrze hada objevila neposlušnost. Eva totiž, když byla panna a neposkvrněná, podlehla svádění hada a zrodila neposlušnost a smrt. Maria Panna pak projevila víru a radost, když anděl Gabriel zvěstoval radostné poselství o tom, že Duch Páně na ni sestoupí a moc Nejvyššího ji zastíní, a proto to, co se z ní narodí, je svaté a Syn Boží, a odpověděla: ‚Ať se mi stane podle tvého slova.‘"
Sv. Irenej píše takto: „Jako ona (Eva), která měla muže, ale ještě byla panna, neposlušností se stala pro sebe i pro celý lidský rod příčinou smrti, tak Maria, která měla určeného muže, a přece byla panna, stala se sobě i celému lidskému rodu příčinou spásy."
Protiklad Marie a Evy nacházíme u Tertuliána: „Eva uvěřila hadovi, Maria uvěřila Gabrielovi. Co ona vírou zavinila - to Maria vírou napravila."
Z uvedených srovnání Marie s Evou před hříchem a z protikladu hříchu Evy a svatosti Marie snadno vyvodíme závěr, že starověké křesťanské tradici byla cizí myšlenka o jakémkoliv hříchu Marie.
Církevní otcové a spisovatelé připisují Marii takové vlastnosti, že stav hříchu v její duši je zcela vyloučen. Již v citovaných textech byla řeč o Mariiných vlastnostech, když byla srovnávána s Evou; nezávisle na tom je blahoslavená Panna Maria nazývána čistou, svatou, bez poskvrny, bez hříchu, vyvýšenou nad anděly. Sv. Efrém nazývá Marii nejkrásnější a neposkvrněnou a soudí, že jen ona a Kristus byli zcela bez poskvrny hříchu. Sv. Ambrož se vyjadřuje o blahoslavené Panně Marii, že je ušetřena každé poskvrny hříchu (ab omni integra labe peccati). Vlastnosti blahoslavené Panny Marie, jako naší prostřednice, tak často uváděné církevními otci a spisovateli, rovněž vylučují závislost Marie na satanovi v kterémkoli okamžiku.
Vyjádřením všeobecné víry církve, schválené učitelským úřadem, je svátek Neposkvrněného Početí Panny Marie. V řecké církvi tento svátek existoval již v VII. století, jak o tom svědčí hymnus složený Ondřejem z Kréty (+ 720) na slavnost Početí blahoslavené Panny Marie. Ondřej z Kréty říká, že sám Spasitel dal svou neposkvrněnou matku svaté Anně.
V západní církvi je tento svátek znám v IX. století v různých církevních provinciích, jako např. na Sicílii, v Irsku, v Normandii. V celé západní církvi se svátek rozšiřuje ve XII. a XIII. století a nepřetržitě trvá dodnes.
Předmětem svátku není posvěcení Marie, tj. její osvobození od dědičného hříchu před narozením, ale početí bez hříchu, neboť v textech a modlitbách spojených s tímto svátkem není zmínky o vysvobození Marie z poskvrny hříchu, ale o její počáteční svatosti.
Papež Sixtus IV., odvolávaje se (v konstituci „Grave nimis" z roku 1483) na skutečnost, že římská církev slavně koná svátek Neposkvrněného Početí Panny Marie, zakazuje nazývat hříšníky nebo bludaře ty, kteří zastávají názor, že blahoslavená Panna Maria byla počata bez poskvrny dědičného hříchu (absque originalis peccati macula).
Z toho je zřejmé, že obsahem svátku Neposkvrněného Početí nebylo pozdější posvěcení Marie z dědičného hříchu přijatého při početí, ale její početí bez hříchu.
V době, kdy bylo vyhlášeno dogma neposkvrněného početí, již předtím celá církev, v níž žije neomylný Kristus, věřila, že blahoslavená Panna Maria byla počata bez poskvrny dědičného hříchu.
Víra v neposkvrněné početí, opírající se o dogma Božího mateřství blahoslavené Panny Marie, hlásaná církevními otci a spisovateli v jejich učení o naprosté bezhříšnosti a svatosti Marie, byla a je věřícími vyznávána o slavnostech ke cti Neposkvrněného Početí; přes spekulativní obtíže vyslovované středověkými teology, nebylo možno tuto víru vyvrátit, třebaže tehdy podlehla určitému zatemnění. Nejvyšší církevní úřad dospěl k přesvědčení, že pravdu o neposkvrněném početí zjevil sám Bůh, a slavnostně to vyhlásil ústy papeže Pia IX. v r. 1854.
Dogma neposkvrněného početí je v souladu s jinými pravdami víry. Blahoslavená Matka je svou důstojností Božího mateřství ze všech tvorů nejblíže Boži svatosti a vznešenosti a vstupuje do zvláštního spojení s Bohem Otcem, s Božím Synem a Duchem svatým. Je tedy velmi vhodné, aby Maria, která je v takovém spojení a tak Bohem milovaná, neměla ani na chvíli skvrnu dědičného hříchu. Bylo sice možné, aby Maria předtím, než se stala matkou Božího Syna, měla tuto skvrnu, mnohem více však odpovídá pravdě, že byla uchráněna tohoto zla. Víme, že Bůh svou věčností objímá všechny časy; kdyby tedy Maria měla skvrnu hříchu a byla jaksi závislá na satanovi, viděl by v ní Stvořitel Boží mateřství (a tedy také určitou závislost svého Syna v lidské přirozenosti na ní), a zároveň závislost Marie na satanovi, a to se zdá neslučitelné.
Bylo také vhodné, aby Kristus, vítěz nad hříchem a satanem, měl matku hodnou jeho svatosti, tedy ušetřenou skvrny dědičného hříchu. Kdyby tedy blahoslavená Matka měla tuto skvrnu, pak by mohl satan ve vztahu k ní mluvit o svém vítězství, takové vítězství bychom však mohli považovat za ponižující pro Kristovu Matku. Uchránění Panny Marie od poskvrny dědičného hříchu odpovídá tedy zvláště její důstojnosti mateřství; když křesťanská tradice uvádí motivy nasvědčující jejímu neposkvrněnému početí, odvolává se hlavně na tuto velikou důstojnost.
Obě pravdy lze sice úzce spojit teprve tehdy, bereme-li v úvahu hlas tradice i všeobecnou víru církve, nicméně budoucí Mariino mateřství je příčinou, že byla uchráněna poskvrny dědičného hříchu.
File:Zurbaran - Inmaculada Concepcion<br>volné dílo
[Převzato z Wincenty Granat: K člověku a Bohu v Kristu, 2, Řím 1981. Mírně upraveno redakcí Revue Theofil.]
Poznámky:
[1] Exegeté uvažují, která aramejská nebo hebrejská slova by odpovídala výrazu „chaire kecharitómené" (anděl mluvil k Marii ve srozumitelné řeči, tedy aramejsky nebo hebrejsky). Výrazu „chaire" (lat. „ave") pravděpodobně odpovídá hebrejské „šalom lakh" („pokoj tobě"), anebo „ranní" (hebrejsky) „chadaj" (aramejsky), což znamená: „Raduj se!". Výraz „kecharitómené" mohl být vysloven v hebrejštině takto: „ašeth chen" - „ženo plná půvabu", nebo „chasidah" - „zbožná", či „ba'alath chen" - „paní milosti" („mající milost")
Inmaculada Concepción (Tiepolo), volné dílo
Mariologie Wincentyho Granata:
(další články:)
Bohorodička Panna Maria v Kristových tajemstvích spásy
Boží mateřství Panny Marie
Neposkvrněné početí Panny Marie
Panenství Panny Marie
Tělesné nanebevzetí Panny Marie
Svatost Boží Rodičky Marie
Účast Marie na díle vykoupení
--
Pán Ježiš je slnko, Panna ♥ ♥ ♥ Mária je (úsvit ) zornička ktorá ohlasuje jeho východ (nebo) : Pápež František
J. M. Haffert: Too late (Príliš neskoro) |
Svet bol zhrozený, keď sa dopočul, že v Rwande brutálne zabili viac ako 500 000 ľudí ich vlastní susedia. Oveľa viac by bol šokovaný, keby sa dozvedel, že Boh Rwandu varoval. Tragédii bolo možné zabrániť. |
Panna Mária z Kibeho
Chrám v Kibeho - Rwanda
Pani z Akity
Chrám v Akite - Japonsko
Božia Matka z Medžugoria
Medžugorie
Srebrenica
Kibeho - Rwanda
Bez komentára
|
Rwanda: pohltilo nás peklo!
Veľa vieme o brutálnom vraždení v Rwande z tlače. Žiaľ, zdá sa, že veľmi málo sme informovaní o tom, že desať rokov pred masakrou sa Panna Mária zjavila, aby obyvateľov varovala a dala im presné požiadavky, ako zabrániť „rieke krvi“. Jej žiadosti neboli vypočuté. Varujúce posolstvo, ktoré priniesla, sa splnilo do písmena: „krvavá rieka..., ľudia sa zabíjajú navzájom...., bezhlavé telá“. Mnohí z pol milióna, ktorí zomreli, boli sťatí!
Aby sme pochopili závažnosť tohto činu v porovnaní s obyvateľstvom Rwandy, v USA by bolo ekvivalentných 25 miliónov masovo zavraždených obyvateľov. Táto hrôza, ktorá doslova desí predstavy, sa však neskončila. A neskončí sa ani v nasledujúcich rokoch.
Mnohí z nás vstupovali do 3. tisícročia s veľkou nádejou. V tom istom čase počas masakru uväznili 175 000 ľudí. Natlačení boli do malých ciel, až sedemdesiati v jednej, pričom ich vypočúvali iba štyria sudcovia. Väčšina z nich pravdepodobne zomrie v žalári.
Prečo nepočúvali ani katolíci?
Mnohí Rwanďania sú katolíci. Prečo si nevšímali varovanie, ktoré im priniesla nebeská Matka?
V roku 1982, v čase zjavení v Rwande, ma požiadali preložiť posolstvá do angličtiny. Aby som zistil, či sú zjavenia vierohodné, napísal som miestnemu biskupovi. Odpovedal mi, že sú.
22 000 Rwanďanov videlo a počulo, ako vizionári vykríkli, keď ich Panna Mária počas zjavení, ktoré trvali nepretržite niekoľko týždňov, oboznámila s tým, čo sa má stať.Potom mali desať rokov na odpoveď. Čo nás má zamraziť najviac, sú slová Panny Márie, ktoré povedala v Rwande - že prichádza kvôli celému svetu. Povedala: „Som znepokojená nielen pre Rwandu alebo pre celú Afriku. Znepokojujem sa a obraciam sa k celému svetu. Svet sa nachádza na pokraji katastrofy.“
Ale bude príliš neskoro.
Je tu niečo, čo mrazí ešte viac. Jeden vizionár, keď uvidel našu Matku takú smutnú, povedal:„Viem, čo vás trápi. Pretože keď ten deň príde, budeme chcieť počúvnuť, čo ste nám hovorili o láske, službe a skutkoch, ktoré ste žiadali, ale bude príliš neskoro.“
Iba o desať rokov neskôr („rieka krvi“) ľudia zabíjajúci ľudí („telá bez hláv“) zmenili proroctvo na desivú skutočnosť.
Jedna mníška z Rwandy mi v tom čase napísala: „Je to akoby tu bol koniec sveta.“ Iná povedala: „Peklo nás pohltilo.“
Aj Balkánci boli dopredu varovaní
Je celkom prekvapujúce, že počúvame takmer tie isté slová pri opise hrôz, ktoré sa stali na Balkáne, desať rokov potom, čo sa Panna Mária zjavila v Medžugorí. Iba dedinka, kde jej odkaz bol vypočutý, sa stala oázou pokoja v krajine hrôzy.
Fr. Franjo Radman, ktorý hľadal pomoc pre trpiacich v Bosne, povedal: „Kamkoľvek som išiel, bral som so sebou veľký fotoalbum s obrázkami zmasakrovaných detí, tehotných žien, ktorým boli vytrhnuté ich bábätká, bezhlavých tiel a krvavých pozostatkov starých ľudí, ktorí si želali pokojne prežiť svoje posledné roky. Horor sa šíril. Moslimovia začali bojovať proti kresťanom, tak ako Srbi - rovnakým stupňom ukrutnosti. Vraždenie sa stalo nákazlivé. Strany boli nejasné. Bolo to, akoby peklo odrazu bolo prítomné na zemi.“
Ťažko zvládnuteľná veličina na pochopenie. Rozsah zabitých v Rwande a na Balkáne v pomere k obyvateľstvu USA je šokujúci, ba až neuveriteľný. A väčšina bola zabitá v priebehu niekoľkých mesiacov. Keď to nastalo, v oboch týchto malých krajinách (ktoré boli 10 rokov vopred vystríhané znepokojenou nebeskou Matkou) to zapôsobilo ako náhle a všadeprítomné zemetrasenie alebo lavína, pred ktorými nemožno uniknúť.
Fr. Radman hovorí, že ľudia boli zhrození, keď im rozprával o prípadoch kanibalizmu medzi hladujúcimi. Dodal: „Bolo príliš otrasné, aby sa to zdalo byť skutočné. Jeden utečenec, ktorého medzičasom našli a priniesli do Chorvátska do bezpečia, zjedol všetky prsty z jednej svojej ruky, pretože 20 dní predtým nič nejedol a jeho myseľ ho začala klamať. Myslel si, že jeho prsty sú jedlo. Keď sa toto stalo v Bosne a Rwande, čo sa stane s ostatným svetom, keď Fatimské posolstvo, ktoré bolo doplnené v Akite, ignorujeme?“
Je pre nás príliš neskoro?
V čase, keď Panna Mária údajne prinášala posolstvá v Rwande a na Balkáne, biskup z Akity v Japonsku oznámil, že 27. marca 1982 prišla s podobným odkazom pre celý svet.
„Mnoho ľudí na tomto svete uráža Pána. Ak sa nebudú kajať a nepolepšia sa, Otec zošle strašný trest na celé ľudstvo.“ Podobne ako v Rwande, aj my sme dostali odkaz, aký to bude trest. Namiesto „rieky krvi“ to bude oheň.
„Bude to trest horší ako potopa, aký doposiaľ nebolo vidno. Z oblohy bude padať oheň, ktorý vyhubí veľkú časť ľudstva. Tí, ktorí prežijú, budú takí zúfalí, že si budú želať smrť.“ Ak budeme ignorovať toto posolstvo, predpovedaný trest tentoraz zasiahne celé ľudstvo. Už sme mali pol storočia na odpoveď, pretože podľa slov biskupa z Akity: „Je to Fatimské posolstvo.“ Ale my sme ignorovali najmä tú časť fatimského odkazu, v ktorom je zmienka, že alternatívou nášho postoja bude zničenie celých národov.
Budú závidieť mŕtvym.
V televíznom spravodajstve (60 minút) o tragédii v Rwande ukazovali mladú rwandskú ženu, ktorá jediná prežila z 8-člennej rodiny. Dieťa jej zobrali z náručia, uchopili ho za nohy a hlavičku mu búchali o stenu vedľa nej. Musela závidieť ostatným členom svojej rodiny, ktorí boli zavraždení v momente a nemuseli tak dlho trpieť.
Pre mnohých sa zdá byť najhroznejšia časť proroctva z Akity v týchto slovách: „Tí, čo zostanú nažive, budú takí deprimovaní, že budú závidieť mŕtvym.“
Skutočne, toto posolstvo je také hrozné, že dokonca po deviatich rokoch skúmania miestny biskup váhal ho zverejniť. Išiel sa poradiť do Ríma. Kardinál Ratzinger, kustód tretieho Fatimského tajomstva, ho uistil, že to, čo Panna Mária povedala v Akite, je v podstate to isté, čo prezradila vo Fatimskom tajomstve.
Musíme počúvať!
Katastrofy v Bosne a Rwande potvrdzujú následok ignorovania Božích upozornení. Je príliš neskoro pre Rwandu. Bude príliš neskoro aj pre nás? Budeme naďalej ignorovať alternatívu ohňa, ktorý by pohltil zem a vyhubil „veľkú časť ľudstva“?
Teraz vieme, že tomu môžeme zabrániť!
Naozaj naša Pani v Akite povedala, že zatiaľ by tomu mohla zabrániť, stačilo by len málo. Povedala: „Modlite sa veľmi veľa modlitieb ruženca. Ja sama som ešte schopná zachrániť vás pred pohromami, ktoré sa blížia. Tí, ktorí vkladajú svoju dôveru vo mňa, budú zachránení.“
Mnohí môžu namietať proti slovám, že iba naša Pani nás môže zachrániť. Vysvetlíme to aspoň stručne. Hoci si zaslúžime Boží trest, blahoslavená Hyacinta z Fatimy nás utešuje: „On vo svojom milosrdenstve zveril pokoj na zemi jej.“
Musíme ju teda počúvať. Musíme robiť, čo od nás žiada. Boh nás varoval pomocou troch veľkých znamení, čo v histórii nemá obdobu. V poslednom interview (1993) povedala sestra Lucia, že „Fatima sa práve začala“. A teraz musíme neodkladne odpovedať na základné fatimské požiadavky viacerými prijímaniami v prvé soboty pre nápravu. Tri veľké znamenia od Boha zdôrazňujú túto naliehavosť.
Biskup John S. Ito vysvetľuje, že na ruke sochy Panny Márie v jeho diecéze v Akite v Japonsku sa objavila otvorená rana. Silne krváca. Socha tiež „plače“, roní ľudské slzy.
Panna Mária hovorila o strašnom treste, čo biskup chápe ako tretiu časť Fatimského tajomstva: „Niekoľko celých národov bude zničených.“
Biskup Ito pripomína, že zatiaľ Panna Mária by bola schopná zadržať tento trest. Na medzinárodnom seminári v Akite v novembri 1992 biskup povedal, že odkaz od Panny Márie v Akite je veľmi naliehavý pre celý svet.
J. M. Haffert: Too late (Príliš neskoro)
http://www.zivcakova.sk/VERITAS%20LIBERAT/Zjavenia/Rwanda/text.htm
|
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Scott Hahn zistil, že Katolícka cirkev je jeho rodným domom - Prešiel od pohŕdania a nenávisti voči Katolíckej cirkvi k objavu, že je to najväčší poklad, ktorý Boh dáva ľudstvu.
Hľadajte a nájdete
autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr
Ježiš Kristus nás uistil, že každý, kto hľadá pravdu, ju určite nájde (porov. Lk 11, 9) a spolu s ňou pochopí aj zmysel ľudského života. Úžasný príbeh obrátenia Scotta Hahna, jedného z najznámejších súčasných amerických katolíckych teológov, svedčí o tom, že úprimné a nekompromisné hľadanie pravdy vždy vedie k zisteniu, že plné Božie zjavenie je možné nájsť len v Katolíckej cirkvi.
Prv než Scott Hahn zistil, že Katolícka cirkev je jeho rodným domom, že v nej Ježiš Kristus pozýva k spoločenstvu so sebou všetkých hriešnikov bez výnimky, prešiel fascinujúcu duchovnú a intelektuálnu cestu. Prešiel od pohŕdania a nenávisti voči Katolíckej cirkvi k objavu, že je to najväčší poklad, ktorý Boh dáva ľudstvu.
Porovnaj - Známy švédsky pastor Ulf Ekman prestúpil do Katolíckej cirkvi
Korene
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Scott Hahn sa narodil v tradičnej protestantskej rodine a pokrstili ho v Presbyteriánskej cirkvi. Ako tínedžer úplne opustil náboženskú vieru a oddal sa hýrivému životnému štýlu. Po spáchaní niekoľkých trestných činov sa dostal pred súd pre neplnoletých. Odsúdili ho na 6 mesiacov podmienečne. Vďaka peknému dievčaťu Kathy začal chodiť na stretnutia kresťanského hnutia Young Life, ktorého cieľom bolo evanjelizovať problémovú mládež. Počas duchovných cvičení sa ho dotkla výzva prednášateľa, ktorý povedal, že keď máme pokušenie zľahčovať svoje hriechy, zahľaďme sa dlho na Krista na kríži. Scott si uvedomil, že aj jeho hriechy prispeli ku Kristovmu ukrižovaniu, a rozhodol sa odovzdať svoj život Kristovi. Nastala v ňom radikálna zmena myslenia, hodnôt a správania, v dôsledku čoho ho opustili všetci dovtedajší kamaráti. Scott sa zamiloval do Svätého písma a Martin Luther a Ján Kalvin boli preňho najväčšími autoritami v oblasti viery. Prevzal ich výhrady a predsudky voči Katolíckej cirkvi, ktoré sa pestujú medzi protestantmi. Vybudoval si presvedčenie, že katolícka viera v reálnu Kristovu prítomnosť v Eucharistii je čistým rúhaním. Nenávidel Katolícku cirkev, a preto sa všemožne snažil presvedčiť katolíkov, aby sa oslobodili od povier a bludov, v ktorých žijú – o čom bol úprimne presvedčený. Čudoval sa, že mladí katolíci, ktorých poznal, nepoznajú Bibliu, základy katechizmu ani učenie svojej Cirkvi.
Po ukončení štúdia na strednej škole sa Scott rozhodol pre dráhu pastora. Chcel viesť ľudí k Ježišovi. Prihlásil na magisterské štúdium Svätého písma a teológie. V tom čase, 18. augusta 1979, sa zosobášil so svojím milovaným dievčaťom Kimberly. Do stredu svojho manželského života postavili Ježiša a boli ochotní prijať päť alebo šesť detí.
Nekompromisnosť
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Scott bol nekompromisný pri hľadaní pravdy. S horlivosťou bystrého detektíva začal hľadať vo Svätom písme úryvky, z ktorých by vyplývalo, že protestantská cirkev najplnšie hlása a realizuje učenie Biblie. Najbližším Scottovým priateľom a spoločníkompri hľadaní bol jeho spolužiak Gerry Matatics. Obaja boli presbyteriáni, takže boli hlboko presvedčení, že Katolícka cirkev je apokalyptickou neviestkou Babylon a pápež je antikrist. V tom čase si Scottova manželka Kimberly, ktorá takisto študovala teológiu, vybrala za tému svojej diplomovej práce antikoncepciu. Zistila, že do roku 1930 všetky kresťanské cirkvi považovali antikoncepciu za zlú bez ohľadu na okolnosti. Sväté písmo je v tejto veci jednoznačné – používanie antikoncepcie odporuje prirodzenému zákonu, profanuje manželskú zmluvu, pretože popiera záväzok manželov úplne sa darovať jeden druhému. Kimberly zistila, že v období po roku 1930 len Katolícka cirkev zostala verná biblickému učeniu o manželstve a presvedčene a odvážne naďalej hlása zjavenú, a dnes, žiaľ, nepopulárnu pravdu o hriechu antikoncepcie. Vďaka tomuto objavu nastala v manželstve Scotta a Kimberly radikálna zmena. Obaja radikálne odmietli antikoncepčné prostriedky, ktoré dovtedy používali. Všetky svoje plány odovzdali Bohu a s úplnou dôverou sa otvorili na nový život, ktorým Boh chce požehnať ich manželstvo.
Kimberly a Scott Hahnovci podriadili všetky oblasti svojho života Ježišovi, svojmu jedinému Pánovi. Dokonca aj vtedy, keď neoplývali finančnými prostriedkami, pravidelne dávali desiatky na potreby cirkvi. Zakúšali pritom, že Ježiš sa hojne stará o ich potreby. Vždy svätili nedeľu, počas ktorej sa nevenovali ani štúdiu, ktoré tiež považovali za prácu, dokonca ani vtedy, keď ich v pondelok čakala skúška.
Odhalenie Lutherovho a Kalvinovho omylu
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
V tejto etape hľadania pravdy bola pre Scotta jedinou autoritou Biblia. Aby lepšie chápal kľúčové biblické texty, naučil sa gréčtinu aj hebrejčinu.
Štúdium Biblie prinieslo Scottovi nový pohľad na zmluvu. Protestanti chápali zmluvu ako dohodu. Ale podľa Svätého písma je zmluva svätým, duchovným, rodinným putom, je to hlbšie spojenie než prirodzený pokrvný zväzok. Starozákonná zmluva medzi Bohom a vyvoleným národom znamenala, že Boh bol pre Izraelitov Otcom a oni jeho rodinou. Skrze Novú zmluvu, ktorú uzavrel Kristus s celým ľudstvom, sa ľudia stali Božími deťmi a celé ľudstvo jednou rodinou. Štúdium Biblie spôsobilo, že Scott odmietol Lutherovo a Kalvinovo učenie o ospravodlivení skrze samotnú vieru, a nie skrze vieru, ktorá sa prejavuje v láske a konkrétnych skutkoch, ako to učí Katolícka cirkev. Scott zistil, že Luther svojím prekladom do nemčiny zmanipuloval List Rimanom 3, 28. V originálnom texte totiž čítame: „človek je ospravedlnený skrze vieru“. Luter však dodal „samotnú“ vieru, čo je zjavná manipulácia a sfalšovanie biblického textu.
Scott pochopil, že ospravodlivenie nie je právny dekrét. Boh je predovšetkým Otec, a nie sudca. V Kristovi nám dáva účasť na svojom živote a robí z nás svoje deti. Svätý Pavol v Ef 2, 8 – 10 zdôrazňuje, že viera je celkom nezaslúžený a zadarmo daný Boží dar, ktorý nepochádza zo skutkov, ale umožňuje nám konať dobro. Naša viera je len vtedy živá, ak konáme dobré skutky. Bez nich je mŕtva.
Pre Scotta bolo samozrejmé, že nikde vo Svätom písme niet reči o tom, že sme ospravodlivení len skrze samotnú vieru. Takto sa jedna z najdôležitejších zásad protestantizmu, že sme ospravodlivení bez skutkov, len skrze vieru, ukázala ako nebiblická. Pre Scotta nebolo ľahké uznať, že Luther sa v tejto veci pomýlil. Biblia jasne učí, že „človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery“ (Jak 2, 24). Svätý Pavol zdôrazňuje, že „viera je činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). „Keby...som poznal všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 2). Viera je teda Boží dar a naša odpoveď na tento dar sa vyjadruje v konkrétnych skutkoch.
Túžba po jednote
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Krátko pred ukončením vysokoškolského štúdia menovali Scotta za učiteľa a pastora v presbyteriánskej farnosti vo Virginii. Jeho povinnosťou bolo povedať nedeľnú kázeň a viesť dva razy v týždni biblické stretnutie. Poslucháčov nadchla myšlienka, že zmluva medzi Bohom a ľuďmi z nás robí Božiu rodinu, ktorú Scott hlásal na základe Listu Hebrejom a iných novozákonných listov. Štúdium Evanjelia podľa sv. Jána a Listu Hebrejom mu odhalilo, že sviatosti a liturgia sú podstatnou súčasťou života kresťanského spoločenstva. Scott pochopil, že pri potvrdení Božej zmluvy s ľuďmi plní liturgia veľmi dôležitú úlohu a že hlavným cieľom jeho kázní má byť príprava ľudí na prijatie Eucharistie. Ježiš Kristus použil slovo „zmluva“ iba raz, a to pri ustanovení Eucharistie. Presbyteriáni prijímali Eucharistiu len štyrikrát v roku. Scott sa to rozhodol zmeniť a navrhol svojmu spoločenstvu, aby prijímanie Eucharistie bolo každú nedeľu. Na pochybnosti niektorých, ktorí sa obávali, že by sa prijímanie Eucharistie mohlo stať len zvykom, odpovedal, že je to obnovenie zmluvy s Bohom, čo netreba tak tvrdo obmedzovať. Pretože je to rovnaké, ako keby sme obnovenie manželskej zmluvy prostredníctvom manželského úkonu obmedzili len na niekoľko ráz v roku.
Návrh prijímať Eucharistiu každý týždeň bol jednohlasne schválený. Stalo sa to stredobodom slávenia, ktoré začal Scott nazývať Eucharistiou, ako to bolo v prvotnej Cirkvi. V istej chvíli si Scott prekvapene uvedomil, že v Katolíckej cirkvi, ktorej bol zanieteným odporcom, sa nachádza veľa odpovedí na jeho otázky.
V tej istej dobe mal Hahn na súkromnej strednej škole prednášky o Svätom písme. Študenti so zatajeným dychom počúvali, ako vysvetľoval zmluvu medzi Bohom a ľuďmi. Hovoril o zmluve Boha s Adamom, Noemom, Abrahámom, Mojžišom, Dávidom a o Novej zmluve, ktorú uzavrel Kristus tým, že do Božej rodiny povolal všetky národy sveta. Samozrejme, že popieral, že Božou rodinou by mohla byť Katolícka cirkev.
Po jednej prednáške prišla k Scottovi študentka a povedala mu, že študenti medzi sebou hlasovali o tom, či Scott raz bude katolíkom. Výsledok ich hlasovania bol pozitívny. Na dôvažok v ten istý deň aj jeho manželka Kimberly pripustila, že Scott so svojimi názormi bude raz opakom Luthera. Rozčúlený Scott to považoval za absurdné, pretože ako otrok Božieho slova nemôže byť predsa Lutherovým opakom.
Keď Scott, pastor rozdelenej Presbyteriánskej cirkvi, držal v náručí svojho prvorodeného syna, zamýšľal sa, do ktorej cirkvi bude jeho dieťa patriť. Pocítil túžbu po jednote Božej rodiny, po zjednotení všetkých cirkví. Scott sa neprestajne modlil za vernosť Božiemu slovu, aby ho mohol denne a odvážne hlásať vo všetkých okolnostiach. Chcel mať myseľ aj srdce široko otvorené na Ducha Svätého, ktorý hovorí cez Sväté písmo.
Pravda o Eucharistii
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Počas prípravy prednášok strávil Scott niekoľko týždňov uvažovaním o šiestej kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde sa nachádza známa Ježišova reč o Eucharistii (porov. Jn 6, 22 – 71). Scott bol presvedčený, že Eucharistia je len symbol. Ale keď podrobne rozoberal Ježišovu eucharistickú reč, pochopil, že Ježiš nepoužil prirovnanie. Svedčia o tom jeho slová a veľké pohoršenie a odpor jeho poslucháčov, ktorí hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (v. 52); „Tvrdá je to reč. Kto to môže počúvať?!“ (v. 60). Ježišove slová sú jednoznačné: „Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (vv. 55 – 56). Ježiš jednoznačne hovoril o svojej skutočnej prítomnosti v Eucharistii. V prvom tisícročí túto pravdu nikto nespochybňoval, všetci v ňu verili. Pre Scotta to bol šokujúci objav, pretože toto hlása Katolícka cirkev. Hahn sa na svojich prednáškach len povrchne venoval šiestej kapitole Evanjelia sv. Jána a už vôbec sa nedotkol otázky reálnej Ježišovej prítomnosti v Eucharistii. Urobil to, pretože sa bál, že stratí prácu. Scott si prostredníctvom štúdia Svätého písma uvedomil, že liturgia a sviatosti majú mať v Cirkvi prvoradú úlohu. V Presbyteriánskej cirkvi to však neplatilo. Scott začal preto uvažovať o prestupe do Episkopálnej cirkvi. Keď to povedal manželke, rozplakala sa a povedala, že nikdy neprestane byť presbyteriánkou.
Je jediným základom viery Sväté písmo?
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Jedna zo základných zásad protestantských cirkví je tvrdenie, že nás spasí samotná viera (sola fide) a že jedinou autoritou a prameňom viery je samotné Sväté písmo bez Tradície (sola Scriptura). Bola to hlavná doktrinálna príčina rozkolu medzi katolíkmi a protestantmi. Protestanti tvrdia, že sme ospravodlivení len skrze vieru a jedinou autoritou je Sväté písmo. Profesor Scott Hahn spochybnil vo svojich prednáškach zásadu sola fide ako celkom nebiblickú, ale stále učil, že jediným základom viery je Sväté písmo (sola Scriptura). Jeden študent sa ho opýtal, na ktorom mieste Svätého písma sa píše, že jedinou autoritou je Biblia. Rozčúlený profesor odpovedal, že je to hlúpa otázka. Vtedy ho študent, ktorý sa mu pozrel rovno do očí, požiadal o hlúpu odpoveď. Profesor, pritlačený k múru, zacitoval Evanjelium podľa sv. Matúša 5, 17 a Druhý list Timotejovi 3, 16 – 17. Neboli to však presvedčivé argumenty. Študent ho teda požiadal, aby vysvetlil text: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2 Sol 2, 15). Hahn to nechcel urobiť a diskusiu odložil. Ale študentova otázka ho natoľko znepokojila, že pri modlitbe sa pýtal, či sú vo Svätom písme texty, ktoré by potvrdzovali protestantskú zásadu sola Scriptura. Celý týždeň bezvýsledne hľadal odpoveď v Biblii. Scott požiadal o pomoc aj najlepších amerických teológov. Ale aj to bolo bezvýsledné – odpovede boli banálne alebo vyhýbavé: „Načo vôbec kladieš takú hlúpu otázku?“ Hahna to však neznechutilo a prosil o „hlúpu“ odpoveď. Všetci uznávali, že zásadu sola Scriptura nemožno podložiť Bibliou, že je to len teologické tvrdenie. Neexistuje biblický text, kde by sa hovorilo, že Sväté písmo je jediná autorita. Biblia však povzbudzuje k tomu, aby sme sa pridŕžali ústnej aj písanej tradície (porov. 2 Sol 2, 15). Vysvetľuje, že oporou pravdy je Cirkev (porov. 1 Tim 3, 15). Zostáva však otázka, ktorá cirkev.
Scott Hahn bol čoraz nepokojnejší a zhrozený, pretože najskôr padol prvý oporný stĺp protestantizmu (sola fide) a teraz sa pred jeho očami rúca druhý (sola Scriptura). V tom istom čase dostal Scott od rektora seminára ponuku na dekanské miesto, pretože študenti boli z jeho prednášok nadšení. Neprijal túto úžasnú ponuku, dokonca sa zriekol aj úlohy pastora, pretože svedomie mu nedovoľovalo hlásať učenie, o ktorom nebol presvedčený. Scott bol pri hľadaní pravdy nekompromisný, bezhranične dôveroval Bohu a chcel poznávať a milovať všetko, čo Stvoriteľ zjavil v textoch Svätého písma.
Na ceste do Katolíckej cirkvi
Scott Hahn - návrat ku katolíckej cirkvi
Šťastnou zhodou okolností sa Scott stal majiteľom vzácnej zbierky kníh, ktorá predtým patrila, ako neskôr zistil, známemu katolíckemu kňazovi – biblistovi. Po večeroch celé hodiny čítal katolícke knihy a žasol nad ich hĺbkou. Po niekoľkých týždňoch nadobudol silné presvedčenie, že Kristus ho volá do Katolíckej cirkvi. Táto myšlienka ho prestrašila, pretože doteraz si myslel, že nijaký kresťan nemôže byť katolíkom. Začal Boha prosiť o svetlo a poznanie, či je plnosť zjavenej pravdy naozaj v Katolíckej cirkvi.
V tej dobe viedol dlhé teologické diskusie so svojím priateľom Gerrym Mataticsom, ktorý miloval Bibliu, ale nenávidel Katolícku cirkev. Scott sa mu priznal, že vlastní veľké množstvo katolíckych kníh a že pri ich čítaní objavil najväčších svetových teológov, ktorými sú Joseph Ratzinger, Jean Danielou, Hans Urs von Balthasar, Henri de Lubac a R. Garrigou-Lagrange. Gerry sa chcel sám presvedčiť, a preto v priebehu mesiaca prečítal všetky knihy, o ktorých mu Scott hovoril. Po ich prečítaní uznal, že celé učenie Katolíckej cirkvi má biblický základ a že katolícka viera je pre človeka nenahraditeľným pokladom. Gerry aj Scott sa spoločne pokúšali nájsť mylné body v katolíckej doktríne, ale vždy nachádzali odpovede, ktoré sa nedali spochybniť.
Posledná prekážka – mariánsky kult
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
V tom období niekto poslal poštou Scottovi umelohmotný ruženec. Ako sa Scott ruženec z umelej hmoty uvedomil si, že mu zostala už len jedna prekážka prestupu do Katolíckej cirkvi – mariánsky kult. Scott sa v tichu svojej pracovne vrúcne pomodlil, aby dokázal pochopiť to, čo Katolícka cirkev učí o Panne Márii, Kristovej matke, a potom sa na istý, ľudsky beznádejný úmysel pomodlil svoj prvý ruženec.
Po troch mesiacoch Scott zistil, že jeho modlitba bola vypočutá. Poďakoval Bohu za jeho milosrdenstvo a odprosil ho za svoju slepotu a nevďačnosť.
Odvtedy sa denne modlil ruženec. Uvedomil si, že modlitba ruženca čerpá svoju silu z tajomstva vtelenia a že je mimoriadne účinnou zbraňou proti zlu. Boh si vyvolil Pannu Máriu, aby sa v jej lone druhá osoba Najsvätejšej Trojice stala opravdivým človekom a vykonala dielo našej spásy.
Zvesť o Scottovom zblížení sa s Katolíckou cirkvou, o jeho flirte s „neviestkou Babylon“ sa rýchlo rozšírila medzi jeho priateľmi a známymi. Jeden z nich, Chris, Scottovi zatelefonoval a ironicky sa ho opýtal, či sa už klania Panne Márii. Scott to uviedol na správnu mieru a povedal, že katolíci sa neklaňajú Panne Márii, ale že ju uctievajú.
Chris sa vyjadril, že to preňho nie je nijaký rozdiel, pretože katolícka úcta k Panne Márii nemá nijaký biblický podklad.
Scottova odpoveď bola rozhodná. Najskôr priateľovi vysvetlil, že Ježiš zachovával desatoro Božích prikázaní, a preto zachovával aj prikázanie „cti svojho otca a matku“. Hebrejské slovo „ctiť“ doslova znamená „chváliť“. Ježiš Kristus si ctil nebeského Otca aj svoju pozemskú matku, Pannu Máriu. Je samozrejmé, že všetci, ktorí v neho veria, majú robiť to isté – uctievať si Pannu Máriu tak, ako to robí Kristus. To je hlavný dôvod mariánskej úcty v Katolíckej cirkvi. V Biblii čítame: „Hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48). Ruženec je len naplnením týchto slov evanjelia.
Scott sa presvedčil, že každodenná modlitba ruženca mu pomáhala čoraz lepšie chápať teologický zmysel biblických textov. Táto modlitba v ňom rozvíjala zmysel viery, teologickú intuíciu a obohacovala jeho intelektuálne schopnosti – učila ho „logiku lásky“.
Scott začínal chápať vnútorný život Najsvätejšej Trojice ako život jedinej večnej Svätej rodiny: Otca, Syna i Ducha Svätého. Nadobudol presvedčenie, že pozemský obraz Božej rodiny je prítomný v Katolíckej cirkvi.
Pápež a učiteľský úrad Cirkvi
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Aby sa uistili, že sú na správnej ceste, Scott a Gerry si dohodli stretnutie s jedným z najvýznamnejších kalvínskych teológov – Dr. Johnom Gerstnerom, ktorý Katolícku cirkev nazýval „satanovou synagógou“.
V priebehu diskusie Dr. Gerstner požiadal o biblické zdôvodnenie inštitúcie pápežstva. Scott predstavil text Mt 16, 17 – 19, kde Ježiš dáva Šimonovi nové meno – Peter (čiže Skala). Tvrdí, že na ňom postaví svoju Cirkev a dáva Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva. Keď Ježiš hovorí o „kľúčoch od nebeského kráľovstva“, nadväzuje na text Iz 22, 20 – 22, kde sa dočítame, že kráľ Ezechiáš vymenoval Eliakima za nového správcu svojho paláca a dal mu „kľúče od kráľovstva“. Keď dal Ježiš Petrovi „kľúče od kráľovstva“, ustanovil Petrov primát, aby v jeho mene viedol Cirkev, ktorá je Kristovým kráľovstvom na zemi. Úrad Petrovho primátu sa odovzdáva jeho nástupcom.
Scott vysvetľoval, že stredobodom Svätého písma je zmluva chápaná ako sväté rodinné puto medzi Bohom a ľuďmi, a preto biblická koncepcia Božej rodiny ako zmluvy dáva zmysel celému učeniu Katolíckej cirkvi. Hovorí sa v nej o Panne Márii ako o matke všetkých veriacich, o pápežovi ako o otcovi, o tom, že svätí sú naši bratia a sestry a že liturgické sviatky sú rodinnými slávnosťami.
Počas diskusie s Dr. Gerstnerom, ktorá trvala veľa hodín, nedostali Scott a Gerry uspokojivé vysvetlenia, čo ich ešte väčšmi upevnilo v presvedčení o pravdivosti katolíckej doktríny. Cítili, že Lutherovo a Kalvinovo učenie ich oklamalo.
Vysvetlili Gerstnerovi, že odkedy Luther pretrhol puto s Katolíckou cirkvou, vzniklo vyše 25000 najrozmanitejších protestantských denominácii a podľa názoru odborníkov sa každý týždeň vytvára ďalších päť nových. Každá z týchto denominácii tvrdí, že ich jedinou autoritou je Biblia a že ich vedie Duch Svätý. Scott použil príklad o vzniku USA. Zakladatelia USA sa neobmedzili len na to, že napísali ústavu, ale vytvorili aj vládu, ktorá sa skladá z prezidenta, senátu, kongresu a najvyššieho súdu. Úlohou vládnych inštitúcii je vysvetľovať ústavu a realizovať jej predpisy v konkrétnom živote. Ak je to potrebné pri spravovaní jedného štátu, o to potrebnejšie sú podobné štruktúry pri vedení spoločenstva Cirkvi, ktorá predsa zahŕňa celý svet. Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Ježiš nám dal okrem Svätého písma a svojho Ducha aj Cirkev a v nej učiteľský úrad s pápežom, biskupmi a koncilmi, ktorí majú za úlohu správne vysvetľovať texty Svätého písma a realizovať ich v živote.
Scott Gerstnerovi vysvetľoval, že Biblia nikde netvrdí, že Božie slovo je len vo Svätom písme. Zato však jednoznačne hovorí, že Božie slovo je prítomné v Tradícii Cirkvi (2 Sol 2, 15; 3, 6) a tiež v jej učení a hlásaní (1 Pt 1, 25; 2 Pt 1, 20 – 21; Mt 18, 17). Vo Svätom písme sa nachádza potvrdenie katolíckej zásady sola verbum Dei – „len Božie slovo“. Nenachádza sa tam však potvrdenie pre protestantské sola Scriptura – len Sväté písmo. Dr. Gerstner tvrdohlavo tvrdil, že učenie pápežov a koncilov odporuje Svätému písmu, ale neuvádzal nijaké meritórne argumenty, ktoré by potvrdili jeho tézy.
Scott ho požiadal, aby spresnil, čiu interpretáciu Svätého písma má na mysli. Vieme, že kánon kníh Nového zákona bol definitívne ustálený v roku 393 na synode v Hippo a potvrdený o štyri roky neskôr na synode v Kartágu. Závery týchto dvoch synod predstavili pápežovi, ktorý ich schválil. Takže existuje neomylná autorita Cirkvi, ktorá definitívne rozhoduje o tom, ktoré texty sú kánonické a ktoré nie, a správne ich vysvetľuje.
Neomylnosť pápeža
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Gerstner aj napriek tomu oponoval a pýtal sa, podľa čoho katolíci tvrdia, že Kristus dal Petrovi neomylnosť pri učení. Scott vtedy poukázal na skutočnosť, že tak protestanti, ako aj katolíci sú presvedčení, že Kristus dal Petrovi neomylnosť, o čom svedčia dva Petrove listy, ktoré patria do kánonu Nového zákona. Preto je neopodstatnené spochybňovať, že Peter a jeho nástupcovia sú neomylní, keď v Kristovom mene vyučujú o otázkach viery a mravov.
Ak veríme, že knihy Nového zákona sú neomylné Božie slovo, je absurdné tvrdiť, že ich ustálili pápeži a koncily, ktorým Boh nedal dar neomylnosti v týchto otázkach.
Aj napriek týmto argumentom Dr. Gerstner naďalej tvrdil, že pre protestantov okrem Svätého písma neexistuje nijaká neomylná autorita. Ohľadom kánonu kníh Nového zákona hovoril, že máme k dispozícii len omylnú zbierku neomylných dokumentov.
Scott aj Gerry boli sklamaní z priebehu diskusie a divili sa, aká úbohá a nespojitá je protestantská kresťanská tradícia. Totižto logicky vzaté, pre každého kresťana by mala byť definitívnou autoritou Biblia aj Cirkev – alebo obidve, alebo ani jedna.
Našiel som rodinu – bola to Božia rodina
Scott Hahn - návrat do katolíckej cirkvi
Po tejto diskusii už Scott nepochyboval, že Ježiš ho povoláva do spoločenstva Katolíckej cirkvi. Problém bol už len jeden – kedy sa to stane. Jeho manželka Kimberly súhlasila, že sa presťahujú do Milwaukee, aby sa tam Scott mohol prihlásiť na doktorandské štúdium teológie a Svätého písma na katolíckej univerzite. Počas štúdia Scott odhalil hlbokú pravdu a krásu katolíckych dogiem. Zoznámil sa s katolíckymi študentmi, ktorí radostne prežívali svoju vieru a bránili ju. Jeden z nich, John Grabowski, uviedol Scotta do liturgie svätej omše vo svojom farskom kostole. Študentka Monika Migliorino zase sprostredkovala Scottovi a jeho manželke vstup do hnutia za ochranu života, ktoré rozhodne bojovalo proti interrupcii a pornografii.
