Matka Makária

1926-1993

 

Táto veľká orodovníčka ruského národa, ktorá žila v 20. storočí, nám svojím životom v najbiednejších pomeroch ukazuje, ako mohla ísť cestou svätosti; ona - analfabetka, ťažko postihnutá a vystavená najväčším protivenstvám a súženiu.Matka Makária, bezmocná, úbohá, skrútená na posteli, nielenže trpezlivo niesla svoj vlastný kríž, ale - keďže všetko niesla z lásky k Bohu - stala sa utešiteľkou tisícov ľudí, ktorí prichádzali za ňou, hľadajúc radu alebo pomoc.

 

 

Dňa 13. júna 1926 priniesol manželský pár Artemevovcov svoje novonarodené dieťa k svätému krstu. Boli to jednoduchí ľudia z ruskej dediny Karpovo, ležiacej na západ od Moskvy. Dcérka dostala meno Feodosia, Bohom daná. Neskôr, ako rusko-or- todoxná mníška sa mala volať Makária. Keďkňaz a mních Bazil zdvihol dieťa z krstnej vody, vyslovil o ňom prorocké slová: „Dobré dievčatko! Žiť bude, ale chodiť nebude." V dome velkej rodiny Artemevovcov sa tiesnilo 20 osôb. Feodosia ležala v drevenej kolíske, ktorá bola štyrmi povrazmi pripevnená k stropu. Vyvíjala sa normálne, ale onedlho si ľudia v dome všimli, že nad jej kolískou sa napoludnie vždy nevysvetliteľ­ným spôsobom objavila sviečka, ktorá sa sama od seba zažala a potom horela do tretej hodiny popoludní. To akoby už vtedy naznačovalo jej vyvolenie. „Pozrite," čudovali sa ženy, „sviečka opäť horí! Toto dieťa nieje obyčajným dievčatkom, je niečím výnimočné!"

A matke hovorili: „Z tvojho dieťaťa niečo bude! My máme tiež deti, no pri nich sa sviečky samy nezapaľujú... " Dievčatko bolo živé a chodiť začalo skoro. Jedného dňa prišla do domu žena, ktorá si chcela kúpiť niečo z výrobkov, utkaných Feodosiinou matkou. V tom čase bola v okolí rozšírená mágia a aj táto žena musela mať s ňou niečo do činenia. Keď totiž malú Feodosiu pohladila po chrbte a povedala: „Taká malá a už chodí," dievčatku sa zrazu podlomili kolená a spadlo. Od toho času sa to opakovalo často.

Feodosia nedokázala vystrieť nohy v kolenách, a keď sa na nohy postavila, mala bolesti. Časom úplne stratila schopnosť udržať sa vystretá a chodiť. Mohla sa pohybovať po zemi iba štvornožky Matka Makária neskôr spomínala: „Od svojho tretieho roku života som nedokázala prejsť ani krok a pre rodinu som sa stala len záťažou."

žiaden lekár jej nevedel pomôcť, a tak trojročná Feodosia trávila čas cez deň, ale aj v noci väčšinou pod posteľou. Bez ľudskej lásky, bez základnej starostlivosti, neumytá a neučesaná, bosá a sotva oblečená. Toto malé a zanedbané dievčatko, často hladné, hľadalo omrvinky z chleba pod stolom: „Neľutovali ma, nemali so mnou súcit a nedávali mi jedlo v nádeji, že takto čoskoro zomriem. Bola som taká slabá, že som sotva vládala čo i len plaziť sa. Ani neviem, ako som prežila. ,Keby si ťa len Pán Boh vzal,' často som počúvala od svojich najbližších. Urážali ma všetci; aj deti. Od raného detstva som nemala nijaké potešenie. Sestry boli vyobliekané a ja som žila v špine; chudá, strapatá, ufúľaná, ani v potoku by sa to nedalo zmyť. A všetkých som sa bála." Neraz takto spomínala máťuška na svoje neradostné detstvo.

