Svätý Ján z Boha

Na úvod

Sv. Jan z Avily sa stal sa duchovním vodcom sv. Jana z Boha a Františka Borgiu. Zoznámil sa i so sv. Ignácom z Loyoly.

Nad titulom knižky nevdojak zbystríme pozornosť: svätec z nevhodného dreva? Svätcov by sme nemali vyvyšovať do neba, myslí Walter Nigg (1903-1988), švajčiarsky evanjelický farár, ktorý pre reformovaných kresťanov znovu získal svätcov. Keďže boli ľuďmi ako my všetci, žili niektorí svätci „spočiatku veľmi nesväto, kým sa nečakane nedostali do Božieho ohňa". Dobrým príkladom takého napätia je svätý Ján z Boha (1495-1550), zakladateľ Milosrdných bratov.

Jeho päťsté výročie je pre nás vítaným podnetom, aby sme opäť vydali tento text Waltera Nigga z knihy O príkladnom živote. Naša mimoriadna vďaka patrí pani Gertrúde Niggovej za jej láskavý súhlas.
Walter Nigg tu nerobí presnú historiografiu, čo by bolo veľmi ťažké už len pre nedostatok prameňov. Naopak, usiluje sa vy- lúpnuť jadro zo svätcovho života, ktoré je často skryté aj v legende. Jánovo detstvo v Portugalsku Kolumbových čias ostáva neznáme, ako aj jeho kolísanie medzi životom pastiera a vojaka v Španielsku Karola

V Juan de Dios, tak sa Ján po španielsky volal, prišiel okľukou cez Severnú Afriku ako potulný kupec s knihami do andalúzskej Granady, kde o stáročnom panstve Maurov vydávala svedectvo nielen veľkolepá Alhambra. Tu prežil v r. 1539 svoje obrátenie, ktoré ho ako štyridsaťštyriročného úplne vykoľajilo a priviedlo do blázinca.

Walter Nigg píše, že táto skutočnosť uvádza všetkých životopiscov do rozpakov. Ponúka nám na to dve vysvetlenia: Buď je Ján príkladom pavlovského „blázna pre Krista", alebo my už dnes nedokážeme vnímať radikálny Boží zásah do dejín. „Ľahostajnosť nás robí nevšímavými a necháva nás živoriť vo vlažnom cirkevníctve, ktoré je prázdne a bezobsažné. Do kostola chodíme rovnako ľahostajne ako do nákupného strediska."

Avšak Ján neostáva pri svojom bláznovstve, ale premieňa ho na činorodú lásku k blížnemu. Jeho heslom bolo: „Nech rozkazuje srdce!". Staral sa o chorých, zdravotne postihnutých a chudobných. Čoskoro vybudoval svoju prvú nemocnicu. Aby ju mohol vydržiavať, chodil bosý žobrať na námestia Granady. Sv. Ján z Boha sa stal priekopníkom modernej starostlivosti o chorých, pretože sa nestaral iba o telo svojich chránencov, ale aj o ich ducha a dušu. Nebol v pravom slova zmysle zakladateľomrehole, ale združoval okolo seba spolupracovníkov, zo spoločenstva ktorých vznikli Milosrdní bratia. Čoskoro po svojej smrti bol svätorečený, najprv ľudom, potom ho za svätého vyhlásila aj Cirkev.

Kniha Waltera Nigga nám približuje tohto svätca jadrnou rečou, výrazmi neraz vzdialenými bežnému vyjadrovaniu. Preto ju treba čítať pomaly, musíme hlbšie skúmať myšlienky.
Aj keď dnes, alebo práve dnes, nie je moderné zaoberať sa postavami svätcov, môže nám aj dnes prospieť, keď si sprítomníme, ako historické postavy nasledovali Krista.

Nechajme prehovoriť ešte raz Waltera Nigga: „Svätci nám zanechali dedičstvo a našou povinnosťou je prijať toto dedičstvo, túto prežívanú vieru... Svätci sú našimi vzormi, ktorých sa nemôžeme zrieknuť." Brat Donatus Wiedenmann OH, provinciál Milosrdných bratov v Bavorsku.

Neustále sa cvičte v láske k blížnemu, lebo kde niet lásky, tam nie je ani Boh. Svätý Ján z Boha

Ida Friederika Gôrresová povedala v rozhovore krátko pred svojou smrťou: „Mali by sme sa raz odvážiť znázorniť svätcov z nevhodného rodu." Tieto slová patria k záveti známej hagio- grafky. Je to však úloha spojená s nemalými ťažkosťami, inak by nebola povedala: „mali by sme sa k tomu raz odvážiť". Treba na to veru dosť odvahy.

Jednoducho to nie je pravda, že v živote svätých sa všetko odohralo v zbožnosti. Svätosť neznamená bezchybnosť a svätí nie sú zaplavení bezúhonnosťou. Tento názor je takmer nevykynožiteľ- ným morálnym nedorozumením.
Zaiste boli medzi svätcami takí ľudia, ktorí už od detstva prejavovali jemnú povahu. Mohol by to človek poprieť, ak vie niečo o tajomnom svete detstva, ktorý je spomienkou na stratený raj?

Ale bolo aj mnoho iných, lebo nie všetci svätci pochádzali z bohabojných rodičov, a ani zďaleka nie všetci už v rokoch dospievania odolali akejkoľvek túžbe očí a tela. Niektorí svätí žili spočiatku nanajvýš nesväto, kým sa nečakane nedostali do Božieho ohňa. V nijakom prípade nemali svätci iba dobré vlastnosti. Mnohí z nich mali pochybný pôvod. Aj svet svä-

Ako asi vyzeral Ján z Boha? Tak, ako ho ukazuje slávny portrét Ped- ra de Raxis? tých bol niekedy veľmi pestrý, a jedine Všemohúci zaviedol aj sem naozajstný poriadok. Nestačí často skutočne nevhodné drevo zatrieť peknou farbou, len aby dostalo iný vzhľad.

To by svedčilo o malom zmysle pre pravdu. Musíme pravdivo opísať ponuré začiatky, z ktorých po veľkých otrasoch nakoniec vzišli očarujúci svätci. Upadáme do jednostrannosti, keď ukazujeme iba nevhodné drevo, alebo iba dokonalého svätca. Neutralizujeme tak napätie, ktoré prispieva k životnosti postavy.

Podarí sa nám to odvážne predsavzatie - vykresliť svätých z nevhodného kmeňa? Aj v prípade obyčajnej ľudskej duše je takmer nemožné preniknúť do jej najhlbšieho jadra, o koľko ťažšie bude spoznať svätca s jeho skrytými pokušeniami a v jeho utajených hlbinách!