V tom čase Scott nadviazal blízke vzťahy s horlivými katolíkmi z Opus Dei, od ktorých sa naučil solídnu, katolícku koncepciu života a praktické usmernenia ohľadom každodennej modlitby, práce a apoštolátu.
Proces Scottovej duchovnej premeny sa dostal do fázy zamilovanosti, ako to sám nazval. Začali sa rúcať jeho predsudky o Katolíckej cirkvi, dokonca ju začal vnímať ako svoju rodinu a domov.
Jedného dňa sa Scott rozhodol ísť na katolícku svätú omšu, o ktorej sa v evanjelickej a kalvínskej tradícii hovorí, že je najväčším rúhaním. Očarila ho liturgia a presvedčil sa, že je hlboko zakorenená vo Svätom písme.
Počas premenenia, keď kňaz dvíhal hostiu, Scott celým srdcom povedal: „Pán môj a Boh môj! Skutočne si to ty, Pane! Chcem sa s tebou úplne spojiť.“
Nasledujúci deň išiel Scott znovu na svätú omšu a odvtedy to robil už každý deň. Napísal: „Neviem, ako to mám vyjadriť, ale šialene som sa zamiloval do nášho Pána prítomného v Eucharistii! Jeho prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti bola pre mňa silná a osobná. Ako som tak sedel vzadu, kľakol som si a začal som sa modliť spolu s ostatnými, ktorí sa mi stali bratmi a sestrami Nebol som sirota! Našiel som rodinu – a bola to Božia rodina.“.
Keď sa Scott každý deň zúčastňoval na svätej omši, uvedomoval si, že takto obnovuje svoju zmluvu a že Kristus chce, aby ho prijímal nielen duchovne, ale aj fyzicky v Eucharistii, pretože v tom sa prejavuje plnosť evanjelia. Každý deň si po svätej omši kľakol pred Najsvätejšiu sviatosť a modlil sa ruženec. Vrúcne prosil, aby vedel, aká je Božia vôľa, a vyplnil ju. Počas modlitby hmatateľne cítil, že Ježiš mu pomáha skrze Pannu Máriu. Dva týždne pred Veľkou nocou roku 1986 zatelefonoval Scottovi Gerry Matatics a povedal mu, že na Veľkonočnú vigíliu bude spolu so svojou manželkou prijatý do Katolíckej cirkvi. Scotta táto zvesť šokovala. Začal prosiť Boha: „Pane, čo odo mňa chceš?“ Odpovedal na to: „Otče, chcem sa vrátiť domov. Ježišu, chcem ťa prijímať vo sviatosti Eucharistie.“ Vtedy začul pokojnú Pánovu odpoveď: „Ja ťa nezdržujem.“ Scott pochopil, že odďaľovať rozhodnutie vstúpiť do spoločenstva Katolíckej cirkvi by bolo prejavom neposlušnosti. Povedal to svojej manželke Kimberly a poprosil ju o modlitbu. Bola to pre ňu ťažká skúsenosť. Ako praktizujúca presbyteriánka mala pocit, že manžel ju zrádza a opúšťa. Aj pre Scotta bolo jej neprijatie bolestnou skúsenosťou. Odovzdal to Bohu v modlitbe srdca. Dostal odpoveď: „Scott, potrebuješ plnosť milosti v Eucharistii, aby som ich mohol milovať skrze teba.“
Hahn povedal o svojom rozhodnutí farárovi, otcovi Bruskiewitzovi, ktorý určil dátum jeho prijatia do Katolíckej cirkvi na Veľkonočnú vigíliu roku 1986. Scott bol vtedy podmienečne pokrstený, prijal sviatosť zmierenia, birmovania a sväté prijímanie. Po prvom svätom prijímaní objal svoju manželku. Cítil, že sám Kristus, ktorý je v ňom po prijímaní prítomný, objíma jeho aj Kimberly. Ježiš hovoril v tichu Scottovho srdca: „Scott, nezávisí to od tvojich pocitov. Dal som sa ti v svätej hostii, preto mi môžeš dôverovať väčšmi než kedykoľvek predtým. Som v tebe, v tvojej duši aj v tvojom tele, ako som ešte nikdy doposiaľ nebol.“ Kimberly nasledovala svojho manžela o štyri roky neskôr po bolestnom, ale vytrvalom hľadaní pravdy. Obaja našli najväčší poklad, ktorým je vzkriesený Kristus, ktorý učí, odpúšťa všetky hriechy, uzdravuje všetky rany srdca, dvíha z najťažších pádov a vedie k plnosti šťastia v nebi v spoločenstve Katolíckej cirkvi.
Biblia hovorí: „Usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 3) a „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“ (1 Kor 1, 10). Ako je to možné, že cirkvi „založené na Biblii“ si nevšímajú tento jednoduchý príkaz a množia rozdelenia?
P. M. Piotrowski TChr
http://www.milujtesa.org/nr/cirkev/hladajte_a_najdete.html
Rozhovor - Scott Hahn - Nová evanjelizácia
Svetoznámy autor kníh:
Baránkova večera
Naša cesta do katolíckej cirkvi
Otec, čo plní sľuby
Znamenitý život
a mnohých ďalších titulov.
Redaktor: Ján Pavol II povedal, že je viac toho čo kresťanov spája ako toho, čo ich rozdeľuje. Ako to vnímate vy?
Scott Hahn:
Je to pravda. Rozdiely medzi kresťanmi sú reálne a často veľké, avšak to k čomu sme sa ako kresťania zaviazali je niečo krásne, niečo čo výrazne prevyšuje tieto rozdiely. Tak ako každá rozdelená rodina, aj my máme tendenciu mať fixácie na naše rozdielnosti a zameriavať sa práve na nesúhlas. Často nás dokáže veľmi vytočiť to, že nedokážeme nájsť spoločný súhlas. Stáva sa, že naše diskusie nevieme začínať a končiť tým, že si jasne popíšeme to čo nás spája a tiež to čo nás rozdeľuje, na základe toho veľkého obrazu jednoty, ku ktorej sme sa rozhodli smerovať. Myslím si, že dialóg medzi katolíkmi a evanjelikálmi sa musí začínať aj končiť tým, že všetci veríme v Krista. Veríme v radostnú zvesť – evangelion. Takže byť „evanjeliovo zameraný" neznamená byť nevyhnutne protestantom. Tak ako byť katolíkom automaticky neznamená, že nemám záujem o hlásanie evanjelia. Myslím, že Ján Pavol II. nám všetkým pomohol pochopiť, že radostná zvesť – evangelion je dôvod prečo máme my všetci byť súčasťou novej evanjelizácie. Preto máme byť všetci „na ohlasovanie evanjelia“ zameraní katolíci.
Dokonca už dávno pred vznikom protestantizmu v 16. storočí Katolícka cirkev žila „evanjeliovými radami“ čistoty, chudoby a poslušnosti, ktoré vychádzajú z Ježišovej reči na vrchu. A tak všetci tí, ktorí počúvajú evanjelium a chcú naň odpovedať spôsobom, ktorý je od základu v súlade s Kristom, sa určitým spôsobom chcú odpútať od svetských vecí, ktoré by ich sputnávali alebo im prekážali. V 16. storočí, kedy sa objavuje Reformácia, si každý uvedomoval, že Cirkev potrebovala obnovu. Reformácia sa o to snažila. I ja ako katolík verím, že svätí ako Terézia Avilská, Ján z Kríža, Róbert Belarmín a iní, skutočne prinášajú milosť obnovy do Katolíckej cirkvi práve cez akúsi evanjeliovú charizmu.
Presuňme sa do súčasnosti. V šesťdesiatych rokoch Pavol VI. vyzýval k novej evanjelizácii a potom v osemdesiatych rokoch Ján Pavol zdôrazňoval jej dôležitosť. V deväťdesiatych rokoch, v roku 1992, povedal, že nová evanjelizácia by mala začať na americkom kontinente, aby sme oslávili päťsté výročie založenia. Povedal tiež, že deväťdesiate roky predstavujú advent (nástup) novej evanjelizácie. Takže vzťah adventu k liturgickému roku platí paralelne aj pre vzťah deväťdesiatych rokov k novej evanjelizácii: je to len začiatok.
Myslím, že nová evanjelizácia sa odohrá v dialógu s evanjelikálmi, pretože práve pre nich je evanjelizácia prirodzená. Keď poviete ľuďom, ktorí boli od narodenia katolíkmi o novej evanjelizácii, zareagujú asi takto: „Evanjelizácia? Prosím? No, ale veď my také veci nerobíme, to robia protestanti.“
No v skutočnosti evanjelizujeme práve preto, kým sme. Definuje nás evanjelium, radostná zvesť, evangelion. Nemáme tej radostnej zvesti menej, ale možno aj viac, v Eucharistii a pod. A tak vnímam aj rôzne akcie a obnovy ako skutočne výborné príležitosti prehĺbiť si katolícku vieru, deliť sa o ňu s nekatolíkmi, a dovoliť im, aby nám ukázali svoje nadšenie pre evanjelizáciu.
Myslím, že Gutenbergov vynález pohyblivej sadzby je od 15. storočia pre Katolícku cirkev darom, a tak to snáď bude aj s novými médiami. Ale ako ste poznamenali, s vynálezom kníhtlače a pohyblivých písmen zároveň nastúpila aj sola scriptura, kedy sa až príliš zdôrazňovalo jedno konkrétne médium - písané texty. A myslím že v nových médiách môžeme tiež vidieť mnoho nových darov, no zároveň aj potenciálne nástrahy. Ľudia sa stávajú počítačovo gramotnejšími, vyznajú sa v elektronických médiách, no zároveň stratia poetickú predstavivosť, nebudú vedieť kontemplovať, prestanú si vážiť ticho. Myslím, že v konečnom dôsledku sa evanjelizácia neudeje prostredníctvom tlače, prostredníctvom internetu, ale skrze Ježiša Krista, ktorý nám dáva Eucharistiu.
Čo sa týka novej evanjelizácie, myslím, že katolíci môžu pokračovať, kde skončili protestanti, lebo s nimi spoločne veríme, že Ježišova smrť vo Veľký piatok na kríži na Kalvárii je najvyššia obeta všetkých čias. No na druhej strane, nikto, kto by na Veľký piatok stál na Kalvárii by po príchode domov nepovedal priateľom a rodine, že to, čo v ten deň videl, bola obeta. Lebo Židia cez svoje kategórie Starého zákona neboli schopní vysvetliť tieto udalosti ako obetu: odohrala sa za hradbami Jeruzalema, bolo to ďaleko od chrámu, neboli tam starší či kňazi, a tak to nemohla byť obeta. A predsa, keď sa posunieme o jednu generáciu neskôr, alebo menej, všetci židovskí kresťania, o ktorých vieme, začali vykladať túto popravu ako obetu. Ako sa to stalo? Myslím, že táto otázka bude kľúčom na odomknutie Novej evanjelizácie. Pretože len keď sa vrátime späť a pozrieme sa na Veľký piatok v súvislosti s udalosťami poslednej večere – ustanovením Eucharistie, budeme môcť pochopiť, ako židovskí kresťania prvej generácie začali vnímať túto popravu ako obeť.
Preklad: Rastislav Dluhý a Mária Fileková
Prevzaté a uverejnené so súhlasom Rastislava Dluhého
zdroj - http://www.mojpribeh.sk/rozhovor/scott-hahn-nova-evanjelizacia/
Zakladateľ cirkvi Slovo života Ulf Ekman oznámil prestup do Katolíckej cirkvi počas nedeľnej bohoslužby. Jeho prívrženci sú z rozhodnutia prekvapení.
Bývalý pastor trojtisícovej charizmatickej cirkvi v švédskom meste Uppsala sa katolicizmom zaoberal posledných desať rokov. „Pre mňa a manželku Brigittu to bol pomalý proces – od objavovania a doceňovania nových vecí až po učenie sa od priateľov kresťanov. Úplne to zmenilo naše protestantské predsudky, uvedomili sme si, že v mnohých prípadoch nebola naša kritika opodstatnená. Potrebovali sme katolícku vieru iba lepšie spoznať,” napísal Ekman na svojom oficiálnom portáli.
Podľa blogera Andreasa Glandbergera pastor svojím krokom vyvolal u veriacich šok, hnev, zmätok a zúfalstvo. „Iní sú však radi, že Ekmanova dlhoročná milostná aféra s Katolíckou cirkvou bola otvorene dovŕšená, čo môže napomôcť v teologických diskusiách,“ napísal Glandberger na svojom blogu.
Ekman podľa vlastných slov našiel v Katolíckej cirkvi nielen morálnu silu čeliť názorom spoločnosti a láskavosť voči chudobným, ale aj zdravú teológiu založenú na Biblii a klasickej dogmatike: „Videli sme veľkú lásku pre Ježiša, zažili sme bohatstvo sviatostného života a pochopili logiku pevných štruktúr kňazstva. V neposlednom rade sme sa stretli s reprezentantmi miliónov charizmatických katolíkov a videli, ako žijú svoju vieru.“
Svoju konverziu považuje za „osobnú cestu“ a zdôraznil, že týmto krokom nemá v pláne priviesť celé Slovo života ku katolicizmu. „Sme presvedčení, že cirkev Slovo života je v dobrých rukách a že bude prosperovať a prinášať ovocie vo svojej vlastnej vízii,“ uistil veriacich.
Slovo života v Českej republike sa od Ekmanovho rozhodnutia dištancovala. Na Facebooku vydala vyjadrenie, v ktorom vyjadrila rešpekt ku kroku ich zakladateľa, ale odmietla ho nasledovať. „Nie je to pre nás ľahké, ale naše cesty sa rozchádzajú. Hnutie i my osobne budeme naďalej pracovať na diele a vízii, ku ktorej nás Boh povolal. Ulfa Ekmana si vážime a sme vďační za jeho dlhoročnú službu i za všetko, čo pre nás vykonal. Podľa jeho slov nie sme vyzvaní k jeho nasledovaniu, ale k rešpektovaniu jeho rozhodnutia, čo aj robíme,“ napísal senior pastor Michal Vaněk
Ulf Ekman bol v mladosti členom komunistickej strany. Po osobnom obrátení sa stal pastorom Švédskej cirkvi. Ako 33-ročný založil charizmatické cirkevné spoločenstvo Slovo života. Kázal po celom svete, najmä v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Takmer v každom veľkom meste založil cirkev Slovo života a Cirkev novej generácie. V roku 2013 odišiel do dôchodku.
|
zdroj http://www.svetkrestanstva.sk/2014/03/znamy-svedsky-pastor-ulf-ekman.html
Autor: John Salza Slovenský Preklad: Martin Sobota
Poznámka prekladateľa. :
Preklad do slovenčiny bol náročný, pretože v ňom bolo veľa anglických archaizmov a niekoľko riadkových súvetí, ak si nie ste na 100 percent istí, správnosťou prekladu, skúste si vyhľadať slovenský preklad daného citátu z gréčtiny alebo latinčiny v iných slovenských publikáciách. Významové odchýlky však sú minimálne, môžu sa tam nachádzať nesprávne synonymické výrazy. Verím však, že tento kompilát vám pomôže na vašej duchovnej ceste.
Panna Mária je Matka Božia (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)
"Podľa toho, my prijímame doktrínu o zmŕtvychvstaní z mŕtvych, čoho sa Ježiš Kristus, náš Pán stal prvotinou; stal sa telom, skutočne, nie len zdanlivo, skrze Máriu MATKU BOŽIU v plnosti času prebýval v tomto pokolení, na odpustenie hriechov: bol ukrižovaný a zomrel, pre všetko toto neutrpel žiadne umenšenie jeho Božstva. "Alexander Alexandrijsky, Epištola Alexandrovi, 12 (A.D. 324).
"Mnohé, moji milovaní ,sú pravé svedectvá týkajúce sa Krista. Otec nesie svedectvo z nebies skrze jeho Syna, Duch Svätý nesie svedectvo, tým že sa telesne umenšil v podobe holubice: Archanjel Gabriel nesie svedectvo, nesúc dobré zvesti Márii: Panenská MATKA BOŽIA nesie svedectvo: požehnané miesto jasieľ nesie svedectvo. "Cyril Jeruzalemský, Katechetické Prednášky, X:19 (c. A.D. 350). A tento anjel jeho výzorom, sám svedčí, že bol poslaný jeho Pánom; Ako Gabriel svedčil v prípade Zachariáša, a tiež v prípade Márie, ktorá nosila Boha. "Atanáz, Orations III, 14(A.D. 362).
"Práve ako vo veku Márie MATKY BOŽEJ, On, ktorý vládol od veku Adama do jej čias, keď k nej prišiel, rozbil jeho sily proti ovociu jej panenstva ako proti skale, aby bol rozbitý na kúsky okolo nej, takže v každej duši, ktorá prechádza týmto životom v tele pod ochranou panenstva, moc smrti je svojim spôsobom zlomená a anulovaná, pretože on nenachádza miesta, na ktoré by vztýčil svoje žihadlo. "Gregor z Nyssy, Na panenstvo, 14 (A.D. 370)
"On znovu stvárnil človeka k dokonalosti v Ňom, Od Márie MATKY BOŽEJ skrze Ducha Svätého". Epifanius, Človek dobre zakotvený, 75 (A.D. 374).
"Nechajme potom, tento život Márie byť ako bolo panenstvo samotné, ísť vpred v podobnosti, z ktorej ako zo zrkadla sa odráža zjavenie cudnosti a podoba cnosti. Z tohto si možno vziať vzor života, ukazujúc, ako príklad, tieto čisté pravidlá cnosti: ktoré musíme zlepšovať, uskutočniť a pevne sa ich držať. Prvá vec, ktorá zapaľuje nadšenie v učení je veľkoleposť učiteľa. Čo je väčšie ako MATKA BOŽIA?" sv. Ambróz, Panenstvo, II:6 (c. A.D. 378).
"Ak niekto neverí, že Svätá Mária je MATKA BOŽIA, je odtrhnutý od Božej Trojice." Gregor Naziánsky, Kledoniovi, 101 (A.D. 382).
"Na otázku: 'Je Mária nositeľom človeka, alebo nositeľom Boha?' musíme odpovedať: 'oboch.'" Teodor z Mopsuestie, Vtelenie, 15 (ante A.D. 428).
"A tak ty hovoríš, ty heretik, ktokoľvek môžeš byť, kto zapiera, že Boh bol zrodený z Panny, že Mária, matka nášho Pána Ježiša Krista by nemala byt nazvaná Teotokos, t.j. MATKA BOŽIA, ale Kristotokos, t.j. len matka Krista, nie Boha.
Pre nikoho, hovoríš, neprináša ďalej, čo je predchádzajúce v čase. A z tohto úplne hlúpeho argumentu si myslíš, že zrodenie Boha môže byť pochopené pozemskými zmyslami a výplodom fantázie, že tajomstvo jeho Majestátu môže byť doložené ľudským argumentovaním, my sa budeme, ak Boh dovolí, vyjadrovať o tom neskôr. Zatiaľ, budeme teraz dokazovať Božími svedectvami, že Kristus je Boh a Mária je MATKA BOŽIA." Ján Kasian, Vtelenie Krista, II:2 (A.D. 430).
"Ale odvtedy čo Svätá Panna počala, potom čo Boh v tele sa osobne zjednotil s telom, pre tento dôvod my hovoríme o nej, že je Teotokos, nie tak hoci prirodzenosť tohto Slova ma svoj počiatok v tele, pretože Ono bolo na počiatku a to Slovo bolo Boh, A to Slovo bolo u Boha...ale, ako sme povedali predtým, pretože malo osobne zjednotenú ľudskú prirodzenosť k svojej..." Cyril Alexandrijský, Nestoriovi, Epištola 17:11 (A.D. 430).
"Ak niekto nevyzná, že Emanuel je Boh a preto Svätá Panna je MATKA BOŽIA (Teotokos), vzhľadom k tomu, že v jej tele niesla Slovo Božie, ktoré sa telom stalo [tak ako je napísané, 'Slovo sa telom stalo': nech je exkomunikovaný." Efezský koncil, Anathemy proti Nestoriovi, I (A.D. 430).
"Pretože jediným darom, ktorým je náš Pán a Boh, a ešte aj jej vlastný syn, ona sa ma vyznávať najpravdivejšie a najpožehnanejšie ako--MATKA BOŽIA 'Teotokos,' ale nie v takom zmysle , v ktorom sa to predstavuje ako určitá bezbožná heréza, ktorá tvrdí, že ona sa môže volať Matka Božia pre nie iný dôvod ako že porodila človeka, ktorý sa potom stal Bohom, tak ako hovoríme o žene ako matke kňaza alebo matke biskupa znamenajúc, že ona bola takou, ktorá nedala život kňazovi alebo biskupovi, ale porodila toho, ktorý sa následne stal kňazom alebo biskupom. Nie takto, hovorím, bola Svätá Mária 'Teotokos,' MATKA BOŽIA, ale radšej, ako sme už povedali, pretože v jej svatom lone bolo stvárnené to najposvätnejšie tajomstvo, kvôli jedinečnej jednote Osoby, keďže Slovo v tele je slovo takže človek v Bohu je Boh." Vincent Lerinský, Commonitory for the Antiquity and Universality of the Catholic Faith, 15 (A.D. 434).
"Takže potom On bol aj vo všetkom a nad všetkým a tiež prebýval v lone svätej MATKY BOŽEJ, ale v ňom činnosťou vtelenia." Ján Damascénsky, Zdroj Poznania, III:7 (A.D. 743).
II. Máriino Nepoškvrnené Počatie (Cirkevní Otcovia - Tradícia Cirkvi)
"On bol tou archou zhotovenou z neporušiteľného dreva. Týmto sa naznačuje, že Jeho svätostánok bol pozbavený porušenia." Hipolyt, Orations Inillud, Dominus pascit me (ante A.D. 235).
"Táto Panenská Matka je jediná pravá manželka ( nevesta Ducha svätého ) Božia, menuje sa svätá Panna Mária, hodná Boha, nepoškvrnená z nepoškvrneného, jediná z jediného." Origenes, Homília 1(A.D. 244).
"Nech ju ženy chvália, tú čistú Máriu." Efraim, Hymnny na zrodenie, 15:23 (A.D. 370).
"Len Ty a Tvoja Matka ste vo všetkom spravodliví, nie je žiadna chyba v Tebe a žiadna poškvrna v Tvojej Matke." Efraim, Nisibenove Hymny, 27:8 (A.D. 370).
"Ó vznešená Panna, skutočne ty si väčšia ako akákoľvek iná veľkosť. Lebo kto ti je rovný v tvojej veľkosti, Ó príbytok Božieho Slova? Ku komu medzi všetkými stvoreniami ťa mám porovnať, Ó Panna? Si väčšia než oni všetci, Ó Zmluva, odetá čistotou miesto zlata! Ty si tá Archa, v ktorej sa nachádza zlatá nádoba obsahujúca skutočnú mannu, ktorou je to telo, v ktorom božstvo prebýva." Atanáz, Homília na Papyruse z Turína, 71:216 (ante AD 373).
"Mária, Panna, nielen bez poškvrny, ale Panna, ktorú milosť urobila neporušenou, slobodná od každej poškvrny hriechu." Ambróz, Kázeň 22:30 (A.D. 388).
"My musíme vyňať Svätú Panenskú Matku, vzhľadom k tomu si želám, aby sa nepozdvihla žiadna otázka, ktorá sa dotýka predmetu hriechov, neúcty Pánovi; pretože od Neho poznáme akú hojnosť milosti na prekonanie hriechu v každom ohľade jej bola udelená , tej, ktorá mala prednosť počať a porodiť Toho, ktorý bol bezpochyby bez hriechu." Augustín, Prirodzenosť a Milost,4 2[36] (A.D.415).
"Keďže ju stvoril bez poškvrny, takto On pristúpil od nej zmluvne bez poškvrny." Proklus z Konštantínopolu, Homília 1 (ante A.D. 446).
"Panna, nevinná, bez poškvrny, slobodná od každej slabosti, nedotknutá, bez pohanenia, svätá v duchu i v tele, ako ľalia klíčiaca medzi tŕňmi." Teodotus z Ankrye, Homília VI:11(ante A.D. 446).
"Anjel neodobral pannu Jozefovi, ale dal ju Kristovi, ku ktorému bola zaviazaná od Jozefa, ale dal jej Krista, ku ktorému bola zaviazaná v lone, keď bola počatá." Peter Chrysologus, Kázeň 140 (A.D. 449).
"Tá skutočnosť, že Boh si ju vyvolil, dokazuje, že nikto nebol viac svätý ako Mária, ak by akákoľvek škvrna znetvorila jej dušu, ak by akákoľvek iná panna bola bývala čistejšia a svätejšia, Boh by si vybral ju a odmietol Máriu." Jakub zo Sarugy (ante A.D. 521).
"Ona sa narodila ako cherubín, ona, ktorá bola stvorená z čistej, nepoškvrnenej zeme." Teotokos z Liviasy, Chválospev na sviatok nanebovzatia, 5:6 (ante A.D. 650).
"Dnes ľudstvo vo všetkom odblesku jej nepoškvrnenej vznešenosti, prijíma jej dávnu krásu. Hanba hriechu zatemnila pôvab a príťažlivosť ľudskej prirodzenosti; ale keď Matka Spravodlivosti jedinečná je zrodená, táto prirodzenosť znovu nadobúda v jej osobe svoje starobylé privilégiá a je vypracovaná podľa dokonalého modelu Boha plného pravdy a dôstojnosti.... Pretvorenie našej prirodzenosti začína dnes a starý svet, podmienený celej božskej premene, prijíma toto prvé ovocie z druhého stvorenia." Andrej z Kréty, Kázeň I, Na narodenie Márie (A.D. 733).
"V skutku vyvolená a vyvýšená nad všetko, nie skrze výšku povýšeneckých štruktúr, ale znamenitá vo všetkej veľkosti a vznešenej čistote a božských cnostiach, a nemajúc žiadnu sympatiu k akémukoľvek hriechu." Germanus z Konštantínopolu, Marracci in S. Germani Mariali (ante A.D. 733).
"Ó najpožehnanejšie bedrá Joachimove, z ktorých vzišlo semeno bez poškvrny! O slávne lono Anny, z ktorého vzišiel najsvätejší potomok." Ján Damascénsky, Homília I (ante A.D. 749).
III. Nepretržité Máriino Panenstvo (Cirkevní Otcovia - Tradícia Cirkvi)
"A vskutku to bola panna, ktorá sa chystala vydať raz a navždy po jej pôrode, ktorá porodila Krista, aby každý titul svätosti mohol byt naplnený v Kristovom rodičovstve, skrze matku, ktorá bola oboje panna a manželka jedného manžela. Opäť, keď je predstavený ako dieťa v chráme, kto je tá, ktorá Ho prijíma do jeho rúk? Kto je prvý, kto ho v uznáva v duši? Človek spravodlivý a obozretný,' a samozrejme žiadny bigamista, (čo je jednoduché) dokonca (z tohto ohľadu), ak len nie (inak) Kristus by mal byt súčasne viac hoden ohlasovania od ženy, starej vdovy a manželky jedného muža;' ktorá, žijúca zasvätená chrámu, bola (už) dávajúca v jej vlastnej osobe dostatočný znak toho , aký druh osôb by mali byt prívrženci tohto duchovného chrámu, ktorým je Cirkev. Takéto očité svedectvá Pána nájdeného v detstve; nie sú odlišné od tých, ktoré mal v dospelosti." Tertullián, Na Monogamiu, 8 (A.D. 213).
"Lebo ak Mária, ako tí, čo vyhlasujú, ktorí so zvučnou mysľou ju ospevujú, že nemala iného syna okrem Ježiša a navyše Ježiš hovorí svojej matke, Žena, hľa tvoj syn,' a nie `hľa ty máš aj tohto syna,' potom, On jej vlastne povedal, Hľa, ja som Ježiš, ktorého si skutočne nosila(porodila).' Nie je toto prípad, keď každý kto je dokonalý, už nežije sebe, ale Kristus žije v ňom; a ak Kristus žije v ňom, potom je o ňom povedané Márii, Hľa tvoj syn Kristus.' aký postoj, potom nám musí umožniť vykladať vzácnym spôsobom túto prácu, hoci to má byť zverené pozemskej pokladnici bežnej reči, z písma, ktoré každý okoloidúci dokáže prečítať a ktoré môžu byť vypočuté, keď sa číta nahlas kýmkoľvek, komu sa to prenáša jeho pozemským ušami?" Origen, Komentár na Jána, I:6 (A.D. 232).
"Preto, nechajte tých, ktorí popierajú, že Syn je od Otca podľa prirodzenosti a pravý Jeho podstate, popierajú tiež, že On si vzal pravé ľudské telo z Márie Navždy-Panny; lebo v nijakom prípade to nebol zisk pre nás ľudí, či toto Slovo nebolo pravdivé a prirodzene Synom Božím, alebo toto Slovo nebolo pravdivé, ktoré On prijal." Atanáz, Orácie proti Arianom, II:70 (A.D. 362).
"A keď si ju vzal, nepoznal ju, kým neporodila jej prvorodeného Syna.' On tu použil slovo "kým",' nie aby ste podozrievali, že potom ju poznal, ale oznámil vám, že pred pôrodom Panna bola úplne nedotknutá mužom. Ale prečo potom sa môže povedať, že on použil slovo "kým"? Pretože je zvyčajné v Písme robiť tak a použiť tento výraz bez odvolávania sa na limitovaný časový úsek. Pretože ak s úctou k arche je podobne povedané- krkavec sa nevrátil, kým sa zem nevysušila.' a stále sa nevrátil aj po tomto čase. A keď čo sa týka Boha, tiež Písmo hovorí ,"Ty si od vekov", neuzatvára časové limity v tomto prípade. A znova, keď sa ohlasuje evanjelium vopred a hovorí- V jeho dňoch bude spravodlivosť prekvitať a hojnosť pokoja, kým sa mesiac nepominie,' týmto sa neurčil limit tomuto úseku doby spravodlivosti v stvorení. Tak potom tu podobne sa používa slovo "kým," aby sa spresnilo, čo bolo pred narodením, ale to čo sa stalo následne, nám ponecháva urobiť uzávery.; Ján Chryzostom, Evanjelium podľa Matúša, V:5 (A.D. 370).
"Takto, čo bolo potrebné pre vás sa naučiť o Ňom, to On povedal o sebe; že táto panna nebola dotknutá mužom až do jeho narodenia; ale že to oboje bolo chápané ako dôsledok predchádzajúceho stanoviska, a bolo uznané, toto v jeho slovnom zvrate on ponecháva vám, aby ste chápali; menovite, že nie dokonca po tomto sa ona stala matkou a bola zarátaná hodnou nového druhu pôrodných bolestí a nosenia dieťaťa tak zvláštne, mohol by ten spravodlivý muž vôbec byt schopný obcovať s ňou. Pretože keby ju bol býval poznal, a podržal si ju na pozícii jeho manželky, ako je možné, že náš Pán ponecháva ju ako neochránenú, a nemajúcu žiadne deti, Jeho učeníkovi a prikazuje mu vziať si ju do jej vlastného domu? Ako potom môže niekto povedať- Sú Jakub a ostatní nazvaní jeho bratmi? Podobným spôsobom ako Jozef sám mal byť manželom Márie. Lebo mnohým boli panenské blany (závoje) poskytnuté, aby toto narodenie , ktoré bolo také, aké bolo, mohlo byť na čas zaclonené. Prečo dokonca Ján ich tak nazval, hovoriac, že ani jeho bratia mu neverili' Ján Chryzostom, Evanjelium podľa Matúša, V:5 (A.D. 370).
"Ale tí, ktorí podľa panenstva upustili od tohto procesu, vtiahli seba do hraničnej línie smrti a skrze ich vlastný skutok skontrolovali jeho posun; oni urobili seba samých, vskutku, hranicou medzi životom a smrťou a bariérou tiež, ktorá ho kríži(prieči). Ak potom smrť nemôže prejsť až za panenstvo, ale nachádza svoju silu kontrolovanú a otrasenú tam, je dokázané, že panenstvo je silnejšia vec než smrť a že telo je správne pomenované neumierajúce, ktoré nepožičiava jeho službu umierajúcemu svetu, ani nestrpí stať sa nástrojom následníctva umierajúcich stvorení. V takom tele táto dlhá nezlomená životná dráha umierania a smrti, ktorá zasiahla medzi prvého človeka a životy z panenstva, ktoré boli vedené, je prerušené. To by vskutku nemohlo byť, aby smrť mala prestať jestvovať tak dlho ako ľudstvo manželstvom bolo uskutočnené tiež; on kráčal cestou života so všetkými predchádzajúcimi generáciami; on začal s každým novorodeným dieťaťom a sprevádzal ho do konca: ale on našiel v panenstve bariéru, aby prešiel, čo bolo nemožným činom." Gregor Nyssenský, Na Panenstvo, 13 (A.D. 371).
"Boží Syn...bol narodený dokonale zo svätej Márie navždy panny z Ducha Svätého..." Epifanius, Dobre zakotvený človek, 120 (A.D. 374).
"Priatelia Kristovi, netolerujte správy, že Matka Božia niekedy prestala byť pannou" Basil, Homília v Sanctum Christi generationem, 5 (ante A.D. 379).
"Ale keďže nepopierame, čo je napísané, tak ale predsa odmietame, čo napísané nie je. Veríme, že Boh bol zrodený z panny, pretože to čítame. Že Mária sa vydala potom ako porodila, neveríme, pretože to nečítame. Áno nehovoríme, že toto zavrhuje manželstvo, pretože panenstvo samo osebe je ovocím manželstva; ale pretože tu máme do činenia so svätými, nesmieme súdiť nerozvážne. Ak pripustíme možnosť ako štandard pre posudzovanie ,mohli by sme tvrdiť, že Jozef mal niekoľko žien, pretože aj Abrahám mal a tak mal aj Jakub a že Pánovi bratia boli potomstvom týchto žien, myšlienku, ktorú niektorí zastávajú tvrdohlavo, čo pramení z opovážlivosti, nie zo zbožnosti. Hovoríte, že Mária nepokračovala v panenstve: Ja stále viac tvrdím, že samotný Jozef kvôli Márii bol panic, aby z panenského manželstva bol zrodený panenský syn. Pretože ak svätý človek nepodlieha pripočítaniu cudzoložstva (smilstva) , a nikde sa nepíše, že mal inú ženu, ale bol opatrovníkom Márie, ktorú si mal vziať za ženu, radšej ako jej manžel, záverom je, že on ,ktorý bol hodný menovať sa otec Pána, zostal panicom." Hieronym, Nepretržité Panenstvo Márie Proti Helvediovi, 21 (A.D. 383).
"Napodobňujte ju, sväté matky, ktorú v jej jedinom drahom milovanom Synovi vyformovala tak veľký príklad materskej cnosti; pretože ani vy, drahé deti, ani Panna, nehľadali útechu byť schopní porodiť ďalšieho Syna." Ambróz, Kresťanom vo Vercellae, List 63:111 (A.D. 396).
"Jej panenstvo tiež samotné bolo z tohto dôvodu viac potešujúce a prijateľné, v tom to nebolo, že Kristus bol počatý v nej, zachránil ju vopred od manžela, ktorý by to narušil, ale predtým, ako bol počatý, zvolila si to, už vtedy sa zasvätila Bohu, ako toho, z ktorého mal byt narodený. Toto je vyjadrené slovami, ktoré Mária povedala ako odpoveď anjelovi, ktorý jej oznamoval o jej počatí ; Ako,' odvetila, sa to môže stať, veď ja muža nepoznám?' čo zaiste by nepovedala, ak by predtým nedala Bohu sľub panenstva. Ale pretože zvyky Izraelitov, to ešte odmietali, ona bola sľúbená spravodlivému mužovi, ktorý by si nevzal od nej nič násilím, ale skôr chránil ju pred násilnými osobami, čo ona už sľúbila. Hoci, aj keby bola povedala len toto, Ako sa to stane ?' a nedodala by, "veď ja muža nepoznám,' určite by nebola odpovedala, ako, keďže mala porodiť jej prisľúbeného Syna, ak by sa bola vydala s cieľom pohlavného spojenia. Ona mohla mať zakázané tiež zostať pannou, aby v nej stupňovaním zázraku Syn Boží mal prijať podobu sluhu, ale byť vzorom svätým, panna, ak to nemalo byt myslené, že ona sama potrebovala byt pannou, ktorá docielila počať dieťa dokonca bez pohlavného styku, zasvätila svoje panenstvo Bohu, keď ako ešte nepoznala, čo by mala počať, aby napodobnenie nebeského života v pozemskom a smrteľnom tele by sa malo uskutočniť zo sľubu, nie z príkazu; skrze lásku vo vyberaní, nie skrze potrebu robiť službu. Takto Kristus tým, že sa narodil z panny, ktorá predtým než poznala, kto sa to má z nej narodiť, sa rozhodla pokračovať v panenstve, rozhodla sa radšej schváliť, ako odmietnuť sväté panenstvo. A takto, dokonca v jej ženskosti, v ktorej On si vzal podobu sluhu, Jeho vôľou bolo, aby panenstvo bolo slobodné." Augustine, O Svatom Panenstve, 4 (A.D. 401).
"Kde sú tí, ktorí si myslia, že Panenské počatie a porodenie jej dieťaťa sa podobá tým u iných žien? Lebo tento posledný prípad je jedinečný na zemi a ten Panenský je jedinečný v nebi. Ten jeden prípad je prípad božej moci; ten druhý ľudskej slabosti. V prvom prípade tu telo podlieha vášni; v tom druhom v pokoji Ducha Božieho a v pokoji ľudského tela. Krv bola pokojná, a telo užasnuté; jej pohlavné orgány boli ponechané odpočinku, a jej celé lono bolo nehybné počas návštevy Svätého, až kým Tvorca tela mohol vziať na seba telesný odev, a kým On, ktorý neprišiel iba obnoviť zem k človeku ,ale tiež dať mu nebo, sa mohol stať nebeským Človekom. Táto Panna počne, Tá Panna porodí dieťa a zostane pannou." Peter Chrysoslogus, Kázeň 117, (A.D. 432).
"A skrze nové narodenie On bol manželské dieťa, počatý z Panny, narodený z Panny, bez otcovskej túžby, bez poranenia materskej cudnosti: pretože také narodenie, aké nepoznalo nijakú poškvrnu ľudského tela, sa stalo Človekom, ktorý sa mal stať Spasiteľom ľudí, pokiaľ vlastnil v sebe prirodzenosť ľudskej podstaty. Pretože keď sa narodil Boh v tele, Boh sám bol tým Otcom, keďže archanjel svedčil Požehnanej Panne Márii: pretože Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni: a preto to, čo sa má z teba narodiť sa bude volať, Synom Božím.' Pôvod je rozličný, ale prirodzenosť podobná: nie skrze styk s mužom, ale mocou Božou to bolo spôsobené: ako Panna počala, ako Panna porodila a ako Panna zostala." Pápež Lev Veľký (regn. A.D. 440-461), Na Sviatok Narodenia, Kázeň 22:2 (ante A.D. 461).
"Navždy panenská žena takto zostáva dokonca po pôrode stále pannou, nikdy v žiadnom čase do smrti nemala styk s mužom. Lebo hoci je napísané, a nepoznal ju kým nepočala jej prvorodeného syna, pamätajte ,že on ktorý je splodený ako prvý je prvorodený aj keď je splodený ako jediný. Lebo slovo `prvorodený' znamená, že bol narodený ako prvý, ale vôbec nenaznačuje na ďalšie narodenia. A slovo `kým` naznačuje ohraničenie stanoveného času, ale nevylučuje nasledujúci čas. Pretože Pán hovorí, A hľa, Ja som s vami vždy, až do konca sveta, čo neznamená, že sa On oddelí od nás na konci vekov. Apoštol boží, vskutku, hovorí, A tak budeme vždy s Pánom, znamenajúc po všeobecnom vzkriesení." sv. Ján Damascénsky, Orthodoxná Viera, 4:14 (A.D. 743).
IV. Nanebovzatie Panny Márie (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)
"Ak by bola Svätá Panna zomrela a bola pochovaná, jej usnutie by bolo obklopené v úcte, smrť by ju našla čistú a jej koruna by bola bývala panenskou...keby bola utrápená podľa toho ako je napísané: 'Tvoju dušu prenikne meč bolesti', potom by žiarila slávne medzi mučeníkmi, aj jej sväté telo by bolo bývalo vyhlásené za požehnané, pretože skrze ňu, predsa prišlo svetlo na svet."
Epifanius, Panarion, 78:23 (A.D. 377).
"Apoštoli vzali jej telo na máry a umiestnili ho do hrobky; a strážili ho, očakávajúc príchod Pána. A hľa, opäť Pán stál pri nich; a toto sväté telo bolo prijaté, On nariadil, že bude vzaté v oblaku do raja: kde teraz, znovuzjednotená s dušou, [Mária] sa raduje s Pánovými vyvolenými..." Gregor z Tours, Osem Kníh Zázrakov, 1:4 (inter A.D. 575-593).
"Ako najslávnejšia Matka Kristova, náš Spasiteľ a Boh darca života a nesmrteľnosti, ju obdaril životom skrze neho, ona prijala večnú neporušiteľnosť tela spolu s nim, ktorý ju pozdvihol z hrobu a vzal si ju hore k sebe spôsobom známym len Jemu." Modestus Jeruzalemský, Encomium in dormitionnem Sanctissimae Dominae nostrae Deiparae semperque Virginis Mariae (PG 86-II,3306),(ante A.D. 634).
"Bolo vhodné ...aby najsvätejšie telo Márie, telo, ktoré porodilo Boha, nádoba Božia, zbožštené, neporušené, osvietené Božou milosťou a úplnou slávou ...by malo byť zverené do zeme na krátku chvíľu a pozdvihnuté do nebeskej slávy, s jej dušou tešiac Boha." Teoteknos z Liviasu, Kázeň Na Nanebovzatie (ante A.D. 650).
"Ty si tá, ktorá, ako je napísané, sa zjaví v kráse a tvoje panenské telo je cele sväté, úplne cudné, úplne Božím príbytkom a odteraz celkom vyňaté zo zániku v prachu. Hoci stále ľudské, je pozmenené do nebeského života neporušiteľnosti, skutočne žijúca a slávna, nepoškodená a zdieľajúca dokonalý život." Germanus z Konštantínopolu, Kázeň I (PG 98,346), (ante A.D. 733).
"Svätý Juvenal, Biskup z Jeruzalema, na Chalcedónskom koncile (451), oboznámil panovníka Marciana a Pulcheriu, ktorí si želali vlastniť telo Matky Božej, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov, ale jej hrob, keď bol otvorený na žiadosť Sv.Tomáša, bol nájdený prázdny; z čoho apoštoli usúdili, že toto telo bolo vzaté do neba." Ján Damascénsky, PG (96:1) (A.D. 747-751).
"Bolo vhodné, aby tá, ktorá si zachovala jej panenstvo nedotknuté pri pôrode, si mala zachovať jej vlastné telo slobodné od každého porušenia dokonca po smrti. Bolo vhodné, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa ako dieťa na jej prsiach, mala prebývať v božích svätostánkoch. Bolo vhodné, aby manželka, ktorú si Otec vzal k sebe, by mala žiť v božských sídlach. Bolo vhodné, aby tá, ktorá videla svojho Syna na kríži a ktorá tam prijala do jej srdca meč bolesti, ktorému unikla, keď ho porodila, mala by pozerať na neho ako sedí s jeho Otcom, bolo vhodné, aby Božia Matka by mala vlastniť, čo patrí jej Synovi a aby mala byť uctená každým stvorením ako Matka a ako služobnica Boha." Ján Damascénsky, Máriino Nanebovzatie (PG 96,741), (ante A.D. 749).
"Úctyhodná pre nás, Ó Pane, je táto slávnosť tohto dňa, na ktorý svätá Matka Božia trpela dočasnú smrť, ale stále nemohla byť ponechaná dole putami smrti, ktorá porodila Tvojho Syna nášho Pána vteleného z nej." Gregoriánsky Sakramentár, Veneranda (ante A.D. 795).
"Vypovedané tajomstvo všetkého stále viac hodné chvály, keďže Panenské nanebovstúpenie je niečo jedinečné medzi ľuďmi." Galsky Sakramentár, z Munificentis simus Deus (8.storočie).
"Boh, ten Kráľ vesmíru, ti udelil priazne, ktoré prevyšujú prírodu. Ako ťa zachoval pannou pri pôrode, takto zachoval tvoje telo neporušené v hrobe a oslávil ho jeho božským činom jeho premiestnenia z hrobu." Byzantská Liturgia, z Munificentis simus Deus (8.storočie).