 

Niekedy po večeroch otec čítaval nahlas Bibliu pre celú rodinu. Vtedy si brával Feodosiu k sebe a posadil si ju na kolená. Na toto spo­mínala máťuška vždy s úsmevom. Aj keď jei detské srdce ešte nerozumelo všetkým slovám, pochopila, že Boh ľuďom vždy pomáha. Slová o dobrom Pánu Bohu sa jej hlboko vryli do čistého detského srdca. A tento vnútorný, duchovný svet a dôverný vzťah k anjelom a svätým, o čom nikto nič netušil, sa čoskoro stal jej jedinou radosťou.

 

 

 

Začala rozprávať o veciach, ktoré poznal iba Boh a ja

 

Genadij Durasov, jej blízky duchovny syn, rozpráva: „Keď som ju prvýkrát navštívil v roku 1985 a vstúpil do jej malej izby, cítil som sa ako v chráme. Pred menšími a väčšími ikonami horeli malé lampičky. Uprostred všetkých tych ikon ležala v kúte na posteli malá, skrčená, tichá máťuška Makária a bez slov sa modlila, Priam rukolapne som cítil pokoj, ktorý z nej vychádzal. A tu pri nej som prežíval milosť, akú som pociťoval v najkrajších chvíľach svojho života pri oltári v chráme po prijímam Najsvätejšej Sviatosti.

Kľakol som si na kolená a dlho som tak mlčky pri nej zotrval, aby som ju nerušil pri rozjímavej modlitbe. Po chvíli sa spýtala, kto prišiel. Povedal som jej svoje meno a spomenul som i svoje zdravotné problémy. Ona zrazu úplne nečakane začala rozprávať o veciach, ktoré poznal iba Boh a ja.

Zvláštne pri tomto prvom stretnutí bolo i to, že dovtedy celkom neznáma máťuška sa v okamihu stala pre mňa takou blízkou osobou, ako by sme sa boli videli už mnohokrát. Okrem iného mi povedala: ,Ja ťa nikdy neodmietnem, ty si vstúpil do môjho srdca.

Prichádzaj ku mne ako syn k svojej matke."'

 

Raz ráno sa osemročná Feodosia neprebrala zo spánku. Telo mala studené a bez života. Otec ju odniesol do nemocnice a lekári po vyšetrení vyhlásili: „Keďsa dieťa po štrnástich dňoch z tohto letargického spánku nepreberie, tak je naozaj mŕtve." Počas týchto dní, keď Feodosiu nechali ležať v miestnosti určenej pre mŕtvych, anjel strážny ukázal jej duši nebo. Matka Makária si takmer o 60 rokov neskôr dokázala spomenúť až do najpodrobnejších detailov na to, ako počas týchto štrnástich dní zakúsila teplo, prekypujúcu radosť a svetlo raja a ako stretla množstvo anjelov a svätých, všetkých žiarivo mladých a oblečených do bohato sfarbených slávnostných rúch.

Okrem toho videla nádhernú prírodu, kvety, stromy, zvieratá a vtáky, také, čo poznala, i iné, neznáme. „Ukázali mi obrovský, priezračný zlatý kostol. ,Prečo v tomto kostole nie sú ikony?' spytala som sa, na čo mi svätí odpo­vedali: A načo ikony ?

My sme tu predsa všetci živo prítomní!' Najkrajšia spomedzi všetkých bola Panna Mária. Plačúc som ju úpenlivo prosila:, Prosím, vylieč moje nohy alebo mi dovoľ zostať tu.' No Kráľovná neba mi odpovedala:, Ty tu teraz ešte nemôžeš zostať, potrebujú ťa na zemi. Ale ja ťa nikdy neopustím,' sľúbila mi." Potom dostala od Panny Márie dar charizmu uzdravovania.

Feodosiino telo získalo znova normálnu teplotu, a keď sa v nemocnici na štrnásty deň prebrala a s námahou sa vyplazila z miestnosti pre nebožtíkov, tí, čo ju zbadali, zmeraveli od zdesenia.

 

 

Prvé uzdravenia

Keď dospelí neboli doma, Feodosia dávala pozor na malé deti, pomáhala v domácnosti a pri pradení a pletení. „Bola som chudá a obrat­ná. Často som si priviazala na chrbát samovar a odplazila som sa k rieke vyčistiť ho. Mame som pomáhala s praním a od ôsmich rokov som dojila kravu."

