Blahoslavená Matka Tereza

 

Táto žena albánskeho pôvodu, nazývaná tiež "chudobná medzi chudobnými" bola nenápadného vzrastu, ale veľká duchom a skutkami. Vo svojom srdci nosila Kristovo svetlo a hlásala myšlienku: "Boh miluje svet a vybral si teba aj mňa, aby sme šírili jeho lásku a súcit s chudobnými". Taká bola Matka Tereza, žena lásky pokory a chudoby...
Narodila sa 26. augusta 1910 v macedónskom meste Skopje. Jej matka Drane pochádzala z mesta Gjakovë (v dnešnom Kosove), otec Nikollë bol majiteľom drogérie a zomrel, keď mala Agnes 8 (podľa iných zdrojov 7 až 10) rokov.

Mala dvoch súrodencov - brata Lazëra a sestru Age. Od malička bola nejako iná: miesto chlapcov myslela na chudobných a nešťastných. V náboženskej výchove zohrali významnú úlohu nielen rodičia, štátne gymnázium, či Mariánska kongregácia, ale aj juhoslovanskí jezuiti, hlavne Franjo Jambreković, ktorý jej čítal listy misionárov z Indie už ako dvanásťročnej.

Ako osemnásťročná premýšľala o svojej budúcnosti. Túžila po misiách, ale nechcela byť rehoľníčkou. Keď premýšľala ako by sa dostala do Indie, jediné východisko bolo vstúpiť do rehole. Jezuiti jej sprostredkovali kontakt s loretskými sestrami (IBVM - Institut Beata Virgine Maria) v Írsku, ktoré mali v Bengálsku misijné stanice.
Keď mala 18 rokov, odišla od svojej rodiny. 29. novembra 1928 odišla do kláštora Loreto v Rathfarnham, Dublin; odtiaľ do Indie (1. decembra 1928), kde začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Kláštor Dáržiling sa nachádza v podhorí Himaláj. Tam Agnesa dostala rehoľný habit, a dala si meno Tereza z úcty ku sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša. Dňa 6. januára 1929 dorazila do Kalkaty. Mala vtedy 19 rokov.


Po zložení sľubov sa stala učiteľkou zemepisu a dejepisu na St. Mary´s High School v Kalkate. Zároveň študovala, aby dosiahla magisterský titul a stala sa riaditeľkou školy. 24. mája 1931 zložila prvé sľuby a 24. mája 1937 zložila večné sľuby v Dárdžilingu za prítomnosti arcibiskupa Ferdinanda Periera SJ.


Jeden z nich kričal, som smädný a hladný. Jeho slová mi rezonovali v ušiach

Keď Matka Tereza oslavovala 36 rokov, v Kalkate sa politická situácia zostrila a po menších vzburách medzi hinduistami a moslimami vypukla 16. augusta 1946 posledná, najkrvavejšia z nich. Po krviprelievaní a mučení najchudobnejších Matka Tereza začala uvažovať o svojom živote a jej pravej cesty. 10. septembra odišla do Darjeelingu na duchovné cvičenia, aby si ujasnila svoje povolanie.


Kalkata - miliónová metropola západnej časti Bengálska bola v tej dobe peklom na zemi. Obrovské mesto skladajúce sa väčšinou z hlinených chatrč, bahna a slumy sa preslávilo špinou a predovšetkým nesmiernou chudobou. Matka Tereza bola konfrontovaná svetom bohatých, ktorých deti vychováva, a svetom chudobných, ktorí zomierajú na ulici. S chudobnými sa stretla pri odchode na stanici v Kalkate, kde jeden z nich kričal, že je smädný a hladný. Jeho slová jej počas duchovných cvičení rezonovali v ušiach.


Dojímavé stretnutie s istou zomierajúcou ženou

Matka Tereza spomína jedno dojímavé stretnutie s istou zomierajúcou ženou:
"Pred tridsiatimi rokmi, keď som prechádzala po uliciach Kalkaty sama s Ježišom, našla som jednu ženu, ktorá - napoly rozožratá potkanmi a mravcami, pokrytá špinou a plná červíkov - ležala pred nemocnicou Campbell. Nedokázala som sa na ňu ani pozerať, ani podísť bližšie a už vôbec nie sa jej dotknúť, ale rozbehla som sa preč.

Keď som utekala od nej preč, modlila som sa k Panne Márii: ,Mária, Matka moja, daj mi srdce také čisté a také pekné, také čisté a také nepoškvrnené, tak plné lásky a pokory, aby som bola schopná Ježiša prijať, Ježiša sa dotýkať, Ježiša milovať v tomto zničenom tele !