"Táto panna je doteraz nesmrteľná, keďže On, ktorý žil, ju vzal na nebesá na miesto uznania (privítania)." Timotej Jeruzalemský (8.storočie).
V. Mária je Nová Eva a Najpožehnanejšia medzi ženami (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)
"Je jeden Lekár, ktorý vlastní oboje- telo i dušu; aj stvorený aj nestvorený ; Boh jestvujúci v tele; skutočný život v smrti; aj z Márie aj z Boha; prvý možný a potom nemožný, nakoniec Ježiš Kristus náš Pán." Ignác, Efezanom, 7 (c. A.D. 110).
"Oni jej žehnali, hovoriac: O Boh našich otcov, žehnaj tomuto dieťaťu, a daj jej večné meno vzývané vo všetkých pokoleniach. A všetko, čo títo ľudia povedali: Tak nech sa stane, tak nech sa stane, amen. A on ju priniesol k hlavným kňazom; a oni jej žehnali hovoriac: O najvyšší Boh, zhliadni na toto dieťa, a požehnaj ju s najvyšším požehnaním, ktoré pretrvá večne." Jánovo Protoevanjelium, 6:2 (A.D. 150).
"On sa stal človekom skrze Pannu, aby neposlušnosť, ktorá pochádzala od hada, mohla prijať svoj zánik rovnakým spôsobom z akého sa vyvodzuje jeho vznik. Pretože Eva, ktorá bola pannou a bez poškvrny, počatím hadovho slova, priniesla neposlušnosť a smrť. Ale Panna Mária prijala vieru a radosť, keď jej anjel Gabriel oznámil dobrú zvesť, že Duch Pánov zostúpi na ňu a moc Najvyššieho ju zatieni: kde to Sväté zrodené z nej je Syn Boží; a ona odpovedala, 'Nech sa mi stane podľa tvojho slova.' A skrze ňu sa on narodil, na ktorého sme dokázali ,že sa na Neho vzťahuje toľko veľa písem, a skrze ktorého Boh zničí aj toho hada aj tých anjelov a ľudí, ktorí sú mu podobní; ale prinesie oslobodenie od smrti tým, ktorí sa kajajú z ich zloby a veria v Neho." Justín Mučeník, Dialóg s Tryfonom, 100 (A.D. 155).
"On sa zrodil z Márie Panny, tej spravodlivej ovečky." Melito de Sardo, Veľkonočná Homília (c. A.D. 177).
"V súhlase s týmto návrhom, Mária Panna sa pokladá za poslušnú, hovoriac, 'Hla služobnica Pána; nech sa mi stane podľa tvojho slova.' Ale Eva bola neposlušná; pretože ona neposlúchla, keď ešte bola panna. A dokonca ako ona, majúc vskutku manžela, Adama, ale aj tak ešte nebola panna (pretože v raji 'boli obaja nahí, a nehanbili sa,' vzhľadom k tomu oni, stvorení krátko predtým, nemali žiadne porozumenie plodenia detí: lebo bolo potrebné, aby najprv prišli do dospelého veku a potom sa rozmnožovali následne od toho času ), stali sa neposlušnými, bola príčinou smrti, aj svojej aj celej ľudskej rasy; tak taktiež urobila Mária, bola zasnúbená s mužom a pritom všetkom bola pannou, podrobila sa poslušnosti, stala sa príčinou spasenia, aj svojho aj celej ľudskej rasy. A z tohto dôvodu robí právny termín žena zasnúbená mužovi, manželku tomu, ktorý si ju zasnúbil, hoci ona bola doposiaľ panna; takto naznačujúc spätné odkazovanie sa Márie ku Eve, pretože čo je spojené nemohlo by byť inak rozlúčené, ako obrátením priebehu, ktorým tieto putá zjednotenia povstali; aby predchádzajúce putá boli zrušené nasledujúcimi, aby tie nasledujúce mohli nastaviť tie predchádzajúce opäť na slobodu… Prečo tiež Lukáš začína rodokmeň s Pánom, prinášajúc to späť k Adamovi, naznačujúc, že to bol On, ktorý ich znovu zrodil do Evanjelia života a nie oni Jeho. A takto to rovnako bolo ,aby ten uzol Evinej neposlušnosti bol uvoľnený poslušnosťou Máriinou. Lebo čo panna Eva spútala skrze neveru, to skutočne panna Mária oslobodila skrze vieru." Irenej, Proti Herézam, 3:22 (A.D. 180).
"Pretože kým Slovo Božie bolo bez tela, On vzal na Seba toto sväté telo skrze svätú Pannu a pripravil rúcho, ktoré On utkal pre Seba, ako ženích, v tých utrpeniach kríža, aby zjednotením Jeho vlastnej moci s naším mravným telom a skrze zmiešanie neporušiteľného s porušiteľným a silného s tým slabým, On mohol zachrániť hynúceho človeka." Hipolyt, Rozprava o Kristovi a antikristovi, 4 (A.D. 200).
Ale Kristus Pán, ovocie tejto Panny, neprehlásil tie prsia žien požehnanými, ani si ich nevybral, aby kojili; ale keď drahý a milujúci Otec nechal zapršať toto Slovo, Sám sa stal duchovnou obživou tým dobrým. O tajomný zázrak! Všadeprítomný Otec je jeden a jedno všadeprítomné Slovo a Duch Svätý je jeden a ten istý kdekoľvek a jedna je jediná panenská matka. Milujem volať ju Cirkev. Táto matka, keď bola osamote, nemala žiadne mlieko, pretože sama osebe nebola len ženou. Ale ona je zároveň panna a matka--čistá ako panna, milujúca ako matka. A volajúc svoje deti k sebe, napája ich so svätým mliekom, totiž, s týmto Slovom pre detstvo. Preto nemala žiadne mlieko, pretože tým mliekom bolo to spravodlivé a pôvabné dieťa , telo Kristovo, ktoré vyživuje skrze Slovo to mladé potomstvo, ktoré Pán sám priniesol v telesných mukách, ktoré Pán sám pokosil v jeho drahej krvi." Klement Alexandrijský, Cvičiteľ, I:6 (A.D.202).
"Podľa toho, panna skutočne počala a porodia 'Emanuela, Boha s nami.' Toto je to nové narodenie, človek je zrodený z Boha. A v tomto človeku sa narodil Boh, vzal si telo z dávneho pôvodu bez pomoci z dávneho semena, aby On mohol obnoviť s novým semenom, to znamená, duchovným spôsobom a očistiť to skrze navrátenie mravnosti od všetkých dávnych škvŕn. Ale všetko z tohto nového narodenia bolo predurčené, ako bol ten prípad vo všetkých iných prípadoch, v dávnom druhu, Pán narodený ako človek rozložením moci, v ktorej panna bola prostriedkom. Zem bola stále v panenskom stave, a podrobil si ju až doteraz nie skrze ľudské skutky, ani žiadnym semenom doteraz hodeným do brázd, keďže nám bolo povedané, Boh stvoril človeka do živej duše. Pretože tak tomu bolo, kým Eva bola ešte pannou, že zvodné slovo sa plazilo ku nej a malo postaviť budovu smrti. Do duše panny, podobným spôsobom, musí byť predstavené, Slovo Božie, ktoré má pozdvihnúť tkaninu života; aby to čo bolo schátrané týmto pohlavím, mohlo skrze to isté pohlavie byť uzdravené k spaseniu.
Tak ako Eva verila hadovi, tak Panna Mária verila anjelovi.
Tak ako Eva verila hadovi, tak Panna Mária verila anjelovi. Prečin (priestupok),ktorý jedna spôsobila vierou, druha vierou zotrela. Ale (niekto povie, že) Eva predsa nepočala v jej lone na slovo diabla. Nuž, ona vo všetkých udalostiach počala; pretože slovo diabla sa jej následne stalo semenom ,ktoré počalo vydedenca, a priniesla nim zármutok.
Vskutku porodila bratovražedného diabla; kým Panna Mária, naopak, porodila toho, ktorý jedného dňa zabezpečí spásu Izraelu, Jeho vlastnému bratovi podľa tela a Jeho vrahovi. Boh preto zoslal do panenského lona Jeho Slovo, ako dobrý Brat, ktorý vymaže spomienku na zlého brata. Teda bolo potrebné, aby Kristus prišiel kvôli spáse človeka, v tej podmienke tela, do ktorej človek vstúpil od doby svojho odsúdenia." Tertullian, Telo Kristovo, 17 (A.D. 212).
A myslím to v súlade s rozumom, že Ježiš bol tým prvým ovocím medzi ľuďmi z čistoty, ktorá pozostáva v cudnosti, a Mária medzi ženami; pretože to nebolo zbožným pripisovať akémukoľvek inému ako jej to prvé ovocie panenstva." Origenes, Komentár na Matúša, 10:17 (A.D. 244).
"Mnohí, moji milovaní, sú pravé svedectvá tykajúce sa Krista. Otec nesie svedectvo z nebies o Jeho Synovi: Duch Svätý nesie svedectvo, zostúpil telesne v podobe holubice: Archanjel nesie svedectvo, nesúc dobrú zvesť Márii: Panenská Matka Božia [Teotokos] nesie svedectvo: požehnané miesto jasieľ nesie svedectvo" Cyril Jeruzalemský, katechetické prednášky, 10:19 (A.D. 350).
"V tom, čo zostáva, máme nariadenie Božej vôle. Táto Panna, toto narodenie, toto Telo, potom tento Kríž, táto smrť, táto návšteva do nižšieho sveta: tieto veci sú naším spasením. Kvôli ľudstvu bol narodený Boží Syn z Panny a z Ducha Svätého. V tomto procese On slúžil Sebe; Jeho vlastnou mocou--mocou Božou--ktorá ju zatienila, On zasial začiatok Jeho Tela, a vstúpil v prvej etape Jeho života v tele. On urobil to, že Jeho vtelením mohol vziať k Sebe z panny telesnú prirodzenosť a skrze toto zmiešanie mohlo prísť k životu posvätné Telo celého ľudstva; aby skrze to Telo, ktoré si vzal na seba, mohlo v ňom byť skryté celé ľudstvo, a On opätovne , skrze Jeho neviditeľnú existenciu, byť rozmnožený vo všetkom. Takto neviditeľný Obraz Boha neopovrhol túto hanbu, ktorá poznačuje začiatky ľudského života. On prešiel každou etapou; skrze počatie, narodenie, nariekanie, kolísku a každé neustále ponižovanie. Aký cenný návrat môžeme urobiť pre takú veľkú blahosklonnosť? Jediný jednorodený Boh , neopísateľné narodený z Boha, otvoril Panenské lono a vyrástol a vzal si podobu čistej ľudskosti. On, ktorý udržiava vesmír, v Ktorom a skrze Ktorého ,v Ktorom sú všetky veci, prišiel na svet bežným narodením; On na Ktorého hlas sa archanjeli a anjeli chvejú, a nebo a zem a všetky živly tohto sveta sú roztopené, bolo počuté v detskom nariekaní. Neviditeľný a Nepochopiteľný, ktorého zrak, cítenie a dotyk nemožno zmerať bol zabalený v kolíske." Hilar z Poitiers, Na Trojicu, 2:24-25 (A.D. 355).
A ako milosť Trojice je jedna, tak taktiež Trojica je nedeliteľná. Toto môžeme vidieť u samotnej Svätej Márie. Archanjel Gabriel, keď bol poslaný oznámiť príchod Slova na ňu hovoriac, 'Duch Svätý zostúpi na teba', vedel,že Duch bol v tomto Slove. Preto dodal: 'a moc Najvyššieho ťa zatieni.'" Atanáz, Serapionovi z Thmuis, III:6 (A.D. 360).
"A keď si ju vzal, 'nepoznal ju, kým neporodila jej prvorodeného Syna.' Použilo sa tu slovo `kým` nie aby ste mali podozrenie, že on ju potom naozaj poznal, ale oznámil vám, že pred narodením bola Panna úplne nedotknutá mužom." Ján Chryzostom, Homília na Matúša, 5:5 (A.D. 370).
"To sa stalo, aby nám oznámil skrze spôsob Jeho Vtelenia toto veľké tajomstvo; že čistota je jediný úplný náznak prítomnosti Božej a Jeho príchodu, a že nikto to nemôže v skutočnosti zabezpečiť pre seba, až kým by sa úplne odcudzil od telesných vášní. Čo sa stalo v nepoškvrnenej Márii, keď plnosť Božstva, ktorá je v Kristovi svietila cez ňu, to sa deje v každej duši, čo sa nechá viesť podľa tohto panenského života." Gregor Nyssenský, Na Panenstvo, 2 (A.D. 371).
"Len Ty sám a tvoja Matka sú vo všetkých veciach spravodliví, lebo nie je žiadne porušenie v tebe a žiadna poškvrna v tvojej Matke. Z týchto dvoch spravodlivých, ku ktorým sa podobáte deti moje?" Efrem, Nisbenské Hymny, 27:8 (ante A.D. 373).
"Ktokoľvek si ctí Pána, si tiež ctí svätú [nádobu]; kto ale namiesto toho zneucťuje túto svätú nádobu, zároveň zneucťuje jeho Majstra (učiteľa, Pána). Samotná Mária je tá svätá panna, to jest, táto svätá nádoba" Epifanius, Panarion, 78:21 (A.D. 377).
"A ak by Boh odetý v tele nebol určený ,aby prebral zodpovednosť Adamovho tela, aký význam mala potom Svätá Panna?" Bazil, Sozopolitanom, Epištola 261 (A.D. 377).
"Prvú vec, ktorá zapaľuje nadšenie v učení je veľkosť učiteľa. Čo je väčšie ako Matka Božia? Čo je viac slávnejšie ako ona , ktorú si vybrala Sláva Sama ? Čo je viac cudné ako ona, ktorá zrodila telo bez styku s iným telom? Lebo prečo by som mal hovoriť o jej iných cnostiach? Ona bola panna nie len v tele , ale aj v duši, nepoškvrnila úprimnosť jej náklonnosti žiadnou zradou, bola pokorná v srdci, prostá v reči, rozvážna v mysli, šetriaca slová, snaživá v čítaní, opierala svoju nádej nie v neistote bohatstva, ale v modlitbe chudobných, zameraná na prácu, skromná v reči; navyknutá hľadať nie človeka, ale Boha ako sudcu jej myšlienok, nezraniť nikoho, mať dobrú vôľu k všetkému, povstať pred jej staršími, nezávidieť jej rovným, vyhýbať sa namyslenosti, nasledovať rozum, milovať cnosť." Ambróz, Na Panenstvo, 2:15 (A.D. 377).
"Ak niekto neverí, že Svätá Mária je Matka Božia, je odlúčený od Božej Trojice. Ak by niekto tvrdil, že prešiel cez túto Pannu ako cez kanál a nebol naraz božský a ľudský sformovaná v nej (božský, pretože bez zásahu človeka; ľudský, pretože v zhode so zákonmi výstavby), on je podobne bezbožník." Gregor Naziánsky, Kledoniovi, Epištola 101 (A.D. 382).
" Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne.' Tým výhonkom je matka Pána--jednoduchá, čistá, bez poškvrny; nezaťažená žiadnou skazou života, ale plodná v slobodnom stave ako Boh Sám...Zásad pred seba tu požehnanú Máriu, ktorej prevyšujúcou čistotou nechal ju urobiť matkou Pána." Hieronym, Eustochiumovi, Epištola 22:19,38 (A.D. 384).
"Svätú Pannu Máriu musíme z toho vyňať, neželám si pozdvihnúť žiadnu otázku, keď sa to týka predmetu hriechov, bez cti k Pánovi; lebo od Neho vieme, aká hojnosť milosti pre premáhajúci hriech v každom ohľade jej bola udelená, tej, ktorá mala prednosť počať a porodiť Jeho , ktorý bezpochyby nemal žiaden hriech." Augustín, Prirodzenosť a Milosť, 36:42 (A.D. 415).
"Zdravas, Mária, ty si najdrahšie stvorenie na celom svete; Zdravas Mária, neporušená holubica; Zdravas Mária, nehasnúca lampa; pretože z teba sa narodilo Slnko Spravodlivosti...skrze teba, každá verná duša dosiahne spasenie." Cyril Alexandrijský, Homília 11 v Efeze (A.D. 431).
"Ak niekto nevyzná, že Emanuel je samotný Boh, a preto že Svätá Panna je Matka Božia(teotokos), vzhľadom k tomu, že v tele porodila Slovo Božie, ktoré sa telom stalo [ako je napísané, 'Slovo sa telom stalo ` nech je exkomunikovaný." Efezský koncil [Cyrilova Epištola 17], Anathema I (A.D. 431).
"Ako Panna počala, ako Panna porodila, ako Panna zostane." Peter Chrysologus, Kázeň 117 (post A.D. 432).
"A skrze nové narodenie On bol splodený, počatý Pannou, zrodený z Panny, bez otcovskej túžby, bez poranenia matkinej cudnosti: pretože také zrodenie ako žiadna poškvrna ľudského tela, stal sa jediným, ktorý mal byť Spasiteľom ľudí, kým ovládol v sebe prirodzenosť ľudskej podstaty. Lebo keď Boh sa narodil v tele, Boh Sám bol Otec, keďže archanjel svedčil Požehnanej Panne Márii: 'lebo Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ta zatieni: a preto, to čo sa z teba narodí bude sa volať, Synom Boha.' Pôvod je odlišný, ale prirodzenosť je podobná: nie stykom s mužom, ale mocou Boha to bolo spôsobené: lebo Panna počala, Panna porodila, a Pannou zostala…Lebo Jeho neporušená prirodzenosť, toho, čo sa narodil, muselo strážiť prvotné panenstvo Matky a vliatu moc Božieho Ducha musela zachovať v nepoškvrnenosti a svätosti ten svätostánok, ktorý si On zvolil pre Seba: aby Duch ,ktorý určil povstať spadnuté, obnovil zlomené a prekonaním telesných vábení nám poskytol v hojnej miere moc cudnosti: aby panenstvo, ktoré v iných nemôže byt zachované v rodení deti, mohlo byť dosiahnuté nimi v ich druhom zrodení." Pápež Lev Veľký [regn. A.D. 440-461], v kázni 22:2 (ante A.D. 461).
VI. Mária Panna je naša mocná orodovníčka (Cirkevní Otcovia - Tradícia Cirkvi)
"Lebo ako Eva bola zvedená slovom anjela odísť od Boha, vzbúrila sa proti Jeho Slovu, tak Panna Mária skrze slovo anjela prijala radostné správy, že porodí Boha skrze poslúchnutie jeho Slova. Tá predchádzajúca bola zvedená neuposlúchnuť Boha, tá nasledujúca bola presvedčená uposlúchnuť Boha, aby panna Mária sa mohla stať zástancom panny Evy. Ako ľudské pokolenie bolo odsúdené na smrť skrze [skutok] Panny, tak aj bolo Pannou zachránené." Irenej, Proti Herézam, V:19,1 (A.D. 180).
"Pod tvoje milosrdenstvo utiekame sa, Ó Matka Božia. Neodmietaj naše pokorné prosby v núdzi, ale osloboď nás od nebezpečenstva,[Ó ty] jediná čistá a jediná požehnaná." Sub Tuum Praesidium, Z Rylandského Papyrusu, Egypt (3.storočie).
"Nechajme potom život Panna Márie byť, ako by to bolo Panenstvo samé, vykročiť v podobnosti, z ktorej, ako zo zrkadla sa odráža vzhľad cudnosti a podoba cnosti ... Ani by som neváhal pripustiť ťa k oltárom Božím, ktorých duše by som bez váhania volal oltáre, na ktorých sa Kristus denne obetuje za vykúpenie tela. Lebo ak Panenské telo je chrámom Boha, čo je jej duša, ktorá, popol z tela strašený preč, ešte raz odkryla rukou Večného Kňaza a vypúšťa dym božského ohňa. Požehnané panny, ktoré vydávajú vôňu z božskej milosti ako záhrady robia skrze kvety, chrámy skrze náboženstvo, oltáre skrze kňaza." Ambróz, Na Panenstvo II:6,18 (A.D. 378).
"Znovu vybavovaním sa na tieto a iné okolnosti a prosením Panny Márie, aby priniesla pomoc, keďže ona, tiež, bola pannou v nebezpečenstve, sa zverila lieku postenia a spanie na zemi." Gregor Naziánsky, Orácie 24:11 (A.D. 379).
"Lebo je povedané, že on [Gregor Divotvorca] počul tú, ktorá sa zjavila v ženskej podobe povzbudzovať(naliehať) na Jána Evanjelistu, aby vysvetlil tomu mladému mužovi tajomstvo pravej viery. sv. Ján, ako odpoveď, vyhlásil, že bol úplné ochotný prosiť Matku Pána dokonca v tejto veci a toto bola tá jediná vec najbližšia jeho srdcu. A tak sa rozhovor chýlil ku koncu a potom čo si to celkom ujasnili a spresnili mu to, tí dvaja zmizli pred jeho zraku." Gregor Nyssénsky, Na Gregora Divotvorcu (A.D. 380).
"O Panna Mária, tá svätá panna, je skutočne veľká pred Bohom a ľuďmi.
Lebo ako nemáme prehlasovať jej veľkosť, tej ktorá v sebe nosila Neobsiahnuteľného, ktorého ani nebo ani zem nemôžu obsiahnuť?" Epifanius, Panarion, 30:31 (ante A.D. 403).
"Daj mlieko, Matka jemu, ktorý je naším pokrmom, daj mlieko tomu chlebu, ktorý zostúpil z neba ...daj mlieko jemu, ktorý ťa urobil tak, aby on mohol byť urobený úrodným v počatí a v pôrode, nevzal si z teba ozdobu panenstva." Augustín, Kázeň 369:1 (A.D. 430).
"Pozdravená buď Mária, Matka Božia, pre ktorú v mestách a dedinách a na ostrovoch boli založené cirkvi pravých veriacich." Cyril of Alexandria, Homily 11 (ante A.D. 444).
"Pozdravená buď, naša túžobná radosť; Pozdravená buď, O potešenie Cirkvi; Pozdravené buď, O meno, ktoré vydychuje sladkosť; Pozdravená buď, tvár ,ktorá vyžaruje božstvo a milosť; Pozdravená buď, najctihodnejšia spomienka…" Teodotus z Ankrye, Homília 4:3 (ante A.D. 446).
"Panenský sviatok (parthenike panegyris) nabáda dnes náš jazyk ohlasovať jej chválu ...služobnica a Matka, Panna nebeská, jediný most Boha k človeku, posvätné krosná vtelenia, v ktorých bol nevysloviteľným spôsobom utkaný odev toho spojenia, skrze ktoré tkáč je Duch Svätý; a pradiarom zatienenie z výsosti, vlnou praveké rúno Adamovo; tkanivom nepoškvrnené telo Panny, tkáčskym člnkom Jeho nesmierna milosť ,ktorú to priviedlo; umelcom Slovo klzajúce sa cez sluch." Proklus z Konštantínopolu, Homília 1 (ante A.D. 446).
"Panna prijala Spasenie, aby ho mohla vracať späť po stáročia ." Peter Chrysologus, Kázeň 140 (ante A.D. 450).
"O Panna celá svätá, on, ktorý o tebe povedal, že je úctyhodné a slávne nezhrešil proti pravde, ale zostava nerovný tvojej hodnote. Zhliadni na nás zhora a buď naklonená. Veď nás v pokoji a nesúc nás bez hanby k súdnemu trónu, udeľ nám miesto po pravici svojho Syna, aby sme smeli byt vynesený do neba a spievať s anjelmi nestvorenej Trojici tej istej podstaty. " Bazil zo Seleucie, PG 85:452 (ante A.D. 459).
"Prestaň nariekať; Ja urobím seba tvojim zástancom v prítomnosti môjho Syna. Zatiaľ, žiaden smútok, pretože ja som priniesla radosť na tento svet. Lebo je to na zničenie kráľovstva smútku, že som prišla na tento svet: Ja, plná milosti ... Potom zadrž svoje slzy; prijmi ma ako svojho prostredníka v prítomnosti toho, ktorý sa zo mňa narodil, pretože pôvodca radosti je Boh plodený pred všetkými vekmi. Zostaň kľudný; už sa viac netráp: Ja prichádzam od neho, plná milosti." Spevák Romanos, Na Vianoce 2,10-11 (ante A.D. 560).
"Pozdvihnutá do nebies, ona zostáva pre ľudské pokolenie nedobytnou hradbou, prihovárajúc sa za nás u jej Syna a Boha." Teoteknos z Liviasu, Nanebovzatie 291(ante A.D. 560).
"Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou; požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života, pretože ty si počala Krista, Božieho Syna, Spasiteľa našich duší." Koptska Ostraka (A.D. 600).
"Ona je úplne nádherná, úplne blízko Boha. Lebo ona, prevyšujúc cherubov, vyvýšená nad serafínov, má miesto blízko Boha.
"Mária Navždy Panna -- žiariaci bod s božským svetlom a plná milosti, prostrednica, prvá skrze jej nadprirodzený pôrod a teraz kvôli príhovoru jej materskej pomoci -- buď korunovaná s nikdy nekončiacimi požehnaniami ...hľadajúc rovnováhu a vhodnosť všetkých veciach, my by sme mali konať poctivo ako synovia svetla." Germanus z Konštantínopolu, Homília na Oslobodenie Konštantínopolu, 23 (ante A.D. 733).
"Ó, aké zázračné to je! Ona koná ako prostrednica medzi vznešenosťou Boha a poníženosťou tela, a stáva sa Matkou Stvoriteľa." Andrej Krétsky, Homília 1 na Máriino Narodenie (ante A.D. 740).
"Ona je úplne nádherná, úplne blízko Boha. Lebo ona, prevyšujúc cherubov, vyvýšená nad serafínov, má miesto blízko Boha." sv. Ján Damascénsky, Homília na Narodenie, 9 (ante A.D. 749).
"My dnes tiež zostávame blízko teba, O Pani. Áno, opakujem, O Pani, Matka Božia a Panna. My upíname naše srdcia k tvojej nádeji, ako k najpevnejšiemu a celkom nezlomiteľnému útočisku, zasväcujúc sa tvojej mysli, duši, telu, a celé naše bytie a ctíme si ťa tak ako len vieme, žalmami, hymnami, a duchovnými piesňami." Ján Damascénsky, Homília 1 na Máriino Nanebovzatie, 14 (ante A.D. 749).
"Zverme sa s celou našou duševnou náklonnosťou príhovoru Požehnanej Panny: nech všetci, s celej našej sily, žiadame jej záštitu (ochranu), aby vo chvíli, keď ju na zemi obklopíme s našou pokornou úctou, ona sama nás smela ráčiť v nebi zveriť s horlivou modlitbou. Lebo bez akejkoľvek pochybnosti ona , ktorá si zaslúžila priniesť výkupné za tých , ktorí potrebovali oslobodenie, môžu viac ako všetci svätí mať úžitok skrze jej láskavosť tým, ktorí prijali oslobodenie." Ambróz Autpert, Nanebovzatie Panny, (ante A.D. 778).
"Priblížme sa s duchom dôvery k trónu najvyššieho Kňaza, kde on je naša obeť, kňaz, zástanca a sudca." Radbert Paschasius, Na Nanebovzatie (ante A.D. 786).
"Lebo ona, ktorá porodila zdroj milosrdenstva, Ježiša Krista, nášho Boha a Pána, prijímajúc od neho všetky veci, vôľu a skrze neho vyhovie prianiam všetkých." Pavol, Diakon, (ante A.D. 799).
"Ty rozptyľuješ svoje láskavosti so stále väčšou hojnosťou odkedy vlastníš plnšie jeho, ktorý je ich zdrojom a ktorý je úplne ochotný ich dať nám, lepšie povedané ty vlastníš takmer všetky sama a ty ukazuješ štedrosť tým, ktorým chceš a tomu ,ktorý to od teba žiada." Ján Geometer, Život Márie (A.D. 989).
"Môžme si zaslúžiť mať pomoc tvojho príhovoru v nebi, lebo ako Syn Boha ráčil zostúpiť k nám skrze teba, tak my tiež musíme prísť k nemu s tebou." Peter Damián, (ante A.D. 1072).
"Matka Božia je naša matka. Nech táto dobrá matka prosí a oroduje za nás, nech požiada a získa, čo je pre nás dobré." Anzelm, Orácie 7(ante A.D. 1109).
"Och ktokoľvek ty smieš byť, ktorý sa cítiš v prúde tohto sveta unášaný v búrkach a víchriciach skôr ako kráčajúc po pevnej zemi, neodvracajúc oči od lesku tejto hviezdy, pokiaľ sa ale netúžiš ponoriť ... Ak ťa ona drží, nespadneš, ak ťa ona chráni, nebudeš mať strach; ňou vedený, neunavíš sa ; s jej láskavosťou dosiahneš svoj cieľ, vedomý si takto v sebe ako pravdivo bolo vyrieknuté toť slovo: 'A meno Panny bolo Mária.'" Bernard, Homília 2:17, Respice stellam (ante A.D. 1153).
www.scripturecatholic.com
Martin Luther o Panne Márii
Máme Pannu Máiru vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých .... viac
Tu jednou vetou ospevuje všetky veci, ktoré s ňou urobil Boh, pritom zachováva správny poriadok. V predošlom verši spievala o Božom zhliadnutí a jeho milostivej vôli voči nej, ako bolo povedané, to je tá najväčšia milosť. V tomto verši spieva o Božich činoch a daroch. Boh dáva niektorým mnohé dary a kráľovským spôsobom ich ozdobí, ako lucifera v nebi ktorý to potom znežil. Svoje dary dáva každému, ale to ešte nemusí znamenať, že na ních zhliadol. Jeho dary ostávajú dočasné. ale milosť a zhliadnutie
naveky, ako hovorí Pavol (Rim h,23): „avšak milostivým darom Božím je verný život" V daroch dáva to, čo je jeho, ale v zhliadnuti a milostí dáva seba; v daroch prijímanie jeho ruku, ale v milostivom ohliadnutí prijímame jeho srdce, ducha, odvahu a vôľu. Preto kladie blahoslavená Panna na najvyššie a prve miesto zhliadnutie. A nedáva na prvé miesto, že aj detné deti ma budú blahorečiť, lebo mi urobil veľké veci, o čom hovorí tento verš. Na prv é miesto dáva, že zhlíadol na ňu bezvýznamnú a 11a jej ničotu, o čom hovorí predošlý verš. Kde je milostivá vôľa, sú i dary; ale neplatí, že kde sú dary, tam je aj milostivá vôľa. Preto právom nasleduje tento verš po predošlom Preto čítam v Gn 25,5n, že Abrahám dal deťom svojich vedľajších žien dary, ale Izákovi, pravému synovi zo zákonitej manželky Sáry, dal cele dedičstvo. J ak chce Boh, aby útechou jeho pravých detí neboli jeho dobrá a dary, nech sú akokoľvek veľké a veľa, či už duchovné, alebo telesné, ale jeho milosť a on sám. Pravda, pritom si majú vážiť aj jeho dary,
(Mária) ani nevypočítava Božie dary jednotlivo, ale všetky zhŕňa jediným slovom a hovorí: „urobil stí mnou veľké veci," To značí: všetko je veľké,čo mi urobil. Tým nás učí, že čim väčšia je zbožnosť v srdci, tým menej slov potrebuje. Cíti, že nie je schopná vyjadriť slovami to, čo by chcela a čo bv rada povedala. Preto je tých niekoľko málo slov, vnuknutých Duchom, tak veľkých a hlbokých, že ich nik nemôže pochopiť, ak aspoň čiastočne nemá toho istého Ducha. Tvm, čo nie sú duchovní a svoje veci vysvetľujú mnohými slovami .1 veľkým krikom, tieto slová sa zdajú nedostatočné, bez soli a bezchúli. Aj Kristus (Mt 6,7) učí, že pri modlitbe nemáme veľa hovoriť. Toto robia neveriaci, ktorí si myslia, že budú vy peruti pre mnohé slová. Aj v mnohých kostoloch je teraz veľa zvonenia, trúbenia, spevu, kriku a čítania, ale obávam sa, že málo chvály Boha, ktorý chce, abv sme ho chválili v duchu a v pravde, ako s<i to hovorí u Jána (4,23 n),
Šalamún hovorí v Prísloviach 27,14: „Kto včasráno hlučne dobroreä blížnemu, bude sa to považovať za zlorečenie," lebo vzbudzuje podozrenie. Ľudia 'vi môžu pomyslieť, že chce okrášliť /lu vec. Svojou horlivosťou iba škodí veci. Naopak, ak niekto svojho blížneho od skorého rana hlasité preklína (nelení a robí to usilovne), možno prispieva k jeho chvále a úcte. I .ebo vzbudzuje dojem, že to nemôže byť pravda a že to robí z nenávisti a zloby. Poškodzuje tým svoju vec a pomáha veci blížneho. Ak Boha chválime mnohými slovami, krikom a hlukom, robí to dojem, že ho považujeme za hluchého alebo nevedomeho, že ho chceme prebudiť a poučiť. Taká mienka o Bohu je skôr pohana a neúcta ako chvála. Pretože tenr kto o Božích činoch v hĺbke srdca správne uvažuje a hľadí na ne s úctou a vďakou, vo veľkom nadšení viac vzdychá než hovorí; slová plynú z jeho ust spontánne (niť sú vyumelkovane ani vopred zostavené), Tie slová sú vyliatím Ducha, majú život, ruky a nohy, áno, akoby chcelo hovoriť cele telo, celý život a všetkv údy, Toto znamená chvá
liť Boha v duchu a pravde, to su slová plné ohňa, svetla a života, ako vraví Dávidov žalm IIy,140: „Pane, tvoja reč je rýdza, tvoj služobník ju miluje." Podobne vraví ďalší verš (Ž 119,171); „Nech moje pery prekypujú chválou," - podobne, ako vriaca voda kypí a pení, od veľkej horúčavy sa už nemôže udržať v nádobe. Také sú aj slová blahoslavenej Panny v tomto chválospeve: je ich málo, ale sú hlbuké a veľavravné. O takýchto dušiach hovorí Pavol (Rim 12,11); „Dajte sa rozohňovať Duchom," a uŕi nás, abv sme boli takí.
Veľké veci nie sú ničím iným než to, že sa stala Matkou Božou, Tým jej K»! i dané toľké a také veľké dobrá, že ich nik nemôže pochopiť. Lebo z nit h vyplýva všetka úcta, všetka blaženosť a skutočnosť, že je v celom ľudskom rode jedinečnou osobou nad všetkými, ktorej sa nik nevyrovná (v tom), že má s nebeským Otcom dieťa, a aké dieťa! A ona sama nie je schopná ani pomenovať tuto skutočnosť, je lak nesmieme veľká, musí sa uspokojiť s tým, že vytrysknú ? nej vrúcne slová: su to tak veľké veci, že ich nemožno vypovedať ani merať, Preto celú úctu k nej vkladáme do jediného slova, keď ju voláme Matkou Božou. Nik nemôže jej ani o nej povedať nič väčšie, ani keby mal hneď toľko jazykov, ako je lístia a trávy, hviezd na nebi alebo piesku v mori. Treba pamätať aj v srdci, čo je to byť Matkou Božou,1S
1F) Titul Matka Božia (presnejšie Bohorodička -
pri/rul Panne Márií Kŕezskv koncil roku 431. \a tomto titule trval Luther ai do konca života. (Pórov, Mart^, 326, pj/ti. 26.)
Sít
Ona to pripisuje čisto Božej milosti, d nie svojej zásluhu. Iíbo hoci bola bťz hriechu, táto milosť je taká mimoriadna, že jej nijakým spôsobom nebola hodná. Ako by aj mohlo byť stvorenie hodné, aby bolo Božou Matkou? I íod rôzni pisatelia veľa tárajú o jej hodnosti k takému materstvu, ja radšej ako im verím jej. Ona hovorí, že {Roh) zhliadol na jej bezvýznamnosť. Boh neodmenil jej službv, ale: „Veľké veci mi urobil" Urobil to sám od seba, bez jej pričinenia. Lebo ona na to v živote nikdy nepomyslela, ešte menej sa na to pripravovala ani s tým nepočítala, že sa slané Božou Matkou. Toto posolstvo k nej prišlo celkom nečakane, ako píše Lukáš, Ale to, čo je zaslúžene, nie je nepripravené na odmenu, ale pnŕita s ťiou a robí to kvôli nej.
Že sa v speve „Raduj sa, nebies kráľovná" spieva: „koho s nosiť bola hodná," a inde: „kohosi si zaslúžila nosiť," to nič nedokazuje. Tie iste slová sa spievajú aj o svätom kríži, hoci drevo to vôbec nemohlo zaslúžiť. Tvmto slovám treba rozumieť takto: ak mala byť Božou Matkou, musela byť ženou, pannou z Judovho rodu a veriť posolstvu anjela, aby bolo možné to, čo o nej vraví Písmo. Ako drevo nemalo inú zásluhu a inú dôstojnosť, ako že bolo súce a Bohom určené byť krížom, tak to, že bola hodná tohto materstva, záležalo len na tom, že bola na to súca a k tomu určená. Bola to Číra milosť, a nie odmena, abv sa neodnímalo z Božej milosti, chvály a úcty, keď z nej dávame priveľa jej. Je lepšie ubrať priveľa jej než Božej milosti. Ale jej nemožno priveľa ubrať, pretože bola stvorená
y. ničoho ako väetky ostaíiié stvorenia. Ak Božej milosti by sa ľahko mohlo priveľa odobrať. To by tni In nebezpečné. A [q ty rti neprejavíme riadnu láskavosť- Treba tiež stanoviť určití) mieru, aby sme neprepínali, keď ju napríklad nazývajú Kŕdľov no u neba. To je síce pravdou, ale to neznamo ná, 2e je akousi bohyňou, že ona (sama) môže dávať alebo pomáhať, akosi lo myslia L i, ktort vzývajú viac ju .í utiekajú sa viac k m?j ako k Bohu. Ona nič nedáva, ale Boh, ako to hneď vysvetlíme.
„Ktorý- je mocný." Mária týmto upiera víet- kým stvoreniam vSe>tkn moc a silu a pripisuje ju jedine Bohu. Ô. to je veľká odvaha a veľká „t ú per” od mladého dievčaťa. Ona jedným slovom urobila všetkých mocných bezvládnymi, všetkých velikánov bezmocnými, všetkých mudrcov bláznami; zahanbila vrtkých slávnych a pripísala jedine Bohu všetku moc, ŕiny, múdrosť á slávu. Slovíčko: * ktorý je mocný/' hovorí toľko: Niet nikoho, kto niečo robí, ale ako hovorí Pavol1*; Jedine Boh koná podľa svojho rozhodnutia vieiko" Diela váelkých stvorení sú Božie diela, ako hovoríme vo Vyznaní vier v: „Verím v Boha Otca Všemohúceho*- Je všemohúci, lebo vo všetkých a prostredníctvom všetkých a vo v letkom pôsobí k‘n jeho moc. Tak spieva aj Samuelova matka Anna (3 Sa m 2,9): lebo nikto nezvíťazí vlastnou silou/' a Pavol (2 Kor .1,5): „Níľ že b v sme boli schopní sami od seba niečo vymyslieť akobv z nás, ale naša schopnosť je v Boha." To je významný Výrok a veľa vvjadru je,
16 Ef 1,11.
Odsúva nabok každú nadutosť, opovážlivosť, rúhanie, chvastúnstvo a vyzdvihuje len Boha. Poukazuje na dôvod, prečo treba vyvySovať Boha samého: lebo On robí všetko. Je to ľahko povedať, ale ťažšie veriť a preniesť do života, lebo ti, čo to robia v živote, su pokojní, odovzdaní, jednoduchí ľudia, ktorí si nepripisujú žiadne dielo, lebo vedia, že nepatrí im, ale Bohu,
To je význam týchto slov Matky Božej: V týchto veľkých veciach a dobrodeniach nič nepatrí mnť, ale lomu, ktorý sám robí všetko a svojou mocou pôsobí vo všetkom; len vykonal také veľkí' veci aj na mne. Slovíčko „mocný" neznamená tu ticho spočívajúcu mix:, aká sa pripisuje pozemskému kráľovi, že je mocný, aj keď sedí a nič nerobí, ale činnú moc a slálu aktivitu, ktorá pracuje a pôsobí bez prestania. Lebo Boh neodpočfva, ale pôsobi bez prestania, ako hovorí Kristus (Jn 5,17): „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem."
Podobne hovorí Pavol Ľfezanom (3,20): „nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme." To znamená: On v každom čase robí viac, ako prosíme, to je jeho spôsob, takto uplal- ňuje svoju moc. Preto som povedal: Mária nechce byť modlou.
Máme ju vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých
Ona nerobí nič, všetky veci robí Boli. Máme ju vzývať, aby Boh kvôli nej dal a urobil, o čo prosíme; tak ako aj ostatných svätých treba vzývať tak, aby dielo ostalo jedine Božie, Preto k tomu pridáva a hovorí: „a ktorého meno je sväté," To znamená: Tak, ako si neprisvojujem dielo, tak si neprisvojujem ani meno a česť.
Titul Matka Božia (presnejšie Bohorodička - Theotokos priznal Panne Márií Efezský koncil roku 431. na tomto titule trval Luther ai do konca života. (Pórov, Marng.s. 326, pozn. . 26.)
Pretože jedine tomu prislúcha sláva ¿i rest', kto dielo koná. Je nesprávne, keď inv dielo koná a inv ziska preto meno a nech A sa kvôli tomu oslavovať. Ja som iba dielŕia, v ktorej pôsobí, ale ja som k dielu neprispela; preto ma nik nemá chváliť alebo mi vzdávať úctu za to, že som sa stala Božou Matkou, ale Boha a jeho dielo treba vo mne chváliť a ctiť, Stači, ak sa so mnou budú radovať a blahorečiť mi, že si ma Boh vyvolil, aby na mne vykonal svoje dielo. Pozri, ako čisto odvodzuje všetky veci od Boha, ako si neprisvojuje žiadne dielo, žiadnu poctu, žiadnu slávu. Správa sa úplne tak ako predtým, keď tieto veci ešte nemala, nenárokuje si väčšie pocty ako predtým, nevychvaľu- je Na, nevyvyšuje sa, nevy kriku je, ako sa stala Božou Matkou, nevyžaduje úctu, ide a pracuje v dome ako predtým, dojí kra v v, vari, umýva nádoby, zametá, robi tie malé a všedné veci, ktoré robieva slúžka alebo žena v domácnosti, akoby sa jej tieto nesmierne dobrodenia a milosti ani netýkali. Medzí ženami a susedmi nie je považovaná za nič viac, ako bola predtým; ani netúžila po tom, ostala chudobnou občiankou medzi ostatnými. Ó, aké je to čisté srdce, aké prekrásne ľudské dieťa! Aké veľké vecí sa skrývajú pod skromným vonkajškom! Koľki sa jej dotkli, rozprávali, jedli a pili s ňou, možno ju nemali za nič a hľadeli na rtu ako na obyčajnú, chudobnú a jednoduchú ženu. Upadli by do paniky, keby o týchto veciach vedeli.
f>2
Toto teda znamená: Jeho meno je sväté. Lebo „sväté" značí oddelené, určené pre Boha, to, čo nikto nesmie chytiť a poškvrniť, ale čo treba mať v úcte. Podobne, „meno" znamená dobru povesť, u/na nie, chválu a úctu. Tak si ma každý vážiť Božie meno, nemá sa ho dotýkať, nesmie si bo prisvojovať. Tak sa v Ľx 30,25nn hovorí obrazne o tom, že na Poži rozkaz Mojžiš /hotovil vzácnu, posvätnú masť a bolo mu prísne prikázané, že ňou nikto nemá natrieť svoje telo. To znamená: Božie meno si nikto nesmie pripisovať. Lebo to by znamenalo znesvätiť Božie meno, keby sme sa nechali ctiť a oslavovať alebo nachádzali zaľúbenie v sebe samých a v našich skutkoch a dobrách tak, ako to robí svet, a tým Božie meno neustále znesväcuje a zneucťuje, Ale ak diela patria Bohu, jedine jemu patri aj meno a všetci, ktori majú za sväté jeho meno a nenárokujú si úctu a slávu, ti ho uctievajú správnym spôsobom. Preto týmto spôsobom aj oni budú posvätení.
Ako je napísané v Ex 30,29, táto drahocenná masť bola taká posvätná, že posväcovala všetko, čoho sa dotkla. To znamená: Božie meno vtedy uctievame správne, ak je nám sväté, a keď si ne- prisvojujeme nijaký skutok, nijakú slávu, nijaké zaľúbenie, potom sa nás On dotýka a posväcuje nás.
