KEĎ BOH HOVORÍ - KTO JE PROROK ?
Každý človek má právo na česť a dobré meno a plným právom môže žiadať od každého, aby bez príčiny neatakoval jeho česť. Z toho plynie, že ku cti blížneho máme určité povinnosti.
Česť a dobré meno blížneho chránime, keď o svojom blížnom dobre zmýšľame, jeho zásluhy uznávame a jeho chyby ospravedlňujeme (nie však umelo, či protiprávne).
Česť a dobré meno blížneho chránime, keď sa ujmeme jeho nevinne napadnutej cti, keď sa ho zastaneme, keď pripomíname jeho zásluhy vtedy, keď ho iní hania. Keď v niektorej spoločnosti česť a dobré meno blížneho napádajú v našej prítomnosti, svoju nevôľu máme dať najavo alebo zachmúrením tváre alebo vzdialením sa z tej spoločnosti. Alebo aj priamym reagovaním, ak sa dá a je to možné.
Blížnemu na cti ubližujeme vtedy, ak konáme nasledujúce hriechy:
1. skupina
Krivé podozrievanie - hreší ním ten, kto o človeku zle zmýšľa.
Teda, napr. ak čo len nejakého človeka zbadáme a nejako nám "nesedí", hneď si pomyslíme, že čo to je za "ťuťmáka" - napr. vidíme vyholenú hlavu, alebo niekto proti niekomu niečo povedal a my tomu uveríime alebo mlčime a hneď si myslíme, že je "úplne mimo"...
Svätý Bonaventúra
Už to je hriech že to počuvame a ho nenapomenieme - tak máme spoluúčasť na hriechu, toho kto ohovára.
----------------------------------------------------------------
Deväť nepriamych alebo cudzích hriechov - napr. pri ohovárani
1. Dávať iným radu na hriech -
2. Povzbudzovať iných na hriech -
3. Iným kázať zhrešiť -
4. Súhlasiť s hriechom iných -
5. Pomáhať pri hriechu iných -
6. Mlčať pri hriechu iných -
7. Zastávať hriechy iných -
8. Netrestať hriechy iných -
9. Chváliť hriechy iných -
O zadosťučinení
Opovážlivým posudzovaním hrešíme vtedy, ak bez príčiny o svojom blížnom niečo zlého za isté a pravdivé pokladáme. Napr. niekto nám o niekom povie, že kradne a my ihneď, bez dôkazov človeka zaškatuľkujeme ako zlodeja.
Krivé upodozrievanie a opovážlivé posudzovanie sú hriechy proti cti blížneho, spáchané už v mysli.
Kto týmto spôsobom krivdil svojmu blížnemu, je povinný svoj úsudok o ňom zmeniť.
2. skupina
exorcizmus
Ohováraním hreší ten, kto chyby svojho blížneho pred druhými odkrýva. Inak povedané, hovoríme síce pravdu, avšak hovoríme veci zlé, ktoré blížnemu škodia na cti. O to horšie je táto situácia, ak dotyčný ani nie je prítomný pri ohováraní - vtedy sa nemôže ani obhajovať. Treba si uvedomiť, že ohovárať sa dá aj v prítomnosti ohováraného.
Chyby blížneho môžeme a máme odkryť, keď je to potrebné na polepšenie chybiaceho alebo keď tým zabránime väčšiemu zlu ale aj to treba vedieť. Toto odkrytie chýb sa má stať len pred tými, ktorí sú povolaní vykonať nápravu - napr. pred rodičmi, učiteľom, predstavenými - a má sa to stať z lásky k blížnemu a nie zo škodoradosti.
Osočovaním, čiže ohovárkou hreší ten, kto o blížnom rozchyruje chyby, ktoré vôbec nemá alebo jeho skutočné chyby zväčšuje. Ak sa osočovanie stane pred oficiálnym úradom alebo napr. pred súdom, nazývame to krivou obžalobou.
Osočovanie, podobne ako ohováranie sa dá konať nie len v neprítomnosti osoby, ale aj v jej prítomnosti. Častokrát sa ohováranie a osočovanie zamieňa alebo splýva v jedno, čoho príčinou môže byť aj podobný názov (ohováranie kontra ohovárka, čiže osočovanie).
Potupovaním blížneho hreší ten, kto bezprávne zľahčuje česť blížneho v jeho prítomnosti.
Osočovanie nazývame aj nactriutŕhaním. Od ohovárania sa líši tým, že pri ohováraní hovoríme pravdu, pri osočovaní však luháme a preto je zlomyseľnosť pri osočovaní väčšia.