 


A tak som sa vrátila spať, zodvihla som ju zo zeme a vedela som, že to bol On ..... Pán, ktorého som tu zdvihla.

To bolo pre mňa znamenie, že Kristova láska je väčšia než moja slabosť. Niesla som ju do nemocnice, kde ju nechceli prijať, a keď ju nakoniec prijali a položili na matrac na zemi, tak len preto, lebo som bola taká tvrdošijná. O niekoľko hodín tá žena zomrela.


Vtedy som sa rozhodla, že pohľadám nejaké miesto pre zomierajúcich a sama sa tam budem o nich starať. Keby som vtedy nebola zodvihla túto zomierajúcu, bola by ,zomrela´ naša kongregácia."
Vidieť to a stretávať sa s chudobnými a nemocnými, a nemôcť im pomôcť bolo nad sily citlivého dievčaťa. Rozhodla sa, že zmení osudy ľudí, ktorí neznesiteľné trpia.


Vrhla sa do práce po svojom. V januári 1948 požiadala svoju predstavenú o dovolenie žiť mimo kláštora a pracovať v kalkatských chudobných štvrtiach; o mesiac neskôr si vyžiadala povolenie z Ríma. 18. augusta 1948 odišla z rehole Loretániek a obliekla si biele sárí s belasým okrajom a krížom na ramene. Odišla na tri mesiace do Patny k lekárskym misionárkam na ošetrovateľský kurz. V decembri sa vrátila do Kalkaty a bývala u malých chudobných sestier.


Matka Tereza z Kalkaty Zakladala útulky pre siroty, nemocnice a školy. 21. decembra 1948 otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel. 7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky (rehoľná skratka MC; ľudovo: sestry Matky Terezy) so sídlom v Kalkate. Pridala si k rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším. V roku 1952 mestské úrady schválili Matke Tereze dom pre umierajúcich. Táto budova v Kalkate, uprostred štvrte, kde sa nachádza hinduistický chrám Kalighat, sa stala známa neskôr po celom svete.

Často vo svojich verejných prejavoch rozprávala: Raz som vytiahla jedného muža z otvoreného odpadového kanála.

Jeho telo bolo posiate ranami, z ktorých vychádzali červíky. V Nirmal Hriday som ho začala umývať a ošetrovať mu otvorené rany. On sledoval s polootvorenými očami každý môj pohyb bez jediného slovka sťažnosti. ,Veľmi trpíš?´ spýtala som sa ho. ,Áno´ - odpovedal potichu a dodal: ,Ale som šťastný, pretože nikdy som nebýval v dome. Žil som ako zviera, ale teraz, obklopený takým množstvom lásky, zomriem ako anjel." Dom pre umierajúcich by sme mohli nazvať aj miestom čistého srdca, pretože je tam ticho a čisto. Sestry sa tu prejavujú jedine skutkami lásky. Jednu sestru raz nenápadne pozoroval istý ateista ako si vzala na starosť umierajúceho muža z ulice. Bol tak hlboko dojatý, že poznamenal Matke Tereze:


Prišiel som sem ako bezbožný človek. No na vlastné oči som mohol zažiť Božiu lásku, ktorá sa prejavila skrze ruky tejto sestry, skrze jej nežnosť a lásku k úbohému, chorému človeku. Áno, Matka, teraz verím!"


V roku 1957 sa začala Matka Tereza so svojimi sestrami starať o malomocných. Neďaleko Kalkaty otvorila na spustnutom, dlho neobrábanom pozemku pod jedným stromom na nákladnom aute svoju "prvú ordináciu", ktorá sa čoskoro stala jej "mobilnou poliklinikou". To bol začiatok dnes už vyše stovky moderných indických centier, v ktorých ročne ošetria skoro 200 000 pacientov.


Matka Tereza chcela pomôcť malomocným odvrhnutým od spoločnosťou a tak aby im dala pocítiť, že sú užitoční čoskoro tkali na krosnách biele sárí s modrým okrajom, z ktorých sa k misionárkam lásky za jeden rok dostalo 4000 kusov.
1. februára 1965 sa kongregácia sestier stala rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami.
Jej povolanie slúžiť zomierajúcim sa rodilo cez ťažké duchovné utrpenie. No hlas Boha bol nakoniec silnejší ako čokoľvek iné. Matka Tereza sa stala hlasom tých najposlednejších.
Matka Tereza od počiatku svojho apoštolátu trpela duchovnou tmou, avšak celou svojou silou sa silno držala Ježiša a hovorila:

Svätá omša je duchovnou potravou, ktorá ma drží pri živote.