Preto tu treba byť ostražitým, veď na zemi nemôžeme byť bez Božích dobrodení a nemôžeme mať bez nich ani dobré meno a česť. Ak nás teda niekto dívali a dáva nám pritom dobro meno, máme tu siahnuť po príklade Matky Božej a byť pripravení odpovedať na to týmto veršom. Poctu i chválu máme užívať spravodlivo a verejne povedať alebo aspoň pomyslieť v srdci: O, Pane Bože, dielo, ktoré tu chvália a oslavujú, je tvoje; nech je lak i tvoje meno. Nie ja, Pane, ale ty si to vykonal, ty, ktorý si mocný, robíš všetky veci a tvoje meno je sväté Takže chválu a česť nemáme odmietať ako nenáležitú, ani ňou opovrhovať, akoby bola ničím, avSak neprijať ju pre seba, ate odniesť ju ako vzácnu a drahú vec do neba tomu, komu pat n. Hľa, toto učí tento verš. Tým je zodpovedaná otázka, ak sa niekto pýta, či nemáme druhým prejavovať úctu. Áno, Pavol nám hovorí, aby sme sa navzájom predbiehali v úctivosti (Rim 12,10). Ale uctu nemá nik prijímať, akoby patrila jemu, alebo si ju nechávať pre seba, ale posvätiť ju a odniesť Bohu, ktorému patrí, so všetkým dobrom a dielom, 7, ktorého pochádza táto česť. Lebo nik nemá žiť nedôstojným životom. Ak má dôstojne žiť, musí tam byť aj česť. Ale ako je dôstojný život Bož i m darom a dielom, nech je aj dobré meno len jeho, sväté, a nie poškvrnené záľubou v sebe. To sa modlíme v modlitbe Otčenáš: „Posväť sa meno Tvoje."
Z knihy MAGNIFICAT - Martin Luther sr. 55
Osobnost autora reformace - Martin Luther
Satanova přiznáni: které náboženství jest pravé - satan z Ilfurtu
Až se křesťanství smíří se světem, bude to konec křesťanství.
G. K. Chesterton
Málokdy měla jednotlivá osobnost tak velký význam pro mocný, převratný historický proces – pro revoluci velkého stylu – jako Martin Luther pro reformaci (Joseph Lortz). Ačkoliv tento reformátor téměř nevyslovil myšlenku, která by nebyla myšlena a vyslovena už před ním, přece všemu vtiskl tak osobitou pečeť, že to pak současníci pociťovali jako něco nového. Reformace byla nejvlastnějším Lutherovým dílem. Na tom nic nemění fakt, že celé hnutí rozpoutal docela neúmyslně. Hodil jiskru do přeplněného sudu prachu, ve kterém byl shrnut všechen náboženským duchovní politický a sociální nepokoj jeho doby. Potom však dal požáru svou osobností strašlivou průzračnost.
1. Dnešní katolický obraz Luthera
Katolický obraz Luthera se od studií H. Deniflea (1904/1909) a H. Grisara (1921/1930) zásadně změnil. Bezútěšná polemika ustoupila snaze chápat a vykládat reformátora z jeho doby a podle toho, co chtěl. O čistotě jeho reformních záměrů není pochyby o nic více, než o oprávněnosti jeho požadavku důkladně reformovat povážlivý stav církve pozdního středověku. Tragické je, že při svém mohutném vystoupení nezůstal v církvi, ale stal se reformátorem proti ní.
Když se Luther r. 1517 postavil proti Tetzelovu „obchodu s odpustky“, cítil se obhájcem ryzího církevního učení proti zneužívání, jež se s posvátnými věcmi opravdu provozovalo. V jeho střetnutí s dominikánem se už zřetelně projevil protiklad názorů různých teologických škol. Z jeho nominalisticko-ockhamistického hlediska se mnohé otázky jevily jinak než z tomistického pozdně scholastického pohledu, který zastával Tetzler. Řadu předreformačních teologických pohledů ještě církev nevyjasnila; nejasnosti odstranil teprve tridentský koncil. Zatím se o nich mohlo ve školách svobodně diskutovat. Tím, že Tetzler své názory předkládal jako učení církve a činil se soudcem, vyprovokoval Lutherovu odpověď; ta dopadla zcela podle jeho temperamentu rovněž jednostranně a příkře. Tak se ze školské hádky stalo zásadní střetnutí, při kterém by – jak dnes můžeme říci – bývalo tomistické hledisko lepší, kdyby se mu bylo učilo v čisté podobě.
Mnohé Lutherovy útoky na katolickou nauku mohly být zbytečné, kdyby byla předreformační katolická teologie jasnější. Dá se to dokázat na otázce odpustků, na nauce o ospravedlnění, na pojetí mešní oběti a svátostí, na učení o církvi a speciálně o papežském primátu – abychom uvedli jen některé základní body. Hlavní vinu na této nejasnosti však měla nominalistická teologie. Luther v ní vyrůstal, žil z ní a důrazně se k ní hlásil. Skutečnou tomistickou scholastiku nepoznal. Tím, že na všechno pohlížel nominalistickými brýlemi, pokládal za katolické učení mnohé, co ve skutečnosti nebylo katolické, ale nominalistické. Tak mnohdy porážel katolicismus, který katolicismem nebyl (Lortz). Mimoto svým často zkresleným podáním katolické nauky hodně přispěl k zvětšení nejasností. Tato věcná kritika je oprávněná. V tom je vlastně tragika reformace. Je silně spjata s teologickým stanoviskem a osobní svérázností Luthera.
2. Lutherův vývoj
Luther se narodil 10. listopadu 1483 v rodině drobného rolníka v Eislebenu a vyrůstal v Mansfeldu, kde si jeho otec Hans Luder (= Lothar) vybudoval novou existenci jako horník. Martin žil v atmosféře pozdně středověké zbožnosti. Nemalou úlohu tu měla lidová víra v čarodějnice a v ďábla, kromě jiných hrubých pověr. Tato zbožnost byla přitom spojena s církví; lidé žili v církvi a s církví, stejně jako církev žila v lidu a s lidem. Do církevního života zapadalo i Martinovo vzdělání, navštěvoval základní školu v Mansfeldu (1489 – 95), latinskou školu v Magdeburku (1496-97), kde bydlel u Bratří společného života a přijal od nich ducha devotio moderna, pak v Eisenachu, kde našel mimo jiné opravdového kněžského přítele ve vikáři Braunovi. R. 1501 vstoupil na univerzitu v Erfurtu a zakončil tam 1505 základní filozofický kurs hodností magister artium.
Erfurt měl pro Lutherovo teologické zaměření největší význam. Ockhamisticko – nominalistická vita moderna ve filozofii a teologie, která se tam vyučovala, uvedla jej jako mladého otevřeného člověka do oblasti náboženského napětí mezi Bohem a člověkem. Prožíval velikost a absolutnost Boží vůle, před níž se ubohý človíček propadá v nicotu, a naučil se všechno chápat ze stanoviska Boží vůle a Božího úradku. Hřích a milost, dobro a zlo nezávisí na člověku, nýbrž na Bohu. Pohlédne–li Bůh na člověka ve své milosti, je člověk dobrý, pohlédne–li na něj v hněvu, je špatný. Chce–li, může milostivě shlédnout i na hříšníka; pak je hříšný člověk ospravedlněn, tedy spravedlivý; zůstává sice hříšníkem, ale Bůh ho pokládá za ospravedlněného. (simul iustus – simul peccator - hříšník a současně spravedlivý). Bůh uděluje milost naprosto svobodně, ba libovolně. Člověk přitom nezmůže vůbec nic, může jen doufat a důvěřovat, že mu Bůh bude milostivý. Musí se obracet k Bohu s naprostou oddaností. Nemohou mu pomoci ani svátosti, ani církev jako ústav spásy. Záleží na jeho subjektivním postoji.
Podle otcovy vůle měl se Martin stát právníkem. Když se v létě 2. července 1505 opět ubíral do Erfurtu, učinil za velké bouře, kdy blesk udeřil vedle něho, slib, že vstoupí do kláštera. Ukvapeně a vnitřně nikoliv připravený ohlásil se již 17. července u přísných augustiniánů eremitů v Erfurtu.(1)
Po noviciátě přijal 3. 4. 1507 kněžské svěcení a začal vlastní teologické studium v Erfurtu. Základem byla opět přísná nominalistická teologie Gabriela Biela. Později se často zmiňoval o strašných vnitřních zápasech, které ho přepadaly při pobytu v klášteře. Studium nauky o milosti a predestinace zakladatele řádu sv. Augustina, vlastní osobní zážitek hříšnosti a ockhamistisko-nominalistická nauka o Bohu ho přivedly na pokraj nábožensko-teologické katastrofy. Měl pocit, že zklamal, domníval se, že Bůh ho opustil a zavrhl. Upadl do hluboké duševní deprese. Nepomáhaly mu ani časté zpovědi ani ostatní svátostná pomoc církve. K svátostem neměl na základě svého nominalistického názoru správný poměr. Útěchu nacházel jen ve slovech svého řeholního představeného Johannesse Staupitze. Ten ho vedl k tomu, aby stále nehloubal, zda je předurčen nebo ne, ale aby prostě pohlížel na rány Krista, který za nás zemřel a obětoval své utrpení svému Otci na usmíření za nás.
Zatím Luther pokračoval v teologickém studiu ve Wittembergu (1508/09) a po cestě do Říma (1510/11) získal titul doktora teologie. 1512 převzal biblickou profesuru po Staupitzovi a přednášel o žalmech (1513/15), o Listu Římanům (1515/16) o Listu Galaťanům (151617) o Listu Židům (1517/18) a opět o žalmech (1518/19). Tyto přednášky, ze kterých se zachovaly zčásti jeho studentské poznámky, umožňují nahlédnout do vnitřního vývoje pozdějšího reformátora.
V této souvislosti je důležitý především jeho zážitek ve věžní místnosti wittemberského kláštera, kdy mu na chvíli vysvitl ze slov epištoly k Římanům (1,17) význam Boží spravedlnosti. Stále se zabýval otázkou: Jak naleznu milostivého Boha? Jeho problém byl teologický i autopsychologický. Zápasil o novou představu Boha.
Katolický historik H. Grisar klade „zážitek ve věži“ do doby 1518/19. Opíral se o Lutherův údaj z tzv. Svědectví o sobě z roku 1545, že toto poznání nabyl dříve, než po druhé vykládal žalmy. Protestantský teolog E. Bizer prokázal, že Luther opravdu v těch letech prožil vnitřní obrat. Z přednášek o žalmech je zřejmé, že Luther pochyboval o katolickém pojmu svátostí a vytvářel si svou vlastní představu o ospravedlnění pouhou vírou.
Podle tomisticko-scholastické nauky jsou svátosti Kristem stanovená vnější znamení, která obsahují a zprostředkují milost ex opere operato, když je člověk přijímá s opravdovou vírou a neklade milosti žádnou překážku. K přijetí svátosti je nezbytná víra a svátostné znamení zprostředkuje milost. Luther toto znamení vyprazdňuje a k získání milosti podle něho postačí pouhá víra (sola fides). Tomáš Akvinský spojuje víru s intelektem: „věřit“ znamená pro něho uznávat a přijímat zjevené pravdy. V pozdní scholastice ustoupilo do pozadí, že toto přijetí a uznání pravdy je také záležitostí srdce. Luther však slova sv. Pavla Corde enim creditur ad iustitiam - Víra v srdci vede ke spravedlnosti - zabsolutizoval a ponechal v platnosti jen tuto víru jakožto důvěru.
Vzniká tím nová představa o Bohu, ale také Lutherův postoj k němu: rozhodující je pouhá víra v příslib spásy v Božím slově: sola fides a sola Scriptura patří tak k sobě. Avšak Církev jakožto instituce spásy a její svátosti jako prostředky milosti tím blednou a ustupují do pozadí. O věčné spáse rozhoduje podle Luthera pouze víra ve speciální příslib v Božím slově. Víru a milost přijímá člověk výhradně z Písma svatého: sola Scriptura se nazývá formálním principem protestantismu, sola fides a sola gratia jsou materiálním principem.
V tomto jeho novém poznatku je počátek Lutherova reformátorství. Luther se nestal reformátorem z rozhořčení nad církevními zlořády, ale proto, že vytvořil nové náboženské a teologické stanovisko, které se nachází mimo svátostnou církev a je s životem dosavadní církve nesmiřitelné. Sama církev se mu stala problémem, zcela jinak než u jiných reformátorů. Nešlo už o reformu jakožto o vnitřní očištění církve, ale o reformaci.
3. Spor o odpustky a první rozpory
Luther jako duchovní pastýř poznal ve zpovědnici nešťastné účinky Tetzelova hlásání odpustků. Devadesát pět disputačních tezí, které pak sepsal o podstatě užívání odpustků a 31. října poslal příslušným biskupům magdebursko-mohučskému arcibiskupovi Albrechtovi Braniborskému a Jeronýmu Schulzovi, biskupu braniborskému, nechtěly napadat odpustky samy o sobě; teze byly namířeny pouze proti zneužívání odpustků a proti falešné hrubě zvěcnělé představě o nich a proti ní chtěly uplatnit jeho vlastní, teprve v létě 1517 objevené učení o víře jakožto jediném rozhodujícím faktoru spásy. Luther si byl vědom, že se dotkl otevřené teologické otázky; v soukromém doprovodném dopise jmenovaným biskupům prosil o objasnění a současně žádal, aby hlasatelům odpustků bylo uloženo počínat si zdrženlivěji. Vyhledával ještě rozpravu, nikoliv spor. Podle nejnovějších zjištění nemůže být také řeči o tom, že Luther tyto teze přibil na dveře zámeckého kostela ve Wittembergu, jak tvrdila tisíckrát opakovaná stará legenda, se kterou poprvé vystoupil Melanchton r. 1546. Luther poslal tyto teze pouze uvedeným biskupům a několika učeným přátelům, Janu Langovi v Erfurtu a Kryštofu Scheurlovi v Norimberku. Scheurl je dal bez Lutherova vědomí a schválení vytisknout a brzy kolovaly po celém Německu. Měly netušený účinek, kterého se sám Luther zpočátku upřímně zhrozil.
Wittemberg
Ukázalo se, jak rozšířená byla nelibost a rozhořčení proti neblahému obchodování, které s odpustky provozovala kurie, mohučský arcibiskup a bankéři Fuggerové a jejich přisluhovači. (Šlo o odpustky, které Lev X. vyhlásil na dostavbu chrámu sv. Petra v Římě.) Lidé většinou viděli v Lutherových tezích pouze protest, nikoliv teologický požadavek. Arcibiskup Albrecht obžaloval autora v Římě, aniž ho sám uznal za hodna odpovědi. Byl obchodně poškozen, protože hlásání odpustků muselo být přerušeno a arcibiskup neobdržel částku, kterou mu předem jako zálohu poskytl bankovní dům Fuggerů – celkem měl odpustky vynést 52 286 dukátů. V červnu 1518 byl v Římě zahájen proti Lutherovi proces pro kacířství. Týkal se pěti bludných vět v jeho tezích.
Luther se měl odpovídat v Římě. Jeho pán saský kurfiřt Fridrich Moudrý dosáhl toho, že Luther nebyl vyslýchán v Římě, ale v říjnu 1518 kardinálem Kajetánem, vyslaném na říšský sněm v Augsburgu. Luther přitom odmítl odvolat, uprchl z Augsburgu, odvolal se od legáta k papeži a brzy nato (28. 11. 1518) k papeži. Tím se dostala lavina do pohybu.
Ingolstadtský teolog Johannes Eck (1486-1543) patřil k několika lidem, kteří správně rozpoznali dosah tezí. Viděl ihned, že jsou více než pouhou kritikou vládnoucí odpustkové praxe. Luther nevědomky uváděl v pochybnost samu podstatu odpustků, papežskou pravomoc udělovat odpustky a konečně i svátostnou podstatu církevní struktury.
Utkal se Lutherem na lipské disputaci (27.6. – 16. 7. 1519). Nešlo již o odpustky, ale o papežskou moc, o neomylnost koncilů a o celý svátostný řád církve jako společenství spásy. Luther popíral, že papežský primát je odůvodněn v Písmu (Mt 16,18), a tvrdil, že všeobecné koncily se mohou mýlit; např. kostnický koncil se mýlil v Husově problému. Tím byl proveden nebezpečný krok k odloučení od církve. S tímto výsledkem odcestoval Eck do Říma. Proces proti Lutherovi, který byl zastaven z ohledem na Fridricha Moudrého a politickou situaci v Německu před volbou císaře, byl začátkem října 1520 v Římě obnoven. Skončil konstatováním Lutherova bludařství. Bula Exsurge Domine (15. 6. 1520) Lutherovi hrozila klatbou, neodvolá-li do 60 dnů 41 bludných článků vybraných z jeho spisů. Bulu přinesl do Německa dr. Eck.
4. Rozchod s církví
Sporné body se mezitím posunuly. Nešlo už o boj proti odpustkům, ale o útok na církev. Byl tím vinen Eck? Mohlo by se zdát, že jedině on zaměřil Luthera na otázku církve. Opravdu Eck první poznal problém a položil na něj prst s teologickou bystrostí sobě vlastní. Ale slyšeli jsme již, že nadhozená problematika delší čas odpovídala linii Lutherova vnitřního vývoje. Svým novým chápání víry by byl jistě sám dospěl k bodu, kde se jeho cesta s církví rozcházela. Eck ho jen přivedl k tomu, aby si svou situaci jasně uvědomil.
Luther začal po lipské disputaci hlouběji promýšlet svůj pojem církve: Dospěl k závěru, že jeho prožívání víry založené na bezprostřední a zcela subjektivně chápané důvěřivé oddanosti ke Kristu už neponechává žádné místo pro jakéhokoliv prostředníka. Náhle se mu jevily svátosti a celý církevně náboženský život spíše jako překážky na cestě k Bohu. Označoval je za pouhou spravedlnost ze skutků, při které člověk nechce poskytnou místo působení Boží milosti, ale usiluje dosáhnout věčné blaženosti sám. To však podle něho znamená, že už nespoléhá na Boha, a proto to může být jedině ďáblovo dílo. Celá viditelná instituční církev, o které již pochyboval, se mu nyní jevila jako ďáblovo dílo. Papež je Antikrist, protivník Kristův, který vede lidi do zkázy; posadil se sám na místo Kristovo, a tím vyvolal Boží hněv. Postupně tyto představy v Lutherovi sílily až do komplexu, který už nedokázal překonat: papež pro něho zůstal zosobněným Antikristem.
Tak se dá pochopit Lutherova vášnivá a hněvivá reakce na bulu hrozící klatbou. Vyjádřil ji ve svých třech základních reformátorských spisech z roku 1520. Napadl v nich bezohledně papežství a celou existující církev se všemi chybami a nedostatky a vyzýval k boji proti nim. Nešlo už jen o nápravu a vnitřní uzdravení církve. Byly to spisy:
1. An den christlichen Adel deutscher Nation von des christlichen Standes Besserung (Křesťanské šlechtě německého národa o zlepšení stavu křesťanstva – srpen 1520).
2. De captivitate babylonica Ecclesiae praeludium (Zvěst o babylonském zajetí církve (říjen 1520).
3. Von der Freiheit eines Christenmenschen (O svobodě křesťanského člověka – listopad 1520).
Místo teologických traktátů posílal teď Luther do světa výzvy k lidu, aby ho podnítil proti Římu a proti církvi. Se strhující výmluvností si vybíral všechny bolavé stránky, které už dávno volaly po reformě. Tak ze sebe učinil tlumočníka všeobecné nespokojenosti a stanul v čele rozsáhlé národní opozice proti Římu. V těchto měsících se stal národním hrdinou. Většina současníků si ovšem neuvědomovala, že Lutherův reformní program vyrůstal na půdě nové teologie. Opravdové všeobecně pociťované touhy po reformě splývaly s Lutherovými teologickými názory a nutně vedly dříve či později k radikálnímu proticírkevnímu kursu. Teolog Luther se nejen stal reformátorem, ale zůstal teologem, a právě proto se stal reformátorem. Reformy byly nutné, ale mohly a měly se dít uvnitř církve. Nová Lutherova teologická nauka však už nebyla s učením církve slučitelná. Tak se reforma změnila v reformaci.
Od té doby byl pojem reformy dvojznačný; dnes obyčejně rozeznáváme reformu (uvnitř církve) a reformaci (mimo církev a proti ní). Současníci mnohdy tento rozdíl ještě neviděli. Ambivalence pojmu reformy se stala mnoha lidem osudnou, např. humanistům, nadšeným pro nápravu. Mnozí z nich se ovšem později od reformace odvrátili spolu s Erasmem, když poznali její pravou podstatu.
Luther dovršil viditelně svůj rozchod s církví 10. prosince 1520, když před Elsterskou branou ve Wittembergu veřejně spálil bulu, která mu hrozila klatbou, a zároveň s ní církevní zákoník. Dne 3. ledna 1521 byla nad ním v Římě slavnostně vyhlášena klatba. Rozkol byl dovršen.
Luther uvedl do pohybu velkou lavinu duchovních i krvavých válek, které změnily natrvalo tvář Evropy i světa. V roce 1526 se ve věku 42 let oženil s 26letou bývalou řeholnicí Kateřinou Bora, se kterou měl šest dětí. Až do konce života se se stravující oddaností věnoval svému dílu. Zůstal náboženským vůdcem a prorokem svého hnutí.
Nebyl však světec. Na jeho charakter padá mnoho temných stínů: s přibývajícími lety rostla jeho podrážděnost, paličatost a bezpříkladná hrubost a neotesanost, s jakou napadal kdekoho, přátele i nepřátele. S urážlivou příkrostí si osoboval sám jako „nový papež protestantismu“ nesmyslnou učitelskou autoritu, kterou upíral římskému papeži. V přehnaném sebevědomí, často groteskně vystupňovaném, ztotožňoval sebe a své dílo s vůlí Boha a Ježíše Krista. Všechno nepřátelské bylo pro něho dílem ďáblovým. Vášnivá nenávist, kterou šířil v posledních spisech, se už nedá omluvit ani dobovým grobiánstvím. Byly to spisy Wider Hans Worst (Proti Hansvurstovi - 1541), Wider das Papstum zu Rom von Teufel gestiftet (Proti římskému papežství založenému ďáblem – 1545), Von den Juden und ihren Lügen (O židech a jejich lžích - 1542) a další protižidovská díla z posledních let. Co teprve říci, když se nejvulgárnějšími slovy vyjadřoval o mši svaté, o řeholním životě a jiných věcech, které mu byly kdysi posvátné. Po jeho religiozitě z mladých let nezůstalo ani stopy. Zemřel 18. února 1546.
Pramen: August Franzen , Malé církevní dějiny, Zvon, Praha 1992
Poznámka:
(1) Pravým důvodem překotného odchodu do kláštera byl ve skutečnosti útěk před soudním stíháním pro vraždu, kterou Luther spáchal z prchlivosti na Hieronymu Buntzovi. Azyl v klášteře vyhledal na radu vikáře Brauna. Výčitek svědomí se Luther nezbavil až do konce života. Byly příčinou jeho stálých depresí a ovlivnily závažný způsobem nejen jeho psychický život, ale i jeho nauku (Viz: Albert Mock "Abschied von Luther - Psychologische und theologische Reflexionen zum Lutherjahr" - Köln 1985; Roland Dalbiez Das Ende Luthers, in EINSICHT XVII/4, prosinec 1987, str. 110-112.).
Luther mýtu zbavený
K nadcházejícímu jubilejnímu roku luteránské reformace vydal Hubertus Mynarek knihu, která má přispět k odmytologizování původce reformace. V úvodu své knihy říká: Biskupové, superintendanti i jiní evangelíci zamlčují, že Lutherova osobnost a charakter má v sobě něco démonického, co ho dohání k tomu, aby chrlil ty nejhrubší výrazy a výkřiky vůči četným osobám a skupinám lidí a požadoval s veškerou vážností a naléhavostí jejich zničení a vyhlazení. To, co vyslovil Luther proti papeži (především ve svém spise Proti papežství a Římu, založenému od ďábla), co připravil a dal rozšiřovat, dělá veškerou polemiku dnešních kritiků církve pouhým stínem, který vypadá dokonce jako poklona. Co pronesl Luther proti ženám, kacířům, sektářům, nevolníkům, kteří by měli zmizet ze světa, nejostřejší jed, který vychrlil proti židům, prostitutkám, proti filozofii a filozofům a humanistům, je tak negativně ojedinělý, že se mu žádný jiný zakladatel náboženství nebo reformátor nemůže vůbec přiblížit ani mu podat vodu. Ani Korán a Talmud ve svých výrazech o nevěřících se s Lutherovou neúprosnou nenávistí a vražednými a štvavými tirádami nedá srovnat.
I když je možno k této knize vyslovit určité výhrady, nabízí nicméně jasný vhled do Lutherova světa. Mynarek označuje Luthera za osobu s cholerickou popudlivostí. Jeho pýcha, zpupnost, jeho ctižádost a zahleděnost do sebe, jeho sebevědomí nepřipouštěly, aby se trvale pokládal za hříšníka, za ztroskotance, který nedostatečně dodržuje přikázání, píše teolog v kapitole u Lutherově zážitku obrácení a připomíná, že katolická minulost Luthera je v protestantských kruzích zcela zamlčena. K zážitku jeho obrácení podle Mynarka nedošlo „ve věži“, ale na „klozetu“.
Autor uvádí, že Luther ještě rok po vyhlášení svých pověstných tezí byl služebníkem podřízeným papeži: Tvůj hlas uznávám jako hlas Kristův, který tě řídí a tebou promlouvá, napsal reformátor. Brzy nato však doznal jeho postoj zvrat a Luther nadává papeži jako poslednímu a nejmocnějšímu Antikristu. Papežství a kurie je špína římské Sodomy. Luther žádal císaře a krále, aby vytáhli proti papeži se zbraní. Jeho vztek na papeže neznal hranic Nedokážu se modlit, aniž bych musel klnout. Jméno papistů musí být prokleto, odsouzeno, zhanobeno, prohlásil. Ve svém šílenství dokonce prohlásil, že spásy nedojde nikdo, kdo římskou církev neopustí, jak to učinil on sám.
Jeho schéma Bůh – ďábel pod mottem: „Kdo není se mnou, je proti mně“, nasadil pak Luther proti mnoha skupinám a hnutím. Především se to týká sedláků. Luther se domníval, že v pekle už žádný ďábel není, protože všichni posedli sedláky. Se svobodu náboženství neměl Luther žádné problémy. Prohlásil, že panovník se musí postarat, aby se v jeho zemi praktikovalo jen jediné náboženství. Jinověrci byli pro Luthera vzbouřenci, které je nutno popravit.
V 5. kapitole své knihy uvádí Mynarik, že Luther vystupoval proti Židům s neobyčejnou tvrdostí. Žid, který se neobrátí ke křesťanství, patří ďáblu nebo se musí stát ďáblem, a proto musí být náležitě potrestán a usmrcen, píše Luther v jednom svém spisu. Později požadoval, aby Židům byly odňaty všechny knihy a jejich synagogy poroučel zničit ohněm. Židé podle něho pocházeli od ďábla: Proto kde uvidíš Žida, udělej s dobrý svědomím znamení kříže a řekni: Tady jde živý ďábel. Autor připomíná, že na tuto Lutherovu nenávist se odvolával Hitler a byl s ním v té věci zajedno.
Zcela narušený měl Luther vztah k ženám. Díval se na ně jako „rodící stroje“. Když jsou unavené až k smrti, vůbec to nevadí. Jsou na světě jen kvůli tomu. Podle reformátora se žena může dostat do nebe jen tehdy, když dělá všechno, aby potěšila muže a udělala mu radost, a nikdy ho nepodvádí.
Také jeho vztah k sexualitě byl zjevně narušený. Kladl ji do stejné roviny jako jídlo a pití, žádnou zdrženlivost nepředpokládal. I přes tento „naturalistický postoj“ se později domníval, že nejen pohlavní život, ale samo manželství se neobejde bez hříchu. Manželství je podle něho hráz pro přetékající sexualitu. Šel tak daleko, že chtěl, aby stát nevěru dokonce trestal smrtí.
V další kapitole si Mynarek všímá Lutherova vztahu k demokracii. Luther požadoval totální otrockou poslušnost podřízených k vrchnosti, bez ohledu, zda je spravedlivá nebo tyranská. V jeho státnických představách neměl občan žádná práva. Člověk je totální otrok státu. Proto se také evangelická církev přizpůsobovala každému režimu, i nelidskému a člověku nepřátelskému. Extrémním případem byla podlézavost nacistickému režimu za Hitlera. Až do roku 1944 viděla luteránská církev v Hitlerovi zázračného muže, kterého daroval Bůh německému národu. Prezident evangelické církve v Durynsku řekl v roce 1944 docela vážně, že Hitler je pro naši luteránskou zbožnost skutečně Vůdce z Boží milosti. Jeho poslání pochází přímo od Boha a jeho rozkazy jsou Boží rozkazy, prohlásil prezident. Evangelická církev nepraktikovala odpor proti Hitlerovi. Dietrich Bonhoefer byl výjimka, nikoliv pravidlo.
Kniha obsahuje množství originálních Lutherových citátů. Tak je odbouráno mnoho mýtů a získáváme realističtější obraz tohoto reformátora.
Hubertus Mynarek: Luther ohne Mythos – Das Böse im Reformator 132 stran, 12,8€ ISBN 978-3-89484-609-1
Podle kath-net
Lutherův slovník
Jazyk, jakým se arcibludař Martin Luther vyjadřuje i o nejsvětějších věcech, dává jeho dílu satanský ráz. Bossuet říká, že je třeba uvést jeho slova, i když se nám to příčí, abychom poznali, jaký duch temnot ovládl vedoucí osobnost reformace,
Papež je podle něho jen osel, mul, krtek, svině, antikrist atd. Papež je tak přeplněn ďábly, že je vydechuje a vyplivuje, říká Luther. Řím nazýval vždy Sodoma, Babylon, apokalyptická děvka, sídlo antikrista. Kardinálové, arcibiskupové, biskupové a kněží byli pro něho floutci, mniši apod. Katolické světce a světice tituloval stádo dravých vlků, Epikurovi vepři, šílení volnomyšlenkáři, psi, toužící se koupat v krvi. Učitelé církve, kazatelé zpovědníci, řeholníci a řeholnice byli pro něho odporní červi, kteří skrze mši a odpustky vězní u sloních nohou celé lidstvo. Nejvíce se obořoval na dominikány. Teologové ze Sorbony a z Lipska byli krtci, pokrytci, osli s doktorským biretem. Církevní otce nazývá hlupáky, kteří píšou nesmysly o celibátu. „Já ovládám apoštolský text lépe než tisíc Augustinů.“ „Svatý Řehoř Veliký vykládal ty nejnesmyslnější zásady.“ „Svatý Augustin často bloudil a nevím, proč ho umístili mezi svaté, když neměl víru.“ „Svatého Jerovýma pokládám za heretika, psal nesmysly o postu a celibátu a jeho dílo proti Jovianovi je plné pohoršení.“ „Svatý Bazil také nestojí za mnoho a nedal bych za něho ani jeden svůj vlas.“ „Svatý Chryzostom je mluvka a svatý Tomáš je teologická nestvůra.“ „Raději toho nechejme“, říká Bossuet, „a třesme se před Boží spravedlností, která dovolila vybudovat tuto novou budovu víry, aby pokořila naši pýchu.“
Lutherovi přátelé byli velice nešťastní z jeho šílených výbuchů. Melanchton napsal: Třesu se strachem, když pomyslím na Lutherovy vášně, které v něm vřou herkulovskou silou. Hospinius říká: Luthera svedl Satan, je to člověk plný pýchy a domýšlivosti. Erasmus Lutherovi napsal: Kvílíme všichni nad nešťastným rozkolem, který šíříš všude po světě kvůli svému paličatému, nespoutanému a vzpurnému rozumu.
K. Rivaux
zdroj - http://www.lumendelumine.cz
Sv. Alfons proti reformátorům
Zde jsou citáty sv. Alfonse Maria z Liguori (1696-1787), biskupa a učitele Církve. Když sv. František Jeroným navštívil rodiče sv. Alfonse krátce po jeho narození, učinil toto proroctví: „Toto dítě dosáhne požehnaného věku; neuzří smrt před svým devadesátým rokem; bude biskupem a vykoná velké věci pro Ježíše Krista.“ Toto proroctví se rozhodně naplnilo. Jedním z nejdokonalejších ze všech světců je Alfons z Liguori. Před tím, než oddal celý svůj život službě Bohu, byl právníkem v civilním i církevním právu. Byl zakladatelem náboženského řádu, autorem více než sta knih, tvůrcem moderní morální teologie, vyhlášeným kazatelem a zpovědníkem, biskupem, hudebním skladatelem a malířem. Po celých svých 91 pozemských let byl také mužem modlitby a hluboké osobní svatosti. Je příkladem pravého křesťanského života, jejž by pro nás všechny bylo dobře následovat. Nyní citáty:
„Církev, která není jednotná v nauce a víře nemůže být nikdy pravou Církví ... Protože tedy musí být pravda jedna, ze všech různých církví ... jen jedna může být pravá ... a mimo tuto Církev není spásy. Nyní, abychom určili, která je tato jediná pravá Církev ... je nezbytné prozkoumat, která Církev je prvně založená Ježíšem Kristem, protože když se toho dopátráme, musí se uznat, že tato jediná je pravou Církví, která když je již jednou pravou Církví, musela vždy být pravou Církví a musí být navždy pravou Církví. Protože této prvotní Církvi Spasitel učinil příslib, že brány pekelné ji nikdy nepřemohou (Matouš 16:18) ... V celých dějinách náboženství zjišťujeme, že Římskokatolická církev sama byla prvotní Církví, a že jiné falešné a heretické církve se následně odchýlily a oddělily od ní. To je Církev, která byla šířena apoštoly a později řízená pastýři, které určili sami apoštolové, aby jí vládli ... Tento rys lze nalézt pouze v Římské církvi, jejíž pastýři bezpečně sestupují neporušenou legitimní posloupností od apoštolů světa (Matouš 28:20).“
„Novátoři sami nepopírají, že Římská církev byla první, kterou Ježíš Kristus založil .. říkají však ... že byla pravou Církví do pátého století, nebo do nějaké chvíle.. ... [pak] upadla, protože ji katolíci zkazili ... Ale jak mohla ona Církev, kterou sv. Pavel nazývá „sloupem a oporou pravdy“ (I Tm 3:15) upadnout? ... Ne. Církev neselhala ... Pravda je ... že všechny falešné církve, které se oddělily od Říma, upadly a pochybily ... Abychom přesvědčili všechny heretické sekty o jejich omylu, neexistuje jistější a bezpečnější cesta než ukázat, že naše katolická Církev je první Církví založenou Ježíšem Kristem, protože, když se toto uzná, je nade vší pochyby prokázáno, že ta naše je jedinou pravou Církví, a že všechny ostatní, které ji opustily a oddělily se jsou zcela jistě v omylu ... Ale pod tlakem tohoto argumentu vynalezly novátoři odpověď: říkají, že selhala viditelná Církev, ale ne neviditelná Církev ... Ale tyto nauky naprosto odporují evangeliu.“
„Novátoři byli několikrát vyzváni, aby předložili text Písma svatého, který by prokázal existenci neviditelné církve, kterou vynalezli, a my nejsme schopni takový text od nich získat. Jak by mohli takový text přinést, když Ježíš, který mluví ke Svým apoštolům, jež zanechal jako šiřitele Své Církve, říká: ´Nemůžete zůstat skryti´ (Matouš 5:14)? ... Tudíž On určil, že Církev nemůže jinak, než že musí být každému viditelná ... Církev byla ve všech dobách, a vždy bude, nutně viditelná tak, aby se každá osoba mohla dozvědět od svého pastýře pravou nauku s ohledem na dogmata víry ... obdržet svátosti, být směrována na cestu spásy a být poučována a opravována, pokud by někdy měla upadnout do omylu. Protože, byla-li by Církev v jakékoliv době neviditelná, ke komu by se lidé utíkali, aby zjistili, čemu mají věřit a co dělat? ... Bylo nezbytné, aby Církev a její pastýři byli zjevní a viditelní, v prvé řadě proto, aby mohl existovat neomylný soudce ... který by řešil všechny pochyby, a jehož rozhodnutím by se každý bezpodmínečně podřídil. Jinak by neexistovalo žádné jisté pravidlo víry, jímž by křesťané rozpoznali pravá dogmata víry a pravé morální zásady a mezi věřícími by existovaly nekonečné hádky a spory... ´A toto jsou jeho dary: jedny povolal za apoštoly, jiné za proroky,jiné za zvěstovatele evangelia, jiné za pastýře a učitele ... Pak už nebudeme nedospělí, nebudeme zmítáni a unášeni závanem kdejakého učení ...´ (Ef. 4:11-14)
„Ale jakou víru se můžeme naučit od těchto falešných učitelů, když v důsledku oddělení od Církve nemají žádné pravidlo víry? ... Jak často Kalvín změnil své názory? A Luther během svého života neustále odporoval sám sobě: u jediného článku eucharistie upadl do třiceti tří rozporů! Jediný rozpor je dost na to, aby ukázal, že oni neměli Ducha Božího. „Nemůže zapřít sám Sebe.“ (II Tm 2:13). Zkrátka, odeberte autoritu Církvi a ani Boží zjevení, ani přirozený rozum sám o sobě nejsou na nic, protože oboje může být vykládáno každým jednotlivcem podle svého vlastního rozmaru ... Cožpak nevidí, že z této proklaté svobody svědomí vyvstala ohromná různost heretických a ateistických sekt? ... Opakuji: jestliže odepřete poslušnost Církvi, neexistuje žádný omyl, kterému nezačnete věřit.
zdroj http://www.vendee.cz
Dnes je obecně známo a uznává se, že Ignác nezaložil řád proto, aby potíral protestantismus; nechtěl nic jiného než sloužit Kristu v církvi a pracovat na vnitřní obnově a prohloubení křesťanského života. Ale přece bylo jeho myšlení a usilování namířeno proti protestantismu, protože základní postoj Ignácův byl naprosto opačný než postoj Luthera a ostatních reformátorů. http://www.jesuit.cz
V dějepise se učíme o reformaci. Je to období 16. století. Hlavními postavami reformace – reformátory – byli Martin Luther, Jan Kalvín a Ulrich Zwingli. Jejich hlavní myšlenkou bylo, že „Církev se musí změnit“. Výsledkem ale nebyla změna k lepšímu. Sám Luther byl na sklonku života překvapen, jak rychle se negativní jevy, proti kterým chtěl bojovat, rozmohly i v církevním společenství, které on sám založil… Výsledkem bylo jen rozdělení, které Církev bolestně pociťuje až dodnes. V témže 16. století byli ale i jiní reformátoři, i když je historici tímto jménem většinou nenazývají: svatý Jan od Kříže, svatá Terezie z Avily, svatý Ignác z Loyoly, svatý Karel Boromejský. Také Církev pro ně daleko častěji než označení reformátor používá jiný přívlastek: svatý. S reformou (tedy změnou k lepšímu, obnovou) začali od sebe. Jejich úsilí bychom mohli vyjádřit jako: „já sám se musím změnit“. A svým příkladem strhli mnoho dalších. Z plodů jejich „reformy“ máme užitek dodnes. Působení takových reformátorů není omezeno na 16. století – století reformace. Před osmi staletími k nim patřil třeba svatý František a svatá Klára, svatý Dominik…A i dnes je možno začít sám sebe „reformovat“. A tím měnit Církev i svět.
augustiniánský mnich Luther či švýcarský pseudotheolog francouzského původu Jean Cauvin (Kalvín). Tito arcikacíři a jejich jedovaté učení mají na svědomí řadu náboženských válek včetně války třicetileté, morální a duchovní devastaci velké části Evropy, a de facto na ně navázali volnomyšlenkáři typu Voltaira či Rousseaua, což vedlo k teroru, do té doby nevídaného, od časů Nerona a Diocletiana k největšímu pronásledování Církve, tedy k francouzské revoluci. Reformace tudíž není snaha o obrodu Církve, ale snaha o její zničení. A jelikož se to těmto splozencům Ďábla nedaří, o to víc protestanti, zednáři či volnomyšlenkářští liberálové běsní, dští oheň a síru proti Církvi, tedy proti Církvi katolické
Mezi reformátory, kteří církev skutečně chtěli reformovat, patřili např. sv. Dominik, sv. František z Assisi či sv. Ignác z Loyoly, atd.
------------------------------------------------------------------------
Ženy nech na zhromaždeniach mlčia, nedovoľuje sa im hovoriť
Sv apoštol tu nijako nehovorí o menejcennosti ženy len chce, aby kresťanské ženy zachovaly cudné mravy. Krása ženy je v pokore. Prečistá Panna Mária je toho vzorom, Boh ju obdaril takou veľkosťou, žiarou a krásou že previšuje všetkých svätých i anjelov v raji dokopy. Panna Mária je dokonalym obrazom Boha a vzor pre každú ženu.
Pán Ježiš sv. Kataríne Sienskej - Aby som zarazil aroganciu mužov, pozdvihnem ženy, nevedomé a krehké vo svojej prirodzenosti, ale obdarené silou a božskou múdrosťou. 
Pokračovanie - Sv. Katarína Sienská
Prvý list Timotejovi – Tim 2 - Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale nech je tichá. Veď prvý bol stvorený Adam, až potom Eva.
A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu. Ale spasí sa rodením detí; ak vytrvajú vo viere a láske, v posväcovaní a v triezvosti.
Prvý list Korinťanom - kapitola 14 - 34 - ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení.
Majú ženy v chráme podľa apoštola Pavla mlčať ?
V tretej stati 11, 2—34 sv. Pavol píše o rozličných bohoslužobných otázkach a dotýka sa najmä hodov lásky a eucharistie.
Podľa gréckeho zvyku mužovia sa zúčastňovali na bohoslužbách s nepokrytou hlavou, kým ženy hlavne vydatéj sa zahaľovaly závojom. Poniektoré kresťanské ženy začaly závoj odkladať, ale apoštol nástojí, aby sa tento starý zvyk zachoval. Pripisuje mu hlbši náboženský a mravný význam: Závoj je znakom, že vydatá žena je podriadená mužovi hlave rodiny. Odkladať pred verejnosťou závoj znamenalo voľnosť spôsobov. ( Aj keď sa závoj už zriedka vo viditeľne podobe nosí. V duchovnom zmysle to stále platí, ono vyjadruje pokoru a cudnosť ženy, v slovách a obliekaní, a spôsobe života ) Prvý list Timotejovi – Tim 2 - Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť ( feminizmus ) žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale nech je tichá. Veď prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu. Ale spasí sa rodením detí; ak vytrvajú vo viere a láske, v posväcovaní a v triezvosti. (opak triezvosti je prehnaná žiadostivosťpo niečom, telesná, hmotná i duchovná )
Porovnaj - Len voči tej žene ( P. Márii ), citim nenávisť
Sv. Pavol dáva ženám za vzor anjelov ktorí si tiež zahaluju tvár pred Bohom
(porovnaj Iz 6 2). Muz si však nemusí zahaľovať hlavu, lebo muža Boh prvého a priamo stvoril na svoj obraz a svoju slávu, kým žena je obrazom a slávovou muža.
Sv apoštol tu nijako nehovorí o menejcennosti ženy len chce, aby kresťanské ženy zachovaly cudné mravy a skromné spôsoby a nedopúšťaly sa v šatení všelikých výstrednosti.
1 .Muž a žena pri bohoslužbách. — Chválilim vás, [bratia], že vo všetkom pamätáte na mňa a zachovávate podania, ako som vám ich oddal. Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus Pán , hlavou ženy je muž a hlavou Krista je Boh.
Keď teda niektorý muž sa modlí, alebo prorokuje s prikrytou hlavou, zneucťuje si hlavu. Ale keď niektorá žena sa modlí, alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje si hlavu. Je to to isté, ako keby si dala (hlavu) oholiť. | Keď sa žena nezahaľuje, nech sa dá ostrihať! A ak je žene na potupu dať sa ostrihať alebo oholiť, nech sa zahaľuje!
Muž si nemusí prikryť hlavu, lebo je obrazom Božím a jeho slávou; žena však je slávou mužovou. Veď nie muž je zo ženy, ale žena z muža; ani nebol muž stvorený kvôli žene, ale žena kvôli mužovi.
V tretej stati 11, 2—34 Pavol piše o rozličných bohoslužobných otázkach a dotýka sa najmä hodov lásky a eucharistie.
Podľa gréckeho zvyku mužovia sa zúčastňovali na bohoslužbách s nepokrytou hlavou, kým ženy (hlavne vydaté) sa zahaľovaly závojom. Poniektoré kresťanské ženy začaly závoj odkladať, ale apoštol nástojí, aby sa tento starý zvyk zachoval. Pripisuje mu hlbší náboženský a mravný význam: Závoj je znakom, že vydatá žena je podriadená mužovi ako hlave rodiny. Odkladať pred verejnosťou závoj znamenalo istú voľnosť spôsobov. Pavol dáva ženám za vzor anjelov, ktorí si tiež zahajujú tvár pred Bohom (porovnaj Iz 6, 2*). Mu? si však nemusí zahaľovať hlavu, lebo muža Boh prvého a priamo stvoril na svoj obraz a svoju slávu, kým žena je obrazom a slávou muža.
