Človek a peklo

Je peklo spravodlivé? Veľmi veľa ľudí si iste dáva otázku: „Existuje peklo?“. Sú dokonca ľudia, ktorí nad tým vôbec neuvažujú, pokladajú existenciu pekla za úplnú samozrejmosť a podobné otázky za absolútne nezmyselné. Mňa ale táto otázka zaujíma a pokúsim sa vám predostrieť príklad, ktorý nám môže veľmi veľa napovedať o tom, či teda skutočne peklo existuje.

Mnohí si predstavujú peklo tak či onak, rozhodne nie všetci rovnako. Na tom však vôbec nezáleží, nakoľko ľudská fantázia nepozná hraníc a bude nás zaujímať iba pár faktov – a to, že: v pekle je trest nesmierne krutý, bolestivý a v niektorých prípadoch dokonca trvá večne. Dôvody sú jasné… akési chyby, ktoré poukazujú na odpor voči Stvoriteľovi, ako kradnutie, nadávanie, nedodržiavanie prikázaní, vôbec bezbožstvo,  neviera v pravého boha, či dokonca vražda a celá rada iných prehreškov, ktoré jedny sú miernejšie, zato iné úplne neprijateľné pre Boha a vstúpenie do raja (napríklad vražda). Zámerne vraždu spomínam, pretože tá je pre mňa kľúčová a asi sa zhodneme v tom, že zabiť niekoho, vziať život, je vrcholný prejav zla.

Možno by niekto namietal, že som nespomenul oľutovanie hriechov. Nemám ani v úmysle sa týmto zaoberať, pretože oľutovanie a následne odpustenie pokladám za absolútne neprípustné. Z akého dôvodu? Veľmi jednoduchého. Napríklad v prípade zabitia a oľutovania tohto hriechu, nemožno už mŕtveho vzkriesiť a teda je daný hriech navždy vykonaný. Nielenže vraždu nemožno zmazať, ale vôbec myšlienku (pocit nenávisti), ktorá u vraha počas vraždy existovala a navždy sa zapísala do „knihy času“. Taktiež stojí za zmienku fakt, že zmýšľajúc ako veriaci, ktorý ľutuje svoje hriechy, mohlo by oľutovanie hriechov dávať zmysel. Ak sa podívame opäť zo širšieho pohľadu, potom napríklad bolesť, ktorú cítili blízky zavraždeného, nemožno nikdy nijakým oľutovaním zmazať. A to ešte môžem spomenúť ďalší fakt, že sa žiadny ľutujúci nevyhne myšlienke, že ľutuje aby ho Boh miloval. Čo možno označiť za evidentné sebectvo. Tento príklad možno aplikovať na drvivú väčšinu vykonaných hriechov.

Nepoviem vám na začiatku, ku ktorej strane sa po dočítaní prikloníte, aj keď si myslím, že vás minimálne prinútim sa nad peklom zamyslieť. A to aj v prípade, že ste nad peklom nikdy detailnejšie neuvažovali a ani teraz to nemáte v pláne. Ja sa to predsa len pokúsim zmeniť.

Ako to teda urobiť? Ako správne uvažovať?

Môžem sa zamyslieť nad sebou, nad týmto veriacim, nad tamtým ateistom, môžem vziať do úvahy kohokoľvek. Aby som ale dosiahol čo najpresnejší výsledok, musím zobrať do úvahy všetkých ľudí a vytvoriť dve skupiny, kde jedna bude reprezentovať akoby dobro a druhá opak, alebo niečo podobné. Na začiatku však zoberiem iba dvoch ľudí a prostredníctvom nich, aplikujem svoju myšlienku na všetkých ľudí. Či to bude správny postup uvidíte sami na konci.

Povedzme, že budem porovnávať seba Mareka (ako sa skutočne volám) s mladým bojovníkom z pred dajme tomu 10 000 rokov, ktorého nazvem Garias a ktorý bude žiť kdesi v džungli. Bude ma zaujímať, kto z týchto dvoch ľudí bude mať väčšiu šancu byť Bohom spasený a kto z nich sa vôbec dostane do raja.