Až do veku jedenásť a pol roka sa tomuto diev­čaťu s hustými hnedými vlasmi a modrými očami zjavovali v snoch nebešťania, ktorí ju učili požehnávať vodu a olej na uzdravovanie ľudí i slová modlitieb pri týchto úkonoch. Až potom dostala Feodosia od Panny Márie pokyn prijímať ľudí a uzdravovať ich telesné a duchov­né neduhy. Panna Mária sa zjavovala aj týmto trpiacim a nabádala ich, aby išli za Feodosiou do domu Artemevovcov a prosili ju o uzdravenie.

Prvý zázrak sa stal, ked za ňou prišla jedna žena zo susednej dediny Novikovo so svojím slepým kohútom. „Kde máš tú bábušku, ktorá lieči?" spýtala sa otca Artemeva. „Tu nie je žiadna bábuška, je tu len jedno dievča," znela stručná odpoveď. Makária pokropila kohúta svätenou vodou. Ihneď sa mu navrátil zrak a správa o tom sa rozšírila ako požiar. Onedlho prichádzali sedliaci zblízka i zďaleka, aby si takisto vypro­sili uzdravenie chorého dobytka. Na otázku, či by nemohla takisto uzdraviť aj chorých ľudí, dala Feodosia prosiacim ľuďom svätenú vodu, modlila sa za nich a radila im, ako sami majú prosiť Pána Ježiša a Božiu Matku. A tak mnohí prichádzajúci boli uzdravení.

Počas komunistickej vlády boli už v 30. rokoch takmer všetky ortodoxné kostoly zrušené alebo boli vyhodené do vzduchu; biskupov, kňazov, mníchov a mnohých veriacich odvliekli do trestaneckých táborov. Počas druhej svetovej vojny v auguste roku 1941 Nemci obsadili aj Karpovo. Mnohí rodinní prí­slušníci Artemevovcov museli odísť na front, iní sa ukryli a schovali do bezpečia. Len postihnutú Feodosiu nechali samotnú, napospas smrti, bez akejkolVek pomoci a potravy. Okrem toho ešte zúfalí obyvatelia obce, spoliehajúci sa na Božiu pomoc, priviedli k Feodosii všetky malé deti, ktoré nemohli vziať so sebou, ked sa dospelí zachraňovali útekom do hôr. Detí bolo 36. A čo spravilo toto 15-ročné dievča? „Zažala som sedem lampičiek a dvanásť sviečok, vzala som si jedno batoľa na ruky a na kolenách som sa začala modliť k Bohu."

Jedného dňa prišiel do domu istý nemecký dôstojník, lebo sa dopočul, že v tomto dome býva niekto, čo má dar proroctva. Prostredníc­tvom tlmočníka sa spýtal: „Povedz, dievča, kde je moja žena, čo robí a ako sa má?' - „Veľmi sa trápi. "„A ako sa jej dá pomôcť?" opýtal sa jej ešte dôstojník. „Ona všetko pretrpí a zvládne, a keď sa vrátite, bude jej ľahšie," odpovedala Feodo­sia. „Ešte som nevidel nikoho, kto by sa k Bohu modlil tak ako ty," povedal dôstojník a vystavil jej ochranný list. Ten Feodosia nalepila na okno a práve to jej zabezpečilo, že ju a jej chránencov už viac nikto neobťažoval a nevyhrážal sa im. Keď nemeckí vojaci odtiahli a ľudia sa vrátili Ho dediny, našli niektoré domy obsadené inými rodinami. Feodosiini rodičia sa však nevrátili. Otec vo vojne zahynul a matka ostala u príbuz­ných v inom meste. Aj do ich domu prišli cudzí ľudia a Feodosii bez súcitu povedali: „Môžeš sa odplaziť na obecný úrad do susednej dediny a tam popros o prístrešok."