Nedokázala by som byť bez nej ani jeden jediný deň alebo jednu hodinu môjho života. V hostii vidím Krista v podobe chleba, v slumoch ho vidím v úbohej a žalostnej podobe chudobných a v znetvorených a zničených telách, v deťoch a v zomierajúcich."


A preto keď bola pozvaná do moslimského štátu Jemen, aby tam otvorila misijnú stanicu, dala si iba jednu jedinú podmienku: "Prídeme, keď bude môcť byť pri nás kňaz, aby nám slávil každý deň svätú omšu. Lebo inak nebudeme mať silu vydržať." Dostala povolenie a jej sestry začali pracovať medzi malomocnými. Moslimský mufti o tom povedal: ,,Po všetky tie roky som si myslel, že Ježiš bol len prorokom ako Mohamed. No teraz som sa presvedčil o tom, že Ježiš musí byť Boh, keď robí sestry schopnými takou veľkou láskou milovať tých najchudobnejších.


Matka Tereza so sestrami mala veľa práce. Opisuje jednu skúsenosť keď s niekolkými sestrami išla na Eucharistický kongres: "Na ulici som videla dvoch zomierajúcich, jednu ženu a jedného muža. Zostala som stáť a povedala som sestrám: ,Choďte na kongres, ja zostanem tu pri nich.´ Mnohí sa na mňa hnevali, že som neprišla. No neskôr som im povedala: Odišla som, aby som sa klaňala Kristovi v podobe chleba, ale našla som ho na ulici v podobe dvoch zomierajúcich. Zastavila som sa pri nich, aby som sa mu klaňala."

 


Keď chcete naozaj rásť v láske, tak choďte k Eucharistii, klaňajte sa

Aj svoje mladé sestry často povzbudzovala: "Keď chcete naozaj rásť v láske, tak choďte k Eucharistii, klaňajte sa. V minulosti sme mali v našej kongregácii týždenne jednu hodinu poklony.

V roku 1973 sme sa rozhodli, že budeme mať jednu hodinu poklony každý deň. No odkedy máme poklonu každý deň, naša láska k Ježišovi je vrúcnejšia, naša vzájomná láska pochopenia plnšia, naša láska k biednym súcitnejšia a počet povolaní sa zdvojnásobil."
V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova. V roku 1979 dostala Nobelovu cenu mieru za svoju celoživotnú humanitárnu prácu. Vo svojom príhovore spomenula "malomocenstvo Západu", s ktorým sa stretla vo všetkých krajinách blahobytu: "Chudobu Západu je oveľa ťažšie odstrániť. Človek ktorý je vylúčený, ktorý sa cíti byť neželaný a nemilovaný, človek, ktorý bol odvrhnutý spoločnosťou, to je chudoba veľmi bolestivá, veľmi zlá! Tento hlad po láske musíte vy i ja cítiť, možno dokonca i vo vlastnom dome!"


Vtedajšia situácia v Indii bola neopísateľne zložitá. Zadĺžené krajiny väčšinu financií vkladali do zbrojenia proti Pakistanu a ľudia nemali dosť peňazí ani na základné životné potreby.


Matke Tereze ponúkali pomoc ako i nekresťania, tak i chudobní. Rada spomína na udalosť, keď za ňou prišiel jeden žobrák.
"Tento chudák neprosil o jedlo či almužnu. Nie chcel mi darovať svoj celodenný príjem, pár mincí v plechovej miske, sotva dve rupie. Chvíľu som váhala a pomyslela som si: Keď to prijmem, tak on bude musieť dnes večer hladovať. Keď odmietnem, zraním jeho city. Tak som jeho dar prijala a žobrák mi od radosti pobozkal ruku. Vedela som: Dal mi všetko, čo mal. Pre mňa mal tento dar väčšiu hodnotu ako Nobelova cena a všetky ostatné vyznamenania, ktoré som kedy dostala."


Matke Tereze sa podarilo získať dosť peňazí na výstavbu pomerne solídnych nemocníc, na indické pomery dokonca luxusných.
V priebehu 70. rokov si ju a jej úspechy začal všímať celý svet. Náhle začala byť veľmi populárna a pre politikov sa stala (hlavne pred voľbami) pravým požehnaním, keď sa táto drobná, len 151 cm vysoká žena, objavila po ich boku. Matka Tereza s návštevami slávnych a mocných nešetrila - pochopila, že len tak môže získať peniaze pre svojich chorých.