Apoštol tu nijako nehovorí o menejcennosti ženy ako takej, ten chce, aby kresťanské ženy zachovalý cudné mravy, skromné spôsoby a nedopúšťaly sa v šatení všeiiiakých výstredností.
SVATÁ_KATARÍNA SIENSKÁ - VELKOST ZENY A DUCHOVNÝ RAST
V inej extáze k sv. Kataríne Sienskej Boh hovorí o “učených”, ktorí vedú ľudí do zatratenia, Aby som zarazil ich aroganciu, pozdvihnem ženy, nevedomé a krehké vo svojej prirodzenosti, ale obdarené silou a božskou múdrosťou. Potom, ak prídu k sebe a objavia pokoru, budem s nimi zaobchádzať s najvyšším milosrdenstvom. Pokračovanie
Majú ženy v chráme podľa apoštola Pavla mlčať?
„Ako vo všetkých zboroch svätých tak aj vo (vašich) zhromaždeniach ženy nech mlčia, lebo sa im nedovoľuje hovoriť, ale majú byť poddané, ako aj zákon hovorí: Ak sa však chcú niečomu naučiť, nech sa doma spýtajú vlastných mužov, lebo je neslušné, ked’ žena hovorí v cirkevnom zhromaždení“
Ženy v Starozákonnej a Novozákonnej Cirkvi majú svoje nezastupiteľné miesto.
Na stránkach Biblie, ale aj v životopisoch svätých nachádzame množstvo bohabojných žien, ktoré sú nám príkladom pokory, zbožnosti, viery, odvahy a mučeníctva. Kto by nepoznal také mená ako Debora, Rút, Sára, Ester, Bohorodička Mária, Marta a Mária sestry Lazárove, Anna matka sv. Jána Krstiteľa, ženy myronosice, Lýdia, diakonisy: Féba, Priska, Mária, Persida ,Viera, Nádežda, Ľuba a ďalšie. Na stránkach Svätého Písma však nachádzame zmienky aj o životných partnerkách, ktoré pôsobili negatívne, pohoršujúco a bezbožne ako Jezábel, Herodiáda, Salome .
V dnešnej dobe sa dá povedať, že ženy tvoria základ cirkevnej obce a sú často aj hybnou silou duchovného života v rodinách, najmä keď je manžel pasívny v týchto otázkach. Pri vyučovaní náboženstva vypomáhajú na farnostiach zväčša katechétky, ale tiež kantorky, kurátorky a ekonómky sú zväčša ženy. O to zvlášť treba správne pochopiť vyššie uvedené slová, ktoré na prvý pohľad „diskriminujú“ ženy v prvotnej Cirkvi. Apoštol sv. Pavol na iných miestach poukazuje na prorokovanie mužov a žien v Cirkvi , a tiež na zrovnoprávnenie muža a ženy v Novozákonnej
SVATÁ_KATARÍNA SIENSKÁ - VELKOST ZENY A DUCHOVNÝ RAST
V inej extáze k sv. Kataríne Sienskej Boh hovorí o “učených”, ktorí vedú ľudí do zatratenia, Aby som zarazil ich aroganciu, pozdvihnem ženy, nevedomé a krehké vo svojej prirodzenosti, ale obdarené silou a božskou múdrosťou. Potom, ak prídu k sebe a objavia pokoru, budem s nimi zaobchádzať s najvyšším milosrdenstvom. Pokračovanie
Odvolávanie sa na Tóru - Zákon: „Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojim mužom, ale on bude vládnuť’ nad tebou ". (1Mjž 3, 16).
1Kor 14, 34-35.
Ľudové príslovie, ktoré sa uchovalo v národe „kde nemôže diabol, pošle ženu“ vlastne hovorí o tom, že pokušiteľ pokúša človeka na zlo a hriech ako hovoria svätí otcovia, cez toho najbližšieho t.j. životného partnera. Pretože úder, ktorý nám pokušiteľ „uštedrí“ prostredníctvom blízkeho človeka je ten najneočakávanejší a najcitlivejší. Príklad Adama a Evy v raji je ten najlepší. Je zaujímavé, že Adam, ktorý mal napomenúť svoju ženu, aby nejedla plod zo stromu poznania dobra a zla to neurobil, ale dokonca sám jedol tento plod. Následne na to boli prarodičia vyhnaní z raja.
--------------------------------------------
Preto vyššie uvedené slová apoštola Pavla, ktoré vyriekol pre korintské ženy sa nám dnes zdajú priveľmi prísne.
Slová, ktoré adresuje apoštol Pavol treba správne pochopiť v kontexte, pretože v Korinte, na kresťanskom zhromaždení nastával neporiadok pri bohoslužbách a bolo treba usmerniť veriacich. Aby sa všetko dialo slušne a po poriadku . Vladyka Averkij vysvetľuje, že apoštol národov chcel ženy priučiť skromnosti a podriadenosti mužom. Preto im zakazoval nielen učiť v chráme, ale dokonca aj pýtať sa na čokoľvek v samotnom chráme.
Z tohto usmernenia akosi vypadli nevydaté ženy a vdovy, ktoré sa doma nemali koho spýtať na to, čo ich ako veriace zaujímalo.
Pravdepodobne sa tu poukazovalo na židovský zvyk, podľa ktorého sa ženy mohli zúčastňovať synagogálnej bohoslužby iba ako poslucháčky, čo vyplývalo z Tóry. Nikdy však nemohli čítať Sväté Písmo v synagóge. To mohol iba muž . Je možné, že kresťanské ženy v Korinte boli „posadnuté“ diskutovaním, možno skákali do reči, či nemiestne komentovali isté veci v Cirkvi, preto apoštol Pavol pristúpil k takémuto radikálnemu usmerneniu.
Profesor Alexander Lopuchin poukazuje na to, že žena, ktorá je podriadená mužovi sa má tým riadiť aj počas bohoslužieb, hoci by tam vystupovala ako prorokyňa či učiteľka a vplývala by na všetkých počúvajúcich, teda aj na mužov. Žena nemá preberať úlohu učiteľa a predstaveného v zhromaždení a môže tam rozprávať iba vtedy, keď je jej to umožnené.
Sv. Ján Zlatoústy hovorí „že muži musia byť v cirkvi pozorní, lebo sú povinní s dokonalou presnosťou odovzdať ženám to, čo počujú ".
Svätý Teofan Zatvornik objasňujúc slová sv. Jána Zlatoústeho hovorí, že chaos a neporiadok počas bohoslužieb, kde dochádzalo k hovoreniu rôznymi jazykmi a vyslovovaniu proroctiev, spôsobili ženy. Preto im zakazuje počas bohoslužieb rozprávať a dovoľuje ibázňou počúvať. A ak náhodou niečomu neporozumejú ohľadne viery, majú sa na to spýtať doma svojich mužov. Ako udáva ctihodný Justín Popovič „zneužívanie duchovných darov vedie k odsúdeniu a k pádu. Múdre používanie duchovných darov však vedie k oslave Boha a spaseniu ľudí.
Prvý list Timotejovi – Tim 2 - Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale nech je tichá. Veď prvý bol stvorený Adam, až potom Eva.
A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu. Ale spasí sa rodením detí; ak vytrvajú vo viere a láske, v posväcovaní a v triezvosti.
Prvý list Korinťanom - kapitola 14 - 34 - ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon.
Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení
--------------------------------------------
Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku "( 1Kor 14, 40).
ABEPKHH, T., Hemeepoeeamejiue. MocKBa 2003, s. 599.
ORTKEMPER, F.J., PrvnílistKorinťanum. Kostelní Vydrí 1999, s. 131.
Pozri nonyXHH, A., TojiKoean EUÔjIUH, T. 3. neTepôypr 1911- 1913, s. 110.
Pozri 3ATBOPHHK, O., nepeoe nocnanue K KopunípnuaM. MocKBa 1893, s. 519-520.
--------------------------------------------
Každý duchovný dar máme používať s pokorou, ktorá nás zároveň usmerňuje“.
Fenomén „ženského kňazstva“, ktorý máme možnosť sledovať v mnohých protestantských cirkvách je v rozpore s biblickým nazeraním na službu apoštolov a je pravdepodobne reakciou feministiek na sekularizáciu, inú orientáciu kňazov, pedofilné škandály kňazov a do istej miery aj duchovnú krízu v protestantských denomináciách. Apoštol Pavol dáva ešte jedno usmernenie ženám: „A podobne, aby sa ženy cudne a zdržanlivo ozdobovali slušným odevom, nie umelým účesom a zlatom, perlami alebo drahocenným rúchom, ale dobrými skutkami, ako sa sluší na ženy, ktoré sa priznávajú k bohabojnosti. Žena nech sa v tichosti učí so všetkou poddanosťou.
Nedovoľujem však žene vyučovať, alebo panovať nad mužom, ale aby sa ticho chovala. Adam bol totiž stvorený prvý, potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena bola zvedená, dopustila sa priestupku; bude však spasená rodením dietok, ak zotrvá vo viere, láske a posvätnej zdržanlivosti “.
Gruzínskou pravoslávnou cirkvou bol svätej Nine udelený titul apoštolom rovná, pretože nemalou mierou prispela k hlásaniu kresťanskej viery v 4. storočí v pohanskom Gruzínsku. Vrkoč, ktorý si odrezala a zviazala vinič do tvaru kríža je dodnes vystavený ako relikvia v katedrálnom chráme v Tbilisi.
Tento ucelený pohľad na problémy, ktoré sa odohrali v Korintskej cirkvi počas bohoslužieb nám pomôžu v dnešnej dobe pochopiť a správne usmerniť službu žien v Cirkvi. Duchovný správca farnosti je tou kompetentnou osobou, ktorá má vedieť správne použiť dary žien a ich aktivitu v prospech cirkevnej obce a jej bohoslužobného života.
„Nie je ani Zid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Christu Isusovi“ (Gal 3, 28). V židovstve mala žena druhoradú úlohu, pretože bola stvorená až po mužovi ako druhá. Nie div, že ranná modlitba zbožného žida znela takto: „Ďakujem ti Bože, že si ma nestvoril ako pohana, ako otroka, alebo ako ženu.“
luther
Mária Matka Kristova
Mariológia – náuka o Panne a Matke Márii
Niektorí jej závidia, iní s ňou súcitia.
Niektorí ňou opovrhujú, iní ju obdivujú.
Nie je absolventkou žiadaného univerzitného vzdelania,
napriek tomu žiaden človek nezískal toľko titulov ako Ona.
Mária, Ježišova Matka, kto je to?
Na túto otázku sa pokúsime stručne odpovedať
v čiastočnom vysvetlení vierouky na tému Mariológia.
1.snímka. Pochválený buď Pán Ježiš Kristus! Touto chválou Boha vo Vás, pozdravujem každého z Vás tu v aule Teologickej fakulty i každého z Vás pri obrazovke TV Lux.
Nachádzame sa na akademickej pôde Univerzity tretieho veku (UTV). To znamená, že každý z Vás už absolvoval minimálne dve univerzity. Môže to byť univerzita manželstva, univerzita materstva a otcovstva, univerzita iného povolania, poslania či zamestnania. Preto sa pred všetkými Vami hlboko skláňam a blahoželám každému z Vás osobitne, ku snahe spoznávať v sebe Boží originál, ktorý Vám Boh daroval. O tom, že sa o to snažíte svedčí aj fakt Vášho štúdia UTV Katolíckej teológie. Je to jedna z možností, ako objavovať i napĺňať vo Vašich životoch obraz Boží na ktorí ste stvorení.
Vždy pri prvom stretnutí s novou skupinou UTV, považujem za veľmi potrebné zdôrazniť dôležitosť používania Katechizmu Katolíckej Cirkvi (KKC) pri štúdiu. Nemám teraz na mysli skrátené verzie Katechizmu otázok a odpovedí, ako je napríklad kompendium, alebo katechizmus pre mládež. Odporúčam Vám originálnu verziu KKC v slovenskom preklade, ktorú by podľa môjho názoru, tak ako Sväté Písmo, mala mať každá rodina. V Katechizme sa dá veľmi jednoducho orientovať, podľa očíslovaných odstavcov tzv. kanónov - bodov, a nájsť tam to čo práve potrebujeme, či je to vierouka 1. ročníka, napríklad dnešná téma Mariológia a ďalšie témy Vášho štúdia, napríklad Sviatostí 2. ročníka i Morálna teológia 3. ročníka.
Prežívame Rok viery, Rok sv. Cyrila a Metóda, 50. výročie Druhého Vatikánskeho koncilu a tiež 20. výročie Katechizmu Katolíckej Cirkvi schválenom po Druhom Vatikánskom koncile, v ktorom nájdeme učenie Magistéria Cirkvi, ktoré neodmysliteľne patrí k nášmu životu. Takže Sväté Písmo (SP) a Katechizmus Katolíckej Cirkvi patrí k najzákladnejším prameňom Vášho štúdia a základnej orientácii nášho Katolíckeho života.
2.snímka. Téma dnešného stretnutia je Mária, Matka Kristova. Obsah tejto témy patrí do Dogmatiky, čiže vierouky o Panne Márii, ktorú nazývame Mariológia.
Mariológia v preklade do slovenčiny znamená náuka o Márii; náuka o Panne a Matke Márii.
Samozrejme, že danú tému nie je možné v úplnosti obsiahnuť v pár desiatkach minút. Preto vám odporúčam na hlbšie štúdium, aspoň túto literatúru:
Je to:
SP, predovšetkým evanjelia;
Dokumenty Cirkvi: KKC kánony 484 – 511, 963 – 975 a ďalšie;
Apoštolská exhortácia Pavla VI. Cultus Marialis, (Mariánsky kult), 2.2.1974;
Encyklika Jána Pavla II. Redemptoris Mater, (Matka Vykupiteľa), 25.3.1987;
Kniha: Sv. Ľudovít M. Grignion z Montfortu: O Pravej úcte k Panne Márii
Zároveň, ak Pán Boh dovolí, v nasledujúcom akademickom roku bude mať táto téma pokračovanie pod názvom Maria, Matka Cirkvi.
Prosím, aby sme sa teraz postavili a spoločne pozdravili Božiu i našu Matku Máriu: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Zdravas Mária, milosti plná, Pán s Tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho Ježiš. Svätá Mária Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen.
Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému. Ako bolo na počiatku , tak nech je i teraz i vždycky i naveky vekov. Amen.
Príď Duchu Svätý, potrebujeme Ťa. Amen.
Na začiatok si prečítame slová pápeža Benedikta XVI., ktoré nachádzame v 41. článku encykliky Deus Caritas est (Boh je láska), kde Benedikt XVI. veľmi stručne a veľmi jasne zhrnul Mariológiu a vyjadril poslanie Panny a Matky Márie.
Citujem:
Medzi svätými vyniká Mária, Ježišova matka a zrkadlo každej svätosti. V Lukášovom evanjeliu ju vidíme v službe lásky voči príbuznej Alžbete, u ktorej zostala „asi tri mesiace“ (Lk 1, 56), aby jej pomáhala v poslednom období tehotenstva. „Magnificat anima mea Dominum - Velebí moja duša pána“, (Lk 1, 46) vyjadruje tak program svojho života: neklásť do stredu seba, ale vytvárať priestor pre Boha, ktorého stretla v modlitbe a v službe blížnemu – len tak sa svet stáva lepším. Mária je veľká práve preto, lebo nerobí veľkou seba, ale Boha. Je pokorná: nechce byť ničím iným, len Pánovou služobnicou (porov. Lk 1, 38. 48). Vie, že k spáse sveta neprispieva konaním svojho diela, ale iba tým, že sa plne dáva k dispozícii Božím iniciatívam. Je ženou nádeje: len preto, lebo verí v Božie prisľúbenia a očakáva spásu Izraela, môže k nej prísť anjel a pozvať ju do služby, ktorá rozhodujúco prispeje splneniu týchto prisľúbení. Mária je ženou viery: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45), hovorí jej Alžbeta. Magnifikat – takpovediac portrét jej duše – je celý popretkávaný niťami Svätého písma, myšlienkami z Božieho slova. Tak sa nám odhaľuje, že Mária je v Božom slove skutočne doma, prirodzene z neho vychádza a vstupuje doň. Hovorí a myslí s Božím slovom; Božie slovo sa stáva jej slovom a jej slová sa rodia z Božieho slova. Tak je zrejmé, že jej myšlienky sú v súlade s Božími myšlienkami a že jej chcenie je v súlade s Božou vôľou. Tým, že bola hlboko preniknutá Božím slovom, mohla sa stať matkou vteleného Slova. A napokon, Mária je ženou, ktorá miluje. Ako by to mohlo byť inak? Keďže vo viere myslí Božími myšlienkami, chce Božiu vôľu, nemôže byť inou než milujúcou ženou. Vycítime to z tichých gest, o ktorých nám hovoria opisy Ježišovho detstva. Vidíme to v jemnocite, s akým v Káne Galilejskej rieši problém, v ktorom sa ocitli novomanželia, a upozorňuje naň Ježiša. Pozorujeme to v pokore, s akou prijíma, že je zabudnutá počas Ježišovho verejného pôsobenia, vediac, že Syn musí založiť novú rodinu a že hodina matky príde až vo chvíli kríža, ktorá bude Ježišovou pravou hodinou (porov. Jn 2, 4; 13, 1). Potom, keď sa učeníci rozutekajú, ona zostane pod krížom (porov. Jn 19, 25-27) a neskôr, v deň Turíc, budú opäť zhromaždení okolo nej, očakávajúc Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14).
Slová encykliky Boh je láska, ktoré sú venované Panne Márii, nás povzbudzujú k rozjímaniu nad jednotlivými udalosťami evanjelia, v ktorých vystupuje ako jedna z hlavných postáv Mária, Ježišova Matka. Máme si uvedomiť, čo to znamená pre náš konkrétny život. V čom je Mária pre nás vzorom.
Z rôznych homílii sú pre nás známe vety:
O Márii sa môžeme niečo dozvedieť, len keď vychádzame z Ježiša Krista.
Cez Máriu k Ježišovi.
Mária nás neupozorňuje na seba, ale vždy nás vedie k Bohu.
Preto si teraz povedzme niektoré základné pojmy a definície Mariológie:
3.snímka. Mária dostala od Boha osobitnú úlohu: Stala sa Matkou Vykupiteľa.
KKC 509: Mária je skutočne „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.
KKC 490: Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania, bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.
Z toho vyplýva Zvláštne postavenie Márie:
Ktoré je 1.) v jej dôstojnosti:
- tým, že je Matkou Boha má najvyššiu dôstojnosť.
2.) v jej zvláštnych výsadách:
Mária je: a) nepoškvrnené počatie
b) dokonalá svätosť
má c) oslávenú dušu i telo
vzdávame jej d) zvláštnu úctu, tzv nad-úctu – hyper-dúliu
Absolútna úcta, Adorácia, klaňanie sa patrí iba Bohu. Márii patrí nad úcta. Zároveň môžeme povedať, že sv. Jozefovi patrí trošku väčšia úcta ako ostatným svätým a svätým patrí úcta. Nie preto, aby sme uctievali svätých pre nich samých, ale preto, aby nás vzory ich životov viedli k Bohu.
A to platí aj o nad-úcte k Márii. Vedie nás k Bohu.
Ďalšia výsada Márie je: e) jej večité panenstvo:
Mária má:
virginitas mentis – panenské zmýšľanie
virginitas sensus – oslobodenie od nezriadených hnutí pohlavnej žiadostivosti
virginitas corporis – telesnú neporušenosť
a po 3.) - tým, že Mária počala a porodila Pána Ježiša, spolupôsobila na vykúpení. (v jej spolupôsobení na diele vykúpenia)
4.snímka. O zvláštnom postavení a poslaní Márie hovoria aj Mariánske Dogmy:
Efezský koncil, r. 431:
Mária je skutočne a vo vlastnom zmysle Matkou Božou.
- Mária je skutočne Matkou
- Mária je skutočne Božou Matkou
- Mária je Bohorodička
5.snímka. IV. Lateránsky koncil, r. 1215:
Mária bola a ostala pannou: pred pôrodom, pri pôrode a po pôrode.
- Panna Mária bola pannou pred pôrodom: počala z Ducha Svätého, bez spolupôsobenia muža.
- Panna Mária ostala pannou pri pôrode, bez porušenia svojej panenskej neporušenosti.
- Panna Mária ostala navždy pannou aj po pôrode.
6.snímka. Tridentský koncil, r. 1546 nás učí veriť:
Mária bola uchránená nielen od dedičného hriechu, ale aj vždy a úplne od každého osobného hriechu.
pápež Pius IX., 8. 12. r. 1854:
Panna Mária bola bez poškvrny dedičného hriechu počatá.
pápež Pius XII., 1. 11. r. 1950:
Panna Mária bola s telom i s dušou vzatá do Nebeskej slávy.
Pápež Pius XII. r. 1942 zasvätil celé ľudské pokolenie Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie a pre celú Cirkev ustanovil aj osobitný sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorý si pripomíname v sobotu po piatku Slávnosti Najsvätejšieho srdca Pána Ježiša.
7.snímka. Samozrejme, že k našej základnej Katolíckej inteligencii patrí aj poznať a svätiť Prikázané Mariánske sviatky. Sú tri:
1. január - Slávnosť Bohorodičky Panny Márie
15. august - Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie
8. december - Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie
Na Slovensku máme aj štátny sviatok:
15. september - Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska
Počas Cirkevného roka v Liturgickom kalendári, slávime a pripomíname si ďalšie Mariánske sviatky a spomienky, cez ktoré sa máme nechať viesť Máriou k Bohu.
8.snímka. To čo sme doteraz počuli o Panne Márii, Kristovej Matke, nám znie veľmi vznešene a priam nedostupne. Ale ako sa môžeme dívať na Máriu z pohľadu nášho každodenného života:
Všetky tituly, ktoré Cirkev udelila Márii a ktoré okrem iného nájdeme vo viacerých Mariánskych litániách, môžeme zhrnúť do jedného titulu, ktorý v sebe zahŕňa všetky ostatné: Mária je Kráľovnou Neba i zeme.
A v podstate môžeme povedať, že touto Kráľovnou Neba i zeme sa stalo, cez prijatú Božiu milosť, jedno celkom obyčajné dievča.
Nevieme presný dátum narodenia Panny Márie. Vieme, že žila na prelome letopočtu. Náš letopočet rátame od veľkej udalosti narodenia Boha ako človeka a práve Mária je touto Bohorodičkou.
Mária so svojimi rodičmi, (podľa tradície vieme, že to boli sv. Joachim a sv. Anna), žila v malom Galilejskom meste Nazaret. A v tomto mestečku žil aj jej snúbenec – tesár, sv. Jozef. Sú rôzne názory na vek Márie a Jozefa v čase ich zasnúbenia. Ja osobne sa prikláňam k názoru, že Mária mala v tom čase pravdepodobne okolo 15 rokov a sv. Jozef približne 30 rokov.
Vráťme sa k úplnému začiatku života Márie. Božou milosťou bola počatá bez dedičného hriechu. Jej počatie slávime 8. decembra a o 9 mesiacov neskôr 8. septembra si pripomíname jej narodenie. Ale v súčasnej dobe je dôležité zdôrazniť, že Mária bola počatá prirodzeným spôsobom v láskyplnom objatí a sebadarovaní sa jej rodičov. Počatie Márie nám ukazuje na dôstojnosť krásu a hodnotu intímneho manželského spojenia a počatia každého človeka.
O niekoľko rokov neskôr, Boh prekvapuje Máriu zvestovaním, že ona, celkom obyčajné nenápadné nazaretské dievča, je vybratá za Matku Boha, za Matku druhej Božskej osoby - Boha Syna, ktorý sa chce stať človekom. A Mária nechce nič iné, iba plniť Božiu vôľu. Znovu tu máme počatie - Ježiš, ktorý sa počal z Ducha Svätého. Slávnosť zvestovania Pána slávime 25. marca, (ale práve v tomto roku je posunutá z dôvodu Veľkonočných sviatkov na 8. apríla, čiže deň premiéry tejto prednášky v TV Lux.)
25. marec je zároveň dňom počatého dieťaťa, pretože Ježiš neprichádza na tento svet už ako narodené dieťa, ale stáva sa človekom v okamihu počatia pod srdcom Márie. Stáva sa jednobunkovým dieťaťom a ďalej sa vyvíja ako každý iný človek v lone matky. Svojím počatím Ježiš posväcuje počatie každého človeka.
Na obrázku vidíme zobrazenie Márie v požehnanom stave. Je to Mária Guadalupská a naša Levočská Panna Mária. Mária tu nedrží Ježiška na rukách ale nosí ho pod svojím srdcom. Je to Mária ako prvý Bohostánok, nosí a ochraňuje živého Krista v sebe.
Najväčšie mariánske pútnické miesto na svete, čo do počtu miliónov prichádzajúcich ľudí ročne, je Guadalupe v Mexiku. Najväčšie mariánske pútnické miesto na Slovensku, čo do počtu státisícov prichádzajúcich pútnikov, je Levoča. Sú to miesta zasvätené Márii v požehnanom stave. Veľmi dôležité pre súčasnú dobu. Prosme Máriu v požehnanom stave, aby nás naučila mať v úcte život človeka od počatia po prirodzenú smrť.
9 snímka. Na tomto obrázku vidíme ikony Svätej rodiny. Mária a Jozef boli pred zákonom skutoční manželia. Ježiš je počatý z Ducha Svätého - je Synom Nebeského Otca a Synom Márie. Pred zákonom a vtedajšími ľuďmi si však sv. Jozef Ježiška adoptoval – prijal Ho za svojho syna. Preto ich rodine právom hovoríme Svätá Rodina. Jozef a Mária vo svojej domácnosti, vedľa seba, žili ako brat a sestra, žili v panenstve a panictve. Zriekli sa intímneho manželského života a krásu ľudskej sexuality sebadarovania odovzdali Bohu. Mária je Matkou a Pannou. Hodnota jej panenstva zvýrazňuje dôstojnosť jej materstva. A veľkosť jej materstva nenarúša jej panenstvo.
Tak v Márii nachádzame, podľa slov Jána Pavla II., nevyčerpateľný prameň ženského génia pre každú ženu, pannu, manželku, matku.
Mária a Jozef sú veľkým vzorom pre dnešných mladých ľudí, ktorí opovrhujú panenstvom a ničia svoj život závislosťou na zvrhlej sexuálnej rozkoši. Dnes nejedno mladé dievča, dokáže oklamať svoju mamu tým, že síce nemá porušenú fyziologickú panenskú blanu, ale inými nezriadenými sexuálnymi praktikami už dávno poškvrnila svoje panenské zmýšľanie a vo svojom srdci opovrhla panenstvom. Nech Mária a Jozef orodujú za našu mládež, aby v sebe znovuobjavila hodnotu čistoty srdca.
Čistota zmýšľania sŕdc Márie a Jozefa nám ukazujú na potrebu nehy v našich ľudských vzťahoch. Pápež František v jednom zo svojich prvých príhovoroch nás vyzval: Buďte k sebe nežní! Ikona, na ktorej vidíme láskyplné nežné, ničím nezašpinené objatie Svätej rodiny nás pozýva, k vráteniu nehe jej práve miesto. Byť nežný neznamená byť chlipný a mať bočné úmysly. Skutočnú nehu, s láskyplným čistým úmyslom, v jej rôznych prejavoch, potrebuje dieťa, muž, žena i starší človek. Nech je aj v tomto pre nás vzorom Svätá Rodina.
Mária tým, že sa stala Bohom vyvolenou, neopovrhla sv. Jozefom. Nestala sa prehnanou nezriadenou feministkou, ktorá sa spolieha iba na seba. Naopak uvedomila si potrebu Jozefovej pomoci a ochrany. Vo svojej pokore sa podriaďuje Bohu a tým aj sv. Jozefovi ako hlave ich pozemskej rodiny.
Na druhej ikone sa už nedívame na sladkú rodinnú nehu, ale vidíme tu symbol každodenných starostí, ktoré život so sebou prináša a ktoré sú, Mária a Jozef, s Božou pomocou, ochotní prijať a znášať.
Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo všetko falošné sa dnes v rodinách skrýva pod pojmom zodpovednosť. Žiaľ aj slovo zodpovednosť je dnes zmanipulované:
Boli Mária a Jozef zodpovední, keď Mária vo vysokom štádiu tehotenstva bez auta a lekára, peši na somárikovi cestovala do ďalekého Betlehema? Boli zodpovední, keď svoje dieťa porodila v maštali a nemala najlepšiu značku kočiaru či pampers plienok, ani luxusné oblečenie pre svojho práve narodeného syna? Boli zodpovední, keď s malým dieťaťom utekali do Egypta ako utečenci bez, z ľudského pohľadu, akejkoľvek istoty? Boli zodpovední? Dnes sa v našich rodinách pod rúškom zodpovednosti uskutočňujú ťažké hriechy proti úcte a dôstojnosti ľudského života i manželstva.
Mária a Jozef boli zodpovední, pretože ich jedinou snahou bolo plniť Božiu vôľu a v tomto ich prijmime ako vzor a orodovníkov za naše rodiny.
10.snímka. Som veľmi vďačná nášmu slovenskému maliarovi Ladislavovi Záborskému za obraz, na ktorom vidíme Kráľovnú Neba i zeme umývať dlážku. Kraľovať znamená slúžiť. Mária by sa nestala Kráľovnou keby neslúžila Bohu i ľuďom. Tento obraz nás povzbudzuje k tomu, aby sme si naplno uvedomili, že každá naša činnosť, či je to umývanie dlážky, umývanie riadu, starostlivosť o deti o celú rodinu, práca v stolárskej dielni podľa vzoru sv. Jozefa a každá ľudská práca, konaná s láskou na slávu Božiu, má celovečnú hodnotu.
Ďalej na tomto obrázku vidíme, že Mária učí umývať dlážku aj svojho malého syna. Podľa tradície vieme, že sv. Jozef od malička učil Ježiška tesárskemu remeslu: Mária a Jozef vedeli, že Ježiš je Boží Syn napriek tomu ho vychovávali, učili ho pracovať. Ježiš sa ako dieťa modlil, pomáhal čiže pracoval, učil sa, hral sa.
Kiežby sa do našich rodín vrátilo vedomie potreby učiť deti modliť sa a pracovať. Aj v tomto smere sa učme od Svätej Rodiny.
11.snímka. Na ďalšom obrázku už vidíme Máriu, po skončení verejného účinkovania Ježiša, po Jeho umučení a smrti na kríži. Mária drží v náručí mŕtve telo svojho syna Ježiša, ktoré bolo práve sňaté z kríža a ktoré sa musí rýchlo pochovať, aby nebol poškvrnený židovský sviatok Veľkej noci.
Nádherná svetoznáma Michelangelova pieta zobrazuje Máriu, ktorá si nezúfa, nerobí hysterické scény, nikomu nič nevyčíta, len veľmi trpí. Jej nadovšetko dobrý, nevinný syn Ježiš bol kruto mučený a teraz leží mŕtvy v jej náruči. Sedembolestná Mária - plná bolesti s pokorou prijíma bolesť. Nevyčíta Bohu, že jej Syna dal a teraz vzal. S nádejou odovzdáva svoju bolesť Bohu. Je plná bolesti ale zároveň s nádejou odovzdáva mŕtve telo svojho syna do hrobu.
Michelangelova pieta, ktorá sa nachádza v bazilike sv. Petra v Ríme bola, údajne, inšpiráciou aj pre slovenského tesára, ktorý v roku 1564 na požiadanie manželov Angeliky Bakičovej a Imricha Czobora, (z dôvodu vďaky za záchranu ich manželského vzťahu), z dreva vytesal Sedembolestnú Pannu Máriu, ktorú dnes uctievame ako Patrónku Slovenska a nachádza sa v národnej bazilike v Šaštíne.
Pri pohľade na našu Patrónku Slovenska si môžeme uvedomiť ako správne, nie pochopiť, ale prijať utrpenie a odovzdať ho Bohu ako obetu za spásu našu i našich rodín. Ján Pavol II. v Šaštíne, v roku 1995, dal našej bolestnej Patrónke Slovenska na hlavu korunu. Mária je Kráľovnou vo svojej službe Bohu a ľuďom. Mária je Kráľovnou pre plnosť svojej bolesti, ktorou sa v nádeji spája s Bohom.
12. snímka. KKC149: Cez celý jej život až po poslednú skúšku, keď jej syn Ježiš zomrel na kríži, jej viera nezakolísala. Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“. Preto Cirkev uctieva v Márii najrýdzejšie uskutočnenie viery.
Vráťme sa teraz do obdobia verejného Ježišovho účinkovania, kde Mária okrem iného zažíva aj situáciu, ktorú máme popísanú v evanjeliu Mk 3,31-35. Vo SP sa táto udalosť nachádza pod názvom Pravá Ježišova rodina:
Čítame: Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: Vonku ťa hľadá Tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry. On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“
Mária sa pri týchto slovách neurazila, pretože ona bola prvou učeníčkou a nasledovníčkou Ježiša Krista. To znamená, že z tohto pohľadu Ježiš aj v tomto prípade Máriu pozdvihol a ukázal nám ju ako vzor v kráčaní na ceste k Bohu.
Ten kto plní Božiu vôľu, hovorí Ježiš, je môj brat, moja sestra i moja matka. Mária plnila a plní Božiu vôľu a preto je Ježišovou Matkou. Nemáme sa na ňu pozerať s obdivom len z diaľky, ale máme ju nasledovať na ceste za jej Synom.
V súčasnosti je na Slovensku rozšírené zasväcovanie sa Panne Márii. A to je veľmi dobré. Žiaľ aj v tomto smere tu vzniklo nesprávne pochopenie toho, čo to znamená zasvätiť sa Panne Márii a dovolím si povedať, že sa u nás rozširuje blud, kde sa zasväcujúca modlitba vníma ako modla. A tak sa zo zasväcujúcej modlitby stáva hriech proti prvému Božiemu prikázaniu:
KKC 2111 hovorí: Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.
A to sa stáva, pri nesprávnom pochopení zasväcujúcej modlitby. Čo to v skutočnosti znamená zasvätiť sa Panne Márii? Znamená to odovzdať, obetovať svoj život Panne Márii. Znamená to podľa vzoru Márie, snažiť sa každú sekundu svojho života plniť Božiu vôľu a objavovať i napĺňať poslanie, ktoré Boh pre môj život pripravil.
Sv. Ľudovít M. Grignion z Montfortu vo svojej knihe O Pravej úcte k Panne Márii, odporúča tým, ktorí sa chcú zasvätiť Panne Márii, veľmi dôkladnú aspoň 3- týždňovú duchovnú obnovu. Vo svojom uvažovaní tvrdí, že ten, kto sa zasvätí Panne Márii sa stáva otrokom Ježiša v Márii a cez Máriu. To znamená, že keď sa zasvätím Panne Márii, nemôžem si urobiť z Márie modlu, ktorá na moje požiadanie veľmi rýchlo vyčaruje to, čo ja považujem za dobré a čo práve potrebujem podľa mojich predstáv. Ale práve naopak, ja sa dávam do služieb Bohu cez Máriu, lebo viem, že ona vie čo je dobré, lebo ona plní Božiu vôľu a chce aj mne pomôcť v mojom konkrétnom živote plniť Božiu vôľu. Zasvätiť sa Panne Márii znamená zrieknuť sa svojich vlastných predstáv o sebe, o druhých, zrieknuť sa falošných predstav o Bohu a snažiť sa stále viac spoznávať skutočného pravého Trojjediného Boha; znamená to objavovať a žiť v sebe obraz Boží na ktorý som stvorený/á. Správne sa zasvätiť Panne Márii znamená aj nájsť správnu zasväcujúcu modlitbu pre môj konkrétny stav. Nie je vhodné ak sa laici zasväcujú modlitbou, ktorá je určená pre kňazov a podobne. Nie je vhodné ak sa v zasväcujúcej modlitbe zaväzujem modliť celý ruženec každý deň a pritom sa modlím len jeden desiatok. Preto je potrebné poradiť sa so svojimi kňazmi a duchovnými vodcami, ktorá zasväcujúca modlitba je vhodná pre danú skupinu, alebo konkrétneho človeka, tiež ako a kedy sa ju modliť, aby sme predišli zbytočným bludom v našich srdciach. Aby Mária Ježišova Matka nás mohla viesť na ceste za svojim synom Ježišom Kristom.
Na záver oslávme Pannu Máriu slovami sv. Kataríny Sienskej OP:
„ Pann Mária, dnes sa v Tebe tiež zjavuje moc a sloboda človeka. Lebo dnes, keď sa Boh rozhodol pre svoj závažný a veľký plán, posiela k Tebe anjela, aby Ti zjavil tajomstvo tohto plánu a požiadal ťa o súhlas. A Slovo nezostúpi do Tvojho lona skôr, pokiaľ tomu nedáš slobodný súhlas. Čaká pri bráne Tvojej vôle, až keď sa Ti zapáči a otvoríš ju tomu, ktorý túži vstúpiť do Tvojho vnútra. Nikdy by tam nevstúpil, keby si mu neotvorila svojou odpoveďou: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“ Večné božstvo klopalo na Tvoju bránu, Mária, ale keby si nechcela otvoriť dvere svojej vôle, Boh by sa nikdy nevtelil.
Začervenaj sa preto, moja duša, keď vidíš, ako Boh uzatvoril zmluvu a príbuzenstvo s Máriou. Dnes môžeš vidieť, že hoci si bola stvorená bez toho, či si to chcela, nebudeš spasená, ak nebudeš chcieť.
Mária, moja presladká láska, do Teba je vpísané Slovo, ktoré nám prináša učenie života.“
Panna Maria - Theotokos
Tomáš Machula
Vesel se, Jeruzaléme, plesejte obyvatelé Sionu! Dnes byl zrušen Adamův rozsudek. Ráj se nám otvírá a zraněný had prchá, neboť vidí ženu, kterou přelstil, jako Matku Stvořitele. Ó hloubko bohatství, moudrosti a prozřetelnosti Boží! Smrt byla určena každému člověku jako následek hříchu. Ten se teď stal počátkem spásy celého světa, a to díky Bohorodičce, protože převznešený Bůh se z ní narodil jako Dítě a svým narozením zpečetil její panenství. Plenkami rozvázal okovy hříchu, léčí Evu z jejích bolestí. Raduj se a plesej všechno stvoření, neboť přišel Kristus, aby tě obnovil a spasil naše duše.
Když východní liturgie oslavuje těmito slovy narození Páně, shrnuje do jednoho krátkého zpěvu celou teologii tématu, nad kterým se chceme nyní zamyslet: Co pro nás znamená onen fakt, že Maria je Bohorodička (řecky theotokos)? Je to něco důležitého pro naši spásu, nebo pouze jeden z mnoha titulů, kterými Pannu Marii oslavuje katolická a pravoslavná církev? Když se nad přívlastkem "Matka Boží" zamyslíme hlouběji, pochopíme, že vlastně nejde ani tak o Pannu Marii, jako spíš o Ježíše Krista a naše vykoupení. Podívejme se na celý problém podrobněji.
S titulem "Bohorodička" se poprvé setkáváme v modlitbě Sub Tuum praesidium (Pod ochranu Tvou...) na egyptském papyru ze 4. století. Písmo svaté nikde Pannu Marii jako Bohorodičku nebo Matku Boží (méter theú) neoznačuje. Nejblíže k tomuto titulu má Lk 1,43, kde Alžběta nazývá Marii "matka mého Pána". Pán (kyrios) je totiž v Septuagintě slovo, kterým se mj. překládal hebrejský tetragram JHVH, tedy jméno Boží. Slovem Pán se v řeckém textu Nového zákona označuje jak Bůh, tak Ježíš Kristus. To, že není Maria v Bibli přímo a doslova spojena s titulem Bohorodička, ale nijak nezpochybňuje její mateřský vztah k Ježíši Kristu. První kapitola Matoušova i úvodní dvě kapitoly Lukášova evangelia, stejně jako Jan 19,26; Gal 4,4 apod. totiž mluví dostatečně srozumitelně. Panna Maria je matkou Ježíšovou, Ježíš je člověk i Bůh, tedy Panna Maria je Matkou Boží. Tento jednoduchý sylogismus je pro nás zřejmý a pochopitelný, ale to ještě neznamená, že byl vždy a všude přijat. Už asi tušíme, že jádro problému leží v osobě Ježíše Krista, tedy v druhé premise našeho sylogismu. Kdo je Ježíš Kristus?
V počátcích křesťanství svedla církev těžké boje za čistotu víry v oblasti kristologie. Byl Ježíš Bůh, člověk, anděl nebo něco jiného? Ve čtvrtém století odpovídá alexandrijský kněz Arius na tuto otázku takto: Kristus je nejvyšší a nejdokonalejší bytostí, která byla kdy Bohem stvořena, jinými slovy božství ke Kristu nepatří. Pro tyto názory byl Arius exkomunikován Alexandrijskou synodou jako heretik. Tím však jeho kauza neskončila, spory pokračovaly dál, až došlo ke svolání prvního ekumenického sněmu v Nikáji roku 325. Tam bylo Ariovo učení slavnostně odsouzeno celou církví a Ariova exkomunikace byla potvrzena. Koncil vyhlásil dobře známe Nikájské (Nicejské) vyznání víry, kde se mluví o zrození, ne stvoření Syna, který je jedné podstaty s Otcem.
Víra církve, týkající se dvou přirozeností v Kristu (božské a lidské) tedy byla zachována, nicméně tím náš problém zdaleka neskončil. Objevily se nauky o dvou osobách v Kristu. Cařihradský biskup Nestorius odmítl Marii přiznat titul Bohorodička, protože podle něj neporodila Boha, ale člověka, na kterého až později sestoupilo Slovo, druhá božská Osoba.
Maria tedy pro Nestoria nebyla Theotokos (Bohorodička), ale Christotokos (Kristorodička). Na Efezském sněmu bylo proto Nestoriovo učení odsouzeno a v tzv. dvanácti větách Cyrila Alexandrijského proti Nestoriovi, které sněm přijal, čteme: Kdo nevyznává, že Emanuel je vpravdě Bůh a svatá Panna je proto Bohorodička, neboť porodila tělesně Slovo z Boha, které se stalo člověkem, anathema sit. Co to znamená pro naše téma, kterým je Matka Boží Panna Maria? Znamená to, že porodila osobu Ježíše Krista včetně jeho lidství i božství. Můžeme uznat Nestoriovi jeho námitku, že v titulu Bohorodička není vyjádřeno lidství, které ke Kristu patří se stejnou důležitostí jako božství, ale nemůžeme připustit "schizofrenii" dvou osob v Kristu. Stejně tak je pro nás nepřijatelné i rozplynutí lidské přirozenosti v božské, jak hlásal monofyzitismus (fysis - řecky přirozenost) nebo jakási směs obou přirozeností, tedy blud nazývaný apolinarismus.
V Ježíši Kristu je jedna osoba, a to Slovo (srv. Jan 1,1) - druhá božská Osoba nejsvětější Trojice. "Nic nelpěl na své vznešenosti, že je rovný Bohu, ale vzal na sebe přirozenost služebníka a stal se jedním z lidí, navenek byl jako každý jiný člověk" (Flp 2,6-7). Jak čteme v tomto úryvku z listu Filipanům, a jak bylo i dříve řečeno, v Kristu jsou dvě přirozenosti, božská a lidská, a to plně a nesmíšeně. Z faktu dvou přirozeností vyplývá fakt dvojí vůle v Kristu. Lidská vůle je však v plné jednotě podřízena vůli božské (srv. např. Mt 26,39), a proto nemůže dojít k žádné kritické kolizi dvou odporujících si vůlí v Kristu. Blud, který učí pouze o jedné vůli, se nazývá monotheletismus (theléma - řecky vůle).
Všechno to, co bylo o Kristu řečeno, samozřejmě platí od počátku vtělení, od samého početí Ježíše Duchem svatým v lůně Panny Marie. Proto mohla Alžběta radostně zvolat slova o Matce svého Pána (Lk 1,43), proto mohli mudrci z Východu prokázat malému dítěti v plenkách úctu náležící pouze Bohu - klanění a obětování darů (Mt 1,11).
Jak jsme viděli, prakticky každá pravda o Kristu má svůj blud, který ji popírá. Dodejme tedy pro úplnost, že i posledně zmíněná pravda víry byla popírána bludem, kterému říkáme adopcianismus, který hlásal jakousi "Boží adopci" člověka Ježíše až při jeho křtu v Jordánu (srv. Mt 3,13-17).
Poté, co jsme si v několika řádcích shrnuli kristologická dogmata prvních koncilů, a tím si odpověděli na otázku, kdo je Ježíš Kristus, můžeme se vrátit k našemu sylogismu a zopakovat: Panna Maria je matkou Ježíšovou, Ježíš je člověk i Bůh, tedy Panna Maria je Matkou Boží. Obě premisy jsme potvrdili, nezbývá, než prohlásit závěr za pravdivý. Maria skutečně je Theotokos, Matka Boží, Bohorodička. A co znamená dogma o Bohorodičce pro náš duchovní život? Jako je Eva matkou živých v řádu přirozeném, je Maria v řádu milosti matkou všech vykoupených. Porodila totiž Ježíše Krista, který je hlavou církve, jeho tajemného těla. Proto je v řádu milosti i matkou církve. Toto její mateřství trvá od jejího souhlasu vyjádřeného při zvěstování (Lk 1,38) a zachovaného pod křížem (Jan 19,26-27) až do konečného dovršení dějin, neboť nám ve své mateřské lásce neustále pomáhá svou přímluvou.