Pripomeňme si u svätých z dobrého i u tých z nedobrého dreva, čo spievala Gertrúda von le Fort: „Tvoji svätí sú ako hrdinovia z ďalekých krajín a ich tváre sú ako neznámy rukopis." Pochopenie ich podstaty sa niekedy rovná rozlúšteniu hieroglyfov. Keď sa to nepodarí, treba to pripísať jedine na vrub autorovej neschopnosti.

Alebo ako ho namaľoval štetec Jána zo Sevilly? Pri pohľade na obidva umelecky cenné portréty si možno predstaviť svätcov výzor.

Jedným z najnázornejších príkladov nevhodného dreva, z ktorého sú zhotovení svätci, je Ján z Boha. Lope de Vega sa právom pýtal: „Ján, ktorá kniha sa dá porovnať s tvojím životom?" Básnik tým nastolil rozhodujúcu otázku. Naozaj sa nedá porovnať s nijakou z bežných kníh.

Život Jána z Boha sa podobá pa- limpsestu. (V staroveku i stredoveku sa zo šetrnosti znovu používal pergamen po odstránení pôvodného textu.) Samozrejme bola potrebná zvláštna metóda na oživenie pôvodného textu. Bolo na to nesmierne málo pomôcok, iba sedem neveľmi obsažných listov. K tomu ešte patrí životopis s mnohými nedostatkami, ktorý tridsať rokov po jeho smrti napísal kanonik Cas- tro. To je všetko, a je to veľmi málo.
Sekundárna literatúra o Jánovi má pochybnú hodnotu, lebo vy- gumovala pôvodný rukopis a napísala naň niečo iného. Takmer výlučne iba oslavuje a mlčky prechádza ponad spletité priepasti, ktoré hrozili Jánovi z Boha, že do nich padne. Novšie podania zaujímajú prevažne apologetický postoj: hoblíkom a politúrou dovtedy opracovávajú nevhodné drevo, kým nenadobudne vyumelkovaný lesk.
Obidve prepracovania prispeli iba málo ku skutočnému pochopeniu. Oveľa čestnejšie je, keď v stručnosti povieme, že Boh nakoniec využil pre svoje služby zdanlivo pokazený život tým, že ho obrátil o 180 stupňov.

Ján z Boha pomáha starcovi, obraz Rodrigueza de Lossada z 19. storočia znázorňuje svätca, ktorý venoval svoj život chudobným a chorým.
Ján z Boha bol Portugalec. Bolo by vhodné začať opisom portugalskej krajiny. Portugalský slzavý závoj, ktorý prikrýva každú radosť, má zvláštny výraz. Ale takýto opis by bol skôr rozletom fantázie než naozajstným pochopením svätca.
Ján z Boha bol Portugalec, možno s tým súvisí jeho tichý hlas

Baroková socha Josého Risuena u- kazuje Jána z Boha pri modlitbe v jeho poslednej hodine.
a mäkkosť, ale predsa má málo spoločného s osudom svojej vlasti. V ranom detstve ju opustil a jeho život sa odohrával prevažne na španielskej pôde. Preto ho nemožno chápať na základe zloženia jeho vlasti.

Jedno má však spoločné s domovinou: ľudia Iberského polostrova boli vtedy naplnení nesmiernou túžbou po dobrodružstve. Túžba po objavoch a zlate zahmlievala ich pohľady. Celé 16. storočie bolo v Portugalsku a Španielsku storočím dobrodružstiev.
Aj Jána z Boha zachvátila tá horúčka. Skôr ako si mohol všetko dobre uvedomiť, ho uchvátila a až do smrti neopustila. V jeho ďalšom živote táto túžba po dobrodružstve nadobudla rozličné formy, ktoré tvoria dve navzájom odlišné štádiá.

prvom štádiu nachádzame človeka, ktorý sa stráca vo svetských dobrodružstvách. Život Jána z Boha sa nezačal podľa schémy legiend o svätých. Pri jeho narodení nezačali ani zvony zvoniť, ani ako bábätko nespieval Božie chvály. To všetko sú zveličovania životopiscov svätých, ktorí vo svojej zbožnosti ani len netušili ťažkosti „svätcov z nevhodného rodu".

skutočnosti nevieme vôbec nič o Jánovom pôvode, o jeho rodičoch a detstve. Svätec sa narodil okolo roku 1495 v mestečku Montemor na vidieku. Volal sa Ciudad. O sociálnych pomeroch jeho rodičov nevieme nič; pravdepodobne neboli ani vzdelaní, ani zámožní.
Nad Jánovým detstvom sa vznáša prítmie, ktoré už nebudeme vedieť rozjasniť. Musíme si tento nedostatok poctivo priznať a nesmieme ho zaplniť fantastickými domnienkami. V historiografii sa síce nedá vždy vyhnúť domnienkam, ale čím opatrnejšie ich uplatňujeme, tým správnejší je hagiografický opis.

Prvý Jánov skutok je neslávny - ako osemročný chlapec ušiel z domu! Táto skutočnosť samozrejme spôsobila jeho životopiscom veľa starostí, lebo sa veľmi usilovali celú záležitosť vykresliť v lepšom svetle: istý klerik vraj Jána uniesol! Tento zmenený výklad stojí na vratkých nohách, lebo Ján zašiel iba kúsok za portugalské hranice. Keby ho boli uniesli, bol by pri prvej príležitosti ľahko našiel cestu naspäť. Neurobil to však, čo je dostatočným dôkazom toho, že ho neuniesli násilne a proti vlastnej vôli. Rodičia mu boli zrejme ľahostajní, čo je zarážajúca skutočnosť, ktorú musíme priznať. Zdá sa, že prikázanie „cti otca a matku svoju" na neho akosi nezapôsobilo .

V Casa de los Pisa, dome v Granade, v ktorom svätec zomrel, sa nachádzajú umelecké palice, ktoré priniesli chorí po uzdravení ako votívne dary.
Aj Terézia z Ávily hovorí, že Ján ušiel z domu. Zviedla ho túžba po dobrodružstvách, preto v rannom šere potajomky opustil domov. Plný vnútorného napätia a so zlým svedomím šiel po ulici, čo viedla k rieke. Bol celkom obyčajný utečenec. Dnes by sa dostal v rozhlase do správ o nezvestných osobách, s jeho presným opisom. Ale vtedy o- stali znepokojení rodičia sami so svojím zármutkom.

Jánovo zmiznutie nebolo obyčajným výčinom malého chlapca, lebo malo fatálne následky. Jeho matka sa tak sužovala pre chlapca, čo ušiel z domu, že od žial'u o niekoľko týždňov zomrela. Ján tak nepriamo zavinil smrť svojej matky. Otec ešte niekoľko mesiacov márne čakal na synov návrat, potom zlomený a užialený vstúpil ako brat-laik k františkánom.