Potupovaním blížneho hreší ten, kto bezprávne zľahčuje česť blížneho v jeho prítomnosti.Osočovanie je ťažkým hriechom, ak sa blížnemu vážne uškodí.
Na ohovárke a ohováraní má vinu aj ten, kto ohovárača rád počúva. Keď počujeme ohováračské reči, nesmieme mať v nich záľubu a keď takýmto rečiam nemôžeme zabrániť, aspoň svoju nevôľu máme dať najavo.
Osobitným druhom ohovárania je klebetenie, lepšie povedné donášanie. Spočíva v tom, že sa niekomu donáša, čo zlého skutočného alebo vymysleného, iný o ňom povedal, aby sa takto obidvaja znepriatelili. Tajným donášaním často vzniká veľké nepriateľstvo medzi jednotlivcami, ba aj rodinami. Takéto donášanie práve pre zlý úmysel klebetníka býva obyčajne ťažkým hriechom. Slovko klebetenie - ako ho vnímame teraz my - "neškodné" rozprávanie o druhých má teda základ v donášactve.
Toho, kto chyby blížneho donáša s úmyslom, aby blížnemu škodil, nazývame udavačom, denunciantom. Denuncianstvo svojím zlým úmyslom jasne sa odlišuje od oprávneného udania, ktoré sa stáva v záujme všeobecného blaha alebo na zachránenie od krivdy.
3. skupina
Táto prítomnosť môže byť buď fyzická (osobná) alebo mravná (obraz, socha, zástupca). Potupovanie musí byť bezprávne, lebo oprávnené hanenie nie je hriechom, ale pokarhaním a trestom. Napr. rodičia môžu pohaniť svoje neposlušné deti, učitelia lenivých a zlých žiakov. Ale napr. v kruhu priateľov o niekom vyhlásiť - "ty si ale hlupák a nevzdelanec" a mysliac to vážne, daného človeka potupujem.
Úmyselné a bezprávne potupovanie je hriechom podľa okolností alebo ťažkým alebo ľahkým. Tento hriech je tým väčší:
a) čím duchovne vznešenejšiu osobu sme urazili
b) čím potupnejšie bolo slovo alebo skutok, ktorým bol blížny urazený
c) čím väčšia škoda vznikla blížnemu z urážky a
d) čím viac osôb počulo urážku
Ťažko hreší, kto na cti utŕha zomrelým, lebo títo sa nemôžu brániť proti ohovárke. Tento hriech vo veľkej nenávisti mali aj pohania a preto hovorievali: "De mortuis hilil, nisi bene - O mŕtvych nič, iba dobré (možno hovoriť)".
Ak teda zhrešíme proti cti a dobrému menu blížneho, ako z toho von? Kto blížnemu na cti a dobrom mene ublížil, je povinný:
1) ohovárku odvolať a blížneho odprosiť
2) všetku ohovárkou spôsobenú škodu, podľa svojich možností a síl napraviť. Hriechy proti cti a dobrému menu blížneho, je veľmi ťažké naprávať. Ale dá sa to, len treba chcieť.
Kto blížneho ohováral, musí jeho chybu ospravedlniť a poukázať na jeho dobré vlastnosti.
Kto osočoval, musí pred tými istými, ktorí osočovanie počuli, nepravdu povedanú o blížnom odvolať
Kto potupil blížneho, je povinný primeraným spôsobom (odovolanie, odprosenie atď.mu dať na vedomie, že si ho váži a pokladá ho za čestného človeka.
Kto donášaním rozoštval ľudí proti sebe, má sa usiľovať ich zmieriť.
Ak niekto na cti a dobrom mene tlačou alebo televíziou ublížil blížnemu, je potrebné aby tou istou formou vykonal aj nápravu. Aj civilný zákon má paragrafy pojednávajúce o ochrane cti a dobrého mena.
Ak blížny utrpel aj hmotnú škodu, je ohovárač povinný aj túto nahradiť, pretože ju predvídal alebo aspoň mohol predvídať. Od hradenia tejto škody osloboduzuje len fyzická a morálna nemožnosť hradenia, prípadne odpustenie náhrady zo strany poškodeného.
Keďže dobré meno sú pokladom veľmi cenným, dávajme si na jazyk dobrý pozor, kedykoľvek hovoríme o svojom blížnom, aby sme mu nepoškodili. Snáď tento článok oprášil niektoré veci, ktoré sme už dávnejšie poznali, avšak, možno sme ich už trošku zabudli správne pomenovať.
výčitky svedomia a napomenutia
Česť a dobré meno blížneho a hriechy proti nim