Konstituce 2. vatikánského sněmu Lumen Gentium nám na konci 62. kapitoly připomíná, že je jen jeden jediný Spasitel a Vykupitel, se kterým nemůže být srovnáván žádný tvor, tedy ani Panna Maria. Ale upozorňuje, že tento Kristův úkol nevylučuje, ale naopak vyvolává rozličnou spolupráci tvorů, vyplývající z účasti na jediném zdroji. Na díle Kristovy spásy spolupracujeme, nebo aspoň máme spolupracovat, všichni. Panna Maria má však svým mateřským vztahem k Ježíši Kristu výsadní místo. Je nejen první z církve, ale i prototypem a vzorem církve, a proto je právem uctívána a vzývána jako Přímluvkyně, Pomocnice a Matka křesťanů.
Mariánská úcta se samozřejmě podstatně liší od úcty klanění, prokazované vtělenému Slovu, stejně jako Otci a Duchu svatému, ale nijak jí neprotiřečí, naopak, v mezích zdravé a pravověrné nauky ji velmi podporuje (srv. Lumen Gentium 66). Ve svém chvalozpěvu Maria říká prorocká slova: Budou mě blahoslavit všechna pokolení, neboť veliké věci mi učinil Ten, který je mocný (Lk 1,48-49). Církev tato její slova každý den svými modlitbami, liturgií i jinými formami zbožnosti naplňuje.
Panenská Bohorodičko, velebíme tě jako prostřednici naší spásy. Vždyť tvůj syn a náš Bůh v těle, které z tebe přijal, za nás na kříž vystoupil a z nesmírné lásky k nám nás zbavil věčné smrti.
Doporučená literatura:
Dogmatická konstituce 2. vatikánského sněmu O církvi (Lumen Gentium), kap. 52-69, Zvon, Praha 1995
M. Minařík: Mariánská dogmata, Karmelitánské nakladatelství 1991
H. Petri: W. Beinert, Učení o Marii, MCM Olomouc 1996
Ch. O'Donnell: Slavíme s Marií, Karmelitánské nakladatelství 1996
....................................................................................................................................................................................................................
POROVNAJ
Pán Ježiš sv. Lucii vo Fatime - CHCEM verejný akt zmieru a zasvätenia Ruska Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Najčistejšiemu Srdcu Márie. Nechceli splniť moju prosbu. Budú toho ľutovať ako francúzsky kráľ. Síce to urobí, ale to už bude potom neskoro
Opäť sa sv. Lucii Ježiško pýtal, či už rozšírila úctu k Najsvätejšej Matke
Pán Jeižiš ŕíkal bl. Alexandriné: Já chci zasvécení sveta mé Neposkvrnéné Matce. Proto té nechávam tak trpet. Budeš trpét mnohokrát, dokud pápež nevykoná toto zasvěcení.
Panna Mária v Medzugorii - Nebudete to ľutovať, ani vy, ani vaše deti, ani deti vašich detí, že ste si vybrali toto zasvätenie
Len voči tej žene ( P. Márii ), citim nenávisť
Svedectvá ZÁZRAKOV na orodovanie Panny Márie
Valtorta o Panny Márii
Svata Veronika Giuliani - Beda mi, keby jej nebolo ! Dostávam od nej každé dobro. Viete, že to tak vždy bolo! Teraz ide o niečo podivuhodné. Otče, keby ste vedeli, aké spôsoby ma Panna Mária voči mojej duši, zbláznili byste sa z toho ♥ Ak idem pracovať, ak idem k jedálenskému stolu, alebo odpočívať, vo všetkých mojích skutkoch je Panna Mária moja vodkyňa. Svata Veronika Giuliani - pokračovanie
P. Ježiš řekl - Jediná prosba a povzdych mé Matky za hříšníka stačí, abychzapomněl na všechny urážky, Důkazem toho je následující příklad .
Na príhovor Panny Márie - Syn sv. Brigity zachránený
Modlime sa k najsvätejšej Panne za dušu človeka, ktorý v tejto chvíli umiera." O Niekoľko minút opäť prerušil kázeň so slovami:
Scott Hahn bývali protestant - návrat do Katolíckej cirkvi
Panna Mária je Matka Božia (Cirkevní Otcovia- Tradícia Cirkvi)
Zjavenia Panny Márie vo svete
Klúč do NEBA
Historické víťazstvá Panny Márie 
Vzkriesený moslim Pannou Máriou
Turzovka - zjavenie sa musí zjaviť najprv v tvojom srdci ! Matúš Lašut
Keby si aspoň raz videl jej tvár a pozrel sa do jej očí, nechcel by si už žiť !
Učení sv. Antonína Paduánského o Panne Marii
Ježišu, povedz « nie » svojej Matke ! Svätá Gemma Galgani
Svätá Gemma Galgani prosila raz počas videnia za obrátenie vysokopostaveného slobodomurára. Ježiš jej povedal:
— Zneužil priveľa milostí, je zatvrdnutý v zle a ponechal som ho jeho vrtochom.
Sv. Gemma neustúpila. Keď vyčerpala všetky dôvody, zvolala plná dôvery : Tak dobre! Pochopila som. Ježišu, poviem to tvojej Matke... a ty teraz povedz « nie » svojej Matke !...
Vtedy Panna Mária milo zhliadla svojho milého syna Pána Ježiša, ako to len presvätá Panna Mária vie. Pán Ježiš sa láskavo usmial a udelil milosť. Ten istý deň sa hriešnik predstavil spovedníkovi svätej Gemmy v Ríme a vyspovedal sa.
Sv. Alfons Maria de Liguori - S. Alphonsus - z knihy vnešenosti Panny Marie - Jediná prosba a povzdych mé Matky za hříšníka stačí, abych zapomněl na všechny urážky, které mi způsobil. Důkazem toho je následující příklad. Pokračovanie
http://svatagemma.sk/
Len pre jednu ružu ?
Istá mladá kresťanka sa vydala za muža, ktorého veľmi milovala, ale ktorý nemal nijakú vieru. Robila všetko možné, aby ho obrátila, ale márne, aj napriek ich veľkej vzájomnej láske.
Obavy v nej deň Čo deň vzrastali, pretože bol veľmi chorý na srdce a bála sa o jeho náhlu smrť. V jednej veci jej však robil radosť: zbieral kvety, ktorými ozdoboval sošku Panny Márie.
Nečakane odišiel na druhý svet bez akéhokoľvek znaku viery.
Ona, akoby zlomená ostrým bôľom ochorela a myslela si. že sa zblázni. Potom počula hovoriť o arskom farárovi, ktorý vedel zmierniť každú bolesť a len čo mohla, vydala sa na cestu, o ktorej nik nevedel. Keď vošla do kostola a začala sa modliť, zbadala pri sebe farára, ktorý jej pošepkal: « Pani, neplačte! Vaše nxxllitby boli vyslyšané ! »
A úbohej, akoby ohromenej tou neuveriteľnou zvesťou, dodal istotu: « Pamätáte, že mesiac pred smrťou vám váš manžel priniesol najkrajšiu ružu a povedal: Zanes ju Presvätej Panne!' Panna Mária to nezabudla! Váš manžel je spasený. » ( Z apoštolského procesu svätého farára arského )
Účinný a podnetný prostriedok
Sv. Ján Mária Vianney, budúci arský farár, pracoval ako chlapec na poli so svojím starším bratom. Tento hol sil¬nejší, pracoval rýchlejšie a nechával mladšieho za sebou.
Ján si to vyčítal a hanbil sa. Aby sa povzbudzoval k väčšej výkonnosti, nosieval si na pole alebo do vinice sošku Panny Márie. Postavil ju pár metrov pred seba na nejaký kôl a potom hľadiac na ňu pracoval usilovne, aby k nej čím skôr prišiel. Potom ju preniesol znova o pár metrov dopredu a po čase sa mu podarilo dobehnúť, ba aj predbehnúť svojho brata.
Podobne ako mladý Vianncy aj my musíme obrábať roľu svojho života. Nestrácajme z dohľadu našu Matku. Kráľovnú neba, mocnú a milosrdnú pomocnicu. Pri každej námahe, pri každej bolesti pozdvihnime k nej svoj zrak!
Pannu Mária spojila odseknutú ruku
Svätý Ján Damascénsky bol osobným sekretárom kráľa v Damasku. V tom čase carihradský cisár. Lev Isaurický začal všemožnými prostriedkami bojovať proti katolíckej viere a opovrhoval a ničil sväté obrazy.
Ján, veľký ctiteľ Panny Márie, začal písať nádherné listy, v ktorých bránil úctu k Panne Márii a sväté obrazy, aby tak udržiaval vieru tých, čo sa klátili počas hrozného prenasledovania.
Cisár Lev sa preto veľmi rozhneval a dal napísať list, akoby ho ho! zložil mladý Ján Damascénsky, v ktorom pozýval cisára, aby sa zmocnil Dámsku a kráľovstva. Ba naznačil aj spôsob, ako by sa ho mohol zmocniť. Potom akoby sa mu hnusila Jánova lesť a vierolomnosť, poslal falošný list kráľovi Damasku a nepravdivo ho uj>ozornil na nečestnosť jeho sekretára Jána.
Keď kráľ list prečítal, rozhneval sa tak veľmi, že nechcel ani len počuť obranu Jána a dal mu odťať pravú ruku, ktorou — podľa falošnej obžaloby — napísal ten prekliaty hanebný list.
Obohý Ján podstúpil prebolestnú amputáciu pravej ruky. Potom dôverujúc Panne Márii, pre slávu ktorej toľko písal, aj proti obrazoborcom, poprosil kráľa o odťatú ruku. ktorú mali verejne vystaviť na námestí.
Kráľ súhlasil. Ján šiel pred obraz Panny Márie a vrúcne ju prosil, aby mu ruku opäť spojila s ramenom, aby mohol i naďalej písať na česť a slávu Božiu a svätých.
Dlho sa modlil. Nato upadol do vytrženia a videl Pannu Máriu, ako láskavo na neho hľadí a počul slová: « Hla, ruka, ktorú ti odťali, je na pôvodnom mieste. Používaj ju pre dobro, ako si to robil doteraz. »
Keď sa spamätal, ruku mal opäť na pôvodnom mieste, ostala len jazva na dôkaz toho, čo sa skutočne stalo.
Keď sa to kráľ dozvedel, chcel prijať Jána späť do úradu a zasypať ho poctami, no svätec sa radšej utiahol do kláštora v Palestíne, kde sväto žil a písal krásne diela užitočné Cirkvi a na slávu Matky Božej. Toto zázračne uzdravenie horlivého ctiteľa Pannv Márie je zobrazené aj v Hlavnej mariánskej bazilike v Ríme.
Vzkriesený moslim Pannou Máriou
Rytier Panny Márie
Keď sa Ignác z Loyoly po čítaní životopisov svätých obrátil, kľakol si pred obraz Panny Márie a ponúkol sa jej ako vojak Ježiša Krista. Potom opustil otcovský hrad a šiel do opátstva Panny Márie na Monserrat.
Tri dni sa modlitbou pripravoval na generálnu spoveď. Po nej mal čestnú stráž ako rytier Ježiša Krista a Panny Márie.
Na oltár Madony položil opasok a meč a celú noc zotrval v modlitbe pred Nepoškvrnenou Kráľovnou, ktorej sa daroval ako vazal.
Na druhý deň. na slávnosť Zvestovania, prijal sväté prijímanie. Potom daroval žobrákovi vojenské šaty, obliekol si jednoduchý odev prepásaný remeňom a boso s holou hlavou sa utiahol do jaskyne v Manrese do úplnej samoty. Tam sa venoval pokániu a kontemplácii. Vtedy napísal aj svoje « Duchovné cvičenia ». Svätý František Saleský tvrdío tejto knihe, že zachránila viac ľudí, ako je v nej napísaných písmen.
Kľúč do neba
Legenda, ktorá môže veľa povedať.
Svätý Peter raz na nešťastie stratil kľúč od raja. Poko¬rený a zahanbený stál pri bráne ako vinník prichytený na mieste činu.
Ktosi prichádza zo zeme: — Mrzí ma — hovorí apoštol —. ale stratil som kľúč. Maj strpenie, počkaj.
No čoskoro príde druhý, tretí, štvrtý, robotník, roľ¬ník, matka, umelec, profesorka, športovec, ošetrovateľka.. Všetci čakajú.
Konečne prichádza jeden starček. Keď počul ako sa veci majú, povedal:
— Svätý Peter stratil kľúč. Ale ja mám iný.
Vytiahol ruženec, strčil do dierky krížik a dvere sa otvorili dokorán.
Všetci svätí a učitelia duchovného života uisťujú, že pobožnosť svätého ruženca je bezpečným prostriedkom ako vytrvať v dobrom až do konca.
Bez náhlenia
Zachovala sa nám táto udalosť o nábožnej mníške Eulálii (po grécky: dobre hovoriacej): Každý deň sa modlievala Žaltár Panny Márie (150 Zdravasov).
No robievala to tro¬cha rýchle, možno, aby ich mohla recitovať viac za deň. alebo mala iné povinnosti. Raz sa jej zjavila Panna Mária, pochválila ju veľmi za verné recitovanie tejto modlitby, no súčasne ju napomenula, aby išla pomalšie. Radšej by mala 50 Zdravasov, ale pomalšie pomodlených.
Panna Mária povedala tej istej mníške: « Každý raz. keď si ma niekto uctieva Anjelským pozdravom 'Pán s tebou’, prekypujem takou radosťou, že sa to nedá slovami vypovedať. »
udalosť dobre vyjadruje zmysel ruženca.
Každý deň !
Panna Mária sa zjavila vo Fatime lesťkrát pastierikom: Lucii Františkovi a Hyacinte. Všetkých šesť ráz im prikazovala jedinú vec:
— 13. mája: « Každý deň sa modlite ruženec, aby za-vládol pokoj na svete a aby sa skončila vojna. »
— 13. júna: «Modlite sa každý deň ruženec.»
— 1 3. júla: « Neprestávajte sa každý deň modliť ru¬ženec na počesť Ružencovej Panny Márie, aby ste dosiahli pokoj vo svete a koniec vojny, lebo len ona vám môže pomôcť. »
— 19. augusta: « Chcem, aby ste sa aj naďalej každý deň modlili ruženec.» (13. augusta boli deti v žalári).
— 13. septembra: «Neprestávajte sa modliť ruženec, aby sa vojna skončila. »
— 13. októbra: « Som Ružencová Panna Mária, chcem, aby ste sa všetci a každý deň modlili ruženec. »
Ak to Panna Mária tak nástojčivo žiada, zaiste má k tomu vážne dôvody.
Nemali by sme na to vážne myslieť?
Fatima
Teraz je Korábom záchrany Panna Mária a jej nepoškvrné srdce
Všetko, čo je na zemi, zahynie. S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. 19 A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu. 20 Zo všetkých vtákov podľa svojho druhu, z dobytka podľa svojho druhu a z plazov podľa svojho druhu vojdú po dvoch do korába s tebou, aby mohli žiť. 21 Ty však naber z každého jedla, čo sa jedáva, a vezmi so sebou! To bude tebe aj im za pokrm.“ 22 A Noe urobil všetko tak, ako mu prikázal urobiť Boh. http://mojabiblia.sk/svatepismo/1/kniha-genezis-kapitola-6/
| |
|
| |
|
| |
|
| |
|
|
|
Je mariánska úcta biblická? 1/2
Pavol Hucík
Je pravda, že Panna Maria nám nemůže pomáhat ke spáse pro své zásluhy?
Mariánská úcta - vyváženě bez přehánění nebo ukracování (Jan Pavel II.)
Čo sme to urobili Márii?
Úvod
V dvadsiatom storočí prešlo ľudstvo búrlivými zmenami. K mohutným posunom došlo aj na pôde kresťanstva. V katolíckej Cirkvi to bolo hlavne prinavrátenie kľúčového miesta Božiemu slovu a výrazné otvorenie sa pre osobu a pôsobenie Ducha Svätého. Na tieto posuny mal zásadný vplyv protestantizmus so svojím biblickým a letničným alebo charizmatickým hnutím. Tieto dva silnejúce dôrazy sa dotkli aj tradičnej spirituality na pôde katolíckej Cirkvi, ktorou je mariánska úcta. Mnohí s úžasom zistili, ako málo sa v Biblii hovorí o Panne Márii a koľko prvkov mariánskej úcty sa vo Svätom Písme nespomína, ba čo viac, zdá sa, že mu odporujú. Podobne tí, ktorí sa otvorili pôsobeniu Ducha Svätého, získali ohromujúce skúsenosti s Bohom, ktoré v tradičných formách nábožnosti, poznačených mariánskou úctou, nenašli.
Okrem toho došlo k rozvoju ekumenického hnutia. Členovia jednotlivých cirkví sa začali spolu stretávať na bohoslužbách, modlitbách a festivaloch. Mnohé katolícke modlitbové spoločenstvá, najmä z hnutia Obnovy v Duchu Svätom, začali čerpať z protestantskej literatúry a pozývať na vyučovanie protestantských kazateľov a pastorov. A hoci nemuseli byť vždy výslovne naladení proti mariánskej úcte, táto sa postupne začala vytrácať v dôsledku nedostatočného teologického a hlavne biblického zdôvodnenia.
A tak sa mnohí katolíci úprimne pýtajú: Je mariánska úcta v dnešnej dobe ešte potrebná? Nie je to len historický prežitok, ktorý nemá dostatočné korene vo Svätom Písme a je výplodom ľudovej tradície? Dnešný večer sa budeme usilovať hľadať na tieto otázky odpoveď.
Nové pohľady na mariánsku úctu
Zhrňme si, aké odlišné pohľady na Pannu Mária a mariánsku úctu sa rozšírili v katolíckych spoločenstvách v dôsledku zmien, ktoré sme uviedli.
Sú to predovšetkým tieto:
- Sväté vraj Písmo hovorí o Panne Márii veľmi stručne a zdržanlivo. Cieľom apoštolov nebolo rozvíjať úctu voči nej. A zdá sa, že ani ona sama si to nepriala. V Božom slove nie je základ pre úctu voči Panne Márii.
- Uctievanie si Panny Márie a zvlášť ako Kráľovnej nebies je vraj modloslužobníctvom, ako sa to píše v knihe proroka Jeremiáša: „Deti zbierajú drevo a otcovia zapaľujú oheň, ženy však zarábajú kvas na koláče pre kráľovnú nebies. A lejú nápoje cudzím bohom, len aby ma urazili. Nuž, či títo urazia mňa, (hovorí Pán), a nie seba na svoju vlastnú záhubu? Preto takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, svoj hnev a svoj zápal rozlejem na toto mesto, na ľudí a dobytok, na stromy poľa a plody zeme, bude horieť a nevyhasne“ (Jer 7, 16-20). A ďalej: „Toto hovorí Pán zástupov, Boh Izraela: Vy a vaše ženy ste svojimi ústami vyhlásili, čo svojimi rukami konáte: "Veru splníme svoje sľuby, ktoré sme zložili, že budeme páliť kadidlo kráľovnej neba a vylievať jej nápojové obety." Plňte len svoje sľuby a zachovávajte svoje sľuby! Čujte teda slovo Pánovo, všetci Júdovci, ktorí bývate v egyptskej krajine: Hľa, na svoje veľké meno prisahám - hovorí Pán: V celej egyptskej krajine nebude nijaký júdsky človek vzývať moje meno slovami: "Tak, ako žije Pán, Jahve!" Hľa, budem bedliť nad nimi na nešťastie, nie na šťastie; a všetci júdski mužovia, ktorí sú v egyptskej krajine, budú hynúť mečom a hladom, kým nevyhynú“ (Jer 44, 25-27). Napokon je to porušenie 1. Božieho prikázania, ktoré hovorí: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! (...) Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať“ (Ex 20, 3.5).
- Uznávanie Panny Márie ako Prostrednice je v rozpore s citátom z 1 Tim 2, 5-6, kde sa píše: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ Alebo tiež z listu Hebrejom 9, 15: „A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva.“ A napokon aj evanjelista Ján citoval Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Takže Panna Mária nie je prostrednicou milostí, ako tomu mnohí veria. A napokon načo máme ísť za matkou, keď môžeme ísť rovno za Synom?!
- Panna Mária nám nemôže pomáhať k spáse pre svoje zásluhy, lebo je napísané: „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval“ (Ef 2, 8). Jediné zásluhy sú tie, ktoré nám získal Ježiš Kristus.
- Modlitba k Panne Márii a skrze Máriu sa zdá byť rúhaním, lebo my sa máme modliť k Nebeskému Otcovi v mene Ježiša Krista. Navyše Boh už v Starom zákone zakázal komunikovať s mŕtvymi: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by... sa radil duchov... alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí“ (Dt 18, 10-12). Preto nie je vhodné modliť sa ruženec a iné mariánske modlitby. Je zbytočné prosiť Pannu Máriu o príhovor u Boha, lebo za nás sa u Otca prihovára niekto iný, ako hovorí sv. Pavol v Liste Rimanom: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26-27). A ďalej: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha prihovára sa za nás?“ (Rim 8, 33-34).
- Zasvätenie alebo úplné zverenie sa Panne Márii sa ukazuje byť v rozpore s veršom Listu Filipanom 2, 11: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“ A inde: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých“ (Ef 4, 5-6).
- Uctievanie si sôch a obrazov Panny Márie je modlárstvom, o ktorom hovorí prvé Božie prikázanie, ako nám ho podáva kniha Exodus: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4-5). Kľačanie pred sochou Panny Márie je teda jasným znakom modloslužby. Podobne je to aj s nosením zázračných medailí, škapuliarov a ružencov, o ktorých sa predpokladá, že prinesú šťastie alebo ochranu. O takých Božie slovo hovorí: „V ten deň Pán odstráni ozdobu: obruče nôh, slniečka a mesiačky, perly, náramky a závoje, turbany, hrkálky, pásy, voňavky a amulety...“ (Iz 3, 18-20).
- Panna Mária bola iba obyčajná hriešna žena a potrebovala byť spasená. Veď sama v Magnifikate zvolala: „A môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 47).
- Panna Mária dala Ježišovi ľudské telo a porodila ho ako človeka, ale nie je pôvodcom jeho božstva, preto ju nemožno ju nazvať Bohorodičkou, lebo Boh existuje od vekov.
- Tvrdenie niektorých katolíkov, že Panna Mária je Spoluvykupiteľka, je rúhaním, pretože je iba jediný Vykupiteľ – Ježiš Kristus, ako písal už prorok Izaiáš: „Toto hovorí Jahve, kráľ Izraela, vykupiteľ jeho, Pán zástupov: "Ja som prvý a ja som posledný, okrem mňa nieto Boha“ (Iz 44, 6). Alebo na inom mieste: „...dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov“ (Iz 60, 16b). A tiež: „Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny“ (Iz 63, 16).
- Tituly Matka Cirkvi a Matka kresťanov sú nesprávne. Panna Mária sa tak dáva sa tak do rovnosti s Bohom Otcom, čo je z biblického hľadiska úplne neprijateľné.
- Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie Panny Márie nemajú vo Svätom Písme žiaden základ.
Akokoľvek odvážne vyzerajú tieto tvrdenia, mnohokrát za nimi nie je zlomyseľnosť, ale úprimná snaha neumenšiť úctu, ktorá patrí jedine Bohu. Ale ako to je v skutočnosti? Naozaj mariánska úcta, ako ju hlása katolícka Cirkev, nemá biblický základ a vzďaľuje veriacich od Boha? Poďme sa ešte raz pozrieť na spomenuté argumenty.
Princíp sola scriptura
Prv, než budeme rozoberať hore uvedené argumenty, považujem za dôležité pristaviť sa pri princípe, ktorý nastolila reformácia v 17. storočí a ktorý sa označuje ako Sola scriptura. Znamená to, že podľa neho majú kresťania veriť a zachovávať jedine to, čo sa nachádza vo Svätom Písme. To, čo k nemu pridala tradícia, sa má odvrhnúť ako nepotrebné, neužitočné, ba priam škodlivé.
Niektoré súčasné protestantské cirkvi tento princíp už považujú za prekonaný, pretože aj oni žijú z tradície reformátorov a zachovávajú aj to, čo sa priamo nenachádza vo Svätom Písme. V praxi a hlavne v konfrontácii s katolíkmi sa však stále na tento princíp odvolávajú.
Ježišovým zámerom nebolo zanechať písané Božie slovo, ale slovo hlásané a odovzdávané, čiže tradované, z pokolenia na pokolenie, ako je to typické pre hebrejskú kultúru. S výnimkou Zjavenia apoštola Jána nemáme ani jednu zmienku, žeby Ježiš dal priamy príkaz, aby boli jeho skutky a činy zapísané. Ale vieme, že povedal: „Choďte teda, učte všetky národy (...) a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Tieto slová nepovedal zástupom, ale jedenástim apoštolom (Mt 28, 16), ktorí boli zárukou pravdivosti a vernosti odovzdávania evanjelia. Lebo nie každý, kto číta, rozumie a chápe Božie Slovo. A nie každý ho môže vysvetľovať. Preto sv. Peter napísal: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle; ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 20-21).
Etiópčan zo Skutkov apoštolov čítal Božie slovo, ale aj tak mu nerozumel. Preto sa ho Filip spýtal: „A aj rozumieš, čo čítaš?" On odvetil: „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?"“ (Sk 8, 30-31). Emauzskí učeníci roky počúvali Pána Ježiša, chodili s ním, a predsa ho nepochopili. Ako píše evanjelista Lukáš: „Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali“ (Lk 24, 16). I sám Ježiš im vyčítal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk 24, 25). Aj samotná Panna Mária a sv. Jozef, hoci boli s Ježišom od malička, vždy nechápali, čo robí a hovorí. Keď ho našli ako dvanásťročného v chráme, povedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril“ (Lk 2, 49-50).
Keď Ježiš predpovedal Dvanástim, že bude musieť zomrieť, Lukáš poznamenal: „Lenže oni z toho ničomu nerozumeli. Toto slovo im zostalo zahalené a nepochopili, čo hovoril“ (Lk 18, 34). Keď hovoril podobenstvo o dobrom Pastierovi, evanjelista Ján napísal: „...ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.“ (Jn 10, 6).
Ale keď Ježiš vstal z mŕtvych, urobil niečo, čím uspôsobil apoštolov hlásať pravý výklad toho, čo urobil a povedal. Evanjelista Lukáš to zaznamenal týmito slovami: „Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ (Lk 24, 45-49).
Ohlasovať a vysvetľovať evanjelium nemohol hocikto, ale iba vybraní svedkovia vystrojení mocou Ducha Svätého, čiže apoštoli a tí, ktorých oni poverili touto úlohou. Ale nie hocijakí samozvanci. O poslaní apoštolov Barnabáša a Šavla sv. Lukáš píše: „Ako slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo; na ktoré som ich povolal." Oni sa postili a modlili, vložili na nich ruky a prepustili ich“ (Sk 13, 2-3).
Ale ani po Ježišovom zmŕtvychvstaní a po zoslaní Ducha Svätého nebolo všetko všetkým jasné. Preto apoštol Peter o mylnom vysvetľovaní učenia apoštola Pavla v jeho listoch napísal: „Niektoré miesta v nich sú ťažko zrozumiteľné a neučení a neutvrdení ľudia ich prekrúcajú, ako aj ostatné Písma, na svoju vlastnú záhubu“ (2 Pt 3, 16).
Keď v prvotnej Cirkvi nastal spor medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanstva, zišli sa apoštoli a starší v Jeruzaleme, aby ho vyriešili. Nerozhodoval hocikto, ale ako napísal Lukáš: „Apoštoli a starší sa zišli a skúmali túto vec“ (Sk 15, 6). V záverečnom ustanovení vyhlásili: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne“ (Sk 15, 28-29).
Preto apoštol Pavol v Liste Timotejovi nenapísal, že k poznaniu pravdy stačí Biblia, ale že, citujem: „stĺp a opora pravdy“ je „Cirkev živého Boha“ (1 Tim 3, 15). Veď to ona rozhodla, ktoré knihy z početných nábožných spisov sú inšpirované Duchom Svätým a tak záväzné pre všetkých veriacich.
Viete, čo je vlastne Božie slovo Nového zákona? Je to zapísaná tradícia prvej Cirkvi na podnet predstavených Cirkvi. A tí, ktorí ju zapísali, si nikdy nenárokovali, že je to všetko, čo treba veriť, alebo čo Ježiš urobil. Sv. Ján na konci svojho diela napísal: „Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať“ (Jn 21, 25).
My vieme aj to, že nie všetky spisy apoštolov sa nám zachovali. V Liste apoštola Pavla Kolosanom čítame: „Keď sa tento list prečíta u vás, zariaďte, aby sa čítal aj v laodicejskej cirkvi, a vy si zasa prečítajte ten z Laodicey“ (Kol 4, 16). List Laodicejčanom sa nám nezachoval a je pravdepodobné, že boli aj ďalšie.
Ani Ježiš nepovedal všetko svojim apoštolom. Tesne pred svojím Nanebovstúpením im povedal: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16, 12-14).
Sv. Pavol napísal veriacim v Kolosách okolo r. 55, že majú „rásť v poznaní Boha“ (Kol 1, 10). V Liste Filipanom zasa napísal, že Boh postupne odhaľuje pravdu tým, ktorí ho hľadajú: „A všetci dokonalí takto zmýšľajme! A ak niečo chápete ináč, aj to vám Boh zjaví. Ale k čomu sme už dospeli, toho sa držme!“ (Flp 3, 15-16).
Viaceré prvky, ktoré Katolíckej Cirkvi niektorí vyčítajú, že ich pridala do praxe veriacich a nemajú nič spoločné so Svätým Písmom a s prvými kresťanmi, vyvracajú hlavne dva mimobiblické spisy. Jeden z nich je pravdepodobne ešte starší ako Jánovo evanjelium. Obidva boli však napísané dávno predtým, než Cirkev stanovila, ktoré spisy patria do kánona Nového zákona a teda sú inšpirované Duchom Svätým. Ide o spis Didaché, celým názvom Učenie Pána, hlásané národom dvanástimi apoštolmi, ktorého čas vzniku udávajú autori medzi roky 80 -100 po Kr., iní pripúšťajú maximálne rok 150 po Kr. Druhým spisom je Apoštolské podanie (Apoštolská tradícia), ktorý bol napísaný v roku 215.
Dodám ešte, že prvá generácia kresťanov nemala k dispozícii písané slovo Nového zákona. Evanjeliá boli napísané až po roku 60 po Kr., z toho evanjelium sv. Jána až medzi rokmi 90-100 po Kr. Okrem toho v ďalších storočiach vzniklo viacero nepravých evanjelií a listov. Prvý úplný zoznam kanonických kníh Nového Zákona sa nám zachoval až od sv. Atanáza, ktorý sa narodil v r. 295 po Kr. Skorší zoznam, tzv. Muratoriho kódex z druhej polovice 2. stor. bol ešte neúplný.
V Didaché (80-100 po Kr) sa hovorí o týchto záležitostiach:
- O zákaze zabíjania nenarodených detí (2, 2 a 5, 1)
- O zákaze astrológie (3, 4)
- O almužne na odpustenie hriechov (4, 6): „Co sis vydělal vlastníma rukama, dej na odpuštění hříchů.“
- O poučení pred krstom (7, 1)
- O krste trojnásobným poliatím (7, 3)
- O pôste v stredu a piatok (8, 1)
- O modlitbe Otče náš trikrát denne (8, 3)
- Text modlitby dobrorečenia nad obetnými darmi počas Eucharistie (9, 1-4)
- Text ďakovania po sv. prijímaní (10, 2-6)
- O pokání pred sv. prijímaním a o tom, že nie každý môže prijímať Eucharistiu (10, 6)
- O pohostinnosti voči apoštolom (11, 1-6)
- O Eucharistii, ktorá sa slávi v nedeľu a o vyznaní hriechov pred ňou (14, 1)
- O vysviacke biskupov a diakonov vkladaním rúk (15, 1)
- O častom zhromažďovaní vo veľkom počte (14, 2)
V Apoštolskom podaní z roku 215 sa píše o týchto záležitostiach:
- O biskupskej vysviacke v nedeľu (čl. 2)
- O diakonoch, ktorí prinášajú obetné dary na Eucharistii (čl. 4)
- Text prefácie aj so slovami premenenia (čl. 4)
- O vysviacke na kňaza vkladaním rúk biskupa (čl. 7)
- O vysviacke na diakona (čl. 8)
- O ustanovení lektorov (čl. 11), panien (čl. 12) a subdiakonov (čl. 13)
- O majiteľoch verejných domov, prostitútkach, homosexuáloch a zmrzačení (čl. 16)
- O vojakoch, že nemajú zabíjať ľudí (čl. 16)
- O nedovolenosti žiť s konkubínou bez sobáša (čl. 16)
- O katechumenáte, ktorý má trvať tri roky a exorcizmoch, ktoré ho majú sprevádzať (čl. 17-20)
- O krste detí a o zástupnom hovorení počas krstu za tých, ktorí nemôžu sami rozprávať (čl. 21)
- O odložení šperkov pri krste (čl. 21)
- O zriekaní sa zlého ducha, vyznaní viery a dvojnásobnom pomazaní olejom počas krstu (čl. 21)
- O požehnaní ovocia (čl. 32)
- O pôste pred Veľkou nocou (čl. 33)
- O rannej modlitbe (čl. 35)
- O pôste pred prijatím Eucharistie (čl. 36)
- O tom, že Eucharistia je Kristovo Telo a treba zachytiť omrvinky padajúci pri rozdávaní (čl. 37)
- O hrobároch a pochovaní (čl. 40)
- O modlitbe o tretej hodine na pamiatku Ježišovej smrti (čl. 41)
- O večernej modlitbe a spoločnej modlitbe manželov (čl. 41)
- O prežehnaní sa v pokušení (čl. 42)
Keď zhrnieme všetky uvedené argumenty voči princípu Sola scriptura, zisťujeme, že odmietanie tradície Cirkvi, ktorá určite vznikala pod vedením Ducha Svätého, typu: „Kresťan má veriť iba to, čo je v Biblii“, sú nebiblické, obmedzené a nepravdivé.
Túto kapitolu zakončím slovami J. Holznera: „Vetou: Mária si zachovávala všetky tieto slová a premýšľala o nich vo svojom srdci (Lk 2, 19), označil Lukáš Máriu za nositeľku pratradície a možno aj za priamy prameň svojho evanjelia o Ježišovom detstve...“1
Prečo je Sväté Písmo Panny Márie stručné a zdržanlivé? Bolo Cieľom apoštolov rozvíjať úctu voči nej?
Vo Svätom Písme sa síce nenachádzajú dlhé pasáže o Panne Márii, ale zato hovoria veľmi veľa. Sú to tieto:
Genezis: 3, 15
Žalmy: 45, 10-18
Izaiáš: 7, 14
Evanjelium sv. Lukáša: 1, 26-56;
2, 1-8. 16-19. 21-24. 27. 33-35. 39. 41-52;
8, 19-21
11, 27-28
Evanjelium sv. Matúša: 1, 18-25
2, 11-14. 19-23
12, 46-50
13, 55
Evanjelium sv. Marka: 3, 31-35
Evanjelium sv. Jána: 2, 1-12 19, 25-27
Skutky apoštolov: 1, 14
List Galaťanom: 4, 4
Zjavenie apoštola Jána: 12, 1-6. 13-17
Keď to zrátame, je to spolu 125 veršov Nového Zákona, týkajúcich sa priamo Panny Márie. K nim môžeme ešte prirátať 11 veršov Starého zákona, ktoré hovoria o Panne Márii formou proroctva. Spolu je to takmer toľko, ako List Efezanom, ktorý má 145 veršov a šesť kapitol. K uvedeným veršom by sme mohli zarátať aj ďalšie, ktoré sa týkajú Panny Márie, hoci ju priamo nespomínajú, napr. Simeonovo proroctvo a chválospev prorokyne Anny ktoré si vypočula v chráme, Zachariášov chválospev, ktorý počula u Alžbety alebo zvestovanie Ježišovho narodenia pastierom, ktorí si od nich vypočula. Tým by pribudli ešte jedna alebo dve ďalšie kapitoly. Okrem toho je vo Svätom Písme ešte veľa iných miest, ktoré priamo nehovoria o Panne Márii, ale vzťahujú sa aj na ňu, ako to uvidíme aj v nasledujúcich kapitolách. Takže zasa až tak málo to nie je.
Ale aj tak sa zdá, že zmienky o Panne Márii sú predsa len dosť skromné. A myslím, že to nie je náhodou. Vieme, že Panna Mária bola pokorná a ponížená (Lk 1, 48), ktorá určite nechcela upriamovať pozornosť na seba, ale na svojho Syna. Bola zároveň a tichá a mlčanlivá. Aj keď Boh pre ňu urobil „veľké veci“ (Lk 1, 49), nehovorila o nich na verejnosti, ale radšej „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19 a 2, 51).
Sv. Ľudovít Mária Grignon napísal: „Máriu takmer vôbec nebolo vidieť pri prvom príchode Ježiša Krista, aby ľudia, ešte málo poučení a osvietení o osobe jej Syna, nevzďaľovali sa od neho príliš mocne ľnúc k nej. To by sa pravdepodobne stalo, keby bola známa, pre obdivuhodnú krásu, ktorú jej dal Najvyšší. Sv. Dionýz Aeropagita napísal, že by ju, keď mal videnie, považoval za nejakú bohyňu pre jej skryté pôvaby a neporovnateľnú krásu, keby ho viera, v ktorej bol pevne utvrdený, nebola poučila, že ňou nie je.“2
Aj keď apoštoli v evanjeliách priamo nevyzývali veriacich k úcte k Panne Márii, predsa tento zámer je tam zreteľne prítomný. Samotná Panna Mária, naplnená Duchom Svätým povedala prorockým hlasom: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný…“ (Lk 1, 48-49). Grécke slovo makariusin použité v tomto verši znamená blahoslaviť alebo aj velebiť. Výraz megála znamená veľkolepé, majestátne, vznešené veci. Nevdojak mi tu prichádzajú na myseľ slová Žalmu 45, ktoré sa vzťahujú na kráľovnú sediacu po pravici Božieho trónu: „Na tvoje meno budem pamätať vo všetkých pokoleniach. Preto ťa národy budú velebiť navždy a na veky vekov“ (Ž 45, 18).
Toto proroctvo sa začalo spĺňať už za života Panny Márie. Vtedy pred Ježišom zvolala istá žena: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 27). Je tu použité slovo makaria - blahoslavený, velebený v zmysle nebeského stavu, čiže to, ktoré zodpovedá Máriinmu proroctvu. Ježiš na prvý pohľad neberie túto chválu vážne. Ale keď sa pozrieme ďalej, zistíme, že je to ináč. Tým, že povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11, 28) neumenšil velebenie svojej Matky, ale ho ešte umocnil. V podstate vyjadril to, že Panna Mária nie je ani tak blahoslavená preto, že bola telesnou matkou, že nosila Ježiša v lone a neskôr ho kojila, ale pre to, že počúvala každé Božie slovo a zachovávala ho ako nikto iný. Veď ako píše sv. Ján: v nej sa Slovo „telom stalo“ (Jn 1, 14).
A napokon akej väčšej slávy a úcty sa mohlo dostať Panne Márii, ako tej, ktorú jej prejavil Boh, keď ju zaodel slnkom, na hlavu jej dal korunu z dvanástich hviezd, mesiac položil pod nohy a na nebi ju postavil ako znamenie v protiklade voči diablovi?! (Pozri Zjv 12, 1) Ak jej Boh vzdal takú úctu a slávu, nemá to byť prirodzené aj pre nás?
Túto kapitolu by som chcel zakončiť slovami Martina Luthera: „Mária... nás učí tak, že čím plnšie prijímame duchom, tým menej sú potrebné slová. Lebo dobre vie, že nedokáže nájsť slová, hoci na ne myslela a veľmi po tom túžila. Preto tie skúpe slová ducha zostávajú vždy také veľké a tak hlboké, že ich nemôže nik pochopiť, iba ak by dosiahol, aspoň čiastočne, podobnú skúsenosť. V očiach tých, ktorým takýto duch chýba, tieto slová neznamenajú nič. Chýba im obsah a chuť. Oni svoje záležitosti vybavujú v záplave slov a vo veľkom hluku. Aj Kristus nás učí, že nemáme rozmnožovať slová, keď sa modlíme, lebo tak robia pohania (porov. Mt 6, 7) v presvedčení, že množstvo zaručuje vypočutie... Boh chce, aby sme ho oslavovali v duchu a pravde...“3
Je Uctievanie Panny Márie a zvlášť ako Kráľovnej nebies modloslužobníctvom?
Uvedené citáty z proroka Jeremiáša o uctievaní si kráľovnej nebies hovoria s najväčšou pravdepodobnosťou o bohyni Aštarte, ktorú Kanaánčania, a podľa nich aj Izraeliti, uctievali spolu s Bálom, ktorého volali „kráľ nebies“ (Pozri poznámku vo Svätom Písme k veršu Jer 7, 18). V tom čase Panna Mária ešte nežila, takže s určitosťou nešlo o ňu.
Tým, že si Pannu Máriu uctievame ako kráľovnú, netvrdíme, že je rovná Bohu, ktorý je „jediný vládca, Kráľ kráľov a Pán pánov“ (1 Tim 6, 15). Prečo ju teda voláme Kráľovnou nebies? Kráľovnou preto, lebo je matkou kráľovho Syna – Ježiša Krista, ktorému raz Otec odovzdá všetku moc. Anjel pri zvestovaní o ňom povedal: „...bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 33). Aj on sám o sebe vyhlásil pred Pilátom: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36).
Panna Mária je kráľovnou aj preto, lebo v Knihe Zjavenia sa píše, že Baránkovi služobníci „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5). A Panna Mária pri zvestovaní povedala: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1, 38).
V podobenstve o mínach kráľ odmenil sluhu, ktorý získal ďalších desať mín a povedal mu: „Správne, dobrý sluha; pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami“ (Lk 19, 17). A ak bol Panne Márii zverený kráľ Ježiš Kristus a ona vytrvala vo vernosti po celý život, nezverí jej Boh svoje kráľovstvo, aby kraľovala spolu s jeho Synom a svojím Synom, ako to napísal sv. Pavol v Liste Timotejovi: „Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“ (2 Tim 2, 12)?!
Ak čítame dvanástu kapitolu knihy Zjavenia, pozícia Panny Márie ako kráľovnej nebies je nám zrejmá: „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (Zjv 12, 1). Niečo podobné naznačoval už Žalm 45: „Tvoj trón, Bože, trvá naveky a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. (…) Dcéry kráľovské sú medzi tvojimi vyvolenými; po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom z Ofíru. (…) Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá. V pestrom rúchu ju vedú ku kráľovi…“ (Ž 45, 7. 10. 14-15).
Boh dal Panne Márii moc nad svojím Synom a v nej dal moc aj nad všetkými Božími deťmi, ktoré sú v Ježišovi Kristovi. Panna Mária je však Kráľovnou z milosti, čiže dostala to darom, nezaslúžene, na rozdiel od Boha, ktorý je Kráľom z prirodzenosti. Podobne ako kedysi faraón bol vladárom nad Egyptom z prirodzenosti a Jozef, Jakubov syn sa stal vladárom nad Egyptom z milosti, lebo nepochádzal z kráľovského rodu. Preto sa nikdy nevyrovnal ani nemohol vyrovnať faraónovi. Podobne to je aj s Pannou Máriou.
Potrebujeme si uvedomiť, že Ježišovo hlboké puto so svojou Matkou neprestalo, ale stále trvá. Ježiš je stále s Máriou a ona je stále so svojím Synom. Ona nemôže byť bez neho, je už tak pretvorená v Ježiša, že plným právom hovorí to, čo sv. Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). Mária je tak vnútorne spojená s Ježišom, „že by bolo možné oddeliť skôr svetlo od slnka, teplo od ohňa“4 Veď sv. apoštol Ján ju v Zjavení nazýva „Žena odetá slnkom“ (Zjv 12, 1). „Ježiš je celý v Márii a Mária je celá v Ježišovi.“5 „Bez Márie by sme nemali Ježiša Krista. Ježiš nejestvoval a nejestvuje bez matky.“6
Sv. Ľudovít Mária Grignon k tomu dodáva: „Ak budujeme hlbokú úctu k presvätej Panne, to len pre vybudovanie dokonalejšej úcty k Ježišovi... Keby úcta k svätej Panne vzďaľovala od Ježiša, museli by sme ju zavrhnúť ako mámenie diabla.“7 A preto sa pýta sám seba: „Bráni úcta k tvojej Matke v úcte k Tebe? Prisvojuje si ona úctu, ktorú jej vzdávame? Žije iba pre seba?“8 „Či by bolo možné, aby tá, ktorá našla milosť pred Bohom (Lk 1, 30) pre všetkých ľudí vôbec i pre každého osobitne, bola prekážkou duši, aby nenašla veľkú milosť spojenia sa s Ježišom Kristom?“9 A pokračuje: „Pane... daj mi nejaký podiel na citoch vďačnosti, vážnosti, úcty a lásky, ktoré máš ku svojej svätej Matke...“10 K tomu sa veľmi hodí zvolanie sv. Maximiliána Kolbeho k Panne Márii: „Darca štvrtého prikázania ťa bude uctievať naveky, navždy...“11 Veď On sám povedal: „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka“ (Lk 16, 17).