Začiatok Jánovho života teda nezodpovedá konvenčnej schéme o svätých. Jeho činy boli neradostné a ešte dlho také zostali, preto nesmieme prehliadnuť to nevhodné drevo.
Mladícke dobrodružstvo sa rozplynulo. O zlatej budúcnosti ani nepochyboval, práve naopak, v Španielsku si musel zarábať na chlieb ako obyčajný pastierik. Niekoľko rokov pásol stádo. Nehovorí sa nič o jeho ľútosti nad nerozmýšleným činom ani o tom, o čom asi chlapec pri pasení rozmýšľal. Keďže Ján nevedel svoje priezvisko, alebo ho nechcel povedať, dal mu jeho zamestnávateľ jednoducho meno „z Boha", čo znamená, že ho považoval za najdúcha, lebo tým sa v tom čase dávali také mená.

Po nejakom čase sa v ňom znova prebudila túžba po dobrodružstve. Krajom prechádzali verbovači. Ján sa dopočul o ich lákavej ponuke a hneď sa prihlásil do vojska. Nasledoval vojenský bubon a stal sa vojakom. Znovu v ňom ožila túžba vidieť kus sveta a skúsiť šťastie.
Veľa sa hovorí o cti vojenského stavu, o tom, ako udatné sa vojaci bijú na bojiskách a ako nebojácne sa pozerajú smrti do očí. Znie to síce pekne, ale zriedkakedy to zodpovedá vojenskej realite. Vojaci boli vtedy tlupou žoldnierov, naozajstné bandy, pred ktorými ani krava v maštali nebola bezpečná. Vojna vo všetkých dobách pôsobila na ľudí pustošivo. Zdá sa, že násilnosti vždy patrili k vojenskému remeslu. Ako ľahkovážny človek, ktorým Ján bol, na poľných ťaženiach sa určite choval rovnako ako jeho kamaráti.

Anglický arcibiskup Alban Goodier vo svojej štúdii o Jánovi z Boha napísal: „V novom živote však stratil všetku vieru a nábožnosť, ktorú predtým mal. Všetky morálne zásady hodil cez palubu."
Ani na vojenské dobrodružstvá dvadsaťsedemročného Jána sa šťastie neusmialo. Raz Ján vysadol na ukoristeného koňa, tento však neskúseného jazdca po krátkom kluse zhodil. Ján ležal potom dlhší čas v bezvedomí.
Ľudia sa preto nazdávali, že mu ostalo trvalé mozgové poškodenie. Ale také následky sa nedokázali. Pád z koňa je však jednoznačným dôkazom neslávneho konca Jánovej túžby po dobrodružstvách: ocitol sa na zemi! Druhá udalosť bola ešte horšia. Veliteľ mu prikázal strážiť korisť. Táto sa však nečakane stratila a celý príbeh ostal nevyriešený. Nevie sa, či Ján krádeži potajomky pomáhal. Medzi vojakmi boli vtedy krádeže takmer príslovečnou samozrejmosťou. Ak sa aj aktívne nezúčastnil na zmiznutí koristi, ako strážca nestál zaveľa. Tá poškvrna už na ňom zostala.

Veliteľ vo svojom hneve nad neblahou udalosťou jednoducho rozkázal, aby ho obesili. Pre nejakú maličkosť by taký rozkaz asi nebol vydal. Za to, že Ján ne- odvisol na najbližšom konári, vďačí príhovoru vyššieho predstaveného. Záležitosť sa skončila tak, že Jána z oddielu vyhodili. Neslávna príhoda!

Ale ani táto udalosť nepriviedla Jána k rozumu. Túžba po dobrodružstvách ho vábila a po nejakom čase sa znovu dal naverbovať. A opäť ho vzali. Tentoraz sa zúčastnil na dlhom pochode zo Španielska do Viedne, zakúsil vyčerpanosť a zúčastnil sa aj menších potýčok s Turkami. Potom sa vydal na spiatočnú cestu a definitívne ukončil túto kapitolu svojho života. Ján už zasa pásol zvieratá a mal dosť času rozmýšľať o svojich ďalších krokoch. Vnútorný nepokoj ho najprv vyhnal do Ceuty v severnej Afrike a nakoniec do Gibraltáru, kde pracoval ako pomocný robotník na stavbe pevnosti.

Z cudzokrajnej nádhery maurskej kultúry vnímal iba málo, možno si ju ani nevšimol. Ale práca drviča skál ho príliš vyčerpávala, takže sa rozhodol stať sa podomovým obchodníkom. Bolo by prehnané nazvať ho kníhkupcom len preto, že vo svojej taške okrem obrázkov svätých mal aj malé nábožné knižky. Ako všetci podomoví obchodníci tiahol z dediny do dediny a usiloval sa predať svoj tovar.
Castro hovorí, že aj táto práca sa Jánovi po čase zdala príliš namáhavou. Mal už toho dosť, chodiť s batohom na chrbte z jedného mesta do druhého, a tak si zvolil Granadu za trvalé bydlisko.

Granada - mesto hrdej krásy - leží uprostred viníc. V tom čase bola na prechode od mohame-
dánstva ku kresťanskej kultúre. Na juhu ležala arabská Alham- bra, sen zložený zo záhrad a vo- dotryskov. V prekrásnej katedrále našiel svoj odpočinok Kolumbus. Nevedno, nakoľko Ján vnímal krásu mestských stavieb či okolia, lebo pre neho bola skutočná Granada oveľa prozaickejšia. Pri vstupnej bráne do mesta ponúkal na stolíku svoj tovar. Tak si musel zarábať na chlieb. Mal už vyše štyridsať rokov a ešte sa k ničomu nedopracoval.

Akými cestami-necestami musí človek prejsť, kým si uvedomí zmysel života! Podľa legendy Božské dieťa na neho zvolalo: „Granada sa ti stane krížom!" A naozaj, Granada sa stala jeho osudným mestom. Z Albaicínu je nádherný pohľad na Aľhambru, maurský hrad v Granade. V pozadí sa vypína zasnežené pohorie Sierra Nevada. Čo sa stalo pred Granadou, nebolo slávne, bolo to iba nevhodné drevo, nič iného. Až v Granade sa začala jeho nová životná cesta. Vnútorne nepokojný muž ju pravdaže nenašiel hneď. Jeho túžba po svetských dobrodružstvách sa teraz skončila a začalo sa nové obdobie, ktoré ho doviedlo k jeho vlastnému poslaniu.

Dobrodružný a ľahkovážny muž sotvačo vedel o náboženskom živote, kým do Granady neprišiel slávny kazateľ Sv. Ján z Avily, priateľ sv. Ignáca z Loyoly, sv. Petra z Alcantary a Terézie z Ávily.

Sv. Peter z Alkantary - majster vnútorne modlitby

Rozlišovanie duchov a duchovní zápas

 

Otec sv. Jána z Avily bol židovský konvertita. Ľudový pôstny kazateľ často používal odvážne formulácie, dokonca raz označil za pravých mučeníkov ľudí, ktorých verejne upálili ako kacírov.