Mladý bojovník rozhodne nemá ľahký život. Od malička v „zaostalom” kmeni, kde na dennom poriadku je lov, zber plodín či boje medzi kmeňmi. Garias musí často krát bojovať, lúpiť, vraždiť, aby prežil buď on, alebo jeho kmeň. Treba si uvedomiť, že nemá na výber – alebo pozdvihne meč, či kyjak.. alebo umrie. Je divoký, krutý, odhodlaný okamžite tasiť zbraň a nemilosrdne ukončovať život komukoľvek, kto sa mu postaví v boji.

Marek, teda ja, žije o poznanie iný život. Do 14 roku som bol veriacim a teda môžem porovnať barbara so mnou, teda aspoň s tým človekom, ktorý mal iba 14 rokov. .Denne som sa modlil, chodil tiež do kostola, veril v Boha, riadil sa Ježišovím učením, dodržiaval prikázania, nehrešil, snažil sa pomáhať a čo je kľúčové… nikoho som nezabil. Som celkom milý , snažím sa byť priateľský, dobrosrdečný, ako tak múdry, tolerantný, všímavý a samozrejme si neskonale vážim života.

Na prvý pohľad sa zdá, že Marek je na tom omnoho lepšie ako Garias. Garias neverí v Boha.. neriadi sa Ježišovim učením… Garias nadáva… možno kradne, zabíja.. nedodržiava prikázania a teda je evidentné, že výhodu má Marek a nesmierne pravdepodobné, že Garias sa do raja nemôže dostať, o čom netreba možno s pohľadu viery ani diskutovať. Jednoznačne sa dá povedať podľa kresťanského učenia, že Marek miluje Boha viacej ako Garias a taktiež bez výčitiek svedomia môžem dodať, že zasa Boh má určite radšej Mareka ako Gariasa.

Teraz pokladám svoju otázku. Ako môže niekto hodnotiť Gariasa ako zlého človeka? Kto má právo povedať, že je lepším človekom Marek? Garias si predsa svoj život nevybral. Nevybral si kde bude žiť, s kým sa bude stretávať, čo sa bude učiť, aké hodnoty jeho srdce nadobudne a nevybral si spôsob, akým s ním budú jednať bojovníci z iného kmeňa. Všetko čo vie ho naučil život, ktorý žije. Nemal možnosť sa učiť ako Marek, nemal možnosť nadobudnúť také hodnoty, pocity, vnímanie aké má Marek. Ako môžeme povedať, že je horším človekom ako Marek??? Garias nemohol určiť aký život bude žiť, mohol sa tomu životu statočne postaviť a „zabíjať aby, iný prežil”. Nikto predsa nemá právo ho označiť za zlého a uvrhnúť ho do pekla iba preto, že žil život, ktorý si sám neurčil. Nikto z nás a už vôbec nie Boh, ktorý mu ten ŽIVOT PRIPRAVIL a ktorý ten bojovník MUSEL ŽIŤ.

Uznal by som zmysel pekla jedine v prípade, že každý človek dostal rovnaké podmienky na svoj život (rodina, priatelia, mier, jedlo a pod.), na schopnosti sa učiť a že nie všetci sa vybrali cestou dobra. V takomto prípade by som pripustil existenciu pekla. Aj to iba do istej miery, pretože Gariasa pokladám za žiaka, ktorý sa ešte len učí, robí samozrejme chyby a že ak tento žiak urobí v úlohe, na ktorú nebol nikdy pripravený chybu, mali by sme mu pomôcť a nie trestať ho a k tomu ešte na večné veky.

Túto myšlienku môžem teraz aplikovať na všetkých ľudí, aby som objavil snáď aspoň kúsok skutočnej pravdy. A to je, že my všetci sme niečo ako žiaci. Niečo ako ten Garias. Všetci sa učíme, robíme chyby, taktiež nie každý z nás má možnosť stať sa úplne dobrým človekom a nech sú aj zlodeji či vrahovia… nie je to o ničom inom ako o tom, že ich k tomu, ku takým činom, doviedol ich život, ktorý žili. A že ten samý život, ktorý z nich urobil tieto obludy, IM PRIPRAVIL SAMOTNÝ STVORITEĽ, VŠEMOHÚCI, VŠEVIDIACI (aj do budúcnosti!!!) a dokonca… nekonečne MILUJÚCI.