Pápež Pavol VI. v exhortácii o mariánskej úcte napísal: „Posledným cieľom uctievania preblahoslavenej Panny Márie je chváliť Boha a podnecovať veriacich, aby sa ich život a ich mravy úplne zhodovali s Božou vôľou.“12
Vo vzťahu k Panne Márii by sme si mali osvojiť hlbokú úctu Alžbety, ktorá pramení v jej naplnení Duchom Svätým. Spomeňte si, s akou bázňou povedala: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Ó, kedy budú mať všetci kresťania túto, tak hlbokú úctu k Panne Márii, že sa budú pokladať za nehodných, aby im Panna Mária priniesla Ježiša?!
Pozrime sa na úctu k Panne Márii ešte z jedného hľadiska. Vieme, že naším cieľom je nasledovať Ježiša. On sám volal mnohých, keď im hovoril: „Poď za mnou! Nasleduj ma!“ A v tom nám aj zanechal príklad. On Boh, „stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7) a „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15). A čo urobil Ježiš? Nebál sa vložiť do lona Panny Márie a úplne sa jej zveriť. Nebál sa ako človek úplne od nej závisieť. Nebál sa milovať ju a ctiť si ju ako najlepšie vedel. Nebál sa volať ju Matkou. Nebál sa prosiť ju, vlastne akoby modliť sa k nej, keď ju prosil, aby preňho niečo urobila. Nebál sa byť jej poslušný... A prečo sa to bojíme my? Keď sa tým neumenšila Ježišova veľkosť, ani jeho vzťah s Otcom, čo je nebiblické na tom, keď ho chceme vo všetkom nasledovať?! Nie je skôr nebiblický zdržanlivý postoj k Panne Márii, ktorý bol Ježišovi úplne cudzí?!
Je Uznávanie Panny Márie ako Prostrednice v rozpore s citátom z 1 Tim 2, 5-6?
Katolícka cirkev uznávaním Panny Márie ako Prostrednice milostí nijako nepopiera pravdivosť citátu z Prvého listu Timotejovi: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase“ (1 Tim, 2, 5-6).
Aby sme to lepšie pochopili, potrebujeme si najprv ujasniť otázku: Čoho je Ježiš pre nás prostredníkom? Sprostredkoval nám zmierenie s Bohom, tým že dal seba ako výkupné za nás. Panna Mária nás samozrejme nevykúpila. Aj ona potrebovala byť vykúpená.
Ježiš mohol prísť na túto zem priamo. Mohol sa zrazu objaviť ako dospelý človek. Ale on sa rozhodol prísť cez Pannu Máriu. Nemusel prísť na svet ako malé dieťa, ktoré je závislé na starostlivosti svojej matky.13 Ale on sa nechal uzavrieť do jej lona, si vzal z nej telo, aby sa prostredníctvom neho obetoval a ponúkol Otcovi ako výkupná cena za nás všetkých. Bol to On, ktorý nám sprostredkoval zmierenie s Otcom, ale do toho zahrnul aj Pannu Máriu. Použil si ju ako nástroj. Zapojil ju do svojho diela spásy nie preto, že by to ináč nešlo, ale dobrovoľne, z milosti. Bez Ježiša by Panna Mária neurobil nič, nikoho by nevykúpila a nespasila. A napokon ona „nekoná nič bez toho, aby to nebolo na slávu Božiu“.14
„Vieme, že keď Ježiš prišiel na zem, jeho matka Mária ho prijala, aby ho vzápätí poskytla druhým.“15 Hovorila: „Pozrite, toto je môj Ježiš, ktorý je pre vás“. Mária mohla a môže o Ježišovi plným právom povedať: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás“ (1 Kor 11, 24), ako cituje sv. Pavol slová premenenia pri Eucharistii, lebo skutočne dala Ježišovi svoje telo.16 Mária odovzdávala ľuďom Ježiša a v ňom všetko, čo Boh dal pre túto zem. „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva. V ňom ste aj vy naplnení“ (Kol 2, 9-10), ako píše sv. Pavol v liste Kolosanom.
A keď už počas pozemského života ju Boh urobil takým dôležitým nástrojom spásy, o čo viac je ním teraz, keď už nie je obmedzená žiadnymi pozemskými ohraničeniami. Ona nám dáva nie seba, ale Ježiša a v ňom tie milosti, ktoré získal pre nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Keď anjel Rafael mohol sprostredkovať Tobimu milosť uzdravenia očí a Tobiášovej manželku Sáru milosť oslobodenia od zloducha Asmodeja (Tob 3, 16-17) a nijako tým neumenšil Božiu veľkosť ani Ježišovo prostredníctvo, prečo by bolo nesprávne pripisovať sprostredkovanie Božích milostí Matke Božieho Syna?!
Sv. Peter v liste prvým kresťanom napísal: „Keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 4, 11). Rozdeľovanie Božích milostí je služba. Ak by sme tvrdili, že Panna Mária nemôže sprostredkovať Božie dary, milosti, pomoc a ochranu museli by sme zo Svätého Písma vymazať aj anjelov, ktorých Boh v celých dejinách spásy posielal, aby ľuďom sprostredkovali Božie plány, pomoc, silu, milosti a podobne. Museli by sme zo Svätého Písma vymazať postavy prorokov a Mojžiša, ktorí odovzdávali Božie posolstvá, s ktorými Boh priamo hovoril.
Ježiš raz položil svojim poslucháčom otázku: „Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm?“ (Mt 24, 45). Možno vo vás vyvoláva spomienky na Jozefa, ktorého bratia predali do Egypta. Jozef sa z milosti faraóna stal správcom všetkého jeho majetku. Iba on ho mohol rozdeľovať, iba on mohol darovaním obilia zachrániť úbožiakov od hladu a smrti. A tak z moci zverenej faraónom sa stal záchrancom, živiteľom i rozdávateľom jeho dobier pre Egypťanov i pre ľudí z okolitých národov.
Faraón mu povedal: „Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba!" A faraón zopakoval Jozefovi: "Pozri, ustanovil som ťa nad celou egyptskou krajinou!" Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku, dal ho obliecť do kmentového rúcha a na krk mu založil zlatú reťaz. Potom ho dal voziť na svojom druhom najlepšom voze a pred ním volali: "Skloňte sa!" Takto ho ustanovil nad celou egyptskou krajinou. A faraón opäť hovoril Jozefovi: "Ja som faraón! Bez tvojho súhlasu nesmie nik v celej egyptskej krajine pohnúť ani rukou ani nohou." Faraón však zmenil aj Jozefovo meno na Sáfenat Panéach - Živiteľ zeme“ (Gn 41, 40-45).
A hoci Jozef bol nad celou Egyptskou krajinou i nad faraónovým domom a všetci záviseli od jeho rozkazov, hoci bol Živiteľ zeme, nijako sa tým neumenšila faraónova veľkosť. Jozef mu nebol rovný v postavení; medzi ním a faraónom zostal priepastný rozdiel, veď Jozef bol pôvodom otrok a faraón pochádzal z panovníckeho následníckeho rodu. Jozef bol rodený Žid a faraón Egypťan. Mohli by sme povedať, že faraón vládol a mal moc z prirodzenosti a Jozef z milosti. Jozef úplne závisel na faraónovi a on mu to všetko zveril dobrovoľne, nie preto, žeby musel.
Podobne je to aj s Pannou Máriou. Myšlienka, že Panna Mária rozdeľuje všetky milosti z Božej pokladnice, nijako neumenšuje Kristovu veľkosť ani nepreceňuje Máriinu dôstojnosť. Sv. Pavol hovorí o Bohu Otcovi: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 32). A keď sa sám Boh rozhodol, aby jeho Syn neprišiel na túto zem priamo z neba, hoci mohol, ale aby prišiel skrze vieru a telo Panny Márie, právom sa domnievajú veriaci, že sa toto obdarovanie nevzťahuje iba na Ježišovo narodenie. Ale tak, ako Panna Mária je stále Bohorodičkou, tak stále ostáva aj darkyňou všetkého, čo prijala v Ježišovi. A tak je rozdávateľkou Božích milostí a Pomocnicou kresťanov nie z prirodzenosti ale z milosti, podobne ako Jozef v Egypte. Ona nepomáhala núdznym len v Káne Galilejskej, ale ešte viac pomáha teraz, keď je už v nebi, kde ju nezväzuje ani čas, ani priestor ani obmedzené ľudské možnosti!
A keď sa Ježiš - Boh, skrze ktorého povstalo všetko, nebál ako človek prijímať pomoc svojej matky, o čo menej sa máme báť prijímať jej pomoc my, krehkí ľudia, keď sám Ježiš povedal, že je matkou jeho učeníkov (Jn 19, 27), alebo ako píše sv. Ján, že je matkou tých, ktorí „majú Ježišovo svedectvo a zachovávajú Božie prikázania“ (porov. Zjv 12, 17).
Pozrime sa na túto tému ešte z pohľadu sv. Pavla. V liste Korinťanom píše: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). A ďalej: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27). Ale vieme, že údy v tele nie sú izolované, ale jeden od druhého závisia. „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26). A sám Boh nariadil, „aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 27). Preruší sa naše spojenie navzájom smrťou? Ak ostaneme spojení s Kristom, ktorý je naša hlava, tak sa naše duchovné puto nemôže pretrhnúť, lebo Kristus nepodlieha zákonu smrti a ani tí, čo mu patria. Tak potom aj po smrti platí, čo hovorí Božie slovo: „...aby sa údy rovnako starali jeden o druhý“ (1 Kor 12, 27). A Panna Mária i svätí plnia tento Boží príkaz a kto im to upiera koná proti Biblii i proti tomu, kto je jej Autorom.
Lenže sv. Pavol nám ukazuje ešte väčšiu hĺbku. Píše: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8, 31-32). A ak Boh zveril vlastného Syna Panne Márii, ak jej ho daroval, ako by jej s ním nedaroval všetko, čo má?! Plnosť svojich darov, chariziem a milostí. A navyše aj Boh ústami anjela povedal o svojej Neveste: „Zdravas', milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28). A ak je Mária plná milosti, tieto milosti nielen že môže, ale musí dávať ďalej, tak, ako darovala Ježiša svetu a nenechala si ho pre seba. A to robí dodnes. Kto ju vyprázdnil z milostí, ktoré dostala od Boha?! Veď apoštol Pavol píše: „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11, 29). A teda ak si Boh povolal Pannu Máriu, aby dávala zo svojej plnosti milostí, aby darovala Ježiša svetu, ona to robí stále, lebo jej milosti trvajú a jej povolanie neskončilo.
Na základe toho sa niektorí právom domnievajú, že Panna Mária je nielen rozdávateľkou nejakých milosti, ale keďže v Ježišovi prijala plnosť Božích darov, tak je aj rozdávateľkou všetkých Božích milostí. Nie z vlastnej moci, nie zo seba samej, ale z vôle Boha rozdeľuje to, čo jej Najvyšší zveril. Bez neho by nemohla nič, ale so svätým Pavlom môže hovoriť: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). A tiež aj to, čo povedal Ježiš: „Lebo Bohu je všetko možné“ (Mk 10, 27). Alebo na inom mieste: „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9, 23). A my vieme, že Panna Mária je tá, ktorá „uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1, 45).
Keď jej anjel pri Zvestovaní povedal: „Moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1, 35), použil „výraz z Písma o oblaku, ktorý sa kedysi vznášal nad Archou zmluvy (Ex 40, 35). Panna Mária sa od chvíle Zvestovania stala novým „miestom“ osobnej Božej prítomnosti v Synovi Božom.“17 Tak, ako kedysi prichádzal Mojžiš k Bohu, ktorého slovo a manna boli ukryté v útrobách archy zatieňoval ju oblak Božej slávy, tak dnes máme prichádzať k Novozákonnej arche, ktorá je nositeľkou nebeskej manny – Chleba života a Slova života, k Panne Márii, zatônenej mocou Najvyššieho. Veď v knihe Zjavenia sa píše: „A v nebi sa otvoril Boží chrám a v chráme bolo vidieť archu jeho zmluvy“ (Zjv 12, 19). A hneď na to sa píše: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom...“ (Zjv 12, 1).
1 HOLZNER J., cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 18.
2 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 27.
4 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 35.
5 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 119-120.
6 KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 9.
7 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 34.
8 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 36.
9 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 80.
10 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 36.
11 DomaŃski J., Myšlenky sv. Maximiliána M. Kolbeho o Panně Marii, Matice cyrilometodějská, Olomouc, s. 38.
12 PAVOL VI., Marialis cultus, cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 82.
13 Porov. GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 68.
14 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 74.
15 MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991, s. 15.
16 Porov. MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991, s. 42.
17 KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 20.
zdroj http://www.modlitba.sk/ |
|
Veľké znamenie: Žena odetá slnkom (Zjv 11,19; 12,1-14 |
|
|
|
|
|
V tomto dílu bude řeč např. o uctívání soch, modlitbě růžence, zasvěcení se P.Marii a titulech Matka Boží, Matka církve a Matka křesťanů
zde je 1. díl:
Je mariánska úcta biblická? 1/2
@@@
Je pravda, že Panna Maria nám nemůže pomáhat ke spáse pro své zásluhy?
Kdyby nám Ježíš nezasloužil a nezískal spásu, ani ten nejsvětější život Panny Marie a všech lidí na zemi by nikomu nepomohl. Ale pokud jsme už vykoupeni a křtem ponořeni do Ježíše Krista, v něm naše skutky získávají záslužnou hodnotu před Bohem. Na více místech sv. Písma se říká, že Bůh nás bude hodnotit podle zásluh za své skutky: "nadělí jim podle jejich skutků a podle ničemnosti jejich výmyslů. Odplatí jim podle díla jejich rukou, financovaní je podle zásluhy "(Ž 28, 4).
"Odplať jim, Pane, podle zásluh, podle jejich činů!" (Nár. 3, 64).
"Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde je mol a rez ničí a kde je zloději dobývají a kradou. Shromažďujte si však poklady v nebi, kde je neničí mol ani rez a kde je zloději nevykopávají a nekradou "(Mt 6, 19-20). "Pokud chceš být dokonalý, jdi, prodej co máš, rozdej chudým a budeš mít poklad v nebi" (Mt 19, 21).
"Prodejte, co máte, a rozdejte! Dělejte si měšce, které se nerozpadnou, nevyčerpatelný poklad v nebi, kde se zloděj nedostane a kde mol neničí. Neboť kde je váš poklad, tam bude i vaše srdce "(Lk 12, 33-34).
Pokud platí zejména poslední citát, že v nebi můžeme mít nevyčerpatelný poklad zásluh, čím spíše ho může mít Panna Maria, nejvěrnější Boží služebnice, která se vzdala všech svých plánů?! O co dříve může ona z tohoto pokladu ustavičně přidělovat jiným! <
Je Modlitba k Panně Marii a skrze Ni rouháním?
Zeptám se takto: Můžeme se modlit jeden za druhého tady na zemi? Řeknete mi: "Ano!" A je to správně. Vždyť apoštol Pavel napsal: "Bratři, modlete se i za nás!" (1 Sol 5, 25). A apoštol Jakub povzbuzuje: "Modlete se jeden za druhého, abyste byli uzdraveni. Velkou moc má vroucí modlitba spravedlivého "(Jk 5, 16). Mohou se modlit ti, kteří jsou v nebi? Sv. Jan ve Zjevení píše: "Čtyři bytosti a čtyřiadvacet starců padlo před Beránkem. Každý měl loutnu a zlatou číši plnou kadidla, což jsou modlitby svatých "(Zj 5, 8). "A každá z těchto čtyř bytostí ... ve dne v noci bez přestání volali: "Svatý, svatý, svatý Pán Bůh všemohoucí, který byl, který je a který přijde!" "(Zj 4, 8).
Můžeme poprosit člověka, aby se za nás modlil? Ano, a nejednou to děláme. Zvláště prosíme ty, kteří jsou zbožní před Bohem nebo kterým Bůh udělil zvláštní charisma, to znamená, že na jejich přímluvu jaksi spíše udělá některé věci, například pokud někdo má charisma přivádět lidi k obrácení, charisma uzdravování nebo poznání a pod.
Můžeme poprosit nějakého člověka, který odešel do věčnosti, aby se za nás modlil? Pokud vyznáváme společenství svatých, pokud jsme v Kristu jedno tělo, nic tomu nebrání. Snad Bůh bude bránit takové prosbě, když on chce, abychom se modlili jeden za druhého?
Někdo zde může namítnout: "Ale Bůh ve Starém zákoně zakázal vyvolávání mrtvých" (např. v Dt 18, 10-12). To je pravda, ale my při modlitbě neusilujeme, aby se nám zjevili mrtví nebo aby k nám promluvili. A nakonec nevzývame ani mrtvé. Bratr Efraim to vyjádřil takto: "Četl jsem:" Bůh není Bohem mrtvých, ale živých "(Mk 12, 27) Abraham žije, Mojžíš žije ... Pochopil jsem ... že kdo dostal život, ten víc nemůže zemřít. A z tohoto důležitého Božího zjevení vyplynulo ostatní. Štěpán nezemřel, když ho ukamenovali, pouze usnul. Maria nezemřela, odešla k Synu. Tak, jako lotr z pravé strany: "Dnes budeš se mnou v ráji" (Lk 23, 43)
... Maria tedy žije a já jsem se rozhodl, že k ní promluvím. "[18]
Většina křesťanských církví se ve Vyznání víry modlí: "věřím ve společenství svatých." A svatí nejsou jen na zemi. Jsou především v nebi, neboť jsou již dokonale očištěni Boží milostí. Pokud mám mít s někým společenství, musím s ním v první řadě komunikovat. A to se vztahuje i na prosby o přímluvu.
Vrátím se k Mariinu proroctví v Magnificat: "Hle, od této chvíle mne budou blahoslavit všechna pokolení ..." (Lk 1, 48). Toto slovo zahrnuje nejen úctu v srdci, ale i vyjádřené velebení Ježíšovy Matky, což je v podstatě modlitbou. Samozřejmě nesměřuje to k Marii jako k poslednímu cíli, ale k Bohu, který v ní udělal takové velké věci.
A jak mocný je Mariin proslov! Lukáš píše: "Jen co Alžběta uslyšela Mariin pozdrav, dítě v jejím lůně se zachvělo a Alžbětu naplnil Duch Svatý. Zvolala velikým hlasem "(Lk 1, 41-42).
Později když na svatbě v Káně řekla Synovi: "Nemají vína" (Jan 2, 3), Ježíš vyhověl její prosbě, ačkoliv ještě "nepřišla jeho hodina" (Jan 2, 4). Ježíš udělal na Mariinu prosbu výjimku! To je něco úžasného! A proto křesťané od prvních dob nacházejí odvahu a prosí ji o přímluvu u Syna.
Když v starozákonních časech Bůh chtěl potrestat nevěrné Izraelce, prosil Mojžíše, aby mu nebránil potrestat je: "Teď mě nech, ať zahoří můj hněv proti nim a skoncuji s nimi! Z tebe však udělám velký národ.
"Mojžíš se pokoušel uklidnit Hospodina, svého Boha, a říkal:" Proč by měl, Pane, vzplanout tvůj hněv proti lidu, který jsi mohutnou silou a mocnou rukou vyvedl z egyptské země?! Proč by měli Egypťané říkat: "V zlobě je vyvedl, aby je zahubil na horách a nadobro je smetl ze zemského povrchu?!" Odlož svůj prudký hněv a měj slitování nad neštěstím svého lidu! Vzpomeň si na své služebníky Abrahama, Izáka a Izraele, kterým jsi na sebe samého přísahal a přislíbil: "Rozmnožím vaše potomstvo jako hvězdy na nebi a celou tuto zemi, o níž jsem mluvil, dám vašemu potomstvu, aby ji vlastnilo na věčné věky!" A Pán litoval neštěstí, kterým chtěl navštívit svůj lid "(Ex 32, 10-11.14). Tedy udělal výjimku ve svých záměrech.
A přesně toto dělá i Panna Maria. Nejednou stojí jako kdysi Mojžíš před Bohem a prosí, aby Bůh zadržel svůj spravedlivý hněv pro hříchy a nevěrnost svého lidu. A Bůh znovu, pohnutý Mariinou láskou, dobrotou a věrností "lituje neštěstí, kterým chtěl navštívit svůj lid" (Ex 32, 14)
Martin Luther v komentáři k Magnificat napsal: "Maria si nepřeje, abychom si z ní udělali modlu. Ne ona koná, nýbrž Bůh uskutečňuje všechno. Pokud vzýváme Marii, děláme tak proto, aby nám Bůh s ohledem na ni dal to, o co prosíme. Ostatně, se stejným úmyslem vzýváme všechny svaté, s vědomím, že vše se děje prostřednictvím Boha. "[19]
Hned v první kapitole Skutků apoštolů se píše o církvi shromážděné ve večeřadle: "Tito všichni jednomyslně setrvávali na modlitbách spolu se ženami, s Ježíšovou matkou Marií a s jeho příbuznými" (Sk 1, 14).
Opravdu nevím, co je nebiblické, když se modlíme k Bohu ve společenství s Pannou Marií. Je to spíše čest. V uvedeném textu se píše, že "setrvávali na modlitbách spolu s Marií". Pokud nechceme v tomto společenství modlitby setrvávat, v jistém smyslu se vzdalujeme i od církve. Neboť Maria je vždy tam, kde se církev modlí.
Proč si někteří křesťané myslí, že je vhodnější přicházet k Bohu přes Pannu Marii?
Neboť je to výraz pokory, v níž si přiznáváme, že i při všemožném snažení jsme stále hříšní a nehodní přistoupit k Bohu. Hřích v nás vzbuzuje Boží odpor. Modlitby vycházející z hříšného srdce nejsou důstojné a hodné vystoupit k Božímu trůnu. Proto je svěřujeme Panně Marii, která je bere za své a přednese je naším jménem.
Ti, kteří si myslí, že jsou dost dobří, neboť jsou bibličtí a zachovávají Ježíšovu vůli, se podobají farizeovi, který se vpředu modlil v chrámu. "Celník stál docela vzadu a neodvážil se ani oči k nebi pozdvihnout; bil se do prsou a říkal:» Bože, buď milostiv mně hříšnému "(Lk 18, 13). Ježíš toto podobenství zakončil slovy: "Říkám vám: Tento odešel domů ospravedlněn, a ne tamten. Neboť každý, kdo se povyšuje, bude ponížen, a kdo se ponižuje, bude povýšen "(Lk 18, 14). Pokud se tedy pokládáme za nehodné přistoupit k Ježíši a svěřujeme své potřeby a prosby čisté a svaté Panně, připodobňuje se celníkovi a najdeme milost u Boha. Už sv. Augustin, který žil ve čtvrtém století, napsal: "Svět byl nehodný přijmout Syna Božího z rukou Otce; dal ho Marii, aby ho svět přijal skrze ni." [20]
Modlitba růžence
Na tomto místě bych ještě chtěl něco říci o modlitbě sv. růžence. Při jeho vysvětlení si pomohu událostí z dob krále Davida. Víme, že v té době napadali Izraelce Pelištejci. Byli to silní a obratní bojovníci, kteří měli legendárního vůdce Goliáše. Vojákům při pohledu na něj mrzla krev v žilách. Nikdo se neodvážil proti němu bojovat. A tak si Pelištejci velmi dovolovali: brali Izraelcům úrodu, plenili jejich vesnice ... A Izraelité v bitvách s nimi neustále prohrávali.
Zde vnukl Bůh mladému zrzavému chlapci Davidovi, aby se postavil v boji proti němu. David nebyl cvičen v boji. Když řekl Izraelitům, že bude bojovat s Goliášem, vysmáli se mu. I král Saul ho odrazoval. Ale on odpověděl: "Pán, který mě vytrhl z moci lva a z moci medvěda, on mě vysvobodí i z moci tohoto Pelištejce" (1 Sam 17, 37).
Když mu dal obléci svůj pancíř a do ruky dal meč, nemohl v tom chodit. Svlékl si to, do ruky vzal hůl a odebral se na bojiště. V potoku si vzal pět kamenů a dal si je do kapsy. Když ho uviděl Goliáš i jeho vojáci, pukali smíchy a posmívali se mu. Ale on odpověděl: "Ty jdeš proti mně s mečem, kopím a oštěpem, já však jdu proti tobě ve jménu Hospodina zástupů, Boha izraelských šiků, kterého jsi hanobil" (1 Sam 17, 45).
David se nespoléhal na sebe, na své zbraně, na svůj trénink, dovednosti nebo zkušenosti, ale na moc jména Hospodina zástupů. Vybral z kapsy kámen, dal ho do praku a vystřelil. Goliáš se nenadál a kámen se mu vryl hluboko do čela. Zasažený padl na zem a David mu usekl hlavu. Izraelský národ zvítězil a Pelištejci se rozprchli.
Možná jste už viděli růžence, které namísto dřevěných zrníček mají kameny. Růženec je duchovní zbraní proti nepřátelským šikům, které vede už ne Goliáš, ale kníže temnot, vládce tohoto věku - ďábel. A moc této zbraně spočívá v důvěře v Boha, v jeho Slovo, v moc jeho jména a v mocnou přímluvu Panny Marie.
Co tvoří modlitbu růžence? Začíná se vyznáním víry, které je shrnutím biblické víry a toho, co Bůh udělal v dějinách spásy. Otče náš je čistě biblická modlitba, kterou nás naučil Ježíš.
I modlitba Zdrávas je biblická. Začíná andělovým pozdravem: "Zdrávas, milosti plná, Pán s tebou" (Lk 1, 28). Pokračuje zvoláním Alžběty: "Požehnaná jsi mezi ženami a požehnaný plod tvého života" (Lk 1, 42).
Následuje jméno Ježíš, které je plně biblické. Anděl Páně řekl ve snu Josefovi: "Maria ... porodíš syna a dáš mu jméno Ježíš, neboť on vysvobodí svůj lid z hříchů "(Mt 1, 21). Neboť jméno Ježíš znamená "Bůh spasí", "Bůh je spása" "Bůh zachraňuje".
Druhá část modlitby Zdrávas: "Svatá Maria", vyplývá z toho, že Panna Maria je milosti plná a tedy svatá. Titul Matka Boží je také plně biblický, jak si to ještě podrobněji rozebereme v kapitole 3.9. Že Panna Maria může za nás prosit, už bylo rozebráno v této kapitole a je to také biblické.
Nakonec modlitba Sláva Otci je také v plném souladu se svatým Písmem.
Modlitbě "Ó, Ježíši, odpusť nám naše hříchy ..." z biblického hlediska skutečně nelze nic namítat. Kromě toho během jednotlivých desátků růžence rozjímáme o tajemstvích z Ježíšova života. Z dvaceti tajemství růžence se pouze dva poslední přímo zmíněny v Božím slovo, ale jako ještě uvidíme v kapitole 3. 12, jsou v souladu s Božím slovem a nijak mu neodporují.
Modlitba růžence je v podstatě kristocentrická modlitba - to znamená, že její centrem je Ježíš. My vlastně s Marií a Mariinýma očima uvažujeme o tom, co Ježíš udělal pro naši spásu. Skutečně nevím, co z toho může někoho odvést od Krista a od úcty, která mu patří. A kdo tuto modlitbu zavrhuje, dělá tak z pohnutek, které jsou plně nebiblické.
Je Zasvěcení nebo úplné svěření se Panně Marii v rozporu s veršem Listu Filipanům 2, 11?
Z Božího slova víme, že Nebeský Otec se nebál vložit svého Syna do Panny Marie. Nechal ho uvěznit v jejím mateřském lůně. Nebál se že tím nějak ztratí ze své nesmírnosti. A o co méně se to máme bát udělat my, bídně stvoření! Co tak velké ztratíme, když Nejvyšší Bůh nic neztratil v ní ze své velikosti?! Bůh se nebál spojit s naším lidstvím skrze Marii, žeby tím ztratil něco ze své velebnosti. Vzal si z Marie celé své tělo, ztotožnil se s ním a později, po svém narození, dobrovolně zůstal závislým na své Matce. [21]
Sv.. Pavel napsal o něm: "ponížil se, stal se poslušným až k smrti" (Flp 2, 8). A to se nevztahuje pouze na Ježíšův vztah k Otci, jak napsal Lukáš: "Pak se s nimi vrátil do Nazareta a byl jim poslušný" (Lk 2, 51).
Pokud se Ježíš nebál být podřízený a poslušný Panně Marii většinu svého života na zemi, není se co bát svěřit se jí, aby i nás učila a vychovávala, jako kdysi Ježíše. Sv. Pavel jednou napsal: "Už nežiji já, ale žije ve mně Kristus" (Gal 2, 20). O co dříve to platí o Panně Marii?! Pokud se jí tedy zcela svěřím a platí, co řekl Pavel Korinťanům: "Všechno je vaše, ale vy jste Kristovi a Kristus Boží" (1 Kor 3, 22-23), pak se přes Marii dávám jedině Bohu. Ona si mě nenechá pro sebe, ale protože zcela patří Bohu, s ní, přes ni a v ní budu patřit Bohu.
Panna Maria je formou, v níž byl ztvárněn Boží Syn. Ti, kteří se jí svěří, jsou ztvárňovaní v Krista, připodobnění Kristu. Vždyť sv. Pavel napsal: "On ustanovil některé za apoštoly, jiné za proroky, jiné za zvěstovatele evangelia, jiné za pastýře a učitele, aby připravovali svaté k dílu služby, k budování Kristova těla, až bychom všichni dosáhli jednoty víry a poznání Syna Božího, k zralosti muže , k míře Kristovy plnosti, abychom už nebyli malými dětmi, kterými sem tam hází a zmítá ledajaký vítr klamavého lidského učení, který podvodně strhává do bludu. Ale žijme podle pravdy v lásce, všestranně vrůstejme do toho, který je hlavou, do Krista. Z něj celé tělo, pevně spojené klouby navzájem podpírajícími, podle činnosti přiměřené každé části, roste a buduje se v lásce "(Ef 4, 11-16).
Panna Maria, v níž byl ztvárněn Ježíš, byla Bohem ustanovena, aby v nás budovala podobnost s Kristem v mnohem větší míře, než apoštolové, proroci, evangelisté, pastýři a učitelé. Pokud jí tuto úlohu odepřeme, stavíme se proti Božímu záměru.
Je Uctívání soch a obrazů Panny Marie modlářstvím?
Výrok, který vede mnohé křesťany k takovému přesvědčení pochází z knihy Exodus a zní: "Nezobrazíš si modlu, ani žádnou podobu toho, co je nahoře na nebi, dole na zemi nebo ve vodách pod zemí!" (Ex 20, 4). O co tu jde?
Opravdu Bohu vadí, abychom zobrazili cokoli z toho, co udělal? To bychom nemohli mít žádné učebnice s nákresy rostlin, hvězd či zvířat, nemohli bychom se věnovat malířskému ani sochařského umění, nemohli bychom dělat fotografie, filmy a pohádky. Nemohli bychom si dělat žádné ornamenty s motivy čehokoliv co existuje ve vesmíru. Tento výrok by nebyl pouze proti náboženským sochám, ale proti jakémukoliv druhu zobrazování. A nakonec i napsané slovo je obraz. To bychom nemohli psát o ničem, co existuje. Nepřipadá vám to absolutně nelogické a absurdní?
Pokud se však podíváme blíže na zmíněný výrok, zjistíme, že tento zákaz má význam jedině kvůli verši, který hned za ním následuje: "Nebudeš se jim klaněti, ani jej uctívat, neboť já Hospodin, tvůj Bůh, jsem Bůh žárlivý" (Ex 20, 4).
Mnohem zřetelněji je to vyjádřeno v knize Leviticus, kde se píše: "Nedělejte si modly, nestavte si vyřezávané podoby a pomníky a nestavte namalované kameny ve své zemi, abyste se před nimi klaněli, vždyť já jsem Hospodin, váš Bůh!" ( Lv 26, 1).
Tedy Božím záměrem bylo, aby Izraelité, podle vzoru pohanů, nepovažovali sochy, obrazy a předměyt za bohy nebo za božské nástroje, aby se jim neklaněli a nevzdávali jim úctu, jaká náleží jedině Bohu. Riziko modlářství bylo v starozákonních časech skutečné velké.
Ale přesto sám Bůh přikázal, aby Izraelité zhotovili některé obrazy a sochy:
Uděláš z tepaného zlata dva cheruby, uděláš je k oběma konům slitovnice. Jednoho z cherubů udělej k jednomu konci a druhého cheruba k druhému konci: uděláš cheruby tak, aby tvořili celek se slitovnicí na obou jejich koncích. Cherubové budou mít křídla rozpjatá vzhůru a čelem k sobě budou svými křídly chránit slitovnici. Tváře cherubů budou obráceny ke slitovnici. Slitovnici položíš na vrch na archu a do archy vložíš Svědectví, které ti dám. Tam se s tebou budu setkávat. Z místa nad slitovnicí mezi dvěma cheruby, kteří jsou na Arše svědectví, odtud ti budu dávat svá nařízení pro Izraelity" (Ex 25, 18-22).
Čili Bůh přislíbil, což později i splnil, že bude mluvit "právě z prostoru mezi oběma postavami, zhotovenými lidskou rukou. Čili to nejsvětější, nejposvátnější místo má být uprostřed dvou soch! Navíc Archa smlouvy představuje opravdový relikviář, vždyť obsahuje Mojžíšovu hůl, tabule se zákonem a snad hlavně manu, takže ji lze považovat za první monstranci v našich dějinách. Marii proto nazvali Archou Úmluvy, neboť v životě nosila toho, který je Chlebem života.
Dále v následující kapitole knihy Exodus Bůh žádá, aby obrazy archandělů byly vetkané do opony oddělující svatyni od svatyně. (...) Dnes její roli splňuje ikonostas ve východní tradici, která je věrná duchovní struktuře jeruzalémského chrámu. Copak si Bůh protiřečí? "[22]
A to ještě není všechno. O něco později Bůh řekl Mojžíšovi: "Udělej měděného hada a vyvěs ho na kůl! Pak každý kdo se na něj podívá, zůstane naživu. Mojžíš tedy udělal bronzového hada a vyvěsil ho na kůl. A když někoho hadi uštknuli a on pohlédl na měděného hada, zůstal naživu "(Num 21, 8, 9).
Had zavěšený na kůlu byl vlastně předobrazem Ježíše Krista, visel na dřevě, stal "se stal prokletím za nás, neboť je psáno:" Proklet je každý, kdo visí na dřevě, "" (Gal 3, 13). To proto, že "on nesl naše nemoci a našimi bolestmi byl obtížen ..." (Iz 53, 4). Neměl "podoby ani krásy, abychom hleděli na něj, a nemá vzhledu, abychom po něm toužili. Opovržený a poslední z lidí ... "(Iz 53, 2-3). To je ten největší obraz Toho, který je na nebi, a kterého Bůh dal lidem, aby na něj hleděli, jak píše sv. Pavel: "On je obraz neviditelného Boha ..." (Kol 1, 15). Nebo sv. Jan napsal: "Co bylo od počátku, co jsme slyšeli, co jsme na vlastní oči viděli, na co jsme hleděli a čeho se naše ruce dotýkaly, to zvěstujeme: Slovo života" (1 Jan 1, 1).
A tak Bůh sám ukázal, že zákaz zobrazovat stvořené věci, byl pouze dočasný, ale zákaz klanět se stvořeným věcem a dávat je na úroveň Boha, je trvalý.
Ale zde mohou někteří namítat. Vždyť Bůh přece zakázal sochy i uctívat (Ex 20, 4).
Ale i stupně a formy úcty jsou různé. Vždyť sám Bůh přikázal v Desateru: "Cti svého otce a svou matku" (Dt 5, 16) a nikdo to nepovažuje za modloslužbu. Každému patří úcta podle stavu a hodnosti. Bohu šlo při zákazu klanění se lidským výtvorům o to, aby se sochám a obrazem nevzdávala taková úcta, jaká patří jedině jemu. Proto řekl: "Nebudeš se jim klaněti, ani je uctívat, neboť já Hospodin, tvůj Bůh, jsem Bůh žárlivý" (Ex 20, 4). Takže pouze tehdy jde o modlářství, pokud by se něčemu na tomto světě vzdávala taková čest, úcta a zvelebení, jaká se má vzdávat Pánu Bohu.
"Od vzniku křesťanství se synagogy stále více vyzdobují, zákaz zobrazování se nedodržuje tak striktně. A skutečně, už nemá opodstatnění. Rabínskému židovství více nehrozí pokušení splynutí s okolním světem, ani pokušení modlářství. Tento problém je historicky překonán. "[23]
Spíše je třeba jednat, jak píše sv. Pavel: "Cokoliv děláte, všechno dělejte k Boží slávě" (1 Kor 10, 31). A pokud prokazujeme úctu Panně Marii, svatým nebo jejich obrazům, vše má být nasměrováno na toho, koho jsou obrazem, na Ježíše Krista, jak píše na jiném místě sv. Pavel: "Cokoliv děláte, dělejte z té duše jako Pánu, a ne jako lidem!" (Kol 3, 23).
Je pravdou, že Panna Maria byla pouze obyčejná hříšná žena a potřebovala být spasena?
Panna Maria byla skutečně obyčejnou ženou. Sv. Ludvík Maria Grignon, jeden z největších ctitelů Panny Marie, to vyjádřil slovy: "Uznávám s celou církví, že Maria je jen obyčejným tvorem, který vyšel z rukou Nejvyššího. Když se přirovná k jeho nekonečné Velebnosti, je méně, než prášek, nebo spíše není vůbec nic, protože on jediný je "Ten, který je" (Ex 3, 14). Tento velký Pán, vždy nezávislý a sám sobě dostačující, nepotřeboval a vůbec nepotřebuje svatou Pannu, aby se naplnila jeho vůle a ukázala jeho sláva. Stačí mu jen chtít, aby učinil vše. "[24]
Bůh konec konců ke své slávě nepotřeboval ani anděly. A přece je stvořil. Nepotřeboval k tomu ani lidí ... A přece nás stvořil. Nepotřeboval Matku. A přece si ji vybral a posvětil.
Panna Maria, podobně jako všichni lidé, potřebovala být spasena. Sama to přiznala v chvalozpěvu Magnificat: "Velebí má duše Pána a můj duch jásá v Bohu, mém spasiteli ..." (Lk 1, 46-47). Pro zásluhy svého Syna byla již při početí uchráněna od dědičného hříchu a Boží milostí byla po celý život chráněna, aby nespáchala žádný osobní hřích. Sv. Písmo ani tradice církve nemluví o tom, že by Panna Maria byla přijala křest na očištění od hříchů. Už dávno předtím, než Ježíš a jeho apoštolové začali křtít, anděl řekl o Panně Marii: "Zdrávas, milosti plná, Pán s tebou." (Lk 1, 28). Řecký to zní: Chair, kecharitoméne, ho Kyrios meta jsou. doslovně: "Raduj se, těš se", nebo "buď pozdravena, plná milosti, Pán je uprostřed tebe", nebo "v Tobě." [25]
Kde je hřích, třeba i ten nejmenší, nebo nějaká náklonnost k hříchu, nemůže být plnost milosti . Anděl to vyslovil ve chvíli, kdy v Marii ještě tělesným způsobem nepřebýval Ježíš, o kterém Boží slovo říká, že je "jednorozený Syn, plný milosti a pravdy" (Jan 1, 14).
Nikomu jinému z lidí, kromě Panny Marie, Boží slovo tento titul nepřiznává. Na základě toho, církev vedená Duchem Svatým, podle Ježíšova příslibu, věří, že Panna Maria byla Boží milostí uchráněna od dědičného hříchu i od všech osobních hříchů.
Je nesprávné nazvat Pannu Marii Bohorodičkou?
Bratr Efraim, který byl původně protestantským pastorem a později se stal katolíkem, v knize Pozdní deště píše: "Pokud je Ježíš Bohem - a on jím je - tak Maria, Ježíšova matka, je Boží matka. (...) Nepovyšujeme stvoření nad Boha, ani ho nezbožšťujeme, ale tvrdíme, že Bůh udělil výjimečné místo u sebe jednomu stvoření, Marii, a že to místo jí přísluší navěky. "[26]
Martin Luther v komentáři k chvalozpěvu Magnificat říká: "Tyto" velké věci "nejsou ničím jiným než faktem, že se stala Matkou Boží. V této události dostala tak mnohá a tak velká dobra, že nikdo není schopen pochopit to. Hle, zde je skutečný pramen všech poct a každého štěstí. Proto je ona jedinou osobou z celé lidské rodiny, osobou povýšenou nad všechny a nikdo se jí nevyrovná. Ona, opravdu, má Dítě s Nebeským Otcem, a to jaké dítě! (...) To jsou ty velké věci, které nelze ani vyjádřit ani vyměřit. To je to, proč se celá úcta k ní sbíhá v jeden titul, nazývajíce ji "Matkou Boha". Nikdo, kdo o ní říká, nebo se k ní obrací, nemůže říct nic většího, i kdyby měl tolik jazyků, jako je listů na stromech, hvězd na nebi či písku v moři. Co znamená být Matkou Boha, třeba proniknout také srdcem. "[27]
Je označení Panny Marie jako Spoluvykupitelky rouháním?
Pokud bychom chápali Pannu Marii jako Spoluvykupitelku ve smyslu, že byla rovnocennou partnerkou Ježíši při vykoupení, nebo že ve stejné míře přispěla k vykoupení lidí, tak by to bylo skutečně v rozporu s Božím slovem a s úctou, která patří jedině Bohu.
Pokud bychom to však chápalive smyslu, že spolupracovala s Ježíšem na vykoupeni, ale ne z nutnosti, to znamená, že vykoupení by se uskutečnilo i bez ní, pak by to nebylo v rozporu s Božím slovem.
Vzpomeňme si, co řekl sv. Pavel: "Na vlastním těle doplňuje" to, co chybí Kristovu utrpení pro jeho tělo, kterým je církev "(Kol 1, 24). Jelikož Panna Maria byla čistá od jakéhokoliv hříchu díky Ježíšovým zásluhám, její utrpení spojené s Ježíšovým utrpením mělo výkupnou hodnotu. Ale bez něj by nebylo ničím. Sama, bez Ježíše, by nevykoupila nikoho.
Velmi výstižným příkladem je symbolika používaná při mši sv. Při přípravě darů pro eucharistii kněz přidává do vína několik kapek vody. Eucharistie by byla platná i bez této vody, ale přidány do vína a ve víně získávají podíl na eucharistii na spásu světa.
Avšak, jak vidíte, titul Spoluvykupiteľka, bez bližšího vysvětlení a vymezení, může skutečně vést k nesprávným závěrům. Proto nynější sv. Otec, ještě když byl prefektem Kongregace pro nauku víry, odpověděl na otázku, zda katolická církev vyhlásí Marii za Spoluvykupiteľku: "Nemyslím si, že by se tomuto požadavku ... v dohledné době mělo vyhovět. Odpověď Kongregace pro nauku víry zní, že to, co tento požadavek obsahuje, je už lépe vyjádřeno jinými tituly Panny Marie, zatímco formulace "Spoluvykupiteľka" je příliš vzdálená řeči svatého písma i řeči církevních Otců, a tedy vyvolává nedorozumění. Co je na tom správně? Nuž správně je to, že Kristus nestojí mimo nás nebo vedle nás, ale tvoří s námi hluboké, nové společenství. Vše, co je jeho, se stáva naším, a všechno, co je naše, přijal, aby bylo jeho: Tato velká výměna je skutečným obsahem vykoupení, odstraňuje bariéry našemu "já" a umožňuje pronikat do společenství s Bohem. Jelikož Maria předchází církev jako takovou a stává se jakousi církví v osobě, toto "spolu s ním" se příkladně uskutečňuje již v ní. Ale nesmíme zapomínat, že nad tímto "spolu" je Kristovo "nejprve". Vše pochází od něj, jak nám to říkají listy Kolosanům i Efesanům; i Maria je vším, čím je, jen přes něj. Slovo "Spoluvykupiteľka" by tento původ zatemňovalo. Správný záměr se vyjádřil nesprávným slovem. Ve věcech víry je podstatná právě kontinuita s řečí Písma a Otců; s jazykem nelze zacházet ľubovolně. [28]
Je Titul Matka církve a Matka křesťanů nesprávný?