Arabské záhrady v Generalife slúžili kalifom na oddych. Medzi pestrými kvetmi a rozličnými stromami žblnkala v bazénoch a studniach voda. Ešte aj dnes záhrady očarúvajú mnohých návštevníkov. Na deň sv. Sebastiána mal Ján z Avily jednu zo svojich plamenných kázní. Medzi jeho poslucháčmi sa nachádzal aj Ján z Boha.

Vo svojom živote už počul nejednu kázeň, ale nijako na neho nezapôsobili. Všetky po ňom stiekli ako voda po skale. Tentoraz ho však kázeň zasiahla ako blesk. Akoby prenikla doprostred jeho srdca, pričom stratil vnútornú rovnováhu. Cítil, akoby sa pod ním otvorila zem a zaživa ho pohltila.

Pri príchode Jána z Boha do Granady stavali katolícki králi Ferdinand a Izabela katedrálu, ktorá je považovaná za najkrajší renesančný chrám na svete. Po kázni už nebol tým istým človekom.

 

 

 

Vo svojom duševnom rozbúrení sa hodil na zem, búchal si hlavu o stenu a trhal si vlasy

Pred všetkými ľuďmi hlasno vyznal svoje hriechy.

Odhodil svoje šaty a správal sa ako divoch. Jeho správanie nemožno ospravedlniť južanským temperamentom, lebo nadobudlo také exaltované formy, že deti za ním posmešne vykrikovali a hádzali do neho kamene. Dospelí hovorili, že „sa zbláznil", chytili ho a odviedli nezmyselne sa brániaceho k Jánovi z Avily.

Kazateľ svojimi slovami sv. Jánom síce dokázal otriasť, ale nebol schopný dať uspokojivú odpoveď na otázky, nastolené nesmiernym vrením jeho duše. Obyvatelia Granady nevideli iné východisko, ako odviesť Jána do blázinca.

Tam strávil viac rokov a - podľa vtedajších zvyklostí - ho ošetrovatelia neraz zbili. Slová „Granada sa ti stane krížom" sa hrozivo naplnili. Kríž je v každom čase ťažkým bremenom uloženým človeku. Jánov pobyt v blázinci spôsobil najväčšie rozpaky životopiscom.

Ich názory sa veľmi rozchádzali a v podstate nevedeli, čo na to majú povedať. Hospitalizácia im pripadala ako trápna vec, ostro protirečiaca predstave o svätcovi. Životopisci nechceli uznať, že Ján bol duševne chorý človek, a len nejasne sa tu i tam o tom zmieňovali. Jeho pád z koňa mal vraj následky a vyvolával u neho stavy rozrušenia - táto domnienka sa však nedá dokázať.

Brána Elvira sa zachovala ako posledná mestská brána Granady. Hneď za jej oblúkom sa usadil Ján ako podomový obchodník.
Už jeho prvý životopisec Castro sa nazdával, že Ján svoju duševnú chorobu simuloval a iba predstieral „blázna pre Krista". Jeho nechápaví súčasníci ho na základe toho zatvorili do blázinca. Interpretácia o predstieranej duševnej chorobe je diskutabilná. Keby bola oprávnená, potom by sme v sv. Jánovi mali jeden z najveľkolepejších príkladov bláznovstva kvôli Kristovi v západnom svete. Slová sv. Pavla: „sme blázni kvôli Kristovi" by mali nové uplatnenie. Potom by sme museli hovoriť o svätom šialenstve, spôsobujúcom, že rozum neúčinkuje.

Kresťanský blázon je neobyčajne pozoruhodný fenomén. Má odvahu vzdorovať smiešnosti a silu vzpierať sa priveľmi priamej logike, ktorá nemilosrdne tyranizuje ducha. Božské šialenstvo je podľa Unamuna „práve to, čo - žiaľ - veľmi potrebujeme, čo by nás mohlo vyliečiť z nákazy zdravého ľudského rozumu, toho zdravého ľudského rozumu, ktorý v každom z nás zabíja to, čo mu je najvlastnejšie". Sú to hrozné a zarážajúce slová, ale vychádzajú z toho istého základu ako heslo s v. Pavla: „Kto z vás si o sebe myslí, že je múdry, nech sa stane bláznom pre tento svet, aby mohol byť múdry."

Bývalý špitál Real: sem po jeho obrátení priviedli svätca do uzavretého oddelenia. Keby sme chceli čo len trochu pochopiť polaritu medzi svetáckou múdrosťou a kresťanským

 

Sv. Ján bol uväznený v kráľovskej nemocnici takmer štyri mesiace. Ošetrovateľské metódy tu boli surové.
bláznovstvom, museli by sme sa zaoberať svätými bláznami východnej cirkvi. Potom by sme mali v rukách aj kľúč k celkom inému životu Jána z Boha.

Je ešte aj iné vysvetlenie faktu, prečo bol povrchný Ján z Boha zasiahnutý Božím bleskom, ktorý ho zrazil k zemi. Boží blesk nie je iba zbožné pohnutie, ktoré ľuďmi na chvíľu otrasie. sv. Ján stratil svoj údajne zdravý ľudský rozum. Keby ho nebol stratil, nesmeli by sme použiť prirovnanie o Božom blesku.

V pravom slova zmysle prežil zarážajúce slová Svätého písma: „Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha." Taká udalosť zahŕňa v sebe najsilnejší otras, aký si len možno predstaviť, lebo človeku vyráža z rúk všetky zbrane. Rozbúria sa najhlbšie priepasti ľudského srdca a čo je najhlbšie, vyjde na povrch. Jána to vyviedlo z rovnováhy, doslova explodoval, takže už ani nevedel, čo sa s ním robí. Nachádzal sa v Božom ohni a bol ním v najhlbšom vnútri prežiarený, ukovaný a nanovo sformovaný. Táto duševná premena sa uskutočnia v mesiacoch, ktoré prežil v blázinci v Granade.

V jeho bývalej cele je dnes malá knižnica s knihami o svätcovi.

Namiesto toho, aby sa nám náboženská dráma Jána z Boha zdala mimoriadna, čudujeme sa skôr, že my, priemerní kresťania, dokážeme ostať takí tupí. Ľahostajnosť nás robí nevšímavými a my zotrvávame vo vlažnom kresťanstve, ktoré je bezduché, nič nehovoriace. Kostol navštevujeme s takou istou ľa
hostajnosťou ako obchod a Sväté písmo čítame bez toho, žeby sme pocítili úder jeho tvrdých slov. Takýto konvenčný kresťan vôbec nestretne živého Boha. Nevydá zo seba ani najtichší výkrik hrôzy nad jeho existenciou.