 

V Zagalovke sa nenašiel nikto, kto by sa ujal zmrzačeného dievčaťa v roztrhaných šatách a s krvácajúcimi kolenami. Tak sa plačúc často ukrývala v šope, v chlieve alebo si ľahla do sena. V zime si niekedy vyhrabala dieru do snehu, zaliezla do nej a spala tam. Pila špinavú vodu, ako jedlo mala často len za hrsť snehu a lyko z brezy, v lete jedla trávu a poľné kvety a niekedy jej niekto dal kúsok chleba. „Popri tom všetkom som sa neustále úpenlivo modlila k Bohu a stále som sa pripravovala na smrť." Denne spievala pesničky a modlila sa modlitby, ktoré sa spievajú a modlia pri zomierajúcich. Tento čas, keď žila ako bezdomovec, trval rok a jedenásť mesiacov a Feodosia ho prežila len zázrakom.

Pán jej chcel dať účasť na svojom vykupiteľskom utrpení, ktoré aj pre Bohočloveka znamenalo byť niekedy tiež bez domova: Líšky majú svoje diery a vtáky svoje hniezda, no syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Všetku silu a útechu dostala Feodosia len od Boha. A potom v roku 1943 jej Panna Mária dala na vedomie: „Už si strávila dosť času na ulici. Teraz dostaneš prístrešie. Dnes niekoho stretneš." A naozaj - ešte v ten istý deň prijala Feodosiu do svojho domu v Ťomkine 72-ročná Natália, mníška, ktorej sa zázračne podarilo prežiť roky prenasledovania a vrátiť sa domov z väzenia. V jej dome bolo potom - až do Natáliinej smr­ti - o Feodosiu dobre postarané. V atmosfére tohto domu, kde bolo cítiť silu modlitby, našlo dievča svoje konečné povolanie. V danom čase mohla Feodosia iba tajne zložiť sľuby ako Bohu zasvätená osoba a neskôr ako ortodoxná mníška prijala rehoľné meno Makária.

Tomkino

V roku 2002 sa nazbieralo 5000 podpisov z 8 miest Ruska; všetky boli odoslané do príslušnej diecézy Smolensk s prosbou o Makáriino svätorečenie.Duchovné deti matky Makárie zriadili podľa jej proroctiev pekný drevený kostolík, posvätený 18. júna 2002, a o rok neskôr, 18. júna 2003 aj malé múzeum, ktoré uchováva osobné veci máťušky Makárie. V malom domčeku sa nachádza ešte stále jej posteľ a drevená lavička, na ktorej sedávala Kráľovná neba, keď k nej opätovne prichádzala.

 

Hoci predtým vyhľadávali Feodosiu ľudia rôznymi prosbami len z času na čas, po jej sľuboch to bol už nekonečný prúd návštevníkov. Autom, autobusmi alebo vlakom prichádzali Rusi, Ukrajinci, Tatári a Cigáni. Pomoc u nej hľadalo rovnako ortodoxné duchovenstvo, starci a kňazi, ako aj jednoduchí veriaci, židia, ateisti a dokonca aj posadnutí. Prichádzali aj osoby zapletené do veštenia, bosoráctva a ča­rodejníctva, ktoré bolo vtedy veľmi rozšírené (ale vlastne ešte aj dnes tu má svoje zázemie). Hlavne tí prinášali chorej netuše­né utrpenie. Mladí i starí, všetci očakávali telesnú alebo duchovnú pomoc od tejto slabej ženy, ktorá ako kôpka nešťastia ležala skrčená na svojej posteli. Práve odtiaľ však napĺňala svoje povolanie až do svojej smrti, takmer 50 rokov.

Aj keď je malá dedinka Ťomkino vzdialená od Moskvy na tri hodiny cesty, predsa putuje na cintorín k jej hrobu aj zo zahraničia stále väčšie množstvo ľudí hľadajúcich pomoc. Jej hrob má od roku 1999 novú podobu (V Rusku je zvykom, že hrob významnej osoby sa po čase prerobí akoby na malú kaplnku s prístreškom - pozn. red.) Podobne ako za jej života sa dejú aj dnes mnohé zázraky, predovšetkým prostredníctvom posväteného oleja. Olej si ľudia prinášajú so sebou vo fľaškách, v dôvere ho kladú na hrob mátušky Makárie a potom sa ním pomažú. Podobne je to s vodou z Makáriinho prameňa, vyvierajúceho neďaleko jej domu. O tejto vode Panna Mária povedala: „Voda z tohto prame­ňa má liečivú moc. Žehnám ho každý týždeň." A Makária hovorievala: „Keď tu nebudem, prichádzajte a berte si vodu z tohto prameňa a ona vám bude pomáhať."