Na Matku Terezu sa však, hlavne v závere jej života, zniesla i obrovská vlna kritiky, a to zo všetkých strán. Niektorí katolíci jej vyčítali, že chudobným pomáha len po materiálnej stránke, ale ich dušiam sa nevenuje. Je pravda, že sama Tereza niekoľkokrát povedala, že chce pomáhať ľuďom, aby sa stali lepšími katolíkmi, budhistami, moslimami, hinduistami....proste lepšími v tom, čo sami veria.


Vznikol však film Matka Tereza: Anjel pekla, v ktorom autor kritizoval Terezu, že sa zle starala o chorých a že nevhodne využívala mnoho peňazí zo zahraničia. Na niektorých kritikov negatívne pôsobila aj jej snaha získavať pacientov pre kresťanstvo. V Indii sa dokonca rozšírila povera, že sa v Tereziných ústavoch nútia chorí ku konverzii, aby boli vôbec ošetrení. Ukázalo sa síce, že to vôbec nie je pravda, ale pachuť rečí už zostala. Najviac však býva Matka Tereza obviňovaná zo spolupráce s diktátorskými režimami. Celý život sa stavala proti antikoncepcii a potratom.


Keď mala 75 rokov, bola ocenená Medailou Slobody prezidenta USA a zároveň šla do kín po celom svete premiéra filmu Matka Tereza. V tej dobe sa už jej nemocnice rozšírili do všetkých chudobných krajín sveta.


Matka Tereza si dobre uvedomovala, že priviesť vlastné srdce do loďky Božej vôle stojí toľko, koľko ono chce. Je to výsostné rozhodnutie, ktoré musí človek urobiť. Na jej rozmýšľanie a vzťah k Bohu vplýval sv. František Saleský, ktorý napísal:
"Teda milovať miesto, na ktoré nás Pán postavil! Nechci byť tým, čím nie si: namiesto toho želaj si to, čím už si, zdokonaliť! A nežiadaj si patriť ihneď k velikášom: Buďte spokojní, keď napredujete malými krokmi, pokiaľ máte nohy na behanie alebo krídla na lietanie."
Matka Tereza z Kalkaty po 25 rokoch sa dostala vpred krokmi obra. Disponovala s 2000 sestrami pre jej veľkolepé skutky lásky k blížnemu.

 


Nie, zostaň tu a venuj sa malým, dobrým skutkom každodenného života

 

Pri návšteve Európy jedna mladá žena jej povedala: "Matka, aj ja chcem prísť k chudobným do Indie!" Odpovedala jej rovnako ako František Saleský: "Nie, zostaň tu a venuj sa malým, dobrým skutkom každodenného života." V tomto sa zhoduje aj s pápežom Piom XI., ktorý hovoril o tom, že človek sa musí posväcovať ťarchou všedného dňa.


Matka Tereza z Kalkaty - pohreb V dobe najväčšieho úspechu dokázala Matka Tereza niečo, čo zvládne len málo ľudí, ktorí si zvyknú na moc: v roku 1996 odstúpila z vedenia rádu. V roku 1997 sa zo zdravotných dôvodov vzdala misie a na jej miesto nastúpila sr. Nirmala MC. Keď zomierala, celé mesto plakalo. Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov.

Ihneď bol vyhlásený štátny smútok, vlajky v celej zemi boli spustené na pol žrde. Jej telo ležalo v kalkatskom chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom, zahalené štátnou indickou vlajkou. Indická vláda Matku Terezu poctila štátnym pohrebom rovnako ako Mahatma Gándhího. Pápež Ján Pavol II. ju v priebehu Svetového misijného dňa 19. októbra 2003 vyhlásil za blahoslavenú.


Táto drobná žena si získala obdiv a uznanie na celom svete. Dokázala prehovoriť do duše politikov i mocných obchodníkov. Keď raz jeden z novinárov pred ňou poznamenal, že by jej prácu nerobil ani za milión dolárov, s úsmevom mu odvetila, že ani ona. "Robím to z lásky k Bohu. Tento chudák, ktorí trpí, je pre mňa Kristovým telom."

Literatúra:
(1) LUCIANI, Albino: Vzory. Životné cesty ľudí, ktorí milovali život. Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 2003. ISBN 80-88741-30-0
(2) Víťazstvo srdca č. 70, 5/2009, s. 16-23
(3) http://sk.wikipedia.org/wiki/Matka_Tereza
(4) http://www.tvnoe.cz/it/url.program.katalog.detail/matka-tereza.html
(5) http://tn.nova.cz/magazin/historie/kalendarium/matka-tereza-spasitelka-chudaku-nebo-fanaticka-kazatelka.html

zdroJ

http://www.katolici.szm.com