Niektoré ulice Granady sú strmé, ako napríklad táto, ktorá vedie k Aľbaicínu.
Možno naozaj veriť v Boha a žiť tak, akoby vôbec nebol? Nemusí sa človek triasť na celom tele, keď naozaj stojí pred Bohom? Koho sa naozaj dotkne živý Boh a neholduje iba difúznej predstave o nejakej vyššej bytosti, môže celkom ľahko prísť o rozum. Byť Bohom přemožený, znamená vzdať sa vlastného malého rozumu ako najvyššej autority.

To, čo sv. Ján z Boha prežil v Granade na sviatok sv. Sebastiána, bol prevratný zážitok Boha. Rozbil sa na krištáľovom múre večnosti, a tým získal to najvyššie.
Jedine tento výklad vysvetľuje Jánov pobyt v nemocnici. Všetky zoslabujúce zľahčovania sú iba únikom, nič netušiacim o tom, čo znamená byť oslovený hlasom z horiaceho tŕňového kra.

Keď Ján ako-tak spracoval preniknutie nadprirodzeného do svojej prirodzenej existencie, mohol odísť z nemocnice. Poďakoval sa predstavenému a bosý, iba s nevyhnutným oblečením, odišiel preč.

Na malebnom námestí Bib-Rambla žobral sv. Ján z Boha o almužnu.
Ján už nebol ten istý človek ako predtým. Začalo sa tretie obdobie jeho života, ktoré v sebe zahŕňa božské dobrodružstvo, celkom odlišné od jeho prvších dobrodružstiev. Vydal sa na cestu, ktorá ho priviedla až na hranice ľudských možností. Priveľa sa na neho zosypalo, než aby mohol - ako prv - pokračovať v obchodovaní. Počas pobytu v blázinci dozrel v ňom veľký životný plán. Duchovná slepota z neho opadla a on jasne videl pred sebou svoju cestu. Teraz nadobudlo svoj význam aj meno „Ján z Boha", lebo prišiel od Boha a šiel k Bohu.

Ján z Boha najprv podnikol púť do Guadalupe. Potom začal u- skutočňovať svoj plán. V blázinci videl, ako hrozne zaobchádzali s chorými, ako často ich bili a títo vo vlastnej špine takmer zomierajú. Boli to mučení a nepochopení ľudia, pre ktorých kresťania neurobili nič alebo len veľmi málo. Ján im chcel pomôcť ihneď, nerozmýšľal dlho, ale celkom sa oddal Prozreteľnosti.

Granada má veľa zasněných zákutí: pohľad na riečku Darro tečúcu pod Alhambrou.
Na vlastnú päsť sa pustil ošetrovať chorých ľudí. Začal celkom v malom, robil to nenápadne, takže ani nepoznáme presný začiatočný dátum. Pravdaže, potreboval prostriedky pre svoju prácu. Preto si prehodil cez plece veľké vrece, okolo krku si zavesil dve misky, prechádzal ulicami a hlasno volal: „Nechce niekto u- robiť dobrý skutok? Najmilova- nejší bratia v Kristovi, pre lásku Božiu urobte niečo dobrého sami

V šľachtickom paláci Casa de los tiros sa sv. Ján z Boha začal ujímať chudobných a chorých.

pre seba!" V tomto konaní ešte raz presvitá blázon pre Krista.
Neobvyklý spôsob výzvy vábil ľudí do okien a pohľad na zvláštneho muža dojal obyvateľov k mnohým almužniam. Dávali mu peniaze, oblečenie, chlieb aj mäso. A on si nevšímal posmech, ktorým zahŕňali bývalého blázna.

Nad vchodom do Casa de los tiros nachádzame svätcovo heslo: „Nech rozkazuje srdce!".
V jednom dome zariadil naozajstnú nemocnicu pre najbiednejších, najponíženejších a naj- zavrhovanejších v Granade. Nad hlavným vchodom nemocnice umiestnil nápis: „Nech rozkazuje srdce!" Nebolo to len pekné heslo, aké často vídame na domoch. Naznačovalo, odkiaľ pramení jeho konanie.

Mnoho ľudí často omieľa slovo „ srdce"

 

ale málokto vie, že je to stred človeka. Zaiste je srdce podľa Jeremiášovej skúsenosti vzdorné a záludné, preto sa prorok pýta: „Kto ho môže prebádať?" Nám nejde o to, aby sme tu rozvíjali filozofiu srdca, nech by bola táto úloha akokoľvek lákavá, zriedka sa o ňu niekto pokúsil. No srdce tvorí najhlbšie jadro osobnosti. Je skutočným Ja a je orgánom, ktorý cíti Boha. Srdce neslobodno zamieňať so sentimentálnosťou, ale treba ho bezpodmienečne zrovnoprávniť s vôľou a rozumom. Dáva človeku schopnosť cítiť, ohľaduplnosť a taktnosť, kresťanskú duchovnosť a intuitívne poznávanie.

Nový človek, o ktorom hovorí Nový zákon, je človekom srdca. Ján sa stal kresťanom srdca, preto podriadil svoj dom príkazu srdca.
„Nech rozkazuje srdce", to má znamenať, že v Jánovi zvíťazila láska, láska, ktorá je silou, nie iba citom, lebo v sebe skrýva neodolateľnú silu. Srdce a láska sa nedajú od seba oddeliť, patria k sebe. Sú jediné schopné utíšiť duševný hlad človeka. Jednoducho povedané, Jánovo poslanie tkvelo v tom, že počúval hlas srdca, toho srdca, ktoré má, podľa Pascala, dôvody, aké rozum nepozná.
Ján sa predovšetkým snažil hovoriť s duševne chorými pacientmi dobrotivo a s pochopením, aby pocítili jeho súcit a ľútosť. To bol nový postoj v starostlivosti o duševne chorých, lebo v tom čase a ešte aj neskôr považovali týchto najbiednejších bedárov za ľudí posadnutých zlými duchmi, a preto ich brutálne bili.

Úplne nevzdelaný Ján intuitívne spoznal duševnú chorobu ako chorobu hlavy. Hovoriť tu o „psychoanalytickej opatere", ktorú vlastne predišiel, by bolo iba prílišným zveličovaním. Ján z Boha ešte nič nevedel o dnešnej medikamentóznej liečbe,

V ulici Lucena založil Ján z Boha svoju prvú nemocnicu.

ktorá často iba uhladí povrch človeka, ale neskúma hlbšie príčiny duševných porúch.
Naproti tomu Ján presne vedel, že duševne chorí ľudia potrebujú lásku, a to bolo v jeho nemocnici úplnou novinkou. Premýšľanie srdcom mu ukázalo cestu k chorým blížnym. Keď kresťan nasledu

je príkaz srdca, koná správne. Ján sa staral o telesné i duševné blaho chorých, starostlivosťou o telo pacientov sa dostal k ich duši.
Na správne zhodnotenie Jánovho božského dobrodružstva potrebujeme niekoľko vysvetliviek. Istý moderný filozof povedal: „Peklo, to sú tí druhí." Tak sa vyjadruje súčasný ateizmus, ktorý týmto siláckym názorom odhaľuje svoju skrivenú tvár. Tento výrok sa rovná kapitulácii. Moderné popieranie si nevie poradiť s blížnym a prirovnáva ho k peklu. Ale Ján z Boha našiel cestu, ktorá vedie cez Boha k človeku a nadväzuje s ním blízky vzťah.