"Když se v ní narodil Ježíš, Hlava lidí, vyplývá z toho nutně, že věřící, kteří jsou údy této Hlavy, také se musí narodit v ní. Tatáž matka nerodí na svět hlavu bez údů a údy bez hlavy ... Rovněž v řádu milosti se Hlava i údy rodí z téže matky ... "[29]
Ježíš je i nyní plodem Panny Marie, jak o něm řekla Alžběta, naplněná Duchem Svatým (srov. Lk 1, 42). Skrze něho a v něm jsme i my Mariiny děti, rodíme se v ní a připodobňujeme se Kristu. Ještě se vám to nezdá? Vzpomeňte si, co řekl sv. Pavel Galaťanům: "Děti moje, znovu vás v bolestech rodím, dokud ve vás nebude zformován Kristus" (Gal 4, 19). O co dříve to může říct Panna Maria, která porodila Ježíše Krista, do kterého jsme byli ve křtu ponoření, nebo jak píše sv. Pavel: "Neboť všichni, co jste pokřtěni v Kristu, Krista jste oblékli" (Gal 3, 27).
Když Ježíš umíral, při jeho "kříži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Marie Kleofášova a Marie Magdalská. Když Ježíš spatřil matku a vedle ní učedníka, kterého miloval, řekl matce: "Ženo, hle, tvůj syn!" Potom řekl učedníkovi: "Hle, tvá matka!" A od té hodiny si ji učedník vzal k sobě "(Jan 19, 25-27). V tomto učedníkovi Ježíš říká každému svému učedníkovi, kterého miluje: "Hle, tvá matka!"
V knize Zjevení se o Panně Marii píše: "Drak se na ženu rozhněval a odešel bojovat s ostatními z jejího potomstva, kteří zachovávají přikázání Boží a drží se svědectví Ježíšova" (Zj 12, 17). Kdo jsou ti, kteří zachovávají Boží přikázání? Kdo jsou ti, kteří mají Ježíšovo svědectví? Jsou to křesťané, je to církev. A Boží Slovo o nich říká, že oni jsou z "jejího potomstva". Panna Maria je tedy Matkou Církve.
Panna Maria, naplněná a zastíněna Duchem Svatým, počala největší a nejsvětější bytost - Bohočlověka. Ona nepřestala být jím naplněna a proto znovu, duchovním způsobem, rodí největší světce. Podívejte se na velké světce posledních století. Téměř každý z nich měl k ní mimořádně vřelý vztah. Ať to už byl Páter Pio, Jan Maria Vianney, papež Jan Pavel II., Matka Tereza ...
Ježíš se nebál říci Panně Marii: "Matko" v obavě, že by tím nějak urazil svého Otce. Pokud ji i my tak nazýváme a považujeme za svoji matku, stáváme se Ježíšovi ještě bližšími a podobnějšími. Oslovením "Matko" vzdáváme tak úctu Bohu, který si vybral a posvětil pro svého Syna takovou úžasnou bytost. V knize Siracha čteme: "Kdo si ctí matku, (počíná) si tak, jako kdyby si shromažďoval poklady" (Sir 3, 5). Ježíš si ji ctil. Pokud to já odmítám, přicházím o velké poklady v nebi.
Na závěr přidám ještě jeden biblický obraz, který nám může pomoci pochopit význam přicházení k Ježíši skrze Pannu Marii. Nacházíme ho v knize Genesis. Jakub chtěl získat požehnání od svého otce Izáka, které mu nepatřilo od přirozenosti, protože nebyl prvorozeným synem. Ale jeho matka udělala zajímavou věc.
Oblékla Jakuba do Ezauových šatů, které voněly lesem, na ruce a krk mu dala kozí kůže, aby byl chlupatý, jako Ezau a připravila jídlo, podobné těm, které dělal Ezau ze zvěřiny. Když to ucítil Izák, řekl: "Hle, vůně mého syna jako vůně nivy, kterou požehnal Pán" ... (Gn 27, 27)
Když přicházíme za Ježíšem, nehodní jeho požehnání, svěřeni Panně Marii, své Matce, poslušní jejím pokynům, jako kdysi Jakub, poslušný své Matce Rebece, Ježíš cítíc vůni Mariiny svatosti, kterou nás přikrývá, vidouce krásu jejích ctností a lásku, kterou nás objímá, znovu vyslovuje slova, která řekl Duch Svatý ústy Alžběty při navštívení: "Požehnaná jsi mezi ženami a požehnaný plod tvého života" (Lk 1, 42). A přestože slyší hlas hříšníka nehodného jeho požehnání, mluví jako kdysi Jákobovi: "Hlas je hlasem Jakubovým, ale ruce jsou ruce Ezauovy" (Gn 27, 22). "Budu jíst z úlovku svého syna, abych tě požehnal" (Gn 27, 25).
Je pravda, že Neposkvrněné početí a Nanebevzetí Panny Marie nemají ve svatém Písmu žádný základ?
Na první otázku jsem již odpověděl v kapitole 3.8 o tom, zda byla Panna Maria hříšná. O nanebevzatí Panny Marie skutečně ve svatém Písmu nemáme zmínku. S určitostí však víme, že Panna Maria je v nebi, jak to říká kniha Zjevení: "Pak se na nebi ukázalo veliké znamení: Žena oděná sluncem ..." (Zj 12, 1). Druhé místo ve Sv. Písmu, které podporuje toto přesvědčení, je v evangeliu sv. Jana, kde Ježíš říká: "Pokud mi někdo slouží, ať mě následuje! A kde jsem já, tam bude i můj služebník. Kdo bude mně sloužit, toho poctí Otec "(Jan 12, 26).
Panna Maria, jako věrná Boží služebnice, která následovala Ježíše více než kdokoli jiný, byla poctěna Otcem tím, že ji přijal do své slávy a ona je mu podobná, neboť vidí Boha takového, jaký je "(srov. 1 Jan 3, 2) .
O tom, že je možné být vzat do nebe s tělem i s duší, říká samotné Boží slovo: "A jak šli v rozhovoru, najednou je oddělil od sebe ohnivý vůz s ohnivými koni a Eliáš vystoupil ve vichřici do nebe" (2 KRL 2, 11). Druhým člověkem, který byl vzat do nebe, byl Henoch, jak o tom čteme v knize Genesis: "Henoch chodil s Bohem a nebylo ho, neboť Bůh ho vzal" (5, 24). Sirach o něm napsal: "Henoch se líbil Bohu, a proto ho přenesl do ráje, aby dal národům (příklad) pokání" (Sir 44, 16). Vzpomíná ho i sv. Pavel: "Vírou byl Henoch přenesen, aby nespatřil smrt; nenašli ho, protože Bůh ho přenesl" (Žid 11, 5).
O Ježíšově nanebevstoupení píše sv. Marek v 16. kapitole, 19 verš. Když byl Ježíš vzat do nebe s tělem, které si vzal z Panny Marie, což je v rozporu se Svatým Písmem, když církev tvrdí, že Panna Maria, která byla Boží milostí uchráněna od dědičného hříchu a ani nepodlehla žádnému osobnímu hříchu, byla vzata s tělem i duší do nebe?!
Závěr
Po tom všem, co jsme řekli, se může někdo zeptat: "Takže v mariánské úctě a jejích projevech, jak to vidíme v katolické církvi, je vše v pořádku, protože tato úcta je biblická? Samozřejmě, že ne. A to není jen moje přesvědčení. V exhortaci o mariánské úctě papež Pavel VI. napsal: "Jak všichni vědí, zbožnost a úcta věřících k Matce Boží nabyla různé formy podle časových a místních okolností, podle rozmanité povahy a kulturní tradice národů. To má za následek, že způsoby, kterými se tato zbožnost projevuje a které se časem opotřebují, třeba důkladně prozkoumat a obnovit, aby se nahradily zastaralé a zhodnotily nehynoucí prvky a aby se patřičně obohatili o věroučné pravdy, nabyté teologickým výzkumem, který předkládá učitelský úřad církve. "[30]
Někteří věřící zase odmítají zjevení Panny Marie. Zde třeba říci, že žádný věřící není povinen věřit zjevením Panny Marie nebo jiným, byť by je církev i schválila. Papež Benedikt XIV (1740-1758) v této otázce prohlásil: "Je třeba vědět, že uznání nějakého soukromého zjevení není nic jiného, než po pečlivém zkoumání vysloveno dovolení seznámit věřící s tímto zjevením k jejich poučení a k jejich prospěchu." [31]
Bibliografie
PRAMENY
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu I, II, SSV, Trnava 1993.
GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993.
JÁN PAVOL II. Redemptoris Mater, SSV, Trnava 1999.
Katechizmus katolíckej Cirkvi, SSV, Trnava 1998.
KEATING K., Čomu skutočne veria katolíci?, Lúč, Bratislava 2006.
KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995.
NESTLÉ - ALAND, Novum Testamentum graece et latine, 2. vydanie, Deutsche Bibelgesellschaft, Stuttgart 1991.
Sväté Písmo Starého i Nového zákona, SSV, Trnava 1996.
WYSZYŃSKI S., Matka Syna człowieczego, Pallotinum, Poznań 1984.
POMOCNÁ LITERATURA
DomaŃski J., Myšlenky sv. Maximiliána M. Kolbeho o Panně Marii, Matice cyrilometodějská, Olomouc 1997.
brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991.
HÖRSTER G., Úvod do Nového zákona, Oliva 1994.
Hudymač P., PRISTAŠ P., Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, Verbum, Košice 2000.
MATKA TEREZA, BRAT ROGER, Marie, matka smíření, Cesta, Brno 1991.
MIKLUŠČÁK P., Mariológia, UK RKCMBF TI, Spišské Podhradie 1995.
RATZINGER J., Boh a svet, SSV, Trnava 2002.
Odkazy k textu:
18 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 33.
19 LUTHER M. cit. v brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 34.
20 SV. AUGUSTÍN, cit. v GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 15.
21 Porov. GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 16.
22 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 37.
23 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 38.
24 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 15.
25 Pozri: Hudymač P., PRISTAŠ P., Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, Verbum, Košice 2000, s. 192 a 128.
26 brat EFRAIM, Neskoré dažde, Serafín, Bratislava 1991, s. 32.
27 Internet: www.
28 RATZINGER J., Boh a svet, SSV, Trnava 2002, s. 248-249.
29 GRIGNON L. M., O pravej úcte k Panne Márii, Vydavateľstvo Michala Vaška, Košice 1993, s. 21.
30 PAVOL VI., Marialis cultus, cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 82.
31 BENEDIKT XIV., cit. v KOREC J. CH., O úcte k Panne Márii, Lúč, Bratislava 1995, s. 159.
Zdroj:
http://www.modlitba.sk/htm/okultizmus/prace/prace/maria_ucta_2.htm
Související články:
Sdružení mariánské mládeže (03.07.2014)
Dvě srdce na medaili (28.06.2014)
Panna Maria Královna, 31. květen - Závažné poselství z Amsterdamu
Dosud nenaplněné předpovědi (01.06.2014)
NAŠE PANÍ Z KIBEHO - Panna Maria promlouvá ke světu ze srdce Afriky (20.05.2014)
Fatima a zasvěcení Ruska - fakta (13.05.2014)
Fatima změnila dějiny světa (12.05.2014)
Fatima a 20. století - přednáška PhDr. Radomíra Malého (12.05.2014)
FATIMA - MÍSTO ZÁZRAKŮ + POSELSTVÍ Z FATIMY (12.05.2014)
Obnova církve krví (souvislost poselství z Fatimy a Akity - Japonska) (09.05.2014)
Panna Maria Spoluvykupitelka, Prostřednice, Orodovníce (08.05.2014)
Čas Matky (07.05.2014)
140 mariánských kázání - 70 kazatelů (05.05.2014)
Nejznámější mariánská svatyně v Brazílii? (17.03.2014)
Poselství Královny pomoci, Dechtice 15. 3. 2014 (17.03.2014)
Aktuálně: Proč pláčou v současnosti ikony na Ukrajině a v Rusku? (28.02.2014)
Lurdy - 11. únor 1858: Zjevení Panny Marie - Neposkvrněného Početí (09.02.2014)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 7. díl: Druhá filipínská růžencová revoluce r. 2001 (30.01.2014)
Zaslíbení prvních sobot v měsíci (30.01.2014)
Alfons Ratisbonne byl zapřisáhlým nepřítelem Boha i Jeho církve (20.01.2014)
Biskup zasvětil diecézi Panně Marii
DOKUMENT: zásvětná modlitba k Panně Marii (04.01.2014)
Hradec Králové: Biskup zasvětí diecézi Panně Marii (30.12.2013)
Video: o.Juraj Augustin: O pravé úctě k Panně Marii (28.12.2013)
Obrana proti démonům (26.12.2013)
Jak znovu počít a porodit Krista (13.12.2013)
O soše na námestí v Dechticích, zjeveních Panny Marie a její kapli (video) (13.12.2013)
Neposkvrněné početí Panny Marie (09.12.2013)
Aktuálně: Neposkvrněné Početí Panny Marie (církevní svátek 8. prosince) (08.12.2013)
Neposkvrněná Panna Maria: Tajemství Boží lásky k lidstvu (8. prosinec) (08.12.2013)
Neposkvrněná a její medaile, úvod: Zázračná medaile a jiné medaile (08.12.2013)
Hodina milosti pro svět (07.12.2013)
Slovenští biskupové vyhlásili Rok Sedmibolestné Panny Marie (06.12.2013)
ARCHIV TV-LUX - U Nikodéma: DUCHOVNÍ SVĚT A "ZÁZRAKY" (27.11.2013)
Dechtice, poselství Královny pomoci z 15. 11. 2013 (19.11.2013)
Je mariánska úcta biblická? 1/2 (12.11.2013)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 6. díl: První filipínská růžencová revoluce r. 1986 (18.10.2013)
Papež svěřil lidstvo pod ochranu Panny Marie Fatimské + text zásvětné modlitby (14.10.2013)
NYNÍ přímý přenos - 12. a 13. října se v Římě bude konat Den mariánské úcty (13.10.2013)
Fatima: Cesta k míru - přednáška (13.10.2013)
Poutní místo Hora Zvir: Litmanovské Zvěsti od o.Vasila Kindju (09.10.2013)
Video: Zjevení Královny pomoci, 6. říjen 2013 + poselství (09.10.2013)
Byl to jako Mariin podpis (07.10.2013)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 2. díl: Vítězství křesťanských vojsk v bitvě u Lepanta (06.10.2013)
Madona pláče - Tajemná řeč slz (02.10.2013)
P. Slavko Barbarič: Maria si přeje mít nás ve svém náručí (26.09.2013)
Královna pomoci, Dechtice: Poselství z 15. září 2013 (16.09.2013)
Poselství Královny pomoci, Dechtice, 8. září 2013 +video + svědectví (15.09.2013)
Pečeť kříže. Svátek Sedmibolestné Panny Marie (15.09.2013)
Aktuálně: Myrna Nazzoura ze Sýrie (opět) na Slovensku!
Výzva vladyky Mons. Jána Babjaka (12.09.2013)
12. září - Svátek Panny Marie - svátek vítězství.
OROL TV (film): Bitva u Vídně (12.09.2013)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 3. díl: Vítězství křesťanských vojsk v bitvě u Vídně (12.09.2013)
Sýrie: Panna Maria se nezjevila v Damašku bez příčiny (08.09.2013)
Mise Královny pomoci v Rakousku – Adriana Kúdelová: Odprošujme urážky Ježíše (07.09.2013)
Turzovka: 3. výročí smrti vizionáře Matouše Lašúta - video + svědectví (17.08.2013)
Sv. Maxmilián Maria Kolbe (13.08.2013)
Mariánský sloup v Praze (31.07.2013)
Mladifest 2013 v Medžugorje (28.07.2013)
Prof. Mark Miravalle: VAROVÁNÍ - EXTRÉMNĚ NEBEZPEČNÉ FALEŠNÉ PROROCTVÍ (27.07.2013)
Karmelitánský škapulíř (18.07.2013)
Panna Maria, Královna Libanonu (28.06.2013)
Aktuálně: Libanon zasvěcený Neposkvrněnému Srdci Panny Marie (28.06.2013)
Video: Zjevení Královny pomoci, Dechtice, 9. června 2013: Zraňuje mě nedůvěra ... (19.06.2013)
Královna pomoci, Dechtice, 15. června 2013: Naplňte se oslavou Otce (18.06.2013)
Zapomněli jsme se snažit o svou nápravu (06.06.2013)
Amsterdam: 31. 5. 1965 - závažné poselství Panny Marie
Jan Pavel II. a Spoluvykupitelka (01.06.2013)
Výzva Matky Milosrdenství (20.05.2013)
Matka všech národů - modlitbou za vyhlášení pátého mariánského dogmatu (18.05.2013)
10 let od uznání zjevení P. Marie v Amsterodamu (18.05.2013)
Dechtice 15. 05. 2013 - prostřednictvím Martina (17.05.2013)
Panna Maria to myslí vážně (14.05.2013)
Videopřednášky: O zjeveních, o pravé mariánské úctě a zasvěcení se Panně Marii (09.05.2013)
Pojednání o pravé zbožnosti k Nejsvětější Panně (08.05.2013)
Jak se úcta k Panně Marii rozvazující uzly ujala v Buenos Aires (08.05.2013)
Královna pomoci, Dechtice, 15. 4. 2013: svědčte láskou srdcí (21.04.2013)
Praha: Pannu Marii přirovnávají ke Stalinovi, nebo – boj o Mariánský sloup (16.04.2013)
Královna pomoci, Dechtice: Buďte světlem + Video + svědectví (12.04.2013)
Rwanda: Vize života a smrti, Matka Slova a genocida
Výročí masového vraždenia v Rwande (11.04.2013)
Maria - zářivá duha (sv. Antonín Paduánský) (08.04.2013)
Královna pomoci, 15. března 2013: Kříž je znamením vítězství (18.03.2013)
Kdy ďábel prohrává? (09.03.2013)
Půst a rodina 9 - Modifikované způsoby půstu (05.03.2013)
TV orol - Pro modlitební skupiny: Křížová cesta, Dechtice, 3. března 2013 (05.03.2013)
Komentujeme: Pravost lásky + cyklus videí o mariánských zjeveních (18.02.2013)
Královna pomoci, Dechtice, 15. 02. 2013: Zaměřte svůj zrak na Ježíše (18.02.2013)
Video: Královná pomoci, Dechtice, 3. 2. 2013: Jsem šťastná, že sem přicházíte (07.02.2013)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 1. díl: Záchrana Prahy před švédským vojskem (27.01.2013)
Panna Maria v Brazílii: Nebojte se a nezoufejte! (26.01.2013)
Matka Boží - nejdůležitější činitel ekumenické jednoty (18.01.2013)
Královna pomoci, 15. ledna 2013: Ponořte se do modlitby lásky (17.01.2013)
Kněz vyznává: Jsem čerstvě zamilovaný! (16.01.2013)
Panna Maria v Banneux: „Věřte ve mne, já věřím ve vás“ (16.01.2013)
TV orol: Zjevení Královny pomoci, 6. leden 2013 (12.01.2013)
K naší víře v Boha nevyhnutelně patří Maria (03.01.2013)
Panna Maria, která nevede ke Kristu, není ta pravá (02.01.2013)
Královna pomoci, Dechtice, 15. prosince 2012: Oslavujte novorozeného Pána (18.12.2012)
Milost přináší pravou radost (09.12.2012)
Milost je s to vyvolat odpověď (09.12.2012)
Královna pomoci k jejímu svátku, dne 4. XII. 2012: Vkládám do vás svou naději (05.12.2012)
Neposkvrněná a její medaile, 2. kapitola: Zjevení (25.11.2012)
Zjevení, Tajemství, Varování - realita naší doby (24.11.2012)
Královna pomoci, Dechtice, 15.XI. 2012: Přinášejte uzdravující lásku,
Vizionáři: Stanovisko k "varování" (19.11.2012)
Video: Královna pomoci, Dechtice, 4.11.2012: Noste vůni svatosti (11.11.2012)
Panna Maria: Nový Jeruzalém (Slavnost všech svatých) (01.11.2012)
Mladifest 2012 v Medžugorje na Radiu Proglas (28.10.2012)
Královna pomoci, Dechtice, 15. X. 2012: Ukažte světu Ježíše (20.10.2012)
Lurdy: Nový uznaný zázrak - uzdravení ochrnuté ženy (17.10.2012)
Obraz Panny Marie v Guadalupe (17.10.2012)
Video: Královna pomoci, Dechtice, 7. října 2012: Vaše modlitby přináším před mého Syna (10.10.2012)
Pláč Panny Marie v Japonsku (také videozáznam) (03.10.2012)
K poselství Královny míru z 2. IX. 2012: Maria je s námi (28.09.2012)
Spoluvykupitelka (19.09.2012)
Královna pomoci, Dechtice, 15. září 2012: Otevřete se tichu ... (18.09.2012)
O Sedmibolestné Panně Marii (15.09.2012)
Benedikt XVI. k účastníkům mariologického kongresu (10.09.2012)
Medžugorje - Podbrdo v plamenech, Očekávání stanoviska Vatikánu ke zjevením (05.09.2012)
Medžugorje: Pozvání k pokoji a míru (31.08.2012)
Maria je královnou ve službě Bohu a lidstvu (27.08.2012)
K poselství Královny míru 2. srpna 2012 NEVZDÁVÁM SE (25.08.2012)
TV Magnificat: Královna pomoci 15. srpna 2012: Nutná denní účast na sv. mši za obnovu církve! (21.08.2012)
Maria neodchází do neznámé galaxie, ale k Bohu, který je nám nablízku (16.08.2012)
Královna pomoci, Dechtice, (15. srpna 2012): Noste Boha ve svých srdcích (15.08.2012)
Dechtice, 5. srpna 2012, zjevení Královny pomoci
(také video) (13.08.2012)
Výročí Litmanové - Neposkvrněná Čistota: Prosím celé Slovensko (08.08.2012)
Mladifest 2012 v Medžugorje se blíží / aktualizováno (30.07.2012)
Rozhodni se! (28.07.2012)
Co nám o Marii říká titul "Matka Boží"? (22.07.2012)
Zjevení v Lípě (Filipíny): Biskupové podepsali negativní posudek pod hrozbou exkomunikace! (21.07.2012)
Mariina dokonalá svatost -
Jan Pavel II. při generální audienci 5. června 1996 (14.07.2012)
Video: Dechtice 8. července 2012 - Nebojte se! (14.07.2012)
Odpovědi katolíků protestantům 1: Jediný prostředník (13.07.2012)
„Proč Církev tolik vyvyšuje Marii, když Písmo svaté o ní vlastně mlčí?" (13.07.2012)
Kard. Tomáš Špidlík: Smysl vidění a zjevení (07.07.2012)
Královna pomoci, Dechtice 15. června 2012: Věřte Ježíši! (18.06.2012)
Královna míru, Medžugorje: Já vám pomůžu! (Zprávy sestry Emmanuely) (18.06.2012)
Modlitební den ke cti Panny Marie, Matky všech národů (12.06.2012)
Matko veškeré útěchy (28.05.2012)
Vizionáři z MEDŽUGORJE, jejich vyšetřování a zkoumání (27.05.2012)
Zveřejněny Normy pro rozlišování údajných vidění a zjevení (23.05.2012)
Svatý Pán Bůh mě posílá do celého světa (23.05.2012)
Královna pomoci, Dechtice, 15. května 2012: žízniví po lásce (19.05.2012)
Zjevení Panny Marie v Kibeho (16.05.2012)
Zjevení Panny Marie v La Vang (15.05.2012)
Zjevení Panny Marie v Mukuyu-ini (14.05.2012)
Zjevení Panny Marie v Our Lady of Good Help (13.05.2012)
Soukromá mariánská zjevení (10.05.2012)
Předobrazy Panny Marie v Písmu svatém Starého zákona (06.05.2012)
Upřesnění k výzkumu obrazu z Guadalupe agenturou NASA (+ možnost objednání DVD) (01.05.2012)
Panna Maria v Nikaraguy: Spěcháte ke III. světové válce (01.05.2012)
Zjevení Panny Marie v Nikaraguy (01.05.2012)
Zjevení Panny Marie v Damašku (30.04.2012)
Zjevení Panny Marie v Guadalupe (29.04.2012)
Zjevení Panny Marie v Coromoto (28.04.2012)
Plačící socha Panny Marie v Civitavecchia (27.04.2012)
Plačící socha Panny Marie v Akitě (26.04.2012)
Video: Přednáška o. Juraje Augustina: O pravé úctě k Panně Marii (23.04.2012)
Dokumentární film Královna pomoci + dubnové poselství (22.04.2012)
20 let od pomoci Medžugorje (19.04.2012)
Změnila děsivý rozsudek: "Peklo navěky!" (18.04.2012)
Zprávy sestry Emmanuely z Medžugorje: sv. Josef hledá práci! (17.04.2012)
Královna pomoci, Dechtice, Velikonoční neděle 2012: Modlete se za dar víry (13.04.2012)
Evangelium se obrozuje v mariánských svatyních (10.04.2012)
Dechtice 31.března 2012: Pouť lásky a požehnání (+video) (03.04.2012)
Dva svátky Dítěte Ježíše (Početí a Vánoce) (27.03.2012)
Panna Maria na Maltě: Modlete se za Írán, Rusko, USA, Čínu a Austrálii! (26.03.2012)
Katolíci se Marii neklaní, oni k ní chovají úctu. (20.03.2012)
Královna pomoci, 15. března 2012: Vítězství kříže (19.03.2012)
Svědectví z Dechtic 2: svědectví poutníků (19.03.2012)
Bez Marie není církev (19.03.2012)
Dechtice 4. března 2012: Křížová cesta a Zjevení Královny pomoci (video) + stanoviska k falešným poselstvím (10.03.2012)
Panna Maria v Argentině: Kdokoliv chce následovat Pána, musí následovat mne ... (14.02.2012)
Video - Dechtice, Zjevení Královny pomoci, 5. únor 2012 (10.02.2012)
Následování Matky Boží: být Kristovými matkami (dokončení) (31.01.2012)
Následování Matky Boží: být Kristovými matkami (1. část) (29.01.2012)
Černá Madona Brněnská na divadelním jevišti (25.01.2012)
Královna pomoci, 15. ledna 2012: Pojďte se Mnou měnit svět (17.01.2012)
Královna pomoci, Dechtice, 8. ledna 2012: Děti moje, nebojte se! (12.01.2012)
Medžugorje: Smrtelně nemocný 3-letý chlapec uzdraven (04.01.2012)
Panna Maria a její zjevení: starší televizní debata s otci biskupy + film Garabandal (02.01.2012)
Slova Panny Marie (donu Gobbimu) na svátek Bohorodičky (02.01.2012)
Tobě, má milá!(pokračování) (20.12.2011)
Mexiko: K Matce Boží v Guadalupe přišlo přes 5 milionů lidí! (17.12.2011)
NASA přináší zajímavosti o obrazu Guadalupské Panny Marie (12.12.2011)
Památka Sv. Jana Didaka Cuauhtlatoatzina a zjevení P. Marie v Guadalupe (9. a 12. 12.) (11.12.2011)
Video a reportáž: Dechtice 4.12.2011 - Královna pomoci přichází už 17 let (10.12.2011)
Neposkveněná a její medaile, 6. kapitola: Nosme zázračnou medaili (25.11.2011)
Neposkveněná a její medaile, 5. kapitola: Pastorační poselství (22.11.2011)
Neposkveněná a její medaile, 4. kapitola: Věroučné poselství medaile (21.11.2011)
Neposkvrněná a její medaile, 3. kapitola: Jaké úmysly měla Neposkvrněná (20.11.2011)
Neposkvrněná a její medaile, 1. kapitola: Poselkyně, svatá Kateřina Labouré (18.11.2011)
Královna pomoci, 6. listopad 2011: Bůh vás opravdu miluje! (16.11.2011)
Nevýstižná velikost Matky Církve (14.11.2011)
Svátek Všech svatých očima Panny Marie (31.10.2011)
Perly o Marii, úryvek z knížky Benedikta XVI. a jedno svědectví (25.10.2011)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 9. díl: Vítězství Panny Marie v Africe (2008 - 2009) (23.10.2011)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 8. díl: Záchrana katolických kněží
v Hirošimě (19.10.2011)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 5. díl: Osvobození Rakouska (13.10.2011)
MARIINA VÍTĚZSTVÍ, 4. díl: Záchrana Portugalska (11.10.2011)
8.12. Panna Maria, počatá bez poskvrny prvotního hříchu (16.08.2011)
VI. CYKLOPOUŤ do Jeníkova u Duchcova (06.06.2011)
Potřebovala Panna Maria Vykoupení? (29.05.2011)
Mariánské večeřadlo (15.05.2011)
Básnička Panně Marii (03.05.2011)
Wisconsin - první církevně uznané mariánské zjevení v USA (17.12.2010)
Souhrn zjevení Panny Marie ve 20. století (15.12.2010)
ZJEVENÍ PANNY MARIE V LA SALETTE VE FRANCII 19. ZÁŘÍ 1846 (22.09.2010)
| Autor: Roman Tomek | Vydáno dne 17. 11. 2013 | 6679 přečtení | Počet komentářů: 14 | Přidat komentář |   | Zdroj: www.modlitba.sk |
|
|
|
Kardinál Špidlík - kontemplácia, Ruženec
Kardinál Špidlík - Posmrtny zivot, povolanie
Kardinál Špidlík . kontemplácia, ruženec
Špidlík - Kríž, Vzkriesenie, Najsvetejšia Trojica
Špidlík dobro a zlo
Kardinál Špidlík - Modlitba
Tomáš Josef kardinál Špidlík O rozlišování duchů 1.část/3
pannamaria3
pannamaria2
Valtorta o Panne Marii
Ale teď se o tom nevi, a tak se všichni usmívají, když vidí tyto zrnítající se krásné nôžky, miniatúrni buclatá stehna, vytváŕející s bŕíškem dolíčky a záhyby, tuto šiji, vystupující z dokonalého hrudničku. Pod jeho belostným hedvábím lze vidét pohyby dýchání a pnložime-li k nemu rty k polibku, jak to právé činí šťastný otec, uslyšíme bít malé srdíčko... srdíčko, které je nejkrásnéjší ze všech, jež zemé kdy v prubéhu staletí nosila: jediné lidské neposkvrnéné srdce.
A záda? Teď ji právé obracejí a je vidét krivku bokú, pak buclatá ramínka a ružovou šiji. Ale hle: hlavička se zvedá na oblouku páte- re a ŕeklo by se, že je to hlavička ptáčete, kolem sebe si prohlížející- ho nový svét, který právé objevuje. Malým zaplakáním protestuje, že ji takto ukazují, ji, tak čistou, cudnou, očím tolika lidí, ji, kterou už nikdo nikdy neuvidí nahou, provždy Pannu, Svätou a Nepoškvrnenou. Pŕikryjte, pŕikryjte to poupé lilie, které se na zemi nikdy ne- otevfe a které vydá svúj kvét ješté krásnéjší než je samo a pritom zustane poupétem. Teprve v nebi rozevŕe lilie Trojjediného Boha všechny své korunní plátky, protože tam nahoŕe není prach, který by i nechte mohl zneuctít tuto čistotu. Protože tam nahoŕe bude pŕi- jat pred zraky celého Nebe Ten, který teď už za málo let v ní bude pŕebývat, skryt v srdci bez poškvrny: Otec, Syn, Snoubenec.
Teď už je Maria opét v plenkách a v náruči svého pozemského otce, na néhož je podobná. Nyní ovšem ješté ne. Teď je pouhým ná- črtem človéka. Chci ŕíci, že se mu bude podobat, až dospeje v ženu. Z matky nemá nie. Od otce má zabarvení pleti a barvu očí i vlasú, které jsou teď šedivé, ale jisté bývalý plavé, jak to naznačuje obočí. Po otci má i rysy obličeje, ovšem dokonalejší a jemnéjší, protože je to žena, a jaká Žena! Po otci má i úsmév a pohled, gesta i postavu. Myslím-li na Ježíše, jak ho vidím, shledávám, že Anna dala svou postavu a barvu pleti s nádechem tmavšího odstínu slonové kosti svému Vnukovi. Maria nemá Anninu statnou postavu vznosné a pružné palmy, ale otcovu ušlechtilost.
Ženy ješté hovorí o bouŕi a zázraku mésíce, hvézdy a obrovské dúhy, zatímeo s Jáchymem vstupují do pokoje šťastné matky a ode- vzdávají jí déťátko.
Anna se usmívá pri své myšlence: „Je to Hvézda,“ ŕíká. „Její znamení je na nebi. Maria, dúha míru! Maria, má hvézda! Maria, záíivá luna! Maria, naše perla!“
„Ty ji jmenuješ Maria?“
„Ano. Maria, hvézda, perla, svétlo, pokoj...“
„Ale její jméno také znamená hofkost... Nebojíš se, že jí pŕinese neštéstí?“
„Je s ní Biih. Je Boží ješté pŕedtím, než začala existovat. Biih ji povede po svých cestách a všechna hofkost se proméní v rajský med. Nyní jsi u své maminky... ješté na chvíli, než budeš zcela Boží...“
A vidéní končí prvním spánkem Anny jako matky a Márie, jejího dítéte.
Ježíš promlouvá: „ Vstaň a pospéš si, má malá pŕítelkyné. Vrele si pfeji povznést te s sebou do nebeského blankytu rozjímaní o Máriine Panenství. Vyjdeš odtud s duší tak svéží, jako bys práve byla stvorená Otcem, malá Eva, dosud nevédoucí o sve'm tele. Vyjdeš odtud s duchem plným svetla, protože se pohrouiíš do mistrovského Božího díla. Vyjdeš odtud s celou svou bytostí prekypující láskou, protože porozumíš, jak dovede milovat Búh. Hovoŕit o Máriine po- četí, o Nepoškvrnené, znamená hroužit se do blankytu, svetla, lásky. Pôjd a pŕečti si o její sláve v knize Pŕedkú (Prísloví 8, 22-30):
Búh m é vlastnil od počátku svých dél, od počátku, pred stvorením.
Ustanovil mé od pradávna, dokud ješté zeme nebyla stvorená. Myslil na mé,
když ješté propasti neexistovaly.
Prameny živé vody ješté nevytékaly a hory se netyčily svými mohutnými hrebený a kopce nebyly vystaveny slunci, kdyžjsem byla zplozena.
Búh ješté neučinil zem, reky a osu sveta a já už jsem byla.
Když pripravoval nebesá, byla jsem prítomna; když podie nevývratného zákona uzavrel propast pod klenbou nebes; když ve výšinách zajišťoval stabilitu nebeské klenby
a učinil prameny živé vody;
když mori dal jeho vymezení
a jeho spoustdm vody uložil zákony;
když naŕídil vodám,
aby nepfestupovaly svoje hranice;
když vymezoval základy zeme,
byla jsem s ním pri poŕádání všech vecí.
V radosti bez konce
jsem si hrdla uprostred vesmíru...
Tato slova jste vztahovali k Moudrosti, ale hovorí se zde o Ní: o Matce plne' krásy, svätosti, o Panne, Matce Moudrosti, jíž jsem já osobné, já, který s tebou hovorím. Chtél jsem, abys první verš te'to hymny napsala do záhlaví te'to knihy, která o ní hovorí, aby se poznalo a vedelo, že Maria je Boží útechou a radostí, duvodem ke stále, dokonalé, intimní radosti tohoto Trojjediného Boha, který vám vládne a miluje vás a kterému človék dal tolik podnetu ke smutku. Je dúvodem, pro který obnovuje lidský rod, i když po první zkoušce si zasloužil zničení; je dúvodem k odpušténí, které jste obdrželi.
Mít Márii a být jí milován. Ó, to skutečne stálo za to stvoŕit člo- véka, nechat ho žít, rozhodnout, že mu bude odpušténo, aby Buh mohl mít i tuto krásnou Pannu, svätou Pannu, nepoškvrnenou Pannu, Pannu plnou lásky, milovanou dcéru, prečistou Matku, milující Snoubenku! Búh vám dal mnoho a dal by vám ješté více, jen aby vlastnil Stvorení, které je jeho potešením, Slunce svého slunce, Kvetinu své záhrady. A stále vám jejím prostrednictvím dává, na její prosby, jí pro radost, protože její radost se mísí s Boží radostí a zvétšuje zúr, z které vystupují paprsky svetla, velkého svetla Ráje; a každý paprsek je milostí pro svet, pro lidský rod, i pro samotné blažené, ktefí odpovídají zárivým zvoláním aleluja na každý Boží zázrak, stvorený Trojjediným Bohém v touze, aby vidél radostný úsmev Panny...
Nejvyšší Inteligence, které nie není neznámo, vedela ješté pred- tím, než existoval človek, že bude prostrednictvím své svobodné vúle zlodéjem a vrahem. A protože večná Dobrota je bez hranie, myslela ješté pŕedtím, než došlo ke hŕíchu, na prostredek, jakým zpusobem ho zničit. Prostredek: Já, Slovo. Nástroj, který mél z prostŕedku vy- tvoŕit účinný nástroj: Maria. A tak byla ve vznešené Boží Myšlence stvorená Panna. Všechny véci byly stvorený pro Mne a skrze Mne, milovaného Syna Božího.
Já jako Král bych mél mít pod svýma nohama božského Krále ta- kové koberce a ozdoby, jaké nevlastnil nikdy žádný královský dvúr, a mély mé obklopovat zpevy a hlasy služebníku, jaké dosud nemél žádný vládce, a kvétiny a drahokamy, všechno vznešené a nádherné, všechno, co je jemné, príjemné, všechno, na co vúbec Búh múže po- myslet. Ale mél j sem být télem a ne pouze duchem. Télem, aby ch spasil téla. Télem, abych télúm dodal vznešenosti, abych télo vynesl na nebesá mnoho století pred určenou dobou. Neboť télo obývané Duchem je Božím mistrovským dilem a pravé pro né byla stvorená Nebesá.
Abych mohl být télem, potreboval jsem matku. Abych byl Bohém, potreboval jsem otce, který je Bohém. Pravé proto Búh stvoril Snoubenku a rekl jí: „ Pojď se Mnou. Po mém boku pohled na vše, co jsem učinil pro našeho syna. Pohleď a zaraduj se, véčná Panno, véčné Díté, a necht' tvúj úsmév zaplní Nebesá a necht' andélúm udá- vá tón a Ráj naučí nebeské harmónii. Dívám se na tebe a vidím, ja- kou budeš, ó, neposkvrnéná Ženo, která jsi teď ješté jen duchem: duchem, v kterém mám zalíbení. Dívám se na tebe a blankyt tvého pohledu dávám mori a obloze, barvu tvých vlasú zlatým zrnúm, tvou bélost liliím a rúžovou barvu tvé jemné pleti rúžím, perly jsou tvé malé zoubky. Sladké jahody jsem učinil pri pohledu na tvá ústa, do hrdla slavíkú jsem vložil noty tvého zpévu a hrdličce tvúj pláč. Tak jak čtu tvé budoucí myšlenky a naslouchám tlukotu tvého srdce, mám po ruce model a vedení pro další tvorbu. Pojď, má radosti, svety jsou zde pro tvou zábavu, dokud jsi ješté v mé myšlence tančí- cím svétlem; zde jsou svéty pro tvúj úsmév, pro tebe jsou girlandy hvézd a náhrdelníky souhvézdí, mésíc pod tvýma néžnýma nohama, učiň si stuhu z hvézd mléčné dráhy. Pro tebe jsou hvéz.dy i planéty. Pôjd a raduj se z pohledu na kvétiny, se kterými se bude bavit tvé Díté a které budou polštárkem pod hlavu tvého Syna. Pojď a divej se, jak tvorím stáda a ovce, orly i holuby. Buď vedie mne, když tvorím podloží morí a koryta rek, když vztyčuji hory a pokrývám je sné- hem a lesy, když seju obilí a sázím stromy a vinice a olivovník pro tebe, má Mírumilovná, i vinici pro tebe, múj Výhonku, který poneseš eucharistický Hrozen. Pŕibéhni, Let, jásej, má Krasavice, a priprav vesmír z hodiny na hodinu se tvorící, aby mé miloval, Pŕelíbezná, a nechť tvým úsmévem ješté více zkrásní, Matko mého Syna, Krá- lovno mého Ráje, Lásko svého Boha... Pôjd za mnou, ty, která sma- zdváš hofkost lidského nevdéku. Tebou se Satanovi pomstím.«
Proti muži a žene, zkaženým Satanem, chtél Búh postavit Muže zrozeného z Ženy, Bohém tak povznesené, že by počala, aniž by poznala muže: Kvétinu, která zrodí Kvétinu, aniž potrebovala hmotného oplodnéní, ale která se stane Matkou účinkem pouhého polibku Slunce na neporušený kalich Lilie - Márie.
Boží pomsta!
Sípej, Satane, nenávistí, zatímco Ona se rodí. Taková malá díven- ka té porazila! Ješté predtím, než ses stal vzbouŕencem, potméšil- cem, kazisvétem, jsi byl už poražen a Ona se stala Vítézkyní nad tebou. Tisíce armád seŕazených k bitvé nie nezmohou proti tvé moci. Zbrane padají z rukou mužú v boji s tvou zlobou, ty, neustálý kazite- li, a není vétru dosti silného, aby rozptýlil zápach tvého dechu. A pŕesto tato détská pata, tak ružová jako vnitrek ružové kamélie, tak hebká a jemná, že hedvábí je ve srovnání s ní drsné, která je tak maličká, že by se vešla do kalichu tulipánu a mohla si z tohoto rost- linného saténu učinit strevíček, nuže, práve ta té beze strachu drtí a zavírá do tvé sloje. I pouhý pláč tohoto dítéte té obrací na útek, tebe, který se neobáváš armád, a jeho decli očisťuje svet od tvého zápachu. Jsi poražen. Jeho jméno, jeho pohled, jeho čistota jsou: kopí, blesk a kámen tebou pronikající, pribíjející té k zemi, zavírají- cí té do tvého pekelného doupéte, ó, Zlorečený, který jsi Bohu odňal radost být Otcem všech stvorených lidí!
Vznešená Boží pomsta nad pomstou Satanovou spočívala v tom, že Búh pŕivedl své tvory k vrcholné dokonalosti, která aspoň v jednom tvoru neutralizovala jakoukoliv vzpomínku na lidství prístupné jedu Satanovu...
U Panny není ani stopy po náklonosti k hríchu. Její duše se pro- jevuje ve vší kráse a neporušenosti, jako když ji myslel Otec a spojoval v n í všechny milosti. To je Panna, Jediná, Dokonalá, Úplná. Zústává, tak jak byla myšlena, tak jak byla zplozena. Jako taková je korunována a zústává véčné. Panna. Propast nedotknutelnosti, čisto ty, milosti, která se ztrácí v Propasti, odkud vzešla, v Bohu, napros tá a nej dokonalej ši Nedotknutelnost, Čistota, Milost.
Toto je tedy pomsta Trojjediného Boha. Proti všem zneucténým tvorúm pozvedá tuto Hvézdu dokonalosti... “
„Za tri roky budeš zde“
Vidím Jáchyma a Annu se Zachariášem a Alžbetou. Vycházejí z jednoho domu v Jeruzalémé, jisté z domu pŕátel nebo príbuzných. Smérují do chrámu k obradu očisťování.
Anna má v náručí díté celé zavinuté do plenek a ješté k tomu zabalené do lehké vlnéné pokrývky, která je jisté jemná a teplá. S ja- kou starostlivostí a láskou nese a opatruje svého tvorečka a každou chvíli pozvedá okraj jemné a teplé látky a divá se, zda se Márii dobre dýchá, a opét ji zakrývá, aby ji uchránila pred studeným vzdu- chem krásného, ale studeného dne uprostred zimy!
Alžbéta má v rukou balíčky. Jáchym vede na provaze dva tučné a velmi bílé beránky, spíše už ovce než jehňátka. Zachariáš nenese nie. Je velmi hezký ve svém bílém lnéném šaté, který lze zahléd- nout pod téžkým, rovnéž bílým vlnéným pláštém. Zachariáš mno- hem mladší než tehdy, jak jsem ho vidéla pri Kxtitelové narození, a plný sily. I Alžbéta je ženou zralého véku, ale dosud svéžího vzhledu. Pokaždé, když se Anna podívá na díté, i ona se okouzlené skloní nad jeho spici tváričkou. Alžbéta je velmi hezká ve svém blankytném, ponékud nafialovélém odévu se závojem, pokrývají- cím jí hlavu a splývajícím ji na ramena a plášť ponékud tmavšího odstínu.
Ale obzvlášté slávnostní ve svých svátečních odévech jsou Jáchym s Annou. Jáchym proti svému zvyku nemá tmavohnédou tuniku, ale dlouhý, temné červený šat a tfásné na jeho plášti jsou zce- la nové a pékné. Na hlavé má jakousi pravouhlou roušku obtočenou kruhovou stuhou z kuže. Všechny jeho svršky jsou nové a jemné.
Anna! Ó, dnes to není temný šat! Má odev lehounce svétležlutý, téméŕ barvy staré slonoviny, v pase, u krku a v zápéstích sepjatý zlatostííbŕitou stuhou. Hlava je pokrytá velmi jemným závojem ja- koby z damašku, na čele rovnéž pfidržovaným tenkou drahocennou