Nepochybujem o tom, že keby si životy Garias a Marek vymenili, podľa viery by bol spasený Garias a zatratený Marek. Každý z nás sa snaží žiť svoj život ako najlepšie vie. A chyby by sa nemali trestať večným zatrateným, ale poučením.

Zoberme si zasa iný príklad. Povedzme, že máme dve deti – Janka a Marienku . Dajme tomu, že Marienka má pokojný  život. Má rodičov, výchovu, chodí do školy, do kostola a žije si život plný lásky, priateľstva, rodinných osláv či dovoleniek a vôbec kopec zábavy, ktoré ju jednoznačne určujú na vývoj svojej duše, mysle a naisto ju vychovávajú v dobrého veriaceho človeka.

Janko však žije iný život. Narodil sa v krajine kde ľudským osudom „panuje“ vojna. Do školy chodil ako najmenší – iba pár rokov, preto vie ledva čítať a písať. Celý svoj život sa pozeral ako jeho ľud, národ živorí. Oni sami doma veľakrát nemali čo jesť a na Vianoce si miesto darčekov rozdali chleba a s trpkosťou počúvali streľbu v neďalekej dedine.  Janko ako veľmi mladý zažíva smrť svojich blízkych a tiež priateľov. Postupom času chápe, že aby prežil a aby ho tento krutý život nezlomil, musí sa postaviť na odpor a bojovať sním. Zažíva veľa smrti, veľa hrozných správ o stratách. Vidí ako ľudia už bosí chodia a kradnú si navzájom kúsky chleba aby tiež prežili. Jeho city sa búria. Chce žiť iný život, chce navždy odísť, ale pre lásku k svojmu ľudu a pre nenávisť k svojmu nepriateľovi by bol únik čírim zbabelstvom.

Jano sa však mení!  Už to nie je ten dobrý milý chlapček, ktorý sníval, že niekedy za pár dní vojna ustane. Že vojaci, muži, ktorí sa nikdy nevideli, nepoznali zložia zbrane a spolu sadnú si priateľsky s pivom v ruke za stôl. Že konečne sa nebude musieť triasť každú noc a s bolesťou v srdci počúvať raz za čas, čo strašného sa prihodilo tomu či onomu jeho kamarátovi. Jano rastie a tento jeho sen sa už dávno rozplynul. Začína chápať, že vojna sa ho priamo dotýka a rozhodne pretvára jeho dušu, jeho JA. Vstupuje medzi bojovníkov a jeho najbližší život z neho spraví niekoho, o kom by nikto nikdy nepovedal, že bol niekedy malým dobrým Jankom.

Opäť prichádza ona otázka: Kto z nás, má právo a vôbec srdce povedať, že Jano je zlým človekom, že si to dokonca vybral – žiť takýto život a že má byť zatratený na večné veky? Marienka sa stala dobrou práve preto, že žila taký život. Keby žila život Janka, je veľmi pravdepodobné, že by bola podobne duševne „otupená“ ako bol Jano.

Aká je teda odpoveď? Dôležité je, aby človek zabezpečil dobrý život čo najviac ľuďom a pokiaľ možno ľuďom všetkým. Pretože človek, ktorého život dohnal k lúpeži, keby žil dobrý a usporiadaný život, nikdy by nemal dôvod kradnúť. Uznávam, že tu narazím na stenu psychológie, inak povedané, zlo, ktoré nevyviera z potreby jeho vykonania. Ja mám však na mysli riešenie vo všeobecnosti života ľudí.

Nesmieme rozmýšľať koľko nových väzníc, vojenských jednotiek máme postaviť, vytvoriť, ale rozmýšľať nad tým, ako zabezpečiť, aby tieto väznice či armády neboli na našej planéte skoro vôbec potrebné.

kresťanstvo, naboženstvo, peklo, povera, spravodlivosť