Nasadenie srdca za najchudobnejších nemožno stotožňovať s medziľudskými vzťahmi, touto modernou frázou. Prívrženci medziľudských vzťahov rozprávajú o pomoci rozvojovým krajinám, pričom nebadajú, že sa pod týmto názvom viac-me- nej skrývajú štátne obchody. Získavanie prostriedkov pre ú- dajnú pomoc rozvojovým krajinám vyberaním daní je úradným opatrením. Je v rozpore s výrokom sv. Pavla: „Nič z donútenia."

Na rozdiel od chladnej neosob- nosti prejavoval Ján z Boha svoju lásku k blížnemu od človeka k človeku bez akýchkoľvek organizovaných opatrení. Jedine osobné nasadenie si zaslúži pomenovanie „kresťanská láska k blížnemu". Jeho zásadou bolo: „Neustále sa cvičte v láske k blížnemu, lebo kde niet lásky, tam niet ani Boha."
Práca nadobudla čoskoro taký rozsah, že ju Ján nemohol sám zvládnuť. Začal si hľadať pomocníkov a našiel niekoľkých mužov. Nazývali sa Milosrdní bratia.

O založení řehole v prísnom slova zmysle nemohlo byť za života sv. Jána z Boha ani reči. Jána možno len s určitým obmedzením nazvať zakladateľom, pretože on sám sa cítil ako príslušník tretieho rádu sv. Františka. Viac ani nechcel byť.
Želal si však, aby jeho dielo nezaniklo a urobil pre to najnut
nejšie opatrenia. Až neskôr bola skutočne založená rehoľa, ktorá sa odvolávala na jeho meno. Nový a záchranný čin Jána z Boha tkvel v tom, že starostlivosť o chorých vybudoval na princípe žobravej rehole. Sv. Ján z Boha pokračoval vo svojej práci, kým ho neopustili sily.

Chcel ostať medzi svojimi chorými a zomrieť v ich kruhu. Celý svoj život prežil ako osamelý človek, a takým mal ostať aj v smrti. 8. marca 1550, keď mal iba päťdesiatpäť rokov, ho našli kľačiaceho mŕtveho.

Vnútorné nádvorie Casa de los Pisa. V dome, kde svätec zomrel, je dnes jeho múzeum.
Pohrebný sprievod bývalého podomového obchodníka sa podobal
sprievodu kniežaťa. Všetky zvony vyzváňali, za rakvou kráčaíla mestská rada a za ňou trúchliaci mohamedáni, pretože Ján z Boha pri ošetrovaní chorých nerobil náboženské rozdiely.

Hneď po jeho smrti sa začalo jeho uctievanie. Podlá obvyklého postupu bol najprv svätorečený ľuďom. O osemdesiat rokov neskôr ho Cirkev vyhlásila za blahoslaveného a o krátky čas nasledovalo slávnostné svätoreče- nie. Svätec sa dostal po schodoch lásky až na oltár.
Keď pozeráme na portrét sv. Jána z Boha, ktorý sa nachádza v nemocnici Milosrdných bratov v Madride, vidíme chudú tvár tmavšej pleti, poznačenú modlitbou, utrpením a láskou. Jeho vnútorné svetlo je takmer zastreté, lebo Ján z Boha patrí k svätým z nevhodného dreva, rovnako ako svätý Kamil, ktorý bol vo svojej mladosti žoldnierom, posadnutým hráčskou vášňou.
Zdá sa, že Ján z Boha bol naozaj z nevhodného dreva, lebo za jeho mladosti nikto by mu nebol predpovedal, že raz bude svätým. Prvá polovica jeho života naznačovala skôr opak. A predsa sa ním stal, aj keď je to zatiaľ ešte neriešiteľná hádanka.

V našich časoch sa veľa hovorí o tom, že osud človeka určuje jeho pôvod. Pri vyhlasovaní rozsudkov sa ako poľahčujúce okolnosti uvádzajú dedičné danosti a zlé prostredie. Človek je považovaný za produkt svojho prostredia. Nepriaznivé spoločenské vplyvy ho musia nevyhnutne priviesť na scestie. Takéto predurčenie človeka je pseudodogmou, ktorá dnes platí ako nedotknuteľná. Moderná doba pred ňou kľačí na kolenách. Nikto sa neopováži zaprotestovať, zdá sa, že tu niet o čom pochybovať.

Sv. Ján z Boha jednoznačne vyvracia túto vedeckú poveru. Predurčená pravda je iba čiastočná pravda. Nás jednoducho neurčuje naše prostredie. Zdravý človek sa môže slobodne rozhodovať, preto je zodpovedný za svoje skutky, či už sú dobré alebo zlé. Život Jána z Boha dosť dôrazne ukazuje, že vlohy a vplyv prostredia môžu odrazu zmiznúť a prenechať miesto celkom inej realite.
Boh dokáže, že aj suché drevo rozkvitne. Jánovi z Boha chýbali všetky predpoklady k svätosti. A predsa sa stal svätcom! Preto svätec nemôže patriť k mužom vlastných síl. Sám o- sebe nie je ničím, alebo nanaj
výš prúdom, cez ktorý pretekajú Božie vody. Boh pôsobí vo svätcovi a povolaný človek má v sebe len vytvoriť potrebnú pripravenosť na toto pôsobenie Boha.

„Boh môže z kameňov vzbudiť Abrahámových synov," hovorí sa v evanjeliu. On vie totiž spôsobiť, že odrazu vyšľahnú plamene z priemerného, duchovne lenivého života. Odkazom na nevhodný kmeň, z ktorého vzišiel Ján z Boha, nemáme v ú- mysle odhaľovať jeho úbohosť. Všetky také snahy sú nechutné, lebo rátajú výlučne s nízkymi pudmi človeka.
zdôrazňovaní nevhodného dreva sú oveľa viac skryté slová útechy. Nikto nemusí zúfať nad sebou alebo nad svojím blížnym. Nikto nie je nenapraviteľný. „Pravica Najvyššieho môže všetko zmeniť." Ona môže aj prázdny život naplniť najkrajším obsahom. Životný príbeh Jána z Boha dodáva odvahu, sprostredkuje dôveru a je najväčším povzbudením. „Sv. Ján bol svojrázny svätec." Bol to jednoduchý človek; Ruland ho dokonca nazval „úbožiakom".

 

Svätý Ján z Boha zomrel na kolenách

Izba, v ktorej ho našli, v nijakom prípade nebol mimoriadnym zjavom. Nič nevedel o veľkých cirkevných sporoch, ktoré vtedy rozdelili západnú Európu na dva tábory. Nepoznal ani len španielsku mystiku.

Napriek tejto nevedomosti mal v sebe niečo nemenej významné. Keď postavil rozum na druhé miesto, získal srdce, a preto bude neustále patriť k najväčším pomocníkom kresťanstva.

Videl pred sebou bezprostrednú biedu a snažil sa ju odstrániť. Nielen v diaľke, aj v bezprostrednej blízkosti treba pomáhať. Robil to pokorne a trpezlivo. Vždy si zachoval veselú myseľ, nikdy sa necítil urazený.

V lete i v zime chodil bosý, hoci cesty boli nepohodlné a kamenisté. Jeho svätosť sa prejavovala v postoji ku každodenným, nenápadným veciam.

Pohľad na baziliku v Granade, zasvätenú sv. Jánovi z Boha.
Lope de Vega napísal o ňom výstižné slová: „Prišiel si ako motýl - a potom si nasmeroval svoj letinam."

Povedal to básnicky a dotkol sa tak poslania sv. Jána z Boha. On bol človekom vzletu. Ak ľudský život nepozná let, neuskutoční sa v ňom ani nijaký vzlet. Let je však podmienený srdcom. U Jána z Boha to bol let hore, áno, nahor. Božské dobrodružstvo sa v ňom vystupňovalo k nekonečnej túžbe, k túžbe po domove, ktorá ho priviedla k cieľu.

Tento stručný náčrt života sv. Jána z Boha skrýva v sebe otázku: Co môže povedať dnešnému človeku? Nezaoberáme sa tu Jánom z Boha z vedeckých dôvodov. Našou snahou nie je opísať jeho osobnosť „sine ira et studio", t. j. bez hnevu a zaujatosti. Takzvaná objektivita v ha- giografii aj tak nie je namieste, lebo nedokáže preniknúť do duše týchto postáv.

Čoskoro po svätcovej smrti založili jeho druhovia veľkú nemocnicu. A takisto sa ním nezaoberáme iba z historického záujmu. Nejde nám o nadobúdanie nových poznatkov. Čitateľ by nemal povedať: zasa som sa dozvedel niečo nového, čo som predtým nevedel. Dnešný človek vie aj tak veľa, možno priveľa, najmä takých vecí, ktoré vôbec nepotrebuje. Ale už nevie o tom jedinom, čo najviac potrebuje, a to by mal vedieť predovšetkým.

Nás najviac páli otázka svätých. Vášnivo sa zaujímame o životnú cestu Jána z Boha. Ide nám o to, aby Boh, ktorý prehovoril v jeho živote, prehovoril aj k nám. Chceli by sme, aby nás dojímalo to, čo dojímalo jeho. Všetko ostatné je pre nás nepodstatné.
Svätosť je maximálna skúsenosť človeka. Zachytili sme jej záblesk, ale hojivý bude iba vtedy, keď nás bude nútiť preniesť niečo zo svätosti do našej skutočnosti. Svätí nežiadajú iba súhlas - veliteľský od nás vyžadujú, aby sme ich nasledovali.
Aby sa kresťanstvo prebudilo, potrebujeme svätých. Existujú svätci všetkých druhov, a dnes potrebujeme ešte jeden druh. Naša doba súrne potrebuje, aby sme ich znova radikálne nasledovali, svätých s novými znameniami, svätých, ktorí nám dôrazne hovoria: „Vo vašej o- hrozenej dobe hľadáte uzdravenie, ale nájdete ho iba skrze posvätenie."

Môžu byť svätí vyrezaní z nevhodného dreva? Walter Nigg (1903- 1988), veľký evanjelický ctiteľ svätých, považuje za takého svätého zo zlého dreva Jána z Boha (1495-1550), zakladateľa Milosrdných bratov.
Ľudský život svätca neslobodno prefarbiť sýtymi farbami. V tomto je útecha: „Nikto nemusí zúfať nad sebou alebo nad svojím blížnym." No nie iba ú- techa, ale aj provokácia: Ján z Boha, ktorý sa narodil pred 500 rokmi, nás svojou radikálnosťou prebúdza z bezpečného spánku v úzkoprsej sociálnej sieti súčasnosti.

Počiatky založenia rehole Milosrdných bratov siahajú do stredoveku, až do konca 16. storočia. Pre zakladateľa rehole sv. Jána z Boha rozhodujúcim dňom sa stal 20. január 1539. Znamenal pre neho radikálny návrat k Bohu. Stalo sa tak pod dojmom kázania sv. Jána z Ávily. Úplne zanechal svoj dovtedajší dobrodružný život a naplno sa začal venovať núdznym ľuďom. Nezištne ich ošetroval. O- šetrovaním chorých preukazoval svoju lásku k blížnym.

Ešte v tom istom roku založil v duchu tejto svojej činnosti prvú nemocnicu v španielskej Granade. Sv. Ján z Boha sa jed- nostaj prejavoval húževnatosťou a obetavou ochotou pomáhať trpiacim. Nerobil medzi nimi rozdiely. Bol to muž modlitby a obety. V každom opustenom a biednom človeku videl samého Krista. Svoju oddanosť Pánu Ježišovi preukazoval ú- mornou každodennou službou. Celkom sa mu zasvätil.

 

Nešťastie toho, kto je v Božej nemilosti - Svätý Alfonz Mária de' Liguori

--------------------

Hospitálska rehoľa
sv. Jána z Boha - Milosrdní bratia (Ordo Hospitalarius S. Joannis de Deo - OH)
Sv. Ján z Boha umrel v roku 1550. Osemdesiat rokov po jeho smrti ho pápež Urban VIII. vyhlásil za blahoslaveného, pápež Alexander VIII. v roku 1690 za svätého. Pápež Lev XIII. ho vyhlásil v roku 1886 za nebeského patróna nemocníc a chorých.

Sv. Ján z Boha svojím osobným príkladom priťahoval aj iných, takže sa pridávali k nemu ako pomocníci. Začalo sa tak vytvárať zasvätené spoločenstvo - kongregácia, ktorú pápež Six- tus V. v roku 1586 povýšil na reholu.
Hlavným poslaním rehole Milosrdných bratov je: uskutočňovať lásku k blížnym v duchu evanjelia a podľa príkladu svojho zakladateľa s v. Jána z Boha. Jeho charizma hospitality, nezištného ošetrovania chorých, formuje, u- držuje a rozvíja reholu Milosrdných bratov až dodnes.

