Z knihy Modliba - Velky prostriedok spásy

DIEL II. KTORY DOKAZUJE, ZE MILOST MODLITBY JE POSKYTOVANÁ VSETKYM, A KTORY POJEDNÁVA O RIADNOM SPÔSOBE, KTORYM TÁTO MILOST ÚCINKUJEKAPITOLA I.

BOH CHCE SPASIT VSETKYCH LUDÍ A PRETO JEZIS KRISTUS ZOMREL ZA SPÁSU VSETKYCH

Vovedenie

Ak je isté, ako sme dokázali v prvom diele, prvej kapitole, ze k dosiahnutiu spásy potrebujeme modlitbu, musíme na základe toho pripustit, ako istú pravdu, ze Boh svojou pomocou pomáha kazdému, aby sa skutocne mohol modlit. Modlitbou si vyprosuje vsetky ostatné milosti, ktoré potrebuje, aby ustavicne zachovával prikázania a dosiahol vecny zivot. Preto nikdy neobstojí ziadna vyhovorka ani jedného zatrateného. Lebo nezahynul preto, ze by mu azda bola chybala pomoc, potrebná ku spáse. Tak ako Boh v prirodzenom poriadku ustanovil, aby sa clovek narodil nahy a bol odkázany na mnoho vecí, ale dal mu ruky a hlavu, aby sa mohol obliect a zaopatrit si, co potrebuje, tak aj v nadprirodzenom poriadku sa clovek rodí bezmocny a spásu svojej duse nemôze dosiahnut vlastnymi silami. Avsak Boh vo svojej dobrote dáva vsetkym milost modlitby, s ktorou si potom kazdy môze vyprosit vsetky ostatné milosti, potrebné pre zachovávanie príkazov a ku spáse.Skôr, ako túto vec objasním, najprv dokázem dve pravdy:1./ Boh chce spasit vsetkych ludí, pretoze Jezis Kristus zomrel za vsetkych.2./ Boh dáva milosti potrebné ku spáse vsetkym; prostredníctvom nich sa môze spasit kazdy, kto s nimi spolupracuje. 

KAPITOLA I

BOH CHCE SPASIT VSETKYCH LUDÍ A PRETO JEZIS KRISTUS ZOMREL ZA SPÁSU VSETKYCH

l. Boh chce spasit vsetkychBoh miluje vsetky veci, ktoré stvoril: „Lebo vsetko, co je, milujes a nic nemás v nenávisti z toho, co si urobil; lebo keby si bol nenávidel nieco, nebol by si to utvoril"(Múd 11:24). Láska nemôze byt necinná. V kazdej láske je sila, ktorá sa musí uplatnit, hovorí sv. Augustín. Láska prinása nevyhnutne so sebou záujem o blaho druhého. Milujúci preukazuje milovanej osobe dobro neustále, ako len môze. Láska sa snazí milovanej osobe ucinit to, co povazuje za dobré, napísal Aristoteles. Ked teda Boh miluje vsetkych ludí, chce, aby vsetci dosiahli vecnú spásu, najvyssie a jediné dobro, lebo to je jediny ciel zivota cloveka, pre ktory ho Boh stvoril. „Ale teraz, ked ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Bozími sluzobníkmi, máte z toho úzitok na posvätenie a nakoniec vecny zivot" (Rim 6:22). Náuka, ze Boh chce spásu vsetkych a ze Jezis Kristus zomrel pre spasenie vsetkych, je dnes istá. Je to vseobecné presvedcenie Cirkvi, ako svorne ucia teológovia: Petavius, Gonet, Gotti, Tournely a iní. Tento posledne spomenuty tvrdí, ze je to pravda blízka clánkom viery.Prehlásenie CirkviPreto boli právom odsúdení predestináciani, ktorí medzi inymi bludmi (porovnaj u Norisa, Petavia a najmä u Tournelyho) hlásali, ze Boh nechce spásu vsetkych. Dosvedcuje to remessky arcibiskup Hinkmar v liste pápezovi Mikulásovi I., kde píse: „Starí predestináciani tvrdili, ze Boh nechce, aby sa vsetci spasili, ale len tí, ktorí dosiahnu spásu." Boli odsúdení najprv na sneme v Arles roku 475 (?) slovami: „Nech je vyobcovany ten, kto povie, ze Kristus nezomrel za vsetkych, ani ze nechce spásu vsetkych." Ten isty rozsudok vyniesol lyonsky snem v tej istej dobe. A ked obnovil v 9. storocí tento blud Gotsalk, bol odsúdeny synodou v Quiersy (849), ktorá sa v clánku III. vyriekla: „Boh chce, aby vsetci ludia bez vynimky boli spasení, hoci vsetci nedosiahnu spásu." A v clánku V.: „Niet cloveka, za ktorého by Kristus nebol trpel, hoci nie sú vsetci tajomstvom jeho smrti vykúpení (t. j. spasení)." Posledny raz bol tento blud zavrhnuty v 12. a 30. Quesnellovej vete. Prvá znela: „Ked chce Boh spasit dusu, má Bozia vôla neomylny úcinok." Druhá: „Vsetci, ktorych chce spasit Boh skrze Krista, neomylne sa spasia." Tieto vety boli právom zavrhnuté, pretoze naznacovali, ze Boh nechce spasit vsetkych. Z vety: „Neomyle sa spasia tí, ktorych chce Boh spasit," vyplyvalo, ze Boh nechce spasit vsetkych veriacich, tym menej vsetkych ludí.Jasne to prehlásil aj tridentsky snem, ktory povedal, ze „Jezis Kristus zomrel, aby sme obdrzali prijatie za synov." (Porovnaj Gal 4:5 „Aby vykúpil tych, co boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo.") V hlave III. (zasadanie VI.) hovorí: „Pravda, hoci za