Všetko som obišla a nenašla som nikoho lepšieho, ako si ty

 

Raz sa Makária spýtala Panny Márie, ktorá sa jej často zjavovala: „Matka, prečo si si vybrala takúto mrzáčku, ako som ja?" Na to jej Panna Mária odpovedala: „Všetko som obišla a nena­šla som nikoho lepšieho, ako si ty. Patríš medzi vyvolených." - „Ach, akou už len ja môžem byť vyvolenou!? Veď celý svoj život trávim len na posteli!" - „Áno, ty si moja dokonalá." - „Nero­zumiem, čo znamená slovo dokonalá, "povedala Makária a úctivo sa Kráľovnej neba poklonila, „ale utrpenie prijmem rada; trpieť - to viem." Jej duchovný syn povedal: „Svojím utrpením objala celé Rusko." Makária sa mu raz zdôverila: „Boh stvoril takúto nepotrebnú osobu, akou som ja, na to, aby trpela."

 

O zachovávaní Božích prikázaní a mníšskych pravidiel hovorila: „Po prvé: ja nič nenarušujem a snažím sa nebešťanov neurážať. Po druhé: ja sa podriaďujem všetkým." Pri spomienkach na to, čo všetko v živote prežila, hovorí: „Ja som nikoho okrem Pána nepoznala. On je taký žiarivý, žiari­vý, žiarivejší než slnko. Nesmieme ho urážať. Nič okrem neho a mojej postele som nevidela. Ešte tu budem ležať dlho, pozerať sa na neho a trpieť za všetkých. Tak sa dá stráviť aj sto rokov." Počas svojho života bola Makária často chorá. Už ako 20-ročná stratila všetky zuby. A keď ako tridsaťjedenročná ležala päť mesiacov v nemoc­nici so zápalom obličiek, tak lekári a sestričky, ako aj pacienti vo svojom duchovnom hlade a prázdnotě ju radi navštevovali. Jeden za druhým ju prosili, aby ich naučila modliť sa a všetci si potajomky odpisovali jej modlitebnú knižku, čo bolo v tomto období komunistického prenasle­dovania prísne zakázané, a preto aj nebezpečné.

 

Keď k posteli mátušky Makárie pristupovali chorí alebo trpiaci, vďaka daru čítať v srdciach druhých vedela táto askétka o svojich návštevní­koch viac, ako vedeli o sebe oni sami. No napriek tomu ich Makária trpezlivo počúvala a utešovala ich. S ľuďmi, ktorí u nej hľadali radu a pomoc, sa však predovšetkým modlila a zároveň ich povzbudzovala, aby dôverovali Pánu Ježišovi a jeho Matke. A tak boli mnohé modlitby vypo­čuté a udiali sa i mnohé uzdravenia. „Všetkých privediem k Pánovi, ktorý mi určite povie: ,Ach, Makária, priviedla si mi skutočne všetkých možných ľudí, ktorých si len stretla. Jedni ťa zdierali, druhí ťa urážali, ďalší ťa okrádali. 'Ja však budem len prosiť: ,Pane, zmiluj sa nad nimi všetkými!'" Často úplne jednoducho povedala: „Máťuška sa bude modliť. Áno, ja sa budem modliť a ty sa budeš mať lepšie." ... „Na mne však nieje ani kúska miesta, čo by ma nebolelo." ... „Prosím Pannu Máriu, aby odňala bolesť vám a aby ju dala mne. Je mi vás tak veľmi ľúto ... Vy všetci ste moje deti!"

 

 

Jedného dňa prišla za ňou žena so zlým úmyslom

 

Jedného dňa prišla za ňou žena so zlým úmyslom, a keď pobozkala Makáriinu ruku, tá jej okamžite opuchla. Niektoré z jej duchovných detí protestovali: „Máťuška, veď ty predsa vieš, s akým úmyslom za tebou ľudia prichádzajú. Ak nie s dobrým, takého človeka netreba vpustiť. "No dobrotivá trpiteľka odpovedala: „Nesmieme im brániť. Treba sa nad všetkými zľutovať." Aj počas tichých nočných hodín sa Makária neustále modlila a tvár jej žiarila. „Neviem, čo to znamená v noci spať. No nieje to ani milosť, ani moja sila či statočnosť. Nespím, pretože nemám kedy; na spánok mi jednoducho nezostáva čas, "povedala.

 

Mnohým trpiacim ľuďom sa ukázala vo sne, priniesla im útechu a odpoveď na ich ne­riešiteľné problémy. V noci požehnávala aj olej a vodu. Na ďalší deň si návštevníci mohli od nej prevziať už posvätenú vodu a posvätený olej a práve prostredníctvom nich sa udiali potom nespočetné zázraky. A keď na Makárii bolo cez deň vidno veľkú únavu a keď jej začali dohová­rať, aby si oddýchla, ona len ticho odpovedala: „A trpieť kto bude? Ja budem trpieť, to je moja úloha. Mne je dobre. Len zanovitý človek sa nemá dobre, mne je dobre všade."

 

 

Jurij Gagarin

 

Makáriiným návštevníkom patril aj svetoznámy cozmonaut Jurij Gagarin, ktorý ako prvý človek v kozme obletel zem. Jeho vzrušujúci let do vesmíru 12. apríla 1961 v kozmickej lodi Vostok 1 trval podľa oficiálnych údajov iba 106 minút a urobil z Gagarina hrdinu So­vietskeho zväzu. Obec Gžatsk, do ktorej sa jeho rodina po vojne presťahovala, v roku 1968 premenovali na Gagarin. Odtiaľ často prichádzali miestni obyvatelia - Gagarinčania za Makáriou do Ťomkina vzdialeného 80 kilometrov. Aj kozmonautova matka Anna, obyčajná a skromná dojička, bola veľakrát medzi nimi. Svojmu synovi sa sťažovala, že táto svätá askétka nemôže zo svojho malého dôchodku vyžiť. „Gagarin viackrát prišiel ku mne na návštevu," rozprávala Makária. „Na­posledy tu bol začiatkom marca 1968. Dlho sme sa roz­právali. Povedal mi:,Zariadim veci tak, aby vám zvýšili dôchodok, pretože nie je spravodlivé, aby ste dostávali tak málo.' Bol to jednoduchý človek, veľmi dobrý a prostý ako dieťa. Vtedy som mu povedala: Jurij, už viac nelietaj! Ty už nesmieš viac lietať!' On ma však nepočúvol a zastihla ho smrť, zahynul." Gagarin prišiel o život pri leteckom nešťastí 27. marca 1968 vo veku 34 rokov. „On však aj tak nieje vinný!... a bol taký mladučký!" Za jeho dušu sa vždy modlievala.

Dobrovoľní pomocníci v dome


o Natáliinej smrti prevzali starostlivosť o Makáriu, o jej domácnosť a o jej návštevníkov ženy z okolia ako dobrovoľníčky. Pre Makáriu boli však mnohé len trápením, pretože mali arogantné a hrubé správanie. Aj keď sa im dobre platilo, boli tieto ženy ne­spokojné a kradli z peňazí a potravín, ktoré Makárii priniesli ľudia hľadajúci uzdravenie. Na bezbrannú sväticu kričali a nadávali jej, zámerne jej nedali piť a jesť, nereagovali ani na volania o pomoc tej, ktorá na konci svojho života takmer celkom oslepla. Niektoré z týchto takzvaných dobrovoľníčok dokonca vykonávali čiernu mágiu. Stávalo sa napríklad, že zrazu bezdôvodne zhasli všetky olejové lampy - bol to prejav duchovného boja proti Makárii zjed­notenej s Bohom a Bohom inšpirovanej. Títo „pomocníci" netrpezlivo čakali na jej smrť, aby si mohli privlastniť jej dom. „ Diabol ich núti, aby sa na mňa zlostili a aby na mňa kričali," konštatovala bez hnevu. „Ja pri­tom len pokojne sedím na posteli alebo si hlavu prikryjem perinou. Ležím a nepoviem ani slovko. Musím mlčať."

 

 

 

 

Mátuška, prečo tak veľmi plačeš?

 

Raz sa jej istý duchovný syn spýtal: „Mátuška, prečo tak veľmi plačeš?" Ona mu celkom jednoducho odpovedala: „Plačem za vás všetkých. Celý svoj život som strávila v modlitbe a v slzách. Nič iné nepoznám." Raz sa obrátila na jednu svoju pomocníčku s otázkou: „Kde je ten krčiažtek?" - „Aký krčiažtek?" dostala naspäť podráždenú otázku. „Takýpekný, zlatý, o ktorom mi hlas povedal, že do neho sa zbierajú všetky moje slzy."

Na sklonku života chorej Malárie spávali tieto nevraživé ženy dokonca v jej izbe a nevpúšťali k nej takmer žiadnych pútnikov; aj jej duchovným deťom v tom bránili a len zriedkakedy dovolili, aby sa s ňou mohli porozprávať alebo jej pomôcť. Bezbranná áko dieťa bola Makária vydaná napospas ich náladám: „Som slabá a ony ma sužujú. Len sa modlím a na nikoho sa nehnevám, nech je všetkým dobre. Matka Božia, odpusť každému, kto ma trápi. "Bola stále viac izolovaná vo svojom vlastnom dome, a tak sa splnila jedna z jej dávnych predpovedí: „Budem veľmi osamelá, opustená všetkými."

To čo bolo v živote Makárie zvlášť mimoriadne, bol jej dôverný vzťah k Panne Márii. Boli obdobia, keď sa jej Panna Mária obklopená vôňou kvetov zjavovala každý deň. Sadla si na malú drevenú lavičku pred jej posteľou a chorú láskavo utešovala. Zjavovali sa jej aj svätí a radili jej, ako má niesť svoj životný kríž. Aj sv. Serafim zo Sarova sajej zjavil roku 1982; tiež si sadol na lavičku a otcovsky ju napomínal: „Musíš viac spať, treba spať šesť hodín, inak budeš slabá!"

Pri každej „návšteve" dala Panna Mária svojej trpiacej novú dôveru a silu, takže potom Makária vždy žiarila a bola veselá. Od Panny Márie mala j ej dcéra Makária aj presné slová útechy a rady pre všetkých, ktorí u nej hľadali pomoc. „Ona riadila všetky moje slová a skutky." Panna Mária jej ukázala aj to, čo sa deje vo svete. Na otázku, či rozumie reči Panny Márie, Makária jednoducho ako dieťa odpovedala: „Prečo by som nemala rozumieť, veď Panna Mária je Ruska, ona hovorí ako my. Treba k nej smelo pristupovať. Ona nemusí odpovedať hneď a pritom hovorí veľmi ticho. Treba sa naučiť počúvať ju. A ona prosí aj nás: Žite tichšie!"

V posledných rokoch, keď ešte prijímala mnohých chorých, sotva sama zvládala ten velký nával ľudí. „Chýba mi sila, aby som dokázala uniesť bremeno všetkých tých chorých, pijanov a protivníkov, sťažovala som sa viackrát Panne Márii. Tu ma vždy len nežne pohladila po hlave a povedala: ,Ešte trošku vydrž! Veľmi si sa utrápila, ale ešte si svoju úlohu celkom nesplnila, a

preto si ťa ešte nevezmem k sebe. Inak by som si ťa bola už dávno vzala, ale nenašla som nikoho, kto by bol ochotný prevziať tvoje miesto.

A keďže to nieje hocikto, ale sama Kráľovná neba, ktorá to hovorí, treba vydržať. Ona mi dáva silu a trpezlivosť!"

Matka Makária žila svoj kláštorný život vo svojom chudobnom dome. Podľa rusko-ortodoxnej tradície mníchov nosila ako výraz najvyššieho stupňa prísnej askézy čierny odev, takzvanú schímu, husto zdobenú krížmi vyšitými bielou niťou, rôznymi nápismi a symbolmi kresťanstva.

Niekedy plakala aj Panna Mária, takže samotná Makária, plná súcitu, ju musela utešovať. „Aká som bola smutná a ako veľmi ma to bolelo, keď som musela vidieť všetky tie veľké slzy v očiach Panny Márie! Ona ich preliala v poslednom čase, keď za mnou prišla v noci. Ja by som ich bola hneď všetky pozbierala!"


Božie stĺpy

 

Vďaka vnútornému svetlu vedela mátuška Makária o svätých dušiach v tom čase žijúcich v Rusku: „Existujú mnohé,stĺpy', je ich veľmi veľa. Tieto duše prosia Boha. Pred cudzími očami sú skryté, bývajú v horách, v malých chatrčiach - v takých malých, že je tam len stolík a na stene visí ikonka. Tieto duše sú stĺpmi, ktoré siahajú od zeme do neba. Nech len stoja tieto Božie stĺpy, ony sa za nás modlia," povedala. Makáriu by nikdy nebolo napadlo považovať sa za takýto Boží stĺp, a predsa bola jedným z nich. V roku svojej smrti mali viaceré, jej veľmi blízke osoby, sny, v ktorých videli máťušku Makáriu celkom mladú, 14-ročnú; stála na nohách a bola slávnostne oblečená ako kráľovská dcéra. Keďjej o tom hovorili, zamyslene odvetila: „Dúfam, že raz budem v nebi; a keby to bolo aj na najkrajnejšom konci! Mátuška nepotrebuje veľa miesta. Po svojej smrti budem môcť veľa pomáhať. Panne Márii poviem: ,Títo všetci sú mojimi deťmi, prijmi ich !

Keď67-ročná Makária 18. júna 1993 zomierala, jej posledné slová boli: Modlite sa a postite sa - v tom je spása!"

 

Immaculata: © Výťazstvo srdca - Halič

 

 

 

 

 

Pochopil jsem tehdy, že Panna Márie neodhání zlé duchy, že oni utíkají sami !

 

Utíkají, protože nemohou snést čistotu a krásu její přítomnosti. Ona je ponižuje, neodhání je. Ona prostě miluje, ale oni to nemohou snést.

A tehdy nastává proměna duchů ve mně! Duch satana, který ničí, zmizel se svojí depresí, se svým strachem. On prostě zmizel a na to místo sestoupil Duch Panny Marie. Slyšel jsem v srdci hlas: Neboj se, já jsem tvoje Matka! Já jsem pro tebe záruka, že ty nebudeš zavržený!' Všechno se proměnilo!

Ten zážitek přítomnosti Přečisté Panny Marie se stal pro moje povolání, pro moje kněžství a můj řeholní život, pro moji službu, zázrakem lásky, která mne zachraňuje! Cítím Mariinu přítomnost při každém exorcizmu, který provádím. Jen jeden malý příklad, protože jich mám mnoho.

pokračovanie

 

 

Ako sa spovedať

O zlej spovedi

Ako útoči satan na človeka ?

Ako Pekné dievča skončila v pekle

Ako Pekné dievča pre hriech smilstva - skončila v pekle - sv. Ján Vianney

 

..........................................................................................................................................................................................................................................

Ospravedlňujete sa hriechom a podľa hriechu žijete

Ó, ako dlho už trpím za vás! Pri pohľade na vás mi srdce zviera bolesťou: Kam kráčate ? Vari sa už neviete zastaviť ?

Panna Mária v La Salette

 

 

 

 

rozlišovanie duchov

exorcizmus

mágia a okultizmus v hudbe a filme

 

 

 

 

 

 

 

Vyslobodení -Neal Lozano

Svátý František z Paoly vyháňa démonov

Z Božieho dopustenia 40 dní posadnutá malá Blahoslavená Mirjam z Ibelinu

 

Božie milosrdenstvo
Božie milosrdenstvo
Božie milosrdenstvo
stiahni v doc. Božie milosrdenstvo Bol som beznádejní prípad - neuveriteľné svedectvo obrátenia

o