Rehoľa uskutočňuje svoju činnosť vo vyše 250 zariadeniach po celom svete, do ktorých prijímajú všetkých tých, čo potrebujú pomoc - a to bez rozdielu národnosti, farby pleti a vierovyznania. Ako v minulosti, keď sa k sv. Jánovi z Boha pridávali prví pomocníci, tak aj dnes pracujú Milosrdní bratia so svojimi obetavými spolupracovníkmi v zariadeniach rôzneho druhu. Predovšetkým v nemocniciach, v azylových domoch pre opustených, v ústavoch pre telesne postihnutých, v domovoch pre starých ľudí, v zariadeniach

Kostol Milosrdných bratov v Bratislave.
s liečebným alebo výchovným zameraním na siroty a opustené deti bez rodičov, v hospicoch pre zomierajúcich aj v zariadeniach pre chorých na AIDS.
Dôraz, ktorý sa kladie pri ošetrovaní chorých a trpiacich, viaže sa - podľa odkazu zakladateľa rehole - na ponímanie tela a ducha ako jedného celku. Lieči sa telo i duša zároveň. Preto sa rehoľa usiluje, aby v každom nemocničnom či ošetrovateľskom zariadení bol prítomný kňaz, ktorý prevažne pochádza priamo z rehole Milosrdných bratov, aj keď sama rehoľa má laický
ráz. Rehoľa však umožňuje niektorým bratom štúdium teológie pre tieto dušpastierske účely.

 

Kláštor Milosrdných bratov v Bratislave.
Rehoľní bratia žijú na základe pravidiel Regule sv. Augustína a skladajú tri evanjeliove sľuby: čistoty, chudoby, poslušnosti - a štvrtý, osobitný sľub hospitali- ty, ktorý bol reholi pridelený. Tak sa rehoľní bratia bezprostredne zasväcujú Bohu a činnosti vykonávanej z lásky k blížnym. Vo svojich zariadeniach pracujú rehoľní bratia s rôznym odborným vzdelaním, ako napr. magister farmácie, doktor medicíny, kvalifikovaný ošetrovateľ a pod. To im v rámci činnosti umožňuje široké uplatnenie.
Rehoľa Milosrdných bratov má svojho generálneho predstaveného, ktorý sídli v Ríme. Jeho najbližšími spolupracovníkmi sú rehoľní bratia, volení spomedzi Milosrdných bratov z celého sveta.

Rehoľa je organizovaná podľa provincií, tie pozostávajú z určitého počtu domov a každý dom má svojho vlastného predstaveného - priora, ktorý podlieha vyššiemu predstavenému, provinciálovi.
Dejiny viceprovincie rehole Milosrdných bratov na Slovensku sú hlboko spojené s dejinami tejto rehole v ostatnej Európe.

Už v roku 1650 prišli na Slovensko Milosrdní bratia z Poľska a v Spišskom Podhradí založili prvý konvent s nemocnicou.
Ďalší konvent na území Slovenska Milosrdní bratia založili v Bratislave v roku 1669 (1672). Tretí konvent s nemocnicou založili Milosrdní bratia na Slovensku v Skalici. V priebehu dejín rehoľa Milosrdných bratov prešla mnohými skúškami. Po násilnom zrušení všetkých řeholí u nás v roku 1950 činnosť rehoľných bratov bola pozastavená na celých štyridsať rokov. Až v roku 1991 znova sa mohol zriadiť konvent Milosrdných bratov v Bratislave, kde sa začali utvárať prvé podmienky pre obnovenú činnosť rehoľných bratov.
Stať sa rehoľníkom vyžaduje dôslednú prípravu, ľudskú zrelosť a pevnú istotu v duchovnom povolaní. Na to slúži mladému uchádzačovi najprv čas prípravy v kandidatúre, ďalej v noviciáte a v scholastikáte.

Vzhľadom na obnovenú činnosť rehole Milosrdných bratov, po vynútenej štyridsaťročnej pauze na Slovensku, časť štúdií - noviciát a scholastikát - sa absolvuje v zahraničí, v Rakúsku a Nemecku. Tam sa mladí uchádzači naplno môžu oboznámiť s činnosťou rehole Milosrdných bratov.

Kto má záujem a cíti povolanie k zasvätenému duchovnému životu, spojenému so starostlivosťou o chorých, môže sa obrátiť o podrobnejšie informácie na adresu: Milosrdní bratia námestie SNP 11 811 06 Bratislava

 

Stal se také duchovním vůdcem Jana z Boha a Františka Borgiáše. Seznámil se i s Ignácem z Loyoly.

ŽIVOTOPIS
Narodil se asi roku 1499 v Almodóvar-del-Campo ve Španělsku. Chtěl studovat práva, ale universitu, kterou začal, musel opustit, protože otec byl židovským konvertitou. Po čase začal studovat teologii s touhou stát se misionářem v Americe. Kněžské svěcení po skončení studií přijal, ale další plán mu nevyšel. Asi ve 30ti letech se z rozhodnutí sevillského biskupa stal misijním kazatelem putujícím Andalusií. Přijal to jako vůli Boží a s velkou horlivostí začal získávat mnoho lidí z prostých vrstev. Mluvil lidově a s nadšením hlásal to, co pramenilo z jeho vnitřního přesvědčení a co do sebe čerpal při adoracích před svatostánkem - Boží lásku. Deset let s Boží milostí požehnaně působil a počet obrácených stále rostl.

Stal se také duchovním vůdcem Jana z Boha a Františka Borgiáše. Seznámil se i s Ignácem z Loyoly, zakladatelem jezuitského řádu, který jej do něj zval. Jana ideály sice oslovily, ale andaluský provinciál jezuitů vyslovil svůj nesouhlas. Někteří se domnívají, že kvůli Janovu židovskému původu.

Jan od 50ti let, až do své smrti v Montille (na jih od Córdoby), po 20 let trpělivě snášel těžké onemocnění. Napsal také mnohé spisy, mezi které se řadí 18 spisů o Nejsvětější Svátosti, mariánské promluvy a sbírka korespondence s osobnostmi jeho doby. Pohřben byl v jezuitském kostele v Montille. Kanonizován byl 31.5. 1970.

 

 

 

 

 

 

 

 

• Chráň sa neúprimného priateľa!
• Klamstvo
• Lakomstvo
• Bol som beznádejní prípad - neuveriteľné svedectvo obrátenia
• home
• Svätý Antonius Baldinucci
• rozlišovanie duchov
• ohováranie
• Svätý Benedikt z Nursie

http://lessonsfromamonastery.files.wordpress.com/2012/09/boris-confession.jpg

 

HOME

 

 

 

 

 

 

O špatné zpovědi

http://www.fatym.com/taf/knihy/vianney2.htm