vsetkych zomrel, predsa nie vsetci majú úcast na dobrodení jeho smrti." Snem teda predpokladá ako isté, ze Vykupitel zomrel nielen za vyvolenych, ale i za tych, ktorí svojou vinou nie sú úcastní dobrodenia vykúpenia. Nesprávna je námietka, ze snem len mienil prehlásit, ze Jezis Kristus dal svetu cenu, ktorá stací ku spáse vsetkych. Lebo v tom zmysle by sa mohlo povedat, ze zomrel i za diablov. Okrem toho tridentsky snem chcel odsúdit blud protestantov. Tí nepopierali, ze krv Jezisa Krista stacila ku spáse vsetkych, ale ucili, ze nebola naozaj vyliata a daná za vsetkych. Snem chcel zavrhnút tento blud slovami, ze Spasitel zomrel za vsetkych. Na to v hlave VI. hovorí, ze hriesnici sa pripravujú na ospravedlnenie nádejou v Boha pre zásluhy Jezisa Krista. Keby vsak nebol Jezis Kristus ponúkol zásluhy svojho umucenia za vsetkych, nikto by nemohol mat bez zvlástneho zjavenia istotu, ze je z poctu tych, ktorym Vykupitel rácil venovat ovocie svojich zásluh. Ziaden hriesnik by sa potom nemohol pripravit touto nádejou na milost. Chybal by mu bezpecny, k nádeji nevyhnutny základ, totiz istota, ze Boh chce vsetkych spasit a odpustit vsetkym hriesnikom, ktorí lutujú, pre zásluhy Jezisa Krista. Je to aj dávno zavrhnuty blud Baiov, ktory tvrdil, ze Jezis Kristus zomrel len za vyvolenych.Tento blud bol tiez zavrhnuty v 5. Janseniovej vete, ktorá znela: „Je semipelagiánske ucenie povedat, ze Kristus zomrel úplne za vsetkych ludí alebo, ze za nich vylial krv." A Innocent X. vo svojej konstitúcii „Cum occasione" z roku 1653 vyslovne prehlásil, ze je bezbozné a kacírske tvrdit, ze Kristus zomrel len za spásu vyvolenych.Slávny text svätého PavlaSväté Písmo a sv. Otcovia nás uistujú, ze Boh chce úprimne a opravdivo spásu vsetkych a obrátenie vsetkych hriesnikov, kym zijú na tomto svete. O tom máme na prvom mieste vyslovné svedectvo sv. Pavla, ze Boh „chce, aby boli vsetci ludia spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2:4). Bezpodmienecne a neodvolatelne hovorí apostol: „Boh chce, aby vsetci ludia boli spasení." Tieto slová znamenajú vo svojom vlastnom zmysle, ze Boh naozaj chce, aby vsetci boli spasení. Je vsak vseobecne uznaná pevná zásada, ze sa slová Svätého Písma nesmú vysvetlovat v nevlastnom zmysle, iba ze by slovny zmysel odporoval viere alebo dobrym mravom. To isté hovorí o nasej veci sv. Bonaventúra, ked píse: „Musíme povedat: Ked hovorí apostol, ze Boh chce, aby vsetci ludia boli spasení, musíme pripustit, ze Boh naozaj chce." Pravda, pripústam, ze podla svedectva sv. Augustína a sv. Tomása vysvetlovali niektorí tento vyrok rôzne. Ale obidvaja títo sv. ucitelia rozumeli mu tak, ze Boh chce skutocnou vôlou spasit vsetkych, nevynímajúc ani jediného. Neskôr uvidíme, ze taká bola mienka sv. Augustína. Preto sv. Prosper odmieta, ako nespravodlivé ohováranie sv. ucitela domnienkou, ze by bol Augustín niekedy tvrdil, ze Boh nechce úprimne spasit vsetkych ludí. Preto hovorí sám ako jeho najvernejsí ziak: „Co najúprimnejsie musíme verit, ze Boh chce spásu vsetkych ludí. Lebo apostol, od ktorého je tento vyrok, co najprísnejsie prikazuje… aby sa konali k Bohu modlitby za vsetkych ludí." Dôkaz sv. Prospera, ktorym podopiera svoju náuku, je jasny. Sv. Pavol totiz na spomenutom mieste najprv povedal: „Predovsetkym teda ziadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vdaky za vsetkych ludí" (1 Tim 2:1). Lebo, dodáva, „toto je dobré a milé pred Bohom, nasim Spasitelom, ktory chce, aby boli vsetci ludia spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2:3-4). Apostol teda chce, aby sa za vsetkych konali prosby, pretoze Boh chce spásu vsetkych. Rovnako súdil sv. Ján Zlatoústy: „Ked Boh chce, aby boli vsetci spasení, právom je treba, aby boli za vsetkych konané modlitby. Ked chce Boh spásu vsetkych, prispôsob sa aj ty jeho vôli." - Pravda, sv. Augustín v rozhovore so semipelagiánmi vysvetluje tento vyrok zdanlivo inác. Podla tohoto miesta by Boh nechcel spásu vsetkych ludí, ale len niektorych. Múdro vsak poznamenáva uceny Petavius, ze Augustín tu hovorí len mimochodom a nepústa sa do podrobného vykladu. Lebo hovorí o bezpodmienecnej, vsemohúcej Bozej vôli, pokial chce Boh spásu niekoho úplne (absolútne). O tejto Bozej vôli hovorí sväty: Vôla Vsemohúceho je vzdy nepremozitelná." V tomto zmysle uzmieruje sv. Tomás vyrok sv. Augustína so slovami sv. Jána z Damasku, ktory hovorí, ze Boh chce spásu vsetkych i jednotlivych ludí vôlou predchádzajúcou: Boh chce predchádzajúcou vôlou spasenie vsetkych, aby nás ucinil úcastnymi svojej dobroty, lebo je dobry; pre hriesnikov vsak chce trest, lebo je spravodlivy. Pretoze, ako sme povedali, zmysla sv. Augustín na inom mieste inác, zmieruje sv. Tomás obidva vyroky a hovorí, ze sv. Ján z Damasku hovorí o predchádzajúcej Bozej vôli, ktorou chce Boh skutocne spásu vsetkych, avsak sv. Augustín hovorí o vôli nasledujúcej. Potom obsírne vysvetluje, v com zálezí vôla predchádzajúca, v com nasledujúca: Vôla predchádzajúca je tá, ktorou chce Boh spásu vsetkych ludí… Po uvázení vsetkych okolností nie je u vsetkych dobré, aby boli spasení; dobré je, aby bol spaseny ten, kto sa pripravuje (k spáse) a spolupracuje (s milostou), nie vsak ten, kto nechce spolupracovat (s milostou) a odporuje jej… Toto je vôla nasledujúca, lebo nasleduje za predvedením skutkov, nie síce ako prícina (vôle), ale ako dôvod chcenej veci.Sv. Tomás je teda presvedceny, ze Boh chce spasit vsetkych ludí a kazdého jednotlivca. Toto presvedcenie potvrdzuje na mnohych miestach. Pri vyklade slov evanjelia: „Toho, kto prichádza ku mne, neodozeniem" (Jn 6:37), vkladá podla vzoru sv. Jána Zlatoústeho do Kristovych úst túto rec: „Ked som sa vtelil pre spásu ludí, ako by som ich mohol od seba odohnat?" V tom zmysle hovorí: Preto neodozeniem, „lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôlu, ale vôlu toho, ktory ma poslal. A vôla toho, ktory ma poslal je, aby som nestratil nic z toho, co mi dal, ale aby som vsetko vzkriesil v posledny den. Lebo vôla môjho Otca je, aby kazdy, kto vidí Syna a verí v neho, mal vecny zivot, a ja ho vzkriesim v posledny den" (Jn 6:38-40). Na inom mieste hovorí sv. Tomás: „Boh dáva vo svojej stedrosti milost kazdému, kto sa na nu pripravuje… Chce, aby vsetci ludia boli spasení. „Este jasnejsie sa vyjadruje vo vyklade uvedeného vyroku sv. Pavla, „ktory chce, aby vsetci ludia boli spasení." Sväty ucitel hovorí: U Boha je spása vsetkych ludí sama o sebe vecou hodnou priania; táto vôla je predchádzajúca. Ked vsak má Boh na mysli dobro spravodlivosti, aby boli hriechy potrestané, v tom zmysle nechce spásu vsetkych - a to je vôla nasledujúca. „Odtial je jasné, co rozumel Anjelsky ucitel vôlou predchádzajúcou a nasledujúcou. Potvrdzuje len to, co povedal v spomenutom vyklade. (I. kniha Sentencií Petra Lombarda) Na tomto mieste dodáva len prirovnanie s kupcom, ktory chce predechádzajúcou vôlou zachránit vsetok svoj tovar; ked vsak nastane búrka, nechce ho uz zachránit, aby zachránil svoj zivot. A rovnako Boh, ked vidí bezboznost niektorych, praje si ich potrestanie z lásky k spravodlivosti a preto ich nechce spasit; predtym vsak chce skutocnou, v istom zmysle absolútnou vôlou spásu vsetkych. A tak vôla Bozia spasit vsetkych, píse sväty na inom mieste, je sama v sebe absolútna; podmienená je len zo strany chceného predmetu, ak totiz clovek chce spolupôsobit s milostou tak, ako ziada správny poriadok. A v Bohovednej summe sväty znovu urcitejsie vysvetluje, co rozumie vôlou predchádzajúcou a co nasledujúcou: „Sudca najprv chce, aby kazdy clovek zil, ale potom chce, aby vrah bol obeseny. Podobne Boh najprv chce, aby kazdy clovek bol spaseny, ale zatym chce, aby niektorí ludia boli zatratení, podla poziadavky svojej spravodlivosti."Nijako nechcem na tomto mieste zavrhovat mienku tych, ktorí ucia predurcenie ku sláve, ktoré predchádza predvedeniu (praescientia) zásluh; hovorím len, ze nemôzem pochopit, ako zástancovia tejto náuky, ze totiz Boh jednych vyvolil k sláve bez ohladu na ich zásluhy a druhych z nej (podobne) vylúcil, môzu súcasne verit, ze Boh chce spásu vsetkych; iba ak majú na mysli nie vôlu skutocnú, ale len podmienecnú a v prenesenom zmysle. Nechápem, ako mozno tvrdit, ze Boh chce vsetkych ludí spasit a uviest do slávy, ked by velkú väcsinu z nich uz prv vylúcil zo slávy, bez ohladu na ich vinu. Ked Petavius dokazuje svoju opacnú mienku hovorí: „Naco by bol dal Boh vsetkym ludom túzbu po vecnej blazenosti, ked by bol uz vopred väcsinu z nich z nej vylúcil bez ohladu na ich hriechy? Naco by bol prisiel Jezis Kristus, ak ozaj priniesol vsetkym spásu svojou smrtou, keby ju uz vopred bol Boh odoprel tolkym nestastnym ludom? Naco by im dal prostriedky, keby boli uz vopred vylúcení z dosiahnutia ciela?" Petavius preto pripája velmi vázne slová: „Keby to bola pravda, museli by sme povedat, ze Boh, ktory miluje vsetko stvorené, nebol by miloval vsetkych ludí, ked ich stvoril, ale väcsinu z nich by mal v nenávisti, keby vylucoval zo slávy tych, ktorych stvoril pre slávu. Je isté, ze stastie tvora zálezí v dosiahnutí toho ciela, pre ktory je stvoreny. Rovnako je isté, ze Boh stvoril vsetkych ludí pre zivot vecny. Keby teda bol Boh stvoril niektorych ludí pre zivot vecny a potom ich bez ohladu na ich viny vylúcil, mal by ich bezdôvodne pri stvorení v nenávisti a tym by im zaprícinil najväcsiu myslitelnú skodu. Boli by vylúcení z dosiahnutia ciela, totiz slávy, pre ktorú boli stvorení." „Boh nemôze mat," hovorí Petavius, „nejaky prostredny cit medzi láskou a nenávistou voci tvorom a najmä voci ludom, ktorych alebo… miluje pre zivot vecny, alebo nenávidí… k záhube. Najväcsím zlom cloveka vsak je byt od Boha vzdialeny a zatrateny. Ked teda Boh chce záhubu duse niekoho… toho nemiluje, lez má ho v najväcsej myslitelnej nenávisti." Slovami „vecnú záhubu" nemyslí Petavius pozitívne zatratenie od Boha, ale vylúcenie zo slávy. A naozaj, ako hovorí Tertulian, co by nám bolo platné, ze nás Boh nestvoril pre peklo, keby nás bol pri samom stvorení vylúcil z poctu vyvolenych? Byt odtial vylúceny znamená byt pozbaveny spásy a upadnút do vecnej záhuby, pretoze niet nijakého prostredného stavu: „Aky bude osud vylúcenych? Ci nie strata spásy?" Petavius koncí: „Preto, ked miluje Boh kazdého cloveka láskou, ktorá predchádza jeho zásluhy, nemá v nenávisti ich duse a preto nechce pre ne najväcsie nestastie. Ked teda Boh miluje vsetkych ludí, a to je isté, musíme verit, ze chce spásu vsetkych a ze nemá nikoho vo svojej strasnej nenávisti, aby urcil pre neho najväcsie nestastie, vylúcenie zo slávy, prv ako by videl jeho viny."Opakujem vsak znova a znova, ze tejto tvrdej mienke nemôzem rozumiet. Napokon otázka predurcenia je tak hlboké tajomstvo, ze apostol zvolal: „Aká hæbka Bozieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopitelné sú jeho súdy a nevyspytatelné jeho cesty! Ved kto poznal Pánovo zmyslanie?" (Rim 11:33-34). Preto sa musíme podrobit Bozej vôli, ktorá chce, aby toto tajomstvo ostalo neprístupnym jeho Cirkvi, aby sme sa pokorne sklonili pred riadením jeho prozretelnosti. A to tym skôr, ze Bozia milost, ktorá jediná môze ludom dopomôct k vecnému zivotu, sa nám udeluje bez vsetkej pochybnosti vo väcsej alebo mensej miere úplne zadarmo, bez najmensieho ohladu na nase zásluhy. Aby sme teda dosli k spáse, musíme sa kazdy neustále vrhat do nárucia Bozieho milosrdenstva, aby nám pomohlo svojou milostou k spáse a musíme neustále verit neomylnému slovu toho, ktory slúbil, ze vypocuje a spasí kazdého, kto sa bude modlit.Iné texty PísmaAle vrátme sa k násmu predmetu, ze Boh si úprimne praje, aby sa vsetci ludia spasili. Sú iné texty, ktoré dokazujú tú istú vec, napríklad, ked Boh hovorí: „Ako zijem, hovorí Pán, Jahve, nemám zálubu v tom, aby zomrel bezbozny, ale aby sa bezbozny vrátil zo svojej cesty a zil" (Ez 33:11). Nehovorí len, ze chce smrt hriesnika, ale hovorí, ze chce jeho zivot a prisahá, aby skôr uverili, ako poznamenáva Tertulian.Okrem toho vraví Dávid: „Lebo len chvílku trvá jeho hnev, ale cely zivot jeho láskavost" (Zalm 30:6). Trestá preto, ze ho nase hriechy nútia k hnevu; vo svojej vôli vsak nechce nasu smrt, ale nás zivot, „cely zivot". - Sv. Bazil k tymto slovám poznamenáva: Co tym chce povedat? To, ze Boh chce, aby vsetci mali úcast na zivote." Zalmista totiz povedal: „Nás Boh je Boh spásy, on je Pán, co zo smrti dáva uniknút" (Zalm 68:21). Sv. Róbert Bellarmin tieto slová vysvetluje takto: „Je mu to vlastné, to je jeho prirodzenost - vsetkych spasit a zachránit pred vecnou smrtou."Okrem toho hovorí Pán: „Podte ku mne vsetci, ktorí sa namáhate a ste pretazení, a ja vás posilním" (Mt 11:28). Ked vsetkych pozyva ku spáse, iste chce spasit vsetkych. Okrem toho sv. Peter píse: „Pán nemeská s prislúbením, ako sa niektorí nazdávajú, ze meská; on je len trpezlivy s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa vsetci dali na pokánie" (2 Pt 3:9) a tak sa spasili.Dalej hovorí Pán: „Preco by ste mali zomriet, dom Izraela?…preto sa obrátte a budete zit" (Ez 18:31-32). „Co som este mal urobit svojej vinici a neurobil som jej?" (Iz 5:4). „Kolko ráz som chcel zhromazdit tvoje deti, ako sliepka zhromazduje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!" (Mt 23:37). Ako by mohol Pán tvrdit, ze klope na nase hriesne srdcia? Ako by nás mohol tolko nabádat, aby sme sa vrátili do jeho nárucia? Ako by nám mohol vytykat: Co som mal este urobit, aby som vám získal spasenie?" Ako by nám mohol povedat, ze nás chcel prijat za dietky, keby nemal naozajstnú vôlu spasit vsetkych? Okrem toho hovorí sv. Lukás, ze Jezis Kristus, ked sa z dialky pozeral na Jeruzalem a myslel na záhubu národa pre jeho hriechy, „plakal nad ním" (Lk 19:41). „Preco vsak plakal vtedy," pyta sa sv. Theofylakt so sv. Jánom Zlatoústym, „pri pohlade na skazu mesta, ked nie preto, ze skutocne túzil po jeho spáse." Ked teda Boh na tolkych miestach svedcí, ze chce spasit vsetkych, kto sa opovázi tvrdit, ze Boh nechce, aby boli vsetci spasení? Petávius sa pyta: „Je dovolené, samo Sväté Písmo, v ktorom Boh na tolkych miestach dosvedcil svoju vôlu tak skvelymi, tak casto opakovanymi slovami, áno, slzami a prísahou, je dovolené ho tupit a vysvetlovat v opacnom zmysle, ako by bol Boh ustanovil, ze zahubí celé ludské pokolenie okrem niekolko málo ludí… a ako by sa vôbec nestaral o jeho záchranu…? A co je v ostatnych clánkoch viery este tak jasné, aby bolo isté pred podobnou krivdou a potupou?" Podla súdu tohto velkého teológa je tvrdenie, ze Boh nechce naozaj spasit vsetkych, tolko, ako vysmech z vieroucnych vyrokov nad slnko jasnejsie a krivda proti nim. A kardinál Sfonfrati hovorí: „Kto zmysla inác, nevie, ci nerobí z pravého Boha len Boha zdanlivého… tak ako v divadle vystupujú králi, ktorí majú ku králom velmi daleko!"Vseobecná zhoda Cirkevnych OtcovTúto pravdu, ze Boh chce spasit vsetkych, potvrdzujú vsetci svätí Otcovia. Nieto pochybnosti o jednomyselnom presvedcení gréckych Otcov, ze Boh chce spasit vsetkych i jednotlivych ludí. Tak ucí sv. Justín, sv. Bazil, sv. Gregor Naziansky, sv. Metod, sv. Ján Zlatoústy (ich svedectvá uvádza Petaviu). Vsimnime si vsak latinskych Otcov. Sv. Hieronym hovorí: „Boh chce spásu vsetkych… Pretoze sa vsak nik nespasí bez vlastnej vôle… Boh chce, aby sme chceli dobro, aby potom chcel aj on v nás splnenie svojich úmyslov." A na inom mieste: „Preto ich (zidov) chcel spasit podla ich zelania a nabádal ich k práci na vlastnej spáse, aby sa dostalo ich vôli odmeny, ale oni nechceli uverit." Sv. Hilarius: „Boh chce, aby sa spasili vsetci ludia a nielen tí, ktorí budú patrit do poctu svätych, lez bez vynimky vsetci, aby nik nemal vyhovorku." Sv. Pavlín: „Vsetkym hovorí (Kristus): Podte ku mne vsetci… lebo kym zálezí na nom, ktory stvoril vsetkych, chce, aby sa kazdy clovek spasil." Sv. Ambróz: „Boh musel ukázat svoju vôlu aj na bezboznych. A preto nesmel vynechat ani zradcu, aby mohli vsetci poznat, ze i pri volbe svojho zradcu zamyslal spasit vsetkych… A ukázal spásu vsetkym, ze pokial zálezalo na Bohu, chcel spasit vsetkych." Spisovatel diela, nadpísaného „Vyklad Ambrózov" (podla Petavia je to diakon Hilarius), dáva si na apostolove slová: Boh chce, aby vsetci ludia boli spasení," túto otázku: „Ako je mozné, ze vsemohúci Boh chce spasit vsetkych, a predsa sa tolko ludí nezachráni?" A odpovedá si: „Chce, aby boli spasení, ak chcú sami; lebo ten, kto dal zákon vsetkym, nikoho nevylúcil zo spásy… Tento liek vsak neosozí ani kolísavym, ani tym, ktorí ho (otvorene) odmietajú. Vraví, ze Pán nikoho nevylúcil z práva na slávu a vsetkym, ze dáva milost, aby sa spasili, ale s podmienkou, ze budú spolupôsobit s milostou, lebo milost neosozí nic tomu, kto ju odmieta. Na túto otázku rovnako odpovedá i sv. Ján Zlatoústy i sv. Augustín. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Preco teda nedosahujú spásu vsetci, ked Boh chce spasit vsetkych? Pretoze vôla vsetkych sa neriadi jeho vôlou a preto, ze on nikoho nenúti." Sv. Augustín hovorí: „Boh chce, aby boli vsetci ludia spasení; nie vsak tak, ze by im bral slobodnú vôlu." To isté hlása sv. Augustín na mnohych inych miestach, ktoré uvediem dalej.2. Jezis Kristus zomrel za spásu vsetkych ludíNie menej je jasné zo Svätého písma i zo svätych Otcov, ze Jezis Kristus zomrel za vsetkych a za kazdého jednotlivého cloveka. Adamov hriech iste spôsobil strasnú pohromu celému ludskému pokoleniu. Jezis Kristus vsak nahradil milostou vykúpenia vsetky skody, ktoré nám Adam zaprícinil. Preto tridentsky snem prehlásil, ze sväty krst vracia dusiam cistotu a bezúhonnost. Pokial ide o ziadostivost, ktorá v nich ostáva, nie je im na skodu, ale pre nadobudnutie slávnejsej koruny, v tom prípade, ze budú odporovat svojim vásnam. Sv. Lev hovorí: „Viac som získal Kristovou milostou, nez som stratil diablovou závistou." To isté prehlásil apostol slovami: „Ale s darom to nie je tak ako s previnením… kde sa rozmnozil hriech, tam sa este väcsmi rozhojnila milost" (Rim 5:15, 20). Sám spasitel povedal: „Ja som prisiel, aby mali zivot a aby ho mali hojnejsie" (Jn 10:10). Uz dávno predtym to povedal Dávid a Izaiás. Dávid hovorí: „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie" (Zalm 130:7). Izaiás: „Dostal z Pánovej ruky dvojmo za kazdy svoj hriech" (Iz 40:2). K tymto slovám vykladatel Svätého písma poznamenáva: „Boh odpustil svojej Cirkvi tym spôsobom, ze dostala dvojnásobnú, t.j. mnohonásobnú milost namiesto trestov, ktoré by si zasluhovala."Svedectvo Svätého PísmaZe zomrel nás Spasitel, ako som povedal, za vsetkych a ze obetoval vecnému Otcovi dielo svojho vykúpenia za spásu jednotlivych ludí, uistuje Sväté písmo: „Lebo Syn cloveka prisiel hladat a zachránit, co sa stratilo" (Lk 19:10). „[Spasitel] vydal seba samého ako vykupné za vsetkych" (1 Tim 2:6). „A zomrel za vsetkych, aby aj tí, co zijú uz nezili pre seba, ale pre toho, ktory za nich zomrel a vstal z mrtvych" (2 Kor 5:15). „Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v zivého Boha, ktory je spasitelom vsetkych ludí, najmä veriacich" (1 Tim 4:10). „On je zmiernou obetou za nase hriechy; a nielen za nase, ale aj za hriechy celého sveta" (1 Jn 2:2). „Lebo nás zenie Kristova láska, ked si uvedomíme, ze ak jeden zomrel za vsetkych, teda vsetci zomreli" (2 Kor 5:14). Zastavme sa aspon pri tychto poslednych slovách. Pytam sa: Keby nepokladal apostol za isté, ze Jezis Kristus naozaj za vsetkych umrel, ako by mohol súdit z Kristovej smrti podstúpenej za vsetkych, ze vsetci umreli? A to tym skôr, ze apostol vyvodzuje z tejto pravdy pohnútku, ktorá musí roznietit nase srdce láskou k Spasitelovi. Avsak Boziu túzbu a vôlu spasit vsetkych najlepsie ukazujú apostolove slová: „Ked on vlastného Syna neusetril, ale vydal ho za nás vsetkych," a este mocnejsie sú dalsie slová: „akoze by nám s ním nedaroval vsetko!?" (Rim 8:32). Ked nám Boh vsetko daroval, co by sme sa báli, ze nám odoprel vyvolenie k sláve - pravda pod podmienkou, ze budeme spolupracovat s milostou. „Ked teda daroval svojho Syna," hovorí uceny kardinál Sfondrati, „ako by nám odoprel milost spásy?" Apostol nás tu poucuje jasnymi ale istymi slovami, ze nám neodoprie dar mensí, ked nám dal väcsí; ze nám neodoprie dar spásy, ked nám dal svojho Syna, aby sme boli spasení." A to je pravda. Ako by mohol sv. Pavol tvrdit, ze nám dal vsetko, ked nám daroval svojho Syna, keby bol presvedceny, ze nás mnohych vylúcil zo slávy, jediného to dobra a jediného ciela, pre ktory nás stvoril? Tomuto mnozstvu ludí by dal síce vsetko, ale odoprel by to najlepsie, vecnú blazenost, bez ktorej musí prepadnút vecnému nestastiu, lebo tretej moznosti niet. Lez, ze by sme chceli tvrdit inú väcsiu opovázlivost, ako poznamenáva iny uceny spisovatel, ze Boh síce dáva vsetkym milost k dosiahnutiu slávy, mnohym ludom vsak odopiera prístup k jej pozívaniu, ze teda dáva prostriedok k cielu, ale ciel odopiera.Ucenie svätych OtcovVsetci svätí Otcovia jednomyselne ucia, ze Jezis Kristus zomrel preto, aby vsetkym získal vecnú spásu. Sväty Hieronym (?) hovorí: „Za vsetkych zomrel Kristus; bol nájdeny jediny hodny… aby bol obetovany za tych, ktorí boli mrtvi v hriechu. Sv. Ambróz: „Kristus prisiel preto na svet, aby nás vyliecil z nasich rán. Pretoze vsak neziadajú vsetci jeho liek… uzdravuje (len) tych, ktorí chcú, nenúti vsak tych, ktorí nechcú. Inde: „Vsetkym priniesol prostriedok k uzdraveniu, aby kazdy, kto zahynie, pricítal sám sebe prícinu svojej smrti, ze nechcel byt uzdraveny, hoci mal liek… Nech je vsak velebené isté Kristovo milosrdenstvo ku vsetkym… ked chce spásu vsetkych ludí." A este jasnejsie na inom mieste hovorí: „Jezis napísal svoj závet nie v prospech jedného cloveka, ani nie pre niekolko málo ludí, lez v prospech vsetkych; vsetci sme napísaní ako dedicia… závet je spolocny a dáva právo vsetkym: dedicstvo nálezí vsetkym a kazdému osobitne. Vsimnime si slová: Vsetci sme napísaní ako dedicia. To znamená, ze Vykupitel napísal ako dedicov nebies nás vsetkych. Sv. Lev píse: „Ako Kristus nenasiel nikoho bez hriechu, tak prisiel na pomoc vsetkym." Sv. Augustín uvádza slová sv. Jána: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil" (Jn 3:17) a hovorí: „Prisiel teda uzdravit svet, pokial je to v moci lekára." Treba dat pozor na slová: Pokial je to v moci lekára. Sám Boh chce úcinne spásu vsetkych; nemôze vsak uzdravit toho, kto uzdravenie odmieta, ako dodáva sv. Augustín: „Celkom iste uzdravuje (Boh), nie vsak toho, kto nechce. Co ta môze viac oblazit ako myslienka, ze más vo svojej ruke zivot, a ze od tvojej vôle závisí tvoje zdravie?" Zastavme sa pri jednotlivych slovách: „Uzdravuje". Sv. ucitel teda hovorí o hriesnikoch, ktorí sú chorí a nemôzu sami zo svojich síl nadobudnút zdravie. „Celkom iste". Z Bozej strany nechyba nic, co je potrebné pre uzdravenie a spásu hriesnikov. „Svoj zivot más vo svojej ruke a tvoje zdravie závisí od tvojej vôle." Tieto slová dokazujú, ze Boh chce skutocnou vôlou spasit vsetkych. Inác by sme nemali vo svojich rukách moznost nadobudnút zdravie duse a vecny zivot. Na inom mieste hovorí: „Ten, ktory nás vykúpil za takú cenu, nechce, aby títo vykúpení zahynuli. Nevykúpil nás, aby nás zahubil, lez, aby nám dal zivot." Vsetkych nás vykúpil, aby nás vsetkych spasil. A potom nás vsetkych sväty nabáda chyrnymi slovami k práci na dosiahnutie vecnej blazenosti. „Nech sa vzpriami ludská krehkost… Nik nech nehovorí: Nebudem spaseny… Ovela viac Kristus ucinil, ako slúbil. Co ucinil? Zomrel za teba. Co prislúbil? Ze budes s ním zivy." Niektorí tvrdili, ze Kristus vylial svoju krv za vsetkych, aby vsetkym získal milost, ale nie spásu. Ich mienku rázne odmieta ucenec Périgueus: „Aké nesprávne je tak mysliet! Ako by mohla Bozia Múdrost… chciet prostriedok k spáse, ale spásu nie?" Okrem toho sv. Augustín (?) sa obracia na zidov slovami: „Poznávate bok, ktory ste prebodli, pretoze bol otvoreny i od vás i pre vás." Keby vsak Kristus nebol vylial svoju krv skutocne za vsetkych, mohli by zidia odpovedat sv. Augustínovi, ze Pánov bok síce otvorili, ale ze tento bok nebol otvoreny pre nich.Ani sv. Tomás nijako nepochybuje, ze Jezis Kristus zomrel za vsetkych. Z tejto pravdy vyvodzuje dôsledok, ze Jezis Kristus chce spásu vsetkych. Jezis Kristus je prostredníkom medzi Bohom a ludmi, nielen niektorymi, ale vsetkymi. Nebol by ním sám vsak, keby nechcel vsetkych spasit."Dôkazom tejto pravdy je odsúdenie 5. Janseniovej vety, ako sme povedali prv: „Je semipelagiánske ucenie povedat, ze Kristus zomrel úplne za vsetkych ludí, alebo ze za nich vylial krv." Podla ostatnych zavrhnutych viet a podla Janseniovych zásad je zmysel vety tento: Jezis Kristus zomrel, aby zaslúzil vsetkym dostatocné milosti k spáse, ale zomrel len za predurcenych, ako napísal Jansenius jasne na inom mieste: „Ani v najmensom sa nezhoduje so zásadami sv. Augustína ucenie, ze Kristus Pán vylial svoju krv za vecnú spásu alebo neveriacich, ktorí umierajú v nevere alebo spravodlivych, ktorí nezotrvajú v dobrom." Katolícky zmysel je teda opacny: „Nie je semipelagiánske, lez správne ucenie, ze Jezis Kristus zomrel, aby zaslúzil milosti potrebné v terajsom poriadku k dosiahnutiu spásy nielen pre predurcenych, lez i pre zatratenych."Ze Boh chce naozaj spásu vsetkych a ze Jezis Kristus zomrel za spásu vsetkych, presvedcuje nás dalej prikázanie o nádeji, ktoré Boh vsetkym ukladá. Dôvod je jasny. Sv. Pavol nazyva krestanskú nádej istotou a pevnou kotvou duse: „…my, co sme nasli útociste v tom, ze dosiahneme ponúknutú nádej. Máme ju ako istú a pevnú kotvu duse…" (Hebr 6:18-19). A v com môzeme mat túto bezpecnú a pevnú kotvu svojej nádeje, ak nie v pravde, ze Boh chce spásu vsetkych?" Ako môzu dúfat v Bozie milosrdenstvo ludia," pyta sa teológ Périguex, „ak nie je isté, ze Boh chce spásu vsetkych? A s akou nádejou by mohli obetovat Bohu Kristovu smrt, aby dosiahli odpustenie, keby nebolo isté, ze bola prinesená ako obeta za nich?" A kardinál Sfondrati hovorí, ze keby bol Boh jednych vyvolil k zivotu vecnému a druhych z neho vylúcil, ze by sme mali viac dôvodov k zúfalstvu ako k nádeji, lebo ovela viac je zatratenych ako vyvolenych. A keby nebol zomrel Jezis Kristus za spásu vsetkych, ako by sme mohli mat bez zvlástneho zjavenia isty základ svojej nádeje, ze budeme spasení pre zásluhy Jezisa Krista? O tom nikdy nepochyboval sv. Augustín, lebo hovorí: „Vsetka nádej a istota viery spocíva pre mna v drahocennej krvi Kristovej, ktorá bola vyliata za nás a za nasu spásu." Preto skladá sväty vsetku svoju nádej do krvi Jezisa Krista, lebo viera mu dáva istotu, ze Jezis Kristus zomrel za vsetkych. O tomto dôvode krestanskej nádeje podrobnejsie pouvazujem v III. kapitole, ked budem hovorit o hlavnej veci, a to milost modlitby je daná vsetkym.3. Deti, ktoré zomierajú bez krstu.Ostáva este rozriesit tazkost, preco hynú deti umierajúce pred krstom, prv ako nadobudli uzívanie rozumu. Ked chce Boh spásu vsetkych, preco hynú tieto deti bez vlastnej viny, pretoze sa im nedostáva od Boha nijakej pomoci, aby dosiahli spásu? Sú dve odpovede, z ktorych je správnejsia druhá. Vysvetlím krátko obidve.Prvá odpoved: Boh chce vôlou predchádzajúcou spásu vsetkych a preto prichystal vseobecné prostriedky, aby vsetci mohli dosiahnut spásu. Tieto prostriedky vsak nesplnia svoju úlohu alebo vinou tych, ktorí ich nechcú uzívat alebo ze ich uzitie prekazia príciny druhotné (ako je napríklad prirodzená smrt detí); Avsak Boh, ktory vo svojej prozretelnosti vsetko správne a múdro usporiadal, nie je povinny zamedzit cinnost tychto prícin. Sú to myslienky sv. Tomása, ktory hovorí, ze Jezis Kristus síce obetoval svoje zásluhy za vsetkych a ze pre vsetkych ustanovil krst; ale tento prostriedok spásy nie je udeleny detom, ktoré umierajú pred uzívaním rozumu, nestáva sa priamym zásahom Bozej vôle, ale len z Bozieho dopustenia. A Boh, ako zvrchovany Pán sveta, nesmie rusit celkovy poriadok preto, aby sa pomohlo jednotlivym veciam.Druhá odpoved: Je rozdiel medzi tym, ked niekto nie je blazeny a ked je zatrateny. Lebo vecná blazenost je dar dany celkom nezaslúzene, preto jej strata nemá povahu trestu. Velmi odôvodneny je názor sv. Tomása, ze deti, ktoré zomreli ako nemluvniatka netrpia ani trest zmyslov ani trest straty. Netrpia trest zmyslov, lebo ako hovorí sv. ucitel, tento trest zodpovedá náklonnosti k stvorenym veciam. Tá pri dedicnom hriechu chybí: nenachádza sa tu osobná vina, a preto ani trest zmyslov. Protivníci uvádzajú proti tomu náuku sv. Augustína, podla ktorého by boli tieto deti odsúdené aj k trestom zmyslov. Ale na inom mieste tento sväty prehlasuje, ze je v tejto otázke velmi bezradny. Hovorí: „Ked ide o trest malickych, som vo velkych pochybnostiach a naozaj neviem, co odpovedat." A inde pripústa domienku, ze tieto deti nedostávajú ani odmenu ani trest: „Nie je treba sa bát, ved ked mohla byt akási stredná cesta medzi správnym skutkom a hriechom, môze tiez zniet rozsudok Sudcu ku stavu medzi odmenou a zatratením." Túto mienku zastáva potom celkom rozhodne sv. Gregor Naziánsky: „Spravodlivy Sudca nedá im ani nebeskú odmenu ani muky." A rovnako sv. Gregor Nyssensky: „Predcasná smrt detí dokazuje, ze tí, ktorí takto stratia zivot, nebudú trpiet v bolestiach a mukách."Pokial ide o trest straty, sú tieto deti vylúcené zo slávy; ako ucí sv. Tomás, ktory túto vec co najdôkladnejsie uvázil, nikto netrpí pre stratu dobra, ktorého nie je schopny. Nikto napríklad neplace preto, ze nemôze lietat a ziaden obycajny clovek nie je smutny preto, ze nemôze byt cisárom. Tak nie sú smutné ani deti, ze nemajú slávu, ktorej nikdy neboli schopné. Nemali na nu nároky ani na základe svojej prirodzenosti, ani pre svoje zásluhy. Inde uvádza este iny dôvod. Hovorí, ze nadprirodzené poznanie slávy je mozné len úkonom viery, tento úkon vsak prevysuje vsetko prirodzené poznanie. Preto nemôzu tieto dietky byt smutné nad stratou slávy, pretoze nikdy o nej nemali nadprirodzené poznanie. Okrem toho hovorí, ze nielen nebudú trpiet pre stratu vecnej blazenosti, ale ze sa budú viac radovat z velkej úcasti na Bozej dobrote a jeho dokonalostiach, pokial sú prirodzene prístupné. A hoci s ním nie sú spojené slávou, sú s ním predsa zblízené úcastou na prirodzenych dobrách a takto môzu z neho cerpat radost prirodzenym poznaním a prirodzenou láskou k nemu.

zdroj- http://redemptoristi